„Zachej, poď rýchlo dolu“
Telesná kondícia je dnes veľký biznis. Ľudia chodia do posilňovní a cvičebných programov, alebo jednoducho behajú. Svätý Pavol vidí hodnotu udržiavania tela vo forme, ale stavia ho do vlastnej perspektívy. „Telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život“ (1 Tim 4, 8).
Môžeme ľahko pochopiť, že duchovné cvičenie môže priniesť ovocie v budúcom živote, ale aké prisľúbenie má pre terajší život?
Veľká časť duchovného tréningu sa zaoberá ovládaním vášní. Snažíme sa oslobodiť od nutkania oddávať sa rozkoši, aby sme sa mohli oddávať vzťahu so živým Bohom. Ak sa riadime týmto tréningom, výsledkom v našom terajšom živote je to, že už nie sme poháňaní k získavaniu alebo vlastneniu. Sme spokojní.
Keď je človek sužovaný chamtivosťou, nikdy nie je uspokojený tým, čo má. Vždy je tu niečo viac, vždy je tu niečo lepšie, čo treba získať. Aj keď sa zdá, že je spokojný so svojou posledno akvizíciou, je to len na chvíľu, pretože nič, čo má, ho neuspokojuje skutočne. To isté platí aj o ľuďoch, ktorých ovláda obžerstvo, žiadostivosť, túžba po všeobecnom uznaní alebo pýcha. Nikdy nemajú dosť.
Na druhej strane, človek, ktorý sa naučil ovládať vášne, je spokojný s vedomím, že všetko, čím je a čo má, je Božím darom. Naučil sa, že hmotné bohatstvo, fyzické potešenie alebo dobrá mienka druhých o ňom sú pominuteľné a bezvýznamné v porovnaní s možnosťou poznať Boha a slúžiť mu. S radosťou venuje energiu a prostriedky druhým, ako je to len možne, pretože človek ovláda ich, a nie oni ovládajú človeka. Ovládanie vášní nás robí slobodnými tu a teraz.
Ten, kto sa venuje duchovnej disciplíne, sa oddáva rozvíjaniu duchovných síl alebo cností podobne ako atlét, ktorý posilňuje fyzické svaly. Tieto silné stránky alebo cnosti umožňujú duchovným atlétom, aby zostali vernými tvárou v tvár prenasledovaniu alebo ťažkostiam. Ako by mohli mučeníci a vyznávači vydržať znášané muky bez sily, ktorú produkuje duchovná disciplína? Ako by mohli ľudia ako páter Damien v kolónii malomocných, Matka Tereza na uliciach Kalkaty alebo Dorothy Dayová v newyorských činžiakoch slúžiť deň čo deň v takých hnusných podmienkach, keby nemali trpezlivosť a oddanosť duchovného atléta? Bez vytrvalosti, ktorú produkuje duchovná disciplína, by veriaci rýchlo odpadli od svojho odhodlania a zrútili by sa na vedľajšiu koľaj. Duchovná disciplína rozvíja vytrvalosť žiť pre Boha tu a teraz.
Ďalší aspekt duchovnej disciplíny sa týka vernosti modlitbe. Mnohí ľudia sa modlia – alebo odriekajú modlitby – pre zmysel pre povinnosť. Majú pocit, že modlitba je niečo, čo „by sme mali robiť“. Modliacim sa človekom je skôr ten, kto cíti autentický vzťah s Bohom a kto sa modlí skôr z lásky než kvôli zmyslu pre povinnosť. Takýto človek žne ovocie oddanosti modlitbe v tomto živote a stáva sa niekým, kto zažíva Božiu prítomnosť vo svojom pozemskom živote.
Božiu prítomnosť možno zažiť mnohými spôsobmi. Sú svätci, ktorí zažili Boha priamo vo videniach alebo v charizmatických daroch. Ale Božiu prítomnosť možno zažiť aj v úteche alebo v uistení o požehnaní od Boha bez nejaké vonkajšieho prejavu. V každom prípade, zažiť Božiu prítomnosť vo svojom terajšom živote je jasným dôkazom pravdivosti výroku svätého Pavla: nábožnosť prináša človeku úžitok v terajšom i budúcom živote.
Pokánie: rozcvička pre duchovný život
Všetci sme videli, ako si bežci pred začiatkom behu naťahujú svaly na nohách. Ich strečing je rozcvičkou v očakávaní nadchádzajúcej námahy. Podobne je potrebná rozvička aj na začiatku duchovného úsilia. Pokánie je nevyhnutným predpokladom každého účinného duchovného úsilia, či už ide o stretnutie s Kristom v liturgii alebo v niektorom zo svätých tajomstiev, o Veľký pôst alebo nejakú duchovnú prácu, za ktorú sa modlíme, aby bola plodná. Ignorovanie nášho osobného duchovného stavu pred podniknutím niektorej z týchto praktík hraničí s opovážlivosťou. Aj športovci svetovej triedy, či už fyzickej alebo duchovnej, vždy začínajú každý zápas na začiatku rozcvičkou.
Evanjeliový príbeh o Zachejovom obrátení (Lukáš 19, 1 – 10) ponúka niekoľko cenných poznatkov o pokání. Jeho duchovná cesta sa začína stretnutím s Kristom. Zacheja najprv poháňa akási zvedavosť, aby vyliezol na strom a zistil, kto je to ten Ježiš. Potom ho Kristus osobne zavolá a odídu do Zachejovho domu. Pravé pokánie vždy zahŕňa našu aj Pánovu prácu. Ak nás Pán volá, a my nie sme ani len zvedaví, nič sa nestane. Ak ho hľadáme nevhodným spôsobom – ako napríklad k nemu prichádzame len vtedy, keď niečo chceme, Pán môže zostať ticho.
Zachejovo pokánie nie je len sentimentom, ale má konkrétne vonkajšie prejavy. Jedným z nich je túžba napraviť všetky krivdy, ktoré mohol spôsobiť iným. „…ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (v. 8). Nemôžeme napredovať, ak nenapravíme z našich minulých hriechov to, čo sa dá. Keď sú jadrom nášho hriechu materiálne veci, je pomerne ľahké vykonať nápravu. Ako však človek obnoví narušený vzťah, zahojí poškodené detstvo alebo obnoví povesť druhého, ktorú sme pošpinil? Ten, komu sme ublížili, môže od nás niečo žiadať alebo náš duchovný sprievodca môže ponúknuť alternatívne skutky nápravy. No treba urobiť niečo konkrétne.
Zachej sa nepozerá len dozadu, ale aj dopredu: „polovicu svojho majetku dám chudobným…“ (v. 8) Zachej skutočne robí niečo, čím konkrétne napĺňa Pánovo prikázanie, aby sme milovali. Túto dynamiku najjasnejšie vysvetlil svätý Diadochos, biskup Fotiky v severnom Grécku v piatom storočí: „Keď človek začne vnímať Božiu lásku v celom jej bohatstve, začne s duchovnou vnímavosťou milovať aj svojho blížneho. To je láska, o ktorej hovorí celé Sväté písmo“ (O duchovnom poznaní a rozlišovaní, 15).
V cirkevnom kalendári sa príbeh o Zachejovi číta ako „zvestovateľ Triódy“, skôr ako otvoríme tohto sprievodcu (t. j. Triódu) pokáním a Veľkým pôstom. Keď si pripomíname pohyby Zachejovho pokánia, mali by sme byť vedení k tomu, aby sme sa pýtali seba samých na kvalitu našej lásky k Bohu. K akému konkrétnemu činu sme vedení počas nadchádzajúceho pôstu? Akú hmatateľnú podobu bude mať láska v našom živote, keď sa budeme pozerať na slávenie Paschy? A aké minulé urážky voči druhým, ktoré ešte treba napraviť, visia nad nami a poškvrňujú naše zámery pre toto obdobie? Podobne ako Zachej sme pozvaní začať naše duchovné cvičenie „rozcvičkou“ pokánia v skutkoch aj v myšlienkach.
V tento deň, pred začiatkom Pôstnej triódy, si pripomíname pokánie mýtnika, svätého apoštola Zacheja, ktorý zatúžil vidieť Krista.
Svätí Otcovia sem umiestnili dnešnú pamiatku, aby nás postupne pripravili na približujúce sa obdobie Veľkého pôstu. Keďže vieme, že len pomaly prejavujeme túžbu po pokání, svätí Otcovia nás na Zachejovom príklade v týchto prípravných týždňoch učia potrebe uznať si svoje hriechy a odvrátiť sa od nich. (Zo Synaxára)
Zdroj: https://melkite.org/faith/zacchaeus-come-down-2 Preložil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://orthochristian.com/119250.html
Márnotratný synFarizej a mýtnik
