Obrezanie nášho Pána Ježiša Krista – Svätý Bazil Veľký (1. január)

od autora: Ján Krupa · 31 decembra, 2022

Obriezka, ktorú ustanovil sám Boh, je fyzickým znakom, ktorý pripomína Božiu zmluvu uzavretú s Abrahámom a jeho potomstvom. Spočíva v odrezaní predkožky mužského pohlavného orgánu, ktoré sa má vykonať na ôsmy deň po narodení: „Toto je moja zmluva medzi mnou a vami a medzi tvojím potomstvom po tebe, ktorú zachováte: Nech je obrezaný každý z vás, kto je mužského pohlavia! Obrežete mäso svojej predkožky a bude to znakom zmluvy medzi mnou a vami. Na ôsmy deň nech je obrezaný každý z vás mužského pohlavia z pokolenia na pokolenie“ (Genezis 17, 9 – 13). Tento znak podľa Mojžišovho zákona určuje príslušnosť každého dieťaťa k izraelskému ľudu.

Aj Ježišova obriezka je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenia sa Zákonu, jeho oprávnenosti na kult Izraela, na ktorom sa bude podieľať počas celého svojho života. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst (Kolosanom 2, 11 – 13).

V tento deň Spasiteľ dostáva aj meno Ježiš podľa toho, čo anjel odporučil Jozefovi vo sne: „Dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Matúš 1, 21).

Nie náhodou byzantská liturgia v predkrstných obradoch stanovuje, že dieťa sa na ôsmy deň po narodení prinesie do chrámu, kde ho v predsieni očakáva kňaz. Po prednesení modlitby dania mena ho vezme na ruky a ide pred ikonostas, ak ide o chlapca, alebo pred ikonu Bohorodičky, ak ide o dievča. Krstenec tak prvýkrát vstupuje do chrámu, aby začal cestu kresťanského života.

Odkedy sa slávi tento sviatok?

Korene tohto sviatku siahajú do 4. storočia, ale v Byzancii ho prevzali až vo 8. storočí. Keďže v ten istý deň sa slávi pamiatka svätého Bazila Veľkého, arcibiskupa kapadóckej Cézarey, celebruje sa po ňom pomenovaná božská liturgia.

Bazil je nazývaný „Veľký“ pre jeho výnimočné učenie, neochvejnú vernosť Tradícii Cirkvi, žiarivú osobnú svätosť a chvályhodnú pastoračnú činnosť. Je ospevovaný ako neochvejný obranca viery, rozjímateľ nad božskými a nevýslovnými tajomstvami, pochodeň Cirkvi, neochvejný stĺp, svietnik, ktorý osvetľuje svet, hlásateľ, ktorého hlas znie až do končín sveta.

Aký je zmysel tohto sviatku?

Liturgické texty kladú dôraz na božstvo Dieťaťa a zdôrazňujú, že súhlasom s obriezkou poslúchlo príkaz, ktorý ono samo dalo Abrahámovi, a takto ponúka príklad blahosklonnosti a pokory. „Náš vynikajúci Boh nepohrdol podstúpiť obriezku na tele, ale priniesol seba samého ako obetu a vzor spásy pre všetkých. Autor Zákona napĺňa Zákon a všetko, čo o ňom predpovedali proroci“ (stichira na večierni). Krv, ktorú pri tejto príležitosti vylial, je predohrou krvi, ktorú vyleje na kríži, aby zmyl hriechy sveta a oslobodil nás z otroctva zlého ducha. Preto tento sviatok oslavuje tajomstvo nášho vykúpenia.

V tento deň si pripomíname nielen udalosť obriezky; úryvok evanjelia, ktoré sa dnes ohlasuje (Lukáš 2, 20 – 21 a 40 – 52), nám predostiera príhodu, ako sa sotva dvanásťročný Ježiš rozpráva s chrámovými učiteľmi, počúva ich a kladie im otázky. „Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.“ V jeruzalemskom chráme je tak Kristus intronizovaný ako božská Múdrosť medzi znalcami Zákona. Tá istá Múdrosť, ktorú Boh poslal svojmu ľudu, prebýva medzi ľuďmi, aby ich viedla k dokonalosti. Nie je náhoda, že na večierni tohto sviatku sa po čítaní o ustanovení obriezky Bohom (Genezis 17, 1 – 14) prenášajú ďalšie dve čítania: jedno z knihy Prísloví, v ktorom sa zdôrazňuje, že Múdrosť bola ustanovená Bohom od večnosti, a druhé z knihy Múdrosti, v ktorom sa zdôrazňuje, že Múdrosť „zostupuje s úst spravodlivého“, „osvecuje tvár rozumného človeka“, „uvádza do tajomstiev poznania Boha“.

Čo je Ježišova modlitba?

V tomto sviatku byzantská liturgia kladie dôraz aj na danie mena, pričom sa vyzdvihuje takzvaná „Ježišova modlitba“, známa aj ako „modlitba srdca“, ktorá spočíva vo vzývaní Ježišovho mena, neustále opakovaného formulou: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“

Táto modlitba čerpá svoju silu práve z moci božského mena: „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený“ (Skutky apoštolov 2, 21).

Keď sa totiž Ježišovo meno vzýva s vierou a naliehavo, zachraňuje, uzdravuje, vyháňa nečistých duchov, očisťuje srdce. Takáto modlitba sa zakladá aj na apoštolských výzvach: „Bez prestania sa modlite“ (Prvý list Solúnčanom 5, 17).

Ako ikonopisecká tradícia znázorňuje tento sviatok?

Ikonografia sviatku Obrezania je pomerne zriedkavá, aj preto, lebo tento liturgický sviatok nadobudol časom menší význam. Preto si pri zobrazení tejto udalosti môžeme všimnúť určitú kompozičnú voľnosť, pričom sa kombinujú rôzne prvky prevzaté z iných sviatkov (Bohorodičkine Narodenie a Vstup do chrámu, Predstavenie Ježiša v chráme). Scéna sa odohráva pred hlavnou bránou chrámu: Mária prináša na rukách Dieťa, prijíma ju Zachariáš v kňazskom rúchu, ktorý má v rukách nôž na vykonanie obriezky a kalich na zachytenie kvapiek krvi. Na niektorých iných vyobrazeniach nachádzame stôl, na ktorom je položené nahé Dieťa, s krížovou aureolou, prichystané na obriezku, a na ešte ďalších zobrazeniach je Ježiš v náručí svojich rodičov.

Za Pannou vidno Jozefa a ďalšie postavy, chrámových levitov, ktorí sú prítomní, aby pomáhali pri obrade a boli svedkami včlenenia Dieťaťa do izraelskej komunity. Na niektorých kompozíciách vystupuje do popredia postava svätého Bazila v biskupskom rúchu v plnej alebo polovičnej veľkosti.

Aké posolstvo prináša toto tajomstvo pre môj život?

Každý z nás je pozvaný pochopiť duchovný zmysel obriezky, „obriezky srdca“, ako čítame v knihe Deuteronómium: „Potom Pán obreže tebe a tvojmu potomstvu srdce, aby si miloval Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej svojej duše, aby si mohol žiť“ (Deuteronómium 30, 6). A svätý Pavol v duchu autentickej hodnoty obriezky pripomína, že „obriezka nie je nič a neobriezka tiež nie je nič, ale zachovávanie Božích prikázaní“ (Prvý list Korinťanom 7, 19). Bez náležitého života obriezka je len vonkajškovosť.

Posolstvo o „obriezke srdca“ musí teda zaznieť aj pre nás dnes proti všetkým pokušeniam čistého ritualizmu, proti nebezpečenstvu zákonníckeho dodržiavania predpisov. Obžaloba proroka Izaiáša je stále platná pre všetkých pokrstených: „Tento ľud sa mi približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa“ (Izaiáš 29, 13).

V blahosklonnosti Krista, ktorý sa podrobuje obriezke, aby úplne naplnil Zákon a Prorokov, sa prelínajú dva rozmery: ľudský, ktorý ho včleňuje do izraelského ľudu, a božský, aby bol naším Spasiteľom. Ježiš vstupuje do chrámu nie preto, aby bol posvätený, ale aby posvätil, nie preto, aby bol očistený, ale aby očistil, aby nás urobil deťmi a dedičmi prisľúbenia.

Zdroj: Mistagogia della vita cristiana. Pôvodne publikované v denníku Postoj o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://www.oca.org/saints/lives/2011/01/01/100001-the-circumcision-of-our-lord-and-savior-jesus-christ