Sväté tajomstvá: Sviatosti v tradícii byzantského obradu
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Aby pokračoval vo svojom diele vykúpenia „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), náš Pán Ježiš Kristus ustanovil Cirkev a vybavil ju Svätým Duchom (Sk 2, 33) a všetkými potrebnými prostriedkami spásy. Najdôležitejšími z týchto prostriedkov spásy sú sviatosti.
Sviatosť znamená niečo sväté, niečo posvätné. V našom prípade sviatosť znamená posvätný obrad, ktorý mocou Svätého Ducha udeľuje Božiu milosť, t. j. vykupiteľskú Božiu moc ľudskej duši. Keďže pôsobenie Svätého Ducha v ľudskej duši zostáva skrytou skutočnosťou pokrytou tajomstvom (po grécky: mysterion, tajomstvo), v byzantskej tradícii nazývame sviatosti náležite sväté tajomstvá.
Svätý Ján Zlatoústy († 407) vysvetľuje: „Nazýva sa to tajomstvo, pretože to, čo veríme, nie je to isté, čo vidíme; jednu vec vidíme a inú veríme. Lebo taká je prirodzenosť tajomstiev“ (Homília na 1 Kor 7, 2).
Keď Boh stvoril človeka, stvoril ho na svoj „obraz a podobu“ (Gn 1,26) a obdaril ho darom božského života. Po skúške na zemi bol človek bol predurčený k večnému životu s Bohom v nebi. Avšak neposlušnosťou Adama a Evy stratil človek dar božského života vo svojej duši a takto sa mu uzavrelo nebo. Namiesto toho človek zdedil utrpenie a zármutok, pretože hriech ovládol jeho dušu a viedol ho k „večnému súdu“ (Hebr 6, 2).
Vo svojej nekonečnej láske a milosrdenstve sa Boh rozhodol zachrániť človeka. Preto dal „svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Ježiš svojimi strasťami a smrťou sňal „hriech sveta“ (Jn 1, 29) a získal spásu pre všetkých. Preto, keď sme boli „ospravedlnení“ Kristovou milosťou, opäť sa stávame „podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tit 3, 7).
Ježiš Kristus prišiel na zem, aby sme „mali (božský) život a… mali (ho) hojnejšie“ (Jn 10, 10). Na začatie a udržiavanie tohto božského života v našej duši Ježiš Kristus ustanovil sväté tajomstvá (sviatosti), ktoré sa takto stanú najdôležitejšími prostriedkami našej spásy. Sedem tajomstiev uspokojuje všetky základné potreby nášho duchovného života, do ktorého sme sa narodili krstom „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Svätý Pavol opisuje tajomstvo krstu ako „kúpeľ znovuzrodenia a obnovy vo Svätom Duchu“ (Tit 3, 5).
Jednoduché narodenie však nestačí na to, aby sme zostali nažive. Musíme rásť a stať sa silnými, aby sme mohli prekonať všetky prekážky nášmu duchovnému pokroku. Z tohto dôvodu nás prostredníctvom tajomstva myropomazania (birmovania) Ježiš posilňuje „mocou z výsosti“ (Lk 24, 49), t. j. mocou Svätého Ducha.
Božský život milosti, daný nám krstom, je potom udržiavaný a živený Telom a Krvou Ježiša Krista, poskytovanými pre nás vo svätej Eucharistii. Sväté prijímanie sa tak stáva znakom „večného života“ pre nás (Jn 6, 54).
Tieto tri tajomstvá sa zvyčajne označujú ako tajomstvá iniciácie, pretože cez ne sa nám vracia božský život a stávame sa úzko zjednotenými s Ježišom Kristom, robia nás údmi Jeho tajomného tela, Cirkvi (Kol 1, 18). Prostredníctvom nich sa staneme iniciovanými do Cirkvi. Preto tieto tri tajomstvá boli od samého počiatku kresťanstva vysluhované konvertitom naraz.
Počas nášho pozemského putovania zostávame vystavení pokušeniam a často nás premôže hriech a spôsobí našu duchovnú chorobu. Ako liek proti hriechu a možnej duchovnej smrti (strate božského života milosti) nám náš Pán poskytol tajomstvo pokánia, ktorým sa odpúšťajú naše hriechy a vracia sa naše duchovné zdravie. V prípadoch vážnej telesnej choroby je Cirkev pripravená utešiť nás tajomstvom pomazania chorých, ktorým sa naše utrpeniami stanú zjednotenými s Kristovými utrpeniami „v nádeji na večný život“ (Tit 1, 2).
Sväté pomazanie očisťuje našu dušu od hriechu a často prinavracia dokonca aj naše telesné zdravie, ako vysvetľuje svätý Jakub: „Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jk 5, 15).
Aby sa Božie kráľovstvo mohlo šíriť, náš Pán povýšil sobášne zjednotenie kresťanského páru do dôstojnosti svätého tajomstva manželstva, a tak ich vybavil milosťou, aby živili svoju vzájomnú lásku (Ef 5, 32 – 33) a zabezpečili kresťanskú výchovu svojich detí (1 Kor 7, 14).
Cirkev pokračuje v Kristovom diele spásy prostredníctvom svojich služobníkov, vybavených mocou Svätého Ducha, ktorá im bola daná vkladaním biskupských rúk. Tajomstvo posvätných stavov poskytuje Cirkvi autentických „Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1 Kor 4, 1), ktorí vedú Boží ľud k spáse.
Tieto sedem sväté tajomstvá (sviatosti), ako ustanovené Ježišom Kristom, sa používali už od apoštolských čias. Dokumentárny dôkaz o ich vysluhovaní nám podávajú sväté Písma, podložené spismi cirkevných Otcov.
Prví kresťania nešpekulovali o svätých tajomstvách. Namiesto toho využívali pre seba ich „úžasnú moc“ (sv. Ján Zlatoústy) a snažili sa žiť z nich ako vykúpené Božie deti (Kol 1, 10). Ani sa neznepokojovali, čo sa týka presného počtu svätých tajomstiev.
Prvoradým záujmom Otcov bolo poučiť kandidátov a pripraviť ich na prijatie svätých tajomstiev s čo najväčším duchovným úžitkom. V snahe uspokojiť skutočné potreby obrátených sa Otcovia sústreďovali na tajomstvá iniciácie (krst, myropomazanie a Eucharistiu) a posvätné stavy. O ostatných tajomstvám Otcovia pojednávali len mimochodom, bez väčšieho spracovania.
Počas patristického obdobia bolo udeľovanie všetkých siedmich svätých tajomstiev jednomyseľné a nikto sa nepokúšal popierať ich platnosť. Otcovia prísne zachovávali „disciplínu utajovania“ a preto obmedzili svoje pojednanie o svätých tajomstvách len na nábožný a asketický význam tajomstiev, bez akejkoľvek systematickej prezentácie sviatostnej náuky ako nejakého celku. „Disciplína utajovania“, t. j. neroztrubovať učenie Cirkvi o svätých tajomstvách, bola založená na Kristovom zákaze: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine“ (Mt 7, 6). Preto svätý Bazil († 379) vysvetľuje: „Apoštoli a Otcovia, ktorí stanovili zákony Cirkvi, od počiatku v tajnosti a tichosti strážili úchvatnú dôstojnosť tajomstiev (porov. O Svätom Duchu, 27).
Hoci počet svätých tajomstiev bol pevne stanovený na sedem od siedmeho storočia, na systematickú prezentáciu doktríny o svätých tajomstvách, známu ako teológia sviatostí, musíme čakať až do doby scholastiky na Západe (12. a 13. storočie). V štrnástom storočí túto scholastickú prezentáciu s niekoľkými menšími úpravami prijala aj byzantská cirkev.
Solúnsky arcibiskup Simeon († 1429) sa svojou autoritou zaslúžil o konečnú fixáciu byzantskej teológie svätých tajomstvách v plnom súlade so Západom (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. 155). Preto na Florentskom koncile (1439) bola úplná zhoda medzi Byzantskou a Rímskou cirkvou ohľadom svätých tajomstiev (sviatostí). Medzi teológmi môžu existovať určité individuálne výnimky, ale oficiálny postoj Byzantskej cirkvi zostáva až do súčasnosti nezmenený.
Keď sa Cyril Lukaris, ktorý sa stal konštantínopolským patriarchom prostredníctvom svojej osobnej intrigy, pokúsil zaviesť protestantské učenie – o prijímaní iba dvoch sviatostí (krstu a Eucharistie) – rýchlo ho odsúdila Konštantínopolská synoda v roku 1638. Následná synoda v Jaši v roku 1642 prijala Pravoslávne vyznanie kyjevského metropolitu Petra Mohylu, ktoré obsahuje tradičné učenie o siedmich svätých tajomstvách. V nasledujúcom roku Mohylovo Pravoslávne vyznanie schválila Konštantínopolská synoda a nakoniec ho prijali všetky východné cirkvi. A tak tradičné učenie Byzantskej cirkvi o svätých tajomstvách zostáva zachované až do súčasnosti.
Autentická byzantská tradícia teda učí, že náš Pán vybavil svoju Cirkev siedmimi hlavnými prostriedkami spásy – svätými tajomstvami. Tieto tajomstvá (sviatosti) sú nielen cestami Božej milosti, ale aj vnímateľnými znakmi (symbolmi) neviditeľnej Božej milosti, ktorú udelia prostredníctvom vykonania posvätných obradov.
Preto svätý Ján Zlatoústy opisuje sväté tajomstvá ako „symboly našej spásy, vnímateľné vierou“ (porov. Osemdesiata šiesta homília na Jána, 4).
Počas stáročí sa vyskytli rôzne pokusy dať nám všeobecnú definíciu svätých tajomstiev. Definícia svätého Augustína sa stala klasickou už od piateho storočia: sviatosť (sväté tajomstvo) je viditeľný znak neviditeľnej milosti, ustanovený Kristom. Augustínova definícia zostala všeobecne používaný tak na Západe, ako aj na Východe. Neskorší teológovia pridali iba účel ustanovenia sviatosti: „posvätenie“ alebo „spása človeka“.
Vykupiteľská Božia moc (milosť) a pôsobenie Svätého Ducha v našej duši sú pre nás neviditeľné a nepostrehnuteľné. Preto sa Ježiš Kristus rozhodol udeľovať svoju spasiteľnú milosť viditeľným spôsobom, prostredníctvom vonkajších symbolov alebo znakov, svätým obradom, ktorým je božská milosť naznačovaná a udeľovaná. Takto, osvietení našou vierou, staneme sa istými, že dostávame Božiu milosť prostredníctvom neviditeľného pôsobenia Svätého Ducha v našej duši.
Keďže vykupiteľská milosť bola zaslúžená a prichádza k nám skrze nášho Pána Ježiša Krista (Jn 1, 17), jedine Ježiš mal moc a autoritu ustanoviť sväté tajomstvá ako primárny prostriedok našej spásy. V našich budúcich letákoch o jednotlivých tajomstvách poukážeme na to, ako a kedy náš Pán vskutku ustanovil každé tajomstvo. Počas nasledujúcich storočí Cirkev utvorila a vypracovala náležitý liturgický obrad na vysluhovanie svätých tajomstiev, aby boli pre veriacich slávnostnejšie a významovo plnšie. Bol to však Ježiš Kristus a jedine On, kto ustanovil sedem svätých tajomstiev, rovnako ako ustanovil Cirkev, aby vykonávala Jeho dielo spásy.
Svätý Ján Zlatoústy o svätom tajomstve
„Nazýva sa to tajomstvo, pretože to, čo veríme, nie je to isté, čo vidíme, pretože niečo vidíme, ale druhé veríme. Lebo taká je prirodzenosť našich tajomstiev… Keď neveriaci počuje o krste, považuje ho len za vodu, ale ja nevidím len na to, čo vidíš, ale očistenie duše (Svätým) Duchom“ (Siedma homília na 1 Kor 2).
Zlatoústy o disciplíne utajovania
„Rád by som sa rozprával slobodne o tejto veci (t. j. o krste), ale neodvažujem sa to pre nezasvätených (t. j. nepokrstených). Sťažujú náš výklad a nútia nás, aby sme nehovorili jasne, podľa mojej schopnosti, len zahaleným spôsobom.“
Naša najstaršia definícia svätého tajomstva
V prvom tlačenom karpatsko-rusínskom katechizme od biskupa Josepha J. de Camillisa z roku 1698 na strane 149 nachádzame nasledujúcu definíciu svätého tajomstva (sviatosti):
„Je to viditeľný znak neviditeľnej milosti, ustanovený naším Pánom Ježišom Kristom na posvätenie človeka.“
Zdroj: https://archpitt.org/holy-mysteries-the-sacraments-in-the-tradition-of-the-byzantine-rite/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Sväté pokresťančenie: krst podľa praxe byzantského obraduSväté tajomstvo manželstva podľa praxe byzantského obradu
