Príbeh o boháčovi a Lazárovi

od autora: Ján Krupa · 22 októbra, 2023

V evanjeliovom podobenstve o boháčovi a Lazárovi sa zdá byť viac otázok ako odpovedí. Hovorí sa, že keď žobrák zomrel, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona“ (Lk 16, 22). Nie je nám povedané prečo. Tiež sa dozvedáme, že keď boháč zomrel, bol „v pekle v mukách“ (Lk 16, 23). Opäť nám nie je povedané prečo.

Zdá sa, že bohatý človek bol potrestaný za to, že ignoroval žobráka pri svojej bráne, zatiaľ čo sám „deň čo deň prepychovo hodoval“ (Lk 16, 19), ale podobenstvo to nehovorí takýmito slovami. Avšak stále Kristovo učenie, ako je opísané v evanjeliách, hovorí, že jeho nasledovníci musia hľadieť ďalej než na dosiahnutie materiálneho blahobytu ako cieľa života. Kristovi nasledovníci sa musia zamerať na Božie kráľovstvo.

Poklady v nebi

Podporte nás

V tomto podobenstve, ako aj na iných miestach, nás Pán Ježiš pozýva, aby sme si uvedomili, že hmotné bohatstvo sme dostali v tomto živote nie pre bohatstvo samotné, ale aby sme ho použili ako investíciu pre večnosť. Pán Ježiš učí, že materiálny blahobyt sám osebe, ak ho nepoužívame zbožným spôsobom, nám neprináša nič z dlhodobého hľadiska. V kázni na vrchu počujeme Pána povedať: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú“ (Mt 6, 19. 20). Pozemské poklady tu nie sú vykreslené ako zlé samy o sebe; skôr nás v Božích očiach súdi to, na čo ich používame.

Ako povedal Ježiš bohatému mladíkovi, ktorý k nemu prišiel, dávanie chudobným mení pozemské statky na nebeský poklad (pozri Mk 10, 21). To, čo nám tu na zemi prináša chvíľkovú spokojnosť, sa rozdávaním môže premeniť na zdroj večného uspokojenia.

Pri večeri v dome jedného farizeja dal Pán nasledujúce poučenie: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých“ (Lk 14, 12 – 14). Odmenou pre tých, ktorí praktizujú tento druh štedrosti, bude odmenenie v budúcom veku.

Neskôr nám svätý Lukáš vo svojom evanjeliu predstaví príbeh muža, ktorý sa naučil, ako využiť svoje bohatstvo: mýtnik Zachej. Keď Zachej sľúbi, že polovicu svojho majetku rozdá chudobným a štvornásobne vráti každému, koho mohol oklamať, Pán mu odpovie: „Dnes prišla spása do tohoto domu“ (Lk 19, 9). Zachej si vážil zbožnosť viac než hmotný majetok. V dôsledku toho dosiahol Božie kráľovstvo.

Obľúbenou témou mnohých cirkevných otcov bolo, ako zbožne používať majetok. Svätý Ambróz Milánsky pri komentovaní blahoslavenstiev poznamenáva, že Ježiš „neodsudzuje tých, ktorí majú bohatstvo, ale tých, ktorí ho nevedia používať“ (Výklad Lukášovho evanjelia 5, 69). Svätý Ján Zlatoústy pri kázaní v katedrále v Antiochii vyzýval svojich poslucháčov, aby boli štedrí k žobrákom pri dverách chrámu a neponáhľali sa okolo nich, akoby to boli „stĺpy, a nie ľudské telá… sochy bez života, a nie dýchajúce ľudské bytosti“ (Homílie na Lukáša 5, 3).

Počas kňazského pôsobenia svätého Jána Zlatoústeho v Antiochii tamojšia cirkev prevádzkovala početné služby núdznym (vdovám, pannám, chorým, postihnutým, uväzneným a pocestným) a denne poskytovala jedlo a oblečenie každému, kto to potreboval. Napriek tomu svätec trval na tom, že členovia cirkvi sa nemôžu skrývať za tieto organizované služby, aby ospravedlnili svoj osobný nedostatok súcitu s ľuďmi v núdzi. „Môže vám [cudzia pohostinnosť] priniesť úžitok?“ karhal ich. „Ak sa modlí druhý človek, vyplýva z toho, že ty nie si povinný sa modliť?“ Inými slovami, nemôžete očakávať odmenu za to, že núdznych odkážete na niekoho iného!

Ľudia sa často vyhýbajú pomáhaniu núdznym tým, že poukazujú na svoje vlastné potreby. Zabúdajú na vdovu, ktorú Pán pozoroval pri chrámovej pokladnici: „Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: ‚Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie‘“ (Mk 12, 41 – 44). Ježiš by bol neschválil jej konanie, keby to nebola skutočná investícia do večnosti.

To je v Písmach

V podobenstve sa boháč a Abrahám dostávajú do dialógu, ktorý je vlastne vyvrcholením príbehu. Boháč povedal: „‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal‘“ (Lk 16, 27 – 31).

Boháč chce veľkolepým zásahom presvedčiť svojich bratov, aby nasledovali cestu súcitu. Abrahám však odmieta: „Cesta súcitu nie je žiadnym tajomstvom, je prakticky na každej stránke Zákona a Prorokov“ – toho, čo nazývame Starý zákon. Boháč vie, že jeho bratia bežne ignorujú svedectvo Písiem, ale práve toto svedectvo im poskytol Boh.

Máme viac než len Mojžiša a prorokov – máme svedectvo Krista v evanjeliách a svätých v živote Cirkvi. Podobenstvo naznačuje, že ak tieto svedectvá nestačia na to, aby nás presvedčili nasledovať cestu milosrdenstva, potom aj my sa budeme podieľať na osude boháča.

O Lazárovi a boháčovi

„Boháč v purpurovej nádhere nie je obviňovaný z chamtivosti, z odcudzenia majetku niekoho druhého, z páchania cudzoložstva alebo, fakticky, z nejakého nesprávneho konania. Jediné zlo, z ktorého je vinný, je pýcha.“

„Najbiednejší z ľudí, vidíš úd svojho vlastného tela ležať pred svojou bránou, a nemáš súcit? Ak pre teba Božie zákony nič neznamenajú, zľutuj sa aspoň nad svojou vlastnou situáciou a buď v strachu, lebo možno sa staneš ako on. Daj svojmu vlastnému údu to, čím plytváš, nehovorím ti, aby si zahodili svoje bohatstvo. To, čo vyhadzuješ – omrvinky zo svojho stola –, ponúkni ako almužnu.“

„Lazár ležal pri bráne, aby upozornil na krutosť, ktorá bola venovaná jeho telu, a aby boháč nemohol povedať: ‚Nevšimol som si ho. Bol v kúte. Nemohol som ho vidieť. Nikto mi ho neoznámil.‘ Lazár ležal pri bráne. Videl si ho zakaždým, keď si vychádzal von a keď si vchádzal dnu. Keď ťa navštevovali zástupy tvojich sluhov a klientov, ležal tam plný vredov.“

Svätý Hieroným Stridonský

Zdroj: https://melkite.org/faith/tale-of-the-rich-man-and-lazarus Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Zdroj obrázka: https://www.ruzhnikov.com/sold/the-parable-of-lazarus-and-the-rich-man/