V roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. (Izaiáš 6, 1 – 4)

Jedným z prvých dojmov, ktoré si ľudia odnášajú z východnej liturgickej bohoslužby, je všestranný zmysel pre Božiu svätosť. Majestátnosť chrámovej stavby, krása ikon, jedinečnosť spevu, dôstojnosť rúch – to všetko má odrážať túto Božiu žiaru. Cirkev je nabitá, ak si požičiame básnikovu frázu, Božou vznešenosťou, keď stojí pred Ním.

Svätosť je hlbšia ako to, ako sa človek správa (morálka alebo mravy). Svätosť je úplná odlišnosť Boha v porovnaní s ľuďmi. Často je pre nás jednoduchšie hovoriť o tom, čo Boh nie je (napríklad, že ho nemôžeme vidieť alebo že je milosrdnejší, než si dokážeme predstaviť), než aby sme ho obmedzovali tým, že povieme, aký je (opíšeme všetky detaily jeho milosrdenstva).

To, že nejakým spôsobom stojíme v prítomnosti tejto Božej slávy, je azda najzákladnejším náboženským vnímaním ľudského rodu. V príbehu v knihe Genezis sú Adam a Eva znázornení ako obyvatelia Božej záhrady, čo je znakom dôvernosti v tejto prítomnosti. Po páde sa však naše zmysly vyostrili uvedomením si vlastnej hriešnosti. Keď sa ako hriešnici ocitneme v konfrontácii s Bohom, uvedomíme si, že je úplne a totálne iný ako všetko ostatné v našej skúsenosti. Sme od Boha tak vzdialení, že o ňom nedokážeme ani len znalecky hovoriť, a už vôbec nie opísať jeho prirodzenosť. On je tak nad všetkým a mimo všetkého, čo poznáme, že jediné, čo dokážeme pozitívne povedať, je, že je mimo nášho dosahu! Túto vlastnosť „odlišnosti“ alebo rozdielnosti od všetkého, s čím sa môžeme stotožniť, nazývame svätosť.

Populárna kultúra často spája pojem „svätý“ s morálkou alebo skôr slušnosťou („svätý Joe“ je dobrák) a aj veriaci si svätosť spájajú so správaním. Svätosť je však oveľa hlbšia skutočnosť. Je to kvalita úplne oddelená od ľudského stavu. Je samotnou podstatou toho, čo znamená byť Bohom. Ako taká je pre neho jedinečná: svätosť sa rovná božskosti. Ako hovoríme vo Veľkom slávosloví: „Len Ty sám si svätý.“

Pretože Boh je úplne odlišný, nie je možné, aby sme ho poznali v hĺbke jeho svätosti. Máme veľké ťažkosti s poznaním toho, s čím nás naša vlastná skúsenosť stavia do každodenného kontaktu. Často nepoznáme ani sami seba. Druhí sú pre nás tajomstvom. Keď si myslíme, že niekoho poznáme ako knihu, sme prekvapení novými dimenziami, rozmermi, o ktorých sa nám v tomto človeku ani nesnívalo. Ak nedokážeme poznať svoju vlastnú prirodzenosť, o čo nemožnejšie je poznať Boha v jeho podstate. „To, že Boh existuje, je jasné,“ hovorí svätý Ján Damaský, „ale čím je svojou podstatou a prirodzenosťou, to úplne presahuje našu chápavosť a znalosť“ (O ortodoxnej viere, 1, 4). Túto odlišnosť Boha nazývame jeho transcendenciou.

Keďže Boh tak veľmi presahuje našu chápavosť, nie je možné, aby sme o ňom hovorili presne alebo primerane. Keby to tak nebolo a my by sme ho vedeli opísať, nebol by mimo nášho dosahu, a teda by nebol Bohom. Žiadna predstava ani formula nedokáže úplne vyjadriť Boha: ani Sväté písmo, ani koncilové dekréty, ani teológia. Každá z nich môže poukázať len na niektoré aspekty jeho existencie alebo vylúčiť nesprávne interpretácie jeho bytia a konania. Žiadny ľudský jazyk nie je úplne vhodný na vyjadrenie Boha a táto neschopnosť nie je spôsobená tým, že sme padlí a slabí, ako niektorí hovoria, ale preto, lebo Boh je sám osebe neprístupný akémukoľvek stvoreniu. 

Výsledkom je, že máme dva spôsoby, ako o ňom hovoriť. Prvý spôsob je ten, že hovoríme, že on nie je ako my alebo ako čokoľvek, čo poznáme: „…nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný si [Bože] a nemeniteľný…“ (Anafora, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho). Tento negatívny spôsob vyjadrovania, nazývaný apofatický, zdôrazňuje, že Boh nie je jedným z nás. Boh nezdieľa naše obmedzenia, ale všetky ich presahuje.

A tak, hoci ľudská myseľ nemôže dosiahnuť samotnú podstatu Boha, pretože Boh je mimo našej skúsenosti, môže len povedať, že Boh nie je obmedzený. Bolo by dokonca modlárske, hovorí svätý Gregor Nysský, vytvárať si obraz alebo predstavu o Bohu, pretože by sme sa tým snažili obsiahnuť Boha našou predstavou. Vytvárať si predstavu o Bohu znamená robiť si z neho modlu.

Keď chceme o Bohu hovoriť pozitívne, môžeme hovoriť len o tom, čo sa dozvedáme z účinkov jeho konania. Hovoríme, že je dobrý alebo múdry alebo spravodlivý, pretože sme ho videli robiť dobré, múdre a spravodlivé veci. Ale ani tieto vlastnosti neurčujú jeho vnútornú prirodzenosť, ktorá nám zostáva skrytá. Cirkevní Otcovia tento spôsob hovorenia nazývali katafatický, pričom zdôrazňovali, že Boh sa určitým spôsobom prejavuje prostredníctvom svojich skutkov.

Naša poézia o Bohu môže byť katafatická, môže nám povedať niečo pozitívne o tom, kto Boh je, pretože poézia sa ho nesnaží obmedziť alebo dokonale opísať. Ale väčšina nášho jazyka o Bohu je apofatická, hovorí nám niečo o Bohu tým,  že opisuje to, čím Boh nie je.

Ak chceme o Bohu hovoriť pozitívne, sme nútení uchýliť sa k obraznosti, k jazyku poézie, aby sme na Neopísateľného vrhli trochu svetla. Potom o ňom hovoríme ako o „roztápajúcom ohni a zeline práčov“ (Malachiáš 3, 2), ako o pastierovi či viniči, ako o „živote, svätosti, moci, pravom svetle“ (Anafora, Liturgia sv. Bazila). Je zrejmé, že to nie sú pokusy opísať Božiu podstatu – to je nemožné –, ale naznačiť niečo o tom, aký Boh je. Jednoducho poukazujú na tajomstvo, ale nemyslia si, že sa ho zachytávajú.

Keď uvažujeme o Božej odlišnosti a o našej neschopnosti hovoriť o ňom definitívne, uvedomujeme si, že všetko, čo môžeme povedať, je obmedzené a nepresné a že naša myseľ, ako aj náš jazyk sú príliš malé na to, aby sme mohli pochopiť veľkosť nášho Boha. A tak zisťujeme, že skúsenosť s Bohom sa nikdy nemôže rovnať nášmu vedomému vnímaniu Boha, ktoré je také obmedzené. Ani náš intelekt, ani naše emócie nestačia na to, aby sme ho pochopili. On je neprístupný pre skúmanie filozofa a rovnako aj pre pocity ctiteľa.

Táto pravda je obzvlášť dôležitá pri pohľade na tajomstvá: Boh je pre nás prítomný spôsobmi, ktoré presahujú náš intelekt, ale aj naše emócie. Keďže naša vedomá činnosť nedokáže pochopiť Boha, je o to vhodnejšie, že k nám prichádza vo sviatostiach: spôsobmi, ktoré sú vo svojej vnútornej realite rovnako skryté ako on sám.

Otázky na zamyslenie

Nakoľko úplné je tvoje sebapoznanie alebo ako hlboko poznáš seba alebo svojich blízkych?

Čo to hovorí o našej schopnosti poznať Boha?

Aký je tvoj obľúbený obraz Boha? Čo tento obraz o ňom vypovedá?

Aké prostredie alebo skúsenosti nám pomáhajú lepšie si uvedomiť Svätého?

Ak by si sa chcel s niekým porozprávať, poučiť ho o Svätom, na aké miesta by si ho mohol vziať? Keď budeš odpovedať na túto otázku, mysli na rozhovor s niekým, koho poznáš – možno s dieťaťom, ktoré vyrastá vo viere, alebo s dospelým, ktorý nikdy nebol v chráme.

Videli sme jeho slávu

Táto Božia skrytosť v hlbinách jeho bytia neznamená, že je pre nás neprítomný. Boh je neprítomný len pre démonov. Ak vôbec, Božiu odlišnosť si uvedomujeme tým viac, čím viac zažívame znaky jeho prítomnosti. „Boha nikto nikdy nevidel,“ ako hovorí svätý Ján (Ján 1, 18). V jeho svätosti či podstate ho nemôžeme stretnúť, ale môžeme ho zažiť a zažili sme ho v prejavoch – v tom, čo Sväté písmo nazýva jeho slávou.

V starovekom svete bol slávou človeka vplyv alebo zastávaná hodnosť – odraz jeho vnútornej hodnoty. Starý zákon túto myšlienku aplikoval na Boha, ktorého prejavy božskej energie odrážajú niečo z jeho nepoznateľnej podstaty.

Prvé prejavy Božej slávy, ktoré nachádzame vo Svätom písme, sú v skutočnosti obrazy poukazujúce na jeho skrytosť. V príbehu o exode sme videli Božiu prítomnosť, ktorá sa prejavovala v dyme, oblaku, ohnivom stĺpe (porov. Exodus 19, 16 – 19). Neskôr židovský chrám označoval Božiu prítomnosť svätyňou svätých, vnútornou svätyňou s oponou, ktorú nikto nemohol vidieť ani do nej vstúpiť. Vnímali Božiu slávu ako prítomnú, ale skrytým spôsobom. Tento pocit slávnej a zároveň tajomnej Božej prítomnosti najvýstižnejšie zachytil Izaiáš, keď zaznamenal svoje videnie Boha v chráme:

V roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. (Izaiáš 6, 1 – 4)

Neskôr proroci videli Božiu prítomnosť zjavenú v žiarivom svetle: „Hľa, tma pokrýva zem a temnota národy, ale nad tebou sa zaskvel Pán a jeho sláva sa zjavila nad tebou“ (Izaiáš 60, 2).

Tieto prejavy Božej slávy sú vzorom pre väčšinu liturgických obrazov používaných v našich chrámoch. Kadidlo – „jeden veľký oblak kadidla“, ako to opísal jeden z návštevníkov – pripomína Izaiášovo videnie. Nespočetné množstvo sviečok nás kúpe v žiari Božieho svetla. Oltár, odetý v jemných látkach, stojí v novej svätyni svätých, kde je teraz Boh viditeľný v Kristovi.

Reakcia Svätého písma na Božiu slávu je vzorom aj pre náš postoj. V našej bohoslužbe neustále ohlasujeme Božiu svätosť – odlišnosť: „Lebo ty si svätý, Bože náš, a my ti vzdávame slávu…“ Toto je naša prvá a najzákladnejšia reakcia na Boha a jeho slávu: ohlasujeme, aký odlišný je od nás. Takýto postoj mal Mojžiš, keď sa stretol s Bohom v horiacom kríku. Vyzul si topánky a poklonil sa až k zemi pri posvätnosti tohto zážitku. Tak ako Mojžiš, keď zažil Boha na vrchu Sinaj, aj naši kňazi si na liturgii zakrývajú tvár pokrývkou (vozduchom), keď sa spieva vyznanie viery, čím zjavujú Božiu slávu. V niektorých východných tradíciách si duchovní pred vstupom na sväté miesto, kde sa s Ním stretávajú, vyzúvajú obuv.

V neskorších starozákonných spisoch sa Božia sláva zjavuje v jeho spasiteľných činnosť: jeho spravodlivosť a vernosť, oslobodenie, ktoré Boh sľubuje ľudstvu prostredníctvom Mesiáša, ktorého pošle. Všetky tieto jedinečne láskyplné a mocné činy ukazujú slávu toho, ktorý nás volá k sebe. Pretože je svätý, je na rozdiel on nás aj verný a spravodlivý bez hraníc. A tak, hoci sa svätosť nerovná správaniu, odráža sa v spravodlivých skutkoch Svätého.

Boží ľud, ktorý je svedkom jeho slávy a zažíva žiaru Božieho svetla, je povolaný oslavovať ho, aby spoznal jeho svätosť a ohlasoval jeho božstvo. Robíme to v chvále a poklone, kde neustále vzdávame Bohu slávu. Práve to je naším cieľom: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (Prvý Petrov list 2, 9).

Otázky na zamyslenie

V akých skúsenostiach si videl, ako sa prejavuje Božia prítomnosť?

Čo ti táto skúsenosť povedala o Bohu?

Ktoré aspekty našej liturgickej tradície ti najviac pripomínajú Božiu svätosť?

Na ktorom obraze by si vystaval poučenie o Božej sláve?

Buďte svätí, ako som ja svätý

Ako sme už povedali, svätosť je jedinečnou Božou vlastnosťou: „Jeden je svätý, jeden je Pán,“ ako hlasujú všetky východné liturgie. Ale tí, ktorí prichádzajú do kontaktu so Svätým, určite nezostávajú nedotknutí. Starý zákon neustále vykresľuje tieto stretnutia ako úžasné: Jakub sa čuduje, že videl Boha a nezomrel (Genezis 32, 31); Hebreji sú varovaní, aby nevystupovali na horu Sinaj, aby videli Boha, inak zahynú (Exodus 19, 21). Stretnutie so Svätým je desivé aj úžasné.

Táto skúsenosť je síce ohromujúca, ba dokonca až zakázaná, ale zároveň fascinujúca a príťažlivá. Sme priťahovaní k Svätému, pretože vieme, že On jediný môže zavŕšiť a naplniť náš život. On spĺňa túto túžbu a sprístupňuje sa nám, čím preklenuje priepasť, ktorú by sme my nikdy nedokázali prekonať.

Keď prídeme do kontaktu s božským, nie je to Svätý, kto je kontaminovaný – sme to my, kto je posvätený. Stávame sa svätými tým, že máme účasť na jeho svätosti. Tento princíp je v našej tradícii neustále ritualizovaný. Voda sa posväcuje, keď sa do nej ponorí kríž; ikony sa stávajú svätými, keď sa položia na Svätý stôl; osoby sa posväcujú, keď sa ich dotkneme svätenou vodou a myrom. Cirkev sa stala spoločnosťou svätých: všetkých tých, ktorí sa stali svätými v krste ponorením do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Keď sa stávame svätými, odovzdáva sa nám niečo z Božej jedinečnosti. Všetko, čo je posvätené kontaktom s Ním, je oddelené, pretože podstatou svätosti je byť odlišný. Hovoríme, že Boh je svätý, pretože je jedinečne oddelený od našej skúsenosti. Keď nám je dané mať účasť na jeho svätosti, máme účasť aj na jeho jedinečnosti – sme oddelení pre Neho.

Väčšine veriacich je to jasné, keď pomyslíme na nádoby alebo rúcha požehnané na liturgické používanie. Nedokážeme si predstaviť, že by sme kalich používali na koktaily – bol predsa oddelený pre bohoslužbu. Avšak aj my sme boli posvätení, a teda oddelení pre jeho službu. Boli sme posvätení, a teda oddelení od profánneho používania. Ako možno túto účasť na Božej svätosti prežívať zo dňa na deň?

Sám Kristus potvrdzuje toto zasvätenie ako radikálne oddelenie kresťana od všetkého, čo nie je od Boha. V modlitbe za svojich nasledovníkov hovorí: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ (Ján 17, 16). Svätý Pavol toto oddelenie opisuje spôsobom, ktorý môžeme nazvať násilným: je to odumretie svetu: „Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Galaťanom 6, 14). Máme žiť zásadne odlišným životným štýlom, pretože my teraz máme účasť na Božej svätosti.

Tak ako sú liturgické nádoby posvätené, oddelené, pre sväté používanie, tak sme aj my sme posvätení v krste. Už nie sme len z tohto rozbitého sveta, ale Boh sa s nami delí o svoje božstvo a mení spôsob nášho života. Kresťania žijú vo svete, ale „nie sú zo sveta“ (Ján17, 16). Sme povolaní byť nápadne odlišní od väčšiny ľudí okolo nás.

Najzjavnejším a najextrémnejším spôsobom, akým sa kresťania snažili žiť toto povolanie, bolo odrezanie sa od okolitej spoločnosti. Pustovníci v púšti, mnísi na vrcholoch hôr, kolónie a komúny nadšencov si vytvorili vlastné spoločnosti, aby sa mohli plnšie sústrediť na božský život, pre ktorý boli ako veriaci oddelení.

Druhá a zdanlivo jednoduchšia cesta je tá, ktorú si volí väčšina veriacich: byť vo svete, ale nie z neho, žiť po boku väčšinovej spoločnosti, a zároveň sa zdržiavať akýchkoľvek praktík tejto spoločnosti, ktoré sú v rozpore so životom svätosti. Pre niektorých to znamenalo zvoliť si iné hodnoty – nefajčiť, nepiť alebo nenakupovať v nedeľu. Žiaľ, pre väčšinu kresťanov žiť oddelene znamenalo len dodržiavať cirkevný zákon, a zároveň robiť to, čo robia všetci ostatní. A tak význam „oddelenia“ sa zredukoval na jednu hodinu pre Boha v nedeľu, rybu v piatok a dodržiavanie Desatora.

Kristus nás však vyzýva, aby sme boli nápadne odlišní: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Matúš5, 16). Kristus stotožňuje „oddelenie“ posvätených veriacich s tým, ako konajú a pôsobia na druhých.

Raná Cirkev to vnímala a žila tak, aby to videli aj ostatní. V 2. storočí žijúci Grék Aristides, ktorý sa zaujímal o rastúce množstvo kresťanov, napísal pre rímskeho cisára ich nasledujúci opis. Vidíme v ňom, ako kresťania druhého storočí chápali, čo znamená byť oddelený pre Krista.

Toto sú tí, ktorí nad všetky národy zeme našli pravdu, lebo uznávajú Boha, Stvoriteľa a Pôvodcu všetkého, v jednorodenom Synovi a vo Svätom Duchu…

Ponáhľajú sa konať dobro svojim nepriateľom. Sú mierni a rozumní. Zdržiavajú sa každej nezákonnej výmeny a každej nečistoty. Nepohŕdajú vdovou a netrápia sirotu. Kto má, štedro rozdáva tomu, kto nemá. Ak uvidia cudzinca, prijmú ho pod svoju strechu a radujú sa z neho ako z pokrvného brata. Lebo nie podľa tela sa nazývajú bratmi, ale podľa Božieho Ducha… Ak je niekto z nich chudobný a nemá dostatok jedla, postia niekoľko dní, aby mu dali potrebné jedlo… Toto je naozaj nový druh človeka. Je v nich niečo božské.

Obhajoba kresťanov

Takto sme povolaní odpovedať Bohu, jedinému Svätému, jedinečne odlišnému od akéhokoľvek stvorenia, ktorý nám umožňuje vnímať jeho slávu a mať účasť na jeho svätosti tým, že žijeme ako ľudia oddelení, aby sme mu vzdávali slávu.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

V čom sa tvoj život líši od života tvojho neveriaceho suseda?

V čom by sme ako kresťania mohli žiť inak ako väčšinová spoločnosť?

Aké rozhodnutia robíš v súvislosti s týmto povolaním byť oddelený?

Ako by si mohol pomôcť dieťaťu, čo sa týka tohto povolania byť oddelený?

Rastúce povedomie

Ako kresťania sme boli uvedení do úžasného dôverného vzťahu s Bohom. Stali sme sa účastníkmi na jeho živote, spoluúčastníkmi na smrti a vzkriesení jeho Syna. V našej bohoslužbe pristupujeme k Bohu s dôvernosťou, akú v iných náboženstvách nenájdeme. Oslovujeme ho „Otče“, prijímame Telo a Krv Pána. Tešíme sa z toho, že sme chrámami jeho svätého Ducha.

Katechéza je systematické vyučovanie ľudí vo viere. Toto poučenie sa netýka len mysle, ale aj ostatných častí človeka. Účasť na liturgii nám pomáha vidieť naše miesto pred Bohom, keď sa ponárame do Božej prítomnosti a pokorne sa skláňame pred naším Pánom. Žiť vieru – konať dobré skutky – nám tiež pomáha uvedomiť si svätosť, na ktorej sme povolaní sa podieľať.

Liturgická tradícia našej Cirkvi neustále zdôrazňuje Božiu svätosť. Chrámová budova so svojou svätyňou, obraznosť našich modlitbových textov a hymnov, rituálne gestá a úkony, to všetko sa snaží vzbudiť v nás uznanie odlišnosti Boha. Obradom, ktorý azda najosobnejšie hovorí o našom vzťahu k Svätému, je metania alebo poklona. Vždy, keď vstúpime do chrámu, priblížime sa k ikone, Svätému písmu, Eucharistii alebo akémukoľvek posvätenému predmetu, skloníme sa pred Pánom, ktorého to predstavuje, a vyslovíme modlitbu mýtnika: „Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Vo veľkopôstnom období a pri niektorých iných príležitostiach sa v úcte a poslušnosti skláňame až k zemi. Tieto gestá vystihujú podstatu bohoslužby, pričom anglický výraz pre bohoslužbu (worship) sám o sebe znamená klaňať sa v úcte. Obe gestá zdôrazňujú Božiu svätosť a umožňujú nám vidieť a cítiť prostredníctvom nášho postoja našu odlišnosť od Boha. On je Najvyšší; sme ďaleko od toho, aby sme sa mu vyrovnali.

Ostatné liturgické prvky zdôrazňujú náš podiel na jeho svätosti. Ikony názorne zobrazujú to, čo Boh umožňuje v Kristovi: že veriaci majú účasť na Božej sláve a odrážajú túto žiaru okolo seba. Stručne povedané, väčšina toho, čo vidíme a robíme v chráme, nám má hovoriť o Božej svätosti a o našom povolaní mať na nej účasť. To je úžasný paradox nášho života v Kristovi. Sme povolaní byť účastní na božskej prirodzenosti – prirodzenosti, ktorá nás a celú našu skúsenosť úplne presahuje.

A tak jedným z hlavných cieľov katechézy by malo byť, aby si ľudia vážili a uctievali Božiu svätosť. Katechéza by sa mala usilovať o to, aby ľudia vnímali tie liturgické prvky, ktoré nás vyzývajú k poklone. Spoznať Svätého ľuďom umožňujeme aj vtedy, keď im pomáhame stáť v úžase pred znameniami Božej prítomnosti v prírode a najmä v tajomstve ľudského života. Napokon, naše katechetické úsilie by malo mať za cieľ umožniť ľuďom rozpoznať ich vlastné povolanie k svätosti. Spolu so svätým Pavlom sa katechéta môže stať hlásateľom, ktorý pred svojimi bratmi svedčí: „A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha“ (Prvý list Korinťanom 6, 19).

Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.

Prvý Petrov list 2, 9

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

---

Očami viery: Boh sa zjavuje – Ukazuje sa ako Spasiteľ; Duch Boh s nami dnes; Sväté písmo, náš záznam o jeho láske; Pojednanie o Svätom Duch; Pozeráme sa novými očami; Teologické pojednanie; Rastúce povedomie

---