Slávnosť všetkých svätých už klope na dvere
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Slávnosť všetkých svätých už klope na dvere, a tak si pripomeňme, čo Katolícka cirkev chápe pod pojmami „svätec i svätý“, „svätorečenie“ a „vzývanie a uctievanie svätých“:
Svätec i svätý je v širšom zmysle každý, koho vedie láska a žije i umiera v Božej milosti; osoba, ktorá žije čnostným životom. V užšom zmysle slova je svätec i svätý ten, koho Cirkev vyhlásila za svätého a povýšila k úcte oltára pre jeho vynikajúci život kresťanskej viery. Cirkev ho predkladá za vzor a orodovníka v nebi. Oba významy sa rovnako vzťahujú i na osoby ženského pohlavia: svätice.
Svätorečenie je slávnostné vyhlásenie pápežským dekrétom, že určitý Boží sluha alebo určitá Božia služobnica dosiahli stupeň svätosti a tak sa môžu verejne uctievať. Svätorečeniu predchádza dlhý a veľmi prísny objektívny proces, ktorý sa začína v diecéze dotyčného kandidáta a uzatvára sa v Ríme na Kongregácii pre kauzy svätých. Konečné rozhodnutie urobí pápež. Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, vtedy vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnostný život, boli verní Božej milosti, a dáva ich za vzor a orodovníkov (pozri Katechizmus Katolíckej cirkvi 828). Po slávnostnej bohoslužbe svätorečenia dotyčného svätca alebo sväticu zapíšu do zoznamu, čiže do kánonu svätých a blahoslavených.
Zdroj: Štefan Vragaš a kol.: Teologický a náboženský slovník, II. diel L-Ž, SSV Trnava 2008.
Vzývanie a uctievanie svätých
Tridentský koncil, 25. zasadnutie (v roku 1563), s definitívnou platnosťou učí:
Svätý koncil poveruje všetkých biskupov a ostatných, ktorým bola zverená úloha a starostlivosť o vyučovanie, aby veriacich starostlivo poúčali podľa obyčaje katolíckej a apoštolskej Cirkvi, obyčaje, ktorá siaha až do prvotných čias kresťanského náboženstva, podľa konsenzu svätých otcov a dekrétov posvätných koncilov, najmä o príhovore svätých, o ich vzývaní…
Nech ich učia, že svätí vládnu spolu s Kristom, že prednášajú svoje modlitby Bohu za ľudí. Je dobré a užitočné vzývať ich a utiekať sa k ich modlitbám, k ich podpore a pomoci, aby nám vyprosili dobrodenia od Boha skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je naším jediným Vykupiteľom a Spasiteľom.
Bezbožne však zmýšľajú tí, čo popierajú, že treba vzývať svätých, požívajúcich večnú blaženosť neba; alebo ktorí tvrdia, že sa buď neprihovárajú za ľudí, ale že vzývať ich, aby za nás aj ako jednotlivcov orodovali, je modloslužba, alebo že je to v protirečení s Božím slovom a že je to v protiklade so cťou „jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2, 5), alebo že je to hlúposť prosiť srdcom alebo ústami tých, čo vládnu v nebi.
Zdroj: Josef Neuner, Heinrich Ross, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je Magistéria, Dobrá kniha Trnava 1995.
Pôvodne publikované na internetovej stránke Rádia LUMEN o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Východná tradícia pozná tri dvojice bratov Kozmu a Damiána (1. november)Druhý nicejský koncil v roku 787
