Očami viery: Chrám živého Boha – Spoločenstvo vo Svätom Duchu; Kristovo telo; Plnosť toho, ktorý napĺňa všetko; Vysvetlenie Listu Efezanom; Spoločenstvo svätých; Povolaní ohlasovať; Kňazstvo veriacich; Miestna cirkev a všeobecná cirkev

Chrám živého Boha

„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.“ (Skutky apoštolov 2, 42 – 47)

Ako veriaci ľudia vidíme, že najdôležitejším udalosťami v dejinách ľudstva sú chvíle, keď Boh vstúpil do nášho sveta, aby sa zjavil. Pozeráme sa na jeho zjavenia Židom, na vtelenie jeho Syna v Ježišovi Kristovi, na jeho udelenie Svätého Ducha Kristovým nasledovníkom. Tieto udalosti nie sú len minulosťou, pretože ich prítomnosť a účinok nejakým spôsobom zažívame dodnes. Práve v Cirkvi – a najmä v jej liturgickom živote – sa stretávame so živým Bohom.


Odber nových článkov


Mnohí kresťania, ktorí obmedzujú svoju skúsenosť s týmito tajomstvami na stránky Biblie, akoby sa pozerali späť, takpovediac do histórie. Sústreďujú sa na udalosti Kristovho pozemského života, na prvotné kresťanské spoločenstvá či dokonca na  predkresťanské udalosti, aby sa stretli s Bohom. My hľadáme skôr trvalú a živú prítomnosť ich moci v Cirkvi prostredníctvom Kristovho Ducha: prítomnosť, ktorá nás uschopňuje pochopiť skutočný zmysel biblických rozprávaní, pretože len Duch „vás uvedie do plnej pravdy“ (Ján 16, 13).

Duch, poslaný od Otca, prebýva osobitným spôsobom v zhromaždení Kristových nasledovníkov. Jeho prítomnosť tu nie je všeobecným spôsobom, akým je Duch prítomný v celom stvorení, či dokonca spôsobom, akým je prítomný v jednotlivých veriacich. V zhromaždení Kristových učeníkov je Duch od Päťdesiatnice prítomný jedinečným spôsobom: inšpiruje, vedie a trvalo oživuje spoločnosť veriacich. Práve toto zhromaždenie Kristových nasledovníkov, v ktorom Svätý Duch navždy prebýva týmto zvláštnym spôsobom, nazývame Cirkev.

Samotné slovo Cirkev doslova znamená zhromaždenie, čo je pojem, ktorý siaha až do čias židovskej skúsenosti na púšti a poukazuje na prvý podstatný prvok povahy Cirkvi. Tam Mojžiš zhromaždil Židov do zhromaždenia (qahal), čím začal proces, ktorý z nich vytvoril národ. Práve v tomto pravidelnom stretávaní sa Židia prijali a uvedomili si svoju identitu vyvoleného Božieho ľudu. Povolaní zo svojich rôznych kmeňov do zhromaždenia Izraela sa stali tým, čím ich Boh chcel mať, ľudom, ktorý je jedno v jeho mene.

Cirkev má podobnú skúsenosť. Ako nový Boží ľud aj ona bola zvolaná dohromady, no nielen z niekoľkých príbuzných kmeňov, ale z celého sveta, aby bola ľudom. A, tak ako v Starom zákone, práve vtedy, keď sa Cirkev zhromažďuje, najmä v eucharistickom zhromaždení, uskutočňuje sa jej identita svätého národa. Preto sú Kristovi nasledovníci nazývaní Cirkev, čo znamená „tí, ktorí boli zhromaždení“.

Kresťania sú teda (pred všetkým ostatným) členmi spoločenstva, zhromaždenia, a len v kontexte tejto skupiny si môžeme nárokovať meno kresťan. Platí staré príslovie, že „osamelý kresťan nie je kresťan“: sme kresťanmi, pretože sme členmi kresťanského ľudu.

Tento pohľad je prinajmenšom niektorým segmentom západnej spoločnosti veľmi cudzí. Máme tendenciu vnímať celý život, vrátane našej kresťanskej vízie, veľmi individualisticky. Tak ako sa v našej spoločnosti za najväčšie dobro vyhlasuje osobné šťastie a spokojnosť, viera sa vníma predovšetkým ako dôverné osobné odovzdanie sa jednotlivca Kristovi, pričom Cirkev je v nanajvýš pomocou pri prežívaní tejto odovzdanosti.

Táto vízia má svoje korene v reformácii 16. storočia a je veľmi vzdialená od tej vízie Cirkvi, ktorá sa od začiatku prejavovala v živote Božieho ľudu. V Starom zákone a rovnako aj v ranej Cirkvi je Pán vnímaný ako ten, kto sa zaoberá ľudom, skupinou.

Jednotlivci nachádzajú spásu v spoločenstve a cez spoločenstvo, pretože práve v spoločenstve sa zjavuje Boh. Tento kolektívny zmysel je srdcom všetkých novozákonných obrazov Cirkvi. Ako hovorí svätý Pavol, my sme „vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Efezanom 2, 22).

Spoločenstvo vo Svätom Duchu

Na začiatku Skutkov apoštolov nachádzame najskorší opis prvotného kresťanského spoločenstva. Pri opise prvej cirkvi v Jeruzaleme svätý Lukáš píše:

„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.“ (Skutky apoštolov 2, 42 – 47)

V tomto opise vidíme dva hlavné prvky. Všimli sme si oddanosť spoločnej bohoslužbe – navštevovanie chrámových modlitieb a podieľanie sa na lámaní chleba medzi sebou. No tento portrét venuje ešte väčšiu pozornosť aspektu vzájomného delenia sa: mali spolu úzke spoločenstvo, pravidelne spolu jedli a dokonca sa navzájom delili o svoje veci. Boli predovšetkým spoločenstvom.

Môžeme si predstaviť, že prví veriaci, taká malá menšina v prevažne pohanskej spoločnosti, boli na sebe navzájom veľmi závislí. Apoštoli však trvali na tom, aby si títo noví kresťania uvedomili, že ich spoločenstvo nie je založené na jednoduchej ľudskej dynamike. Boli spoločenstvom vďaka pôsobeniu Svätého Ducha prebývajúceho v ich strede:

„Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy.“ (Prvý list Korinťanom 3, 16 – 17)

Pre Židov bol chrám v Jeruzaleme Božím príbytkom. Svätý Pavol hovorí, že skôr než nejaké fyzické miesto je teraz novým chrámom Cirkev, Kristovo telo, pretože v Cirkvi prebýva Duch. A tak Cirkev nie je len zhromaždením rovnako zmýšľajúcich jednotlivcov. Boh je prítomný v Cirkvi. Cirkev je viac ako ľudská ustanovizeň. Prítomnosť Boha, ktorý v nej prebýva, odlišuje Cirkev od každého iného náboženského spoločenstva, dokonca aj od Kristových učeníkov pred Päťdesiatnicou. Ten, ktorý súhlasil, že si vezme podobu sluhu, teraz prebýva v ešte slabšej nádobe, a toto odporuje akejkoľvek logike či ľudskému mysleniu.

Boh prebýva vo svojom chráme, Cirkvi. Sme zhromaždení ako spoločenstvo Svätého Ducha, koinonia, a v našich vzájomných vzťahoch môžu ľudia vidieť odraz Svätej Trojice.

Cirkevné spoločenstvo je teda koinonia alebo spoločenstvo vo Svätom Duchu, ako ho často nazývali Otcovia – vzťah s Bohom a v Bohu. Otcovia videli tento komunitný aspekt Cirkvi ako odraz Trojice. Človek, ktorý je stvorený na Boží obraz, odráža Trojicu svojím sociálnym rozmerom. Mnohé osoby ľudského rodu odrážajú Trojicu osôb v jednom Bohu, ako hovorí svätý Gregor Teológ. Cirkev, ktorá je dovŕšeným ľudstvom, ukazuje Boží obraz v ešte väčšej miere, pretože žije životom Ducha v sebe.

Táto Božia prítomnosť v Cirkvi zasahuje všetky aspekty jej existencie. Najviditeľnejšie sú tie rozmery života Cirkvi, ktoré priamo súvisia s oslavou Boha: svätá liturgia, sväté tajomstvá a iné bohoslužby, kázanie, charizmatické skúsenosť divov alebo zázrakov. No Duch je prítomný aj v základných formách cirkevnej štruktúry, ako je napríklad úrad biskupa, ktoré sú ustanovené pod jeho inšpiráciou. Keď niektorý z týchto prvkov, či už liturgických alebo štrukturálnych, nie je oživovaný trvalou vedomou skúsenosťou Ducha, vtedy je jeho prítomnosť pociťovaná menej; ale v srdci všetkých týchto rozmerov cirkevného života prítomnosť Ducha zostáva.

Cirkev sa dodnes neprestajne modlí, aby sme žili s vedomím, že Duch je takto medzi nami. Podstatným účelom božskej liturgie, eucharistického delenia sa podľa našich liturgických textov je, aby sme zažívali toto spoločenstvo vo Svätom Duchu. V liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorá je našou najčastejšie používanou formou, sa kňaz opakovane modlí, aby naše prijímanie Eucharistie bolo pre spoločenstvo Svätého Ducha, inými slovami, aby sme si uvedomili a zažili to, čím sme. V liturgii svätého Bazila Veľkého počujeme podobnú modlitbu: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ V Eucharistii teda hľadame to vedomé uvedomovanie si, že Boží Duch je medzi nami, ktoré nám uschopní žiť čoraz viac premeneným spôsobom ako Boží chrám.

Keďže Cirkev je príbytkom Ducha, Kristus mohol vysloviť svoje slávne tvrdenie: „Pekelné brány ju nepremôžu“ (Matúš 16, 18). Nie že Cirkev je chránená zhora, ale zvnútra, pretože v nej prebýva Boží Duch. Vďaka jeho trvalej prítomnosti Cirkev nikdy nebude zničená útokmi Zlého, hoci jej ľudská podstata môže byť spustošená. Cirkev pretrvá až do druhého Kristovho príchodu vďaka Duchu, ktorý v nej zostáva navždy.

Aj preto môžeme vo vyznaní viery povedať, že „veríme v Cirkev“. Vonkajšie aspekty Cirkvi sú otvorené nášmu skúmaniu. Skrytú prítomnosť Ducha v Cirkvi môžeme pochopiť jedine vierou. Neveriaci človek môže vidieť a hodnotiť ľudskú stránku kresťanského spoločenstva – jeho štruktúry, obrady, úspechy a zlyhania v priebehu rokov. No viera je potrebná na to, aby sme v týchto formách rozoznali pohyb Ducha – aby sme spoznali život, ktorý ich napĺňa a dáva im zmysel.

Prítomnosť Ducha je dôvodom, prečo o Cirkvi môžeme hovoriť ako o svätej. Cirkev je, ako hovorí svätý Cyril Alexandrijský, „sväté mesto, ktoré nie je posväcované dodržiavaním Zákona („veď Zákon nič nepriviedol k dokonalosti“, Hebrejom 7, 19), ale tým, že je pripodobňované Kristovi: účasťou na jeho božskej prirodzenosti cez spoločenstvo Svätého Ducha“ (Homília na Izaiáša 5). Keďže v Cirkvi prebýva Svätý Duch, Cirkev žije božský život a má účasť na samotnej Božej prirodzenosti. Týmto spôsobom je Cirkev formovaná podľa vzoru Krista, v ktorom Duch prebýva v plnom rozsahu.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Čo chápeš pod pojmom „spoločenstvo“?

Ako hlboko si zažil Cirkev ako spoločenstvo?

Modlíš sa na liturgii, aby si zažil Cirkev ako spoločenstvo vo Svätom Duchu?

Kristovo telo

Príbytok Ducha, podobne ako Duch sám, má hĺbku, ktorú ľudská myseľ nedokáže preniknúť. Tak ako my môžeme hovoriť o Bohu často jedine v obrazov, tak aj novozákonní spisovatelia a Otcovia hovorili o Cirkvi pravidelnejšie v poetických než definitívnych pojmoch, aby osvetlili najhlbšiu skutočnosť Cirkvi. Cirkev totiž vždy zostáva, ako poznamenáva svätý Pavol, veľkým tajomstvom (porov. Efezanom 5), pretože v nej prebýva Nepoznateľný.

Keď bol svätý Pavol, vtedy Šavol z Tarzu, na ceste do Damasku, aby rozbil tamojšie kresťanské spoločenstvo, oslepilo ho žiarivé svetlo a zhodilo ho na zem. Hlas ho karhal: „Prečo ma prenasleduješ? … Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (Skutky apoštolov 9, 4. 5). Takto svätý Pavol na vlastnej koži zažil absolútne stotožnenie sa Krista s Cirkvou.

Kristus hovoril rovnakým spôsobom počas svojho pozemského života. Pri opise posledného súdu nám hovorí, že ľudia, ktorí ho nikdy nepoznali, spasení vďaka láske, ktorú mu preukázali, lebo „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Matúš 25, 40). Na inom mieste Kristus povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Ján 15, 5), organicky spojené so mnou, ktorý vám dávam život.

Ako Pavol vrastal do tohto kresťanského života v spoločenstve, ktoré si ctilo tieto Kristove slová, a premýšľal o svojej vlastnej skúsenosti obrátenia, začal vnímať toto zjednotenie medzi Kristom a Cirkvou ako niečo veľmi hlboké. Cirkev opakovane opísal v pojmoch ľudského tela, živého organizmu, aby ukázal podstatnú jednotu medzi Kristom a Cirkvou, ako aj organické prepojenie medzi jej členmi:

„Ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo.“ (Prvý list Korinťanom 12, 12 – 13)

Pavol hovorí, že toto zjednotenie je také dôverné, pretože je zjednotením s Kristom a Svätým Duchom, ktorých nikdy nemožno oddeliť. Ponorením do krstnej vody a  pomazaním svätým myrom sme dosiahli zjednotenie s Bohom, ktoré je hlbšie než akýkoľvek pozemský vzťah. Toto zjednotenie by sme nikdy nedokázali spôsobiť sami. Došlo k nemu z vôle Boha, ktorý, „hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom… a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi…“ (Efezanom 2, 5. 6). Jeho konaním teda vzniká toto zjednotenie.

Svätý Pavol spája dva aspekty kresťanského života s týmto obrazom tela. Predovšetkým poznamenáva, že členovia Cirkvi, každý so svojimi rôznymi darmi, sa navzájom dopĺňajú ako orgány tela. Sú navzájom prepojení a namiesto súperenia o väčšie uznanie žijú ako celok. Svätý Ján Zlatoústy rozvinul túto myšlienku vo svojom komentári k tomuto listu. Poznamenáva, že v Cirkvi musia existovať rozdiely v daroch a funkciách, lebo inak by nebola telom, ale len jednou bunkou. Organizmus si vyžaduje, aby jeho prvky boli odlišné. Ale ak nie sú všetky v harmónii, celok nie je tým, čím má byť:

„Čo je na tele podradnejšie ako vlasy? Keby ste však odstránili chĺpky z obočia a rias, zničili by ste krásu celej tváre. … Aj keď ide o nepatrnú škodu, celý vzhľad by bol zničený.“ (Tridsiata homília na Prvý list Korinťanom)

Pretože Cirkev je telo, pripomína svätý Pavol, existujú v nej rôzne časti alebo funkcie, a nie všetky sú úplne rovnaké. A pretože Cirkev je Kristovým telom, tieto roly a úlohy pochádzajú od Svätého Ducha. Preto, zdôrazňuje Pavol, nie je v tele miesto pre súperenie alebo závisť. Všetky jeho údy slúžia dôležitým účelom.

Druhým dôsledkom, ktorý Pavol vyvodzuje z obrazu Cirkvi ako tela, je to, že jednotlivé časti sa nemôžu účinne oddeliť jedna od druhej a žiť:

„A keby noha povedala: ‚Nie som ruka, nepatrím k telu,‘ tým ešte neprestáva patriť k telu. A keby povedalo ucho: ‚Nie som oko, nepatrím k telu,‘ tým ešte neprestáva patriť k telu.“ (Prvý list Korinťanom 12, 15 – 16)

A tak tí, ktorí sa odlúčili od bohoslužobného spoločenstva, jednako zostávajú súčasťou tela, ale ich krvný obeh akoby bol prerušený. Plnosť kresťanského života, aspoň na tejto strane kráľovstva, prúdi len v Kristovom tele a cez Kristovo telo. Tí, ktorí by sa od neho chceli oddeliť, sa od neho nikdy nemôžu úplne odrezať, ale môžu sa uzavrieť pred prúdením života.

Túto jednotu v rozmanitosti v Cirkvi máme na mysli, keď vyznávame, že Cirkev je jedna. Jedno telo, ktorého údy sú navzájom úplne prepojené, pod vedením Krista a oživované jedným Duchom – to je Kristova Cirkev. Byzantský chrám sa pokúša vyjadriť túto víziu Cirkvi v priestorových kategóriách. Chrámová loď predstavuje Kristovo telo. V nej stojí ľud a klérus rôznych hodností, obklopení na stenách ikonami svojich spolukresťanov, svätých, všetci pod vedením Krista, ktorý predsedá v kupole nad ich hlavami, odrážajúc poriadok a rozmanitosť, čo Pán ustanovil vo svojom tele.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Aký vplyv malo na Pavla to, že počul, ako sa Kristus stotožnil s Cirkvou?

Ako sa táto jednota v rozmanitosti, ktorou je Kristovo telo, prejavuje vo vašej farnosti?

Aké triedne cvičenie alebo skupinová aktivita by mohla naznačiť nerozlučiteľnosť Krista a tých, ktorí sú s ním spojení?

Plnosť Toho, ktorý napĺňa všetko

V zaambónnej modlitbe na konci božskej liturgie kňaz prosí Pána: „Ochraňuj plnosť tvojej Cirkvi.“ Tento obraz, ktorý siaha až k spisom svätého Pavla, sa pozerá ešte na ďalší aspekt toho, čo znamená byť Cirkvou. Svätý Pavol nazýva Cirkev dovŕšením alebo plerómou, „plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Efezanom 1, 23). Ako možno Krista zavŕšiť? Čo možno k nemu pridať? Otcovia videli v tomto termíne dva ďalšie aspekty toho, čo to znamená, keď hovoríme, že Cirkev je Kristovo telo. Po prvé, Kristovo fyzické, ľudské telo bolo počas jeho pozemského života obmedzené, tak ako je obmedzené aj naše telo. Kristus žil len jeden život, navštívil obmedzený počet miest, komunikoval s obmedzeným počtom ľudí. Teraz je vo svojom tele, Cirkvi, Kristus rozšírený po celom svete, a to fyzickým spôsobom. Jeho fyzická existencia je dovŕšená, naplnená prostredníctvom jeho Cirkvi. Preto svätý Augustín nazýva Cirkev „celým Kristom“ – úplným Kristom, hlava a údy, ktorý rozširuje svoju telesnú prítomnosť na celé stvorenie.

V tomto zmysle je Cirkev pokračujúcou, rozvíjajúcou sa plnosťou Krista vo svete. Biskup Teofán Zátvorník ju prirovnal k rastu prírody:

Cirkev je naplnením Krista rovnako, ako je strom naplnením semienka. Všetko, čo je skryte obsiahnuté v semienku, dostáva svoj plný rozvoj v strome. …Sám Kristus je úplný a úplne dokonalý, ale ešte nepritiahol ľudstvo k sebe v konečnej úplnosti. Ľudstvo len postupne vstupuje do spoločenstva s Kristom a tak dáva novú plnosť Kristovmu dielu, ktoré tak dosahuje svoje úplné uskutočnenie.

Výklad Listu Efezanom

Cirkev je plnosťou Krista aj v ďalšom zmysle. Ježiš bol počas svojho pozemského života jedinečne naplnený Svätým Duchom. Keďže Cirkev je Kristovým telom, Duch, ktorý ho naplnil, ktorý bol jeho plnosťou, teraz napĺňa Cirkev. Bezhraničná hĺbka svätosti, božského života, lásky k ľudstvu v Kristovi teraz oživuje Kristovo telo, Cirkev. Cirkev, ktorá čerpá svoju silu z tejto pokladnice požehnaní, je teda plnosťou Krista, uskutočnenou v takej miere, v akej ju zažije tejto vek. Otcovia si uvedomovali, že Cirkev je touto plnosťou božského života, ktorá sa realizuje na zemi. Otcovia zároveň videli početné sekty, ktoré sa upínali na ten či onen aspekt kresťanského života a často ho spájali s pohanskými prvkami. Tieto sekty zjavne neboli plnosťou evanjeliového života, ktorou bola Cirkev. Otcovia, počnúc svätým Ignácom Antiochijským, začali Cirkev nazývať katolíckou, aby jej celistvosť a integritu postavili do protikladu k zúženej skúsenosti týchto siekt. Keď hovoríme, že Cirkev je katolícka, tým myslíme, že je plnosťou Krista – nachádza sa v nej celý život Ducha. Každý dar, ktorý Duch dáva, je tu v celom svojom bohatstve, pretože je to Duch, kto všetko napĺňa.

Ako uznávame vo Vyznaní viery, Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Spolu sme jedno, jedno telo s Kristom ako našou hlavou. Vidíme, že Cirkev je svätá, naplnená Svätým Duchom. Cirkev je katolícka v tom zmysle, že je plnosťou Krista, pleromou, celým životom Ducha. Cirkev žije tým istým životom v Kristovi, ktorý bol odovzdaný apoštolmi, čo ju robí apoštolskou.  

Spoločenstvo svätých

Ďalšou stránkou prirodzenosti Cirkvi ako Kristovho tela je to, že toto telo nie je obmedzené hranicami priestoru alebo času. Sme jedno telo so všetkými, ktorí boli krstom zjednotení s Kristom, nech už žili kdekoľvek a kedykoľvek. Bol nám daný ten istý Duch, ktorý bol daný v Päťdesiatnicu apoštolom a v Jaffe neobrezaným. Prúd života v Cirkvi je jeden, pretože pochádza z jediného Svätého Ducha. A tak Cirkev je spoločenstvom alebo komunitou všetkých svätých – všetkých tých, ktorí boli učinení  svätými krstom vo svojom jedinom Pánovi.

Ovocie tejto organickej jednoty v živote Cirkvi v priebehu vekov nazývame Tradícia. Jej prvky, či už je to Sväté písmo, spisy Otcov, koncilové akty alebo liturgické texty, poukazujú na nestarnúcu prítomnosť Ducha v spoločenstve svätých. Táto Tradícia je jedným nepretržitým prúdom, ktorý siaha až do prvých dní Cirkvi – živou niťou, ktorá mysticky spája Cirkev vo všetkých dobách a na všetkých miestach do jedného celku.

Pretože Cirkev, toto spoločenstvo svätých v dejinách, žije v Kristovi tým istým životom, ako na začiatku, nazývame ju apoštolskou. Jej život bol nepretržitý: sväté tajomstvá sa vždy uskutočňujú, evanjelium sa vždy hlása, hierarchia je v nepretržitej postupnosti. Jej formy odrážali a stále odrážajú pestrosť kultúr a spoločností, ale napriek tomu stoja v kontinuite s hornou sieňou Päťdesiatnice.

Vyššie sme povedali, že o Cirkvi môžeme hovoriť ako o jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej, ako to robíme vo vyznaní viery, ale môžeme tiež povedať, že o Cirkvi musíme hovoriť v týchto pojmoch. Keď Cirkev nie je jedno telo s Kristom ako hlavou,  nie je Cirkvou. Cirkev nie je Cirkvou ani vtedy, keď jej jednota nie je jednotou tela: jedna vo svojej rozmanitosti a vďaka svojej rozmanitosti. Ak v Cirkvi nie je svätosť, nie je Cirkvou, pretože kde je Duch, tam je zdroj svätosti. Ak v Cirkvi nie je katolícka celistvosť evanjelia, ktorá sa vyjadruje v súlade s apoštolskou Tradíciou, nehovoríme o Cirkvi, ktorá vo svojom živote odráža celý život Ducha. Cirkev je a musí byť toto všetko, pretože je „plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Efezanom 1, 23).

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Ktoré prvky cirkevného života, ktoré sa nenachádzajú v niektorých kresťanských skupinách v našej spoločnosti, odrážajú, že Cirkev je katolícka?

Ktoré prvky cirkevného života, ktoré sa nenachádzajú v niektorých kresťanských skupinách v našej spoločnosti, odrážajú, že Cirkev je apoštolská?

Ako môžeme podporovať v sebe identifikáciu so spoločenstvom svätých? Ako môžeme podporovať toto stotožnenie v druhých, ktorí sa učia o viere?

Povolaní hlásať

Cirkev je, ako sme videli, Boh povolané zhromaždenie, ktoré tvorí jedno telo v Kristovi a je naplnené jeho Duchom, ale na aký účel? Mnohí si myslia, že hlavným účelom Cirkvi je spása našich duší, ale Nový zákon má na to iný názor: „Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu“ (Zjavenie 5, 10). Účelom Cirkvi podľa Nového zákona je teda služba Bohu.

Svätý Peter rozvíja túto myšlienku trochu ďalej:

„Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“ (Prvý Petrov list 2, 9)

Peter vysvetľuje službu Bohu, ktorá je naším povolaním, v zmysle hlásania: Bohu slúžime tým, že vyznávame jeho zázraky. Robíme to predovšetkým v liturgickom zhromaždení, kde v chválospevoch hlásame jeho skutky. „Sláva Tebe!“ je neustálym zvolaním, ktoré vznášame, keď rozprávame o jeho divoch a chválime jeho meno. Z hľadiska cirkevnej služby hlásania božská liturgia je vrcholom. V tejto obete chvály sa jedinečným spôsobom rozprávajú a zároveň predstavujú Kristove spásonosné činy. Božie „slávne skutky“ sa sprítomňujú v zhromaždení a Cirkev – aspoň na chvíľu – žije v budúcom Kráľovstve. Ako povedal svätý Izák Sýrsky:

„Blažený, kto jedol z chleba lásky, ktorým je Ježiš. …už v tomto živote cíti vôňu vzduchu vzkriesenia, ktorý budú dýchať spravodliví po zmŕtvychvstaní.“

Liturgické zhromaždenie, a najmä božská liturgia, je jednoznačne udalosťou, v ktorej je Cirkev najpravdivejšie sama sebou a ktorá odráža jej najpodstatnejšie prvky: zhromaždenie, ktoré Boh povolal v moci svojho Ducha, aby ako ľud hlásalo a znovu prežívalo slávne diela svojho Spasiteľa a Pána.

Povolanie Cirkvi slúžiť Bohu hlásaním jeho skutkov sa nekončí ukončením bohoslužieb. Pokračuje mnohými spôsobmi, keď kresťania vydávajú svedectvo druhým a svetu okolo seba. Toto svedectvo môže siahať od vzájomnej podpory vo viere počas ťažkostí, cez obhajobu pravdy evanjelia, keď na nás útočia, až po smrť za Krista v prenasledovaní a šírenie dobrej zvesti evanjelia všade, kde sa práve nachádzame. Napríklad v Skutkoch apoštolov je jasne vidieť, že práve „evanjelizáciu zdola“ bola zodpovedná za prvé rozšírenie Cirkvi mimo Palestíny. V Skutkoch apoštolov 11, 19 sa píše, že evanjelium do Fenície (Libanon), na Cyprus a do Antiochie nepriniesli ako prví apoštoli, ale veriaci. Apoštoli až po tom, čo sa dozvedeli, že čo sa dialo v Antiochii, poslali Barnabáša, aby to prešetril. 

Dnes Cirkev pokračuje vo svojej úlohe hlásateľky mnohými spôsobmi. Jednotlivci doposiaľ šíria dobrú zvesť vo svojom vlastnom prostredí, zatiaľ čo špecialisti prijímajú výzvu súčasných komunikačných médií, aby urobili evanjelium známym. Všetkými týmito spôsobmi, keď sa hlása Kristus, Cirkev žije svoje povolanie byť hlásateľkou spásy vo svete.

Služba Cirkvi má ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý sa nazýva diakonia alebo služba vo fyzickom zmysle. Pri Poslednej večeri Kristus umyl nohy svojim učeníkom a povedal im: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Ján 13, 14 – 15). Jedným z aspektov úlohy Cirkvi ako hlásateľky je teda hlásať Božiu lásku konaním skutkov lásky. Napríklad služba diakona bola ako prvá zorganizovaná v Cirkvi, aby sa tomuto aspektu poslania Cirkvi venovala náležitá pozornosť (Skutky apoštolov 6, 1 – 6). A tak sa Cirkev vždy angažovala v skutkoch lásky, a to vo svojich vlastných hraniciach i mimo nich, a tým hlásala Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou, a to nielen slovami, ale aj skutkami.

Kňazstvo veriacich

Na tejto službe hlásania, pre ktorú Cirkev existuje, sa podieľajú všetci veriaci. Vo vyššie citovanom úseku z Prvého Petrovho listu vidíme, že celé telo je povolané slúžiť, pretože celá Cirkev je kráľovským kňazstvom. Svätý Peter používa niekoľko pojmov zo starozákonnej skúsenosti – rod, kňazstvo, národ –, aby zdôraznil, že všetci veriaci majú účasť na tejto službe Cirkvi. Peter píše, že sme údmi tela, príslušníkmi ľudu, národa s kňazskou služobnou funkciou.

Počas protestantskej reformácie na Západe mnohí chápali toto učenie svätého Petra tak, že každý veriaci je kňazom, čo bolo súčasťou individualistického trendu, ktorý sme spomenuli na začiatku tejto kapitoly. Nový zákon nikdy nehovorí toto, skôr nám rozpráva, že sme kolektívne súčasťou kňazstva, národa, ľudu – všetko kolektívne pojmy. A tak práve vtedy, keď konáme ako ľud, vykonávame toto kňazstvo – kňazstvo laosu (= ľudu) či tela veriacich.

Skreslené chápanie reformácie bolo v skutočnosti reakciou na skoršiu mylnú predstavu, ktorej sa doposiaľ držia mnohí ľudia v Cirkvi. Dánsky filozof Søren Kierkegaard v 19. storočí dobre pochopil túto mylnú predstavu v súvislosti s liturgickým zhromaždením. Kierkegaard si všimol, že mnohí ľudia majú pocit, že bohoslužba v chráme je ako divadelná hra. Klérus a zbor sú hercami a zhromaždenie je publikom, ktoré čaká, že ho niekto zaujme, povznesie, zabaví, aby „si z bohoslužby niečo odnieslo“. Kierkegaard poukázal na to, že v skutočnosti je hercom zhromaždenie a divákom Boh, zatiaľ čo klérus a zbor slúžia ako režiséri a šepkári, ktorí pomáhajú telu vykonávať jeho kňazskú službu pred Pánom.

Kierkegaardova analógia je veľmi blízka nášmu východnému kresťanskému chápaniu liturgického zhromaždenia a samotnej Cirkvi. Pomazaní Božím Duchom v myropomazaní sme teda ďalšími Kristami, ktorí majú účasť na Kristovej pomazanej kňazskej úlohe. A tak celé telo, Cirkev chápeme ako celebranta v liturgickom zhromaždení. Vskutku východná terminológia toto jasne naznačuje, keď o klére nehovorí ako o sláviacom, ale slúžiacom bohoslužby, lebo slávenie bohoslužieb je úlohou celého tela. Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Nie je to len kňaz, kto vzdáva vďaky: je to celý ľud“ (Homília na Druhý list Korinťanom).

Biskup, kňaz a diakon slúžia vo svojich úlohách na božskej liturgii a pomáhajú celému zhromaždeniu či telu sláviť božskú liturgiu.

Pretože Cirkev je telo, sú v nej rôzne údy s rôznymi funkciami, pripomína svätý Pavol. Nie každý má rovnakú špecifickú úlohu, hoci všetci sa podieľajú na spoločnej službe tela. Hoci sme v prvom rade jeden ľud so spoločným kňazstvom, zároveň sú v kresťanskom spoločenstve špecifické osoby so služobnou úlohou, ktorú ostatní nemajú. Hoci sa všetci podieľajú na spoločnej službe Cirkvi, nie všetci majú rovnaké konkrétne dary. Pokračujúc v obraze tela, svätý Pavol zdôrazňuje, že tieto špecifické dary existujú nie preto, aby oslávili alebo vyzdvihli osobu, ktorá ich dostala, ale pre dobro všetkých. Pavol vo svojich novozákonných spisoch viackrát vymenúva tieto dary. Niektoré z nich nazývame štrukturálne alebo inštitucionálne, ako napríklad hierarchov, ktorí sú podstatní pre usporiadanie základného cirkevného života; iné sú charizmatické, sú to dary, ktoré sa dávajú skôr sporadicky, viac na oživenie viery než na zabezpečenie dobrého poriadku. Tieto špecifické funkcie v rámci kráľovského kňazstva si nevyberajú príslušní jednotlivci, ale Duch, zvyčajne prostredníctvom Cirkvi. Historicky existovalo a stále existuje viacero spôsobov, ako sa špecifické služby uznávali: aklamácia ľudu, voľba kňazmi alebo biskupmi, menovanie predstaveným. Základný princíp zostáva rovnaký – „Túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona“ (Hebrejom 5, 4). Keď Pavol hovorí o štrukturálnych alebo hierarchických službách, hovorí o ich účele:

„On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku.“ (List Efezanom 4, 11 – 13)

Hierarchickí služobníci v Cirkvi teda existujú ako pomocníci, ktorí pomáhajú celému telu Cirkvi plniť kňazskú službu. Cieľom ich služby je pomáhať celému telu dozrieť do takej miery, aby mohlo naplno vykonávať svoju službu podľa Pánovho zámeru. Jedine pomocou tohto procesu učenia sa službe dosiahneme plnosť kresťanského života. Pavol poukazuje na to, že pastieri by mali svojou službou umožňovať svojim stádam dozrievať, mali by ich viesť k čoraz hlbším úrovniam služby v Kristovom tele, aby sa v nich mohli pripravovať a uvoľňovať konkrétne dary Ducha.

Tak ako so všetkým v Cirkvi, tento proces sa znázorňuje v liturgickom zhromaždení, aspoň v tých sláveniach, pri ktorých celé zhromaždenie plní svoje riadne funkcie. Biskup, kňazi, diakoni, posluhujúci, kantori, čitatelia, zbor – každý plní svoju osobitnú úlohu, aby zhromaždenie, telo, mohlo náležite vykonávať svoju službu: prinášanie obety chvály.

Od čias apoštolov sa ako ústredné pre dobrý poriadok Cirkvi ukazujú tri služby: biskup a jeho presbyteri (kňazi), ktorí boli povolaní k „modlitbe a službe slova“ (Skutky apoštolov 6, 4), a diakoni, ktorí dohliadali na časné a charitatívne záležitosti Cirkvi. V prvých dňoch, keď Cirkev v danom meste obmedzovala na jedno zhromaždenie, všetci títo muži pôsobili na tom istom mieste. Ako sa Cirkev rozrastala, biskupi začali posielať svojich presbyterov a iných služobníkov do satelitných zhromaždení na vidieku alebo v iných mestách ako svojich zástupcov, čím položili základ nášho dnešného farského systému.

Miestna cirkev a všeobecná Cirkev

Všetko, čo bolo vyššie povedané o Cirkvi – jej znaky, ciele, služby –, platí v plnej miere o miestnej cirkvi, ktorú dnes nazývame diecéza alebo eparchia. V nej žije kresťanským životom v plnosti zbor veriacich, ktorí obklopujú svojho biskupa s jeho kňazmi a diakonmi. Miestna cirkev je skutočne katolícka, má úplný život Ducha, ale nikdy v izolácii. Miestna cirkev žije v Kristovi spoločne so všetkými ostatnými miestnymi cirkvami na celom svete. Nič k nej nepridávajú, a predsa by bez nich miestna cirkev bola sektou. Ako povedal otec Nikolaj Afanesiev: „V ekleziológii jedna plus jedna je stále jedna.“

S historickým vývojom Cirkvi vznikali ďalšie štruktúry, ktoré mali zdôrazniť, že miestne cirkvi sú skutočne vo vzájomnom spoločenstve. Spočiatku sa schádzali synody, ad hoc zhromaždenia biskupov v danej oblasti, aby prejavili a zároveň dosiahli jednotu a konsenzus vo svojich cirkvách. Potom sa vyvinula metropolitná provincia ako stála štruktúra, ktorá mala vyjadriť jednotu cirkví a odrážať Trojicu vo formách cirkví, ako aj v ich živote. Časom sa hlavné metropolitné stolice, najmä tie, ktoré mohli poukazovať na prítomnosť dvanástich apoštolov na svojom počiatku, stali známe ako patriarcháty a apoštolské stolice. Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem a neskôr Konštantínopol sa tak stali hlavnými miestnymi cirkvami v ešte širších oblastiach a ovplyvňovali a formovali život mnohých cirkví vo svojom okolí. Vďaka svojmu apoštolskému pôvodu sa stali známe ako „materské cirkvi“ kresťanských spoločenstiev, ktoré od nich mali život.

Čím viac sa Cirkev rozširovala, tým viac sa dostávala do popredia rola patriarchátov, a najmä prvého z nich, Ríma, „cirkvi, ktorá predsedá v láske“ (sv. Ignác Antiochijský, List Rimanom). Osobitnou službou týchto hlavných cirkví, a najmä univerzálneho primátu Ríma, je vyjadrovať a uchovávať jednotu cirkví vo viere a živote a vyjadrovať ich jednomyseľnosť. Primát z času na čas slúži aj ako určitý korektív, ktorý bráni miestnym cirkvám, aby sa izolovali do akéhosi cirkevného provincionalizmu. Hlavné štruktúry v Cirkvi sa tak snažia spolupracovať s Ducha, ktorý navracia jednotu ľudstvu, ako spievame v kondáku Päťdesiatnice:

„Keď zostúpil Najvyšší, pomiatol jazyky a rozdelil národy. Teraz však rozdáva ohnivé jazyky a všetko povoláva k jednote. Preto jednohlasne oslavujme presvätého Ducha.“

Cirkev je jedna, pretože je Kristovým telom, svätá, pretože je spoločenstvom vo Svätom Duchu, katolícka, pretože je plnosťou Toho, ktorý napĺňa všetkých, apoštolská, pretože je spoločenstvom svätých v čase a priestore, a prostredníctvom svojho spoločného kňazstva a osobitných darov, služieb a štruktúr naďalej hlása slávne diela Toho, ktorý nás povolal z temnoty do svojho úžasného svetla.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Porozprávajte sa o iných spôsoboch ako liturgické zhromaždenie, ktoré sú podľa vašich skúsenosti príkladom toho, ako Cirkev plní svoju službu hlásania.

Ako by mohli pastieri umožniť Cirkvi, ktorá je v ich starostlivosti, aby dozrela k službe?

Pre väčšinu z nás je naša farnosť našou bežnou skúsenosťou s Cirkvou. Ktorá funkcia alebo služba Cirkvi vám pripomína, že viac ako farnosť je miestnou cirkvou eparchia alebo diecéza?

Kde ovplyvňujú váš život štruktúry, ktoré sú širšie ako vaša miestna cirkev (napr. metropolitná provincia)?

With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa. Verzia z februára 2024.





Očami viery: Ženích prichádza – Náš pohľad na dejiny; Záblesky večného života; Posledné dni; Vzkriesenie; Súd; Odteraz až dovtedy; Modlitba za zosnulých



Očami viery: Duch pravdy – Boh s nami; Duch začína pôsobiť; Svätý Duch v mojom živote

Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings