Boh úplne presahuje našu chápavosť, ale my o ňom stále hovoríme. Ako môžeme poznať Nepoznateľného a opísať Neopísateľného? Čo nám umožňuje hovoriť s takou smelosťou a istotou o niekom, kto sa tak úplne vymyká našej skúsenosti? Boli by sme zúfalí pri konfrontácii s Božou svätosťou, keby nás Boh nebol oslovil. On však skutočne vstúpil do našej skúsenosti a dal nám niečo zo seba poznať. Umožňuje nám ho spoznať – niečo, čo by sme sami nedokázali. Ako často hovoríme na našich bohoslužbách: „Boh je Pán a zjavil sa nám.“

Táto Božia činnosť, ktorou sa nám Boh dal spoznať, sa nazýva zjavenie. Ako akt lásky ju možno prirovnať k spôsobu, akým sa otvárame druhým. Ako muži a ženy sa snažíme poznať a byť poznaní, mať druhých vo svojom živote. Prezrádzame a odhaľujeme niečo o sebe druhým, aby sme sa mohli podieľať na existencii druhého. Podobným spôsobom sa Boh rozšíril na nás a dáva nám v láske poznať niečo zo seba.

Prvou vlastnosťou zjavenia je teda to, že je otvorením seba samého. Boh sa nám zjavuje. V tomto procese sa dozvedáme mnoho vecí o jeho cestách, o jeho pláne s nami, a dokonca o jeho ľude. Božie zjavenie však musíme vnímať  ako Božie seba-odhalenie, nie ako zoznam poučiek. Druhým o sebe hovoríme preto, aby nás mohli osobne spoznať, nie preto, aby si o nás vytvorili spis. Rovnako aj Boh sa nám otvára, aby sme ho mohli spoznať ako osobu.

Druhou vlastnosťou zjavenia je, že nikdy nie je úplné. Otvárame sa druhým, ale nikdy  sa úplne neodhalíme. V hĺbke svojho vnútra zostávame pre druhého tajomstvom. Rovnako tak nám Božie seba-odhalenie neumožňuje spoznať hĺbku jeho bytia. Vďaka veciam, ktoré pre nás urobil, sa dozvedáme niečo o tom, aký Boh je, ale to, čo je sám o sebe, zostáva nepoznané. Niektorí cirkevní Otcovia používajú pojem podstata na označenie toho, čím je Boh v hĺbke svojho bytia, a pojem energia na vyjadrenie toho, ako nás oslovuje. Vo svojej podstate nás Boh presahuje, ale môžeme zažívať a zažívame jeho energiu v jeho láskyplnom seba-odhalení.

Boh je Pán a zjavil sa nám, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Boh chce, aby sme ho poznali. Ale tak ako nikdy nemôžeme poznať skryté, vnútorné bytie alebo podstatu žiadneho človeka, Boha môžeme poznať len prostredníctvom toho, ako nás oslovuje a pozýva nás k účasti na živote s ním.

Treťou vlastnosťou zjavenia je, že má svoj cieľ. Keď sa otvárame druhým, robíme to preto, aby sme prekročili sami seba, a tak sa stávame celistvejšími, pretože na oplátku získavame ich lásku. Boh sa nám tiež zjavuje z určitého dôvodu: nie preto, aby sa stal úplnejším tým, že miluje a je milovaný, ale aby sa s nami podelil o svoj božský život. Božie tajomstvá sa nám neotvárajú preto, aby nás na jednej strane vystrašili alebo na druhej strane uspokojili našu intelektuálnu zvedavosť, ale preto, aby sme sa mohli podieľať na samotnom živote Presvätej Trojice. Boh je Zjaviteľom, pretože je predovšetkým Milovníkom ľudstva.

Ukazuje sa ako Spasiteľ

Ako kresťania odvodzujeme naše poznanie Boha od jeho konania so židovským ľudom a najmä od ich prvej spoločnej skúsenosti s ním – od ich vyslobodenia z Egypta. V tomto súbore udalostí, známom ako exodus, Židia videli, že majú Spasiteľa, Vysloboditeľa, a že je to sám Vše-svätý. Spoznali ho práve preto, že vstúpil do ich života a premenil ho. Židia dodnes považujú tento exodus, ktorý sa uskutočnil v 13. storočí pred Kristom, za koreň svojho poznania Boha a ich vlastnej existencie ako ľudu. Každoročne ho oslavujú vo svojom sviatku Pascha/Pesach a spolu s Mojžišom vyhlasujú:

Spievať budem Pánovi, lebo vznešený, slávne vznešený je: koňa i povoz zmietol do mora. Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou. Toto je môj Boh, budem ho velebiť, Boh môjho otca, budem ho chváliť. Pán je bojovník, Pán je meno jeho. (Exodus 15, 1 – 3)

Čo Boh zjavil Židom v tejto skúsenosti? Že je s nimi – že Neprístupný, Svätý, je medzi nimi a že jeho prítomnosť stačí na to, aby priniesol spásu tým, ktorí mu budú dôverovať. Ich tematickou piesňou sa stalo: „Na vozy sa spoliehajú jedni, druhí na kone, ale my vzývame meno Pána, nášho Boha“ (Žalm 20, 8). Hoci ich viera v priebehu rokov často ochabovala, Židia sa naučili vnímať Boha ako svoju silu, keď zakúsili jeho spásonosnú prítomnosť. Ich dejiny, tak krásne zhrnuté v našej liturgii svätého Bazila, sú jednou dlhou ságou o poznávaní, že Boh je s nimi:

Ty si sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia, ani si nezabudol, Dobrotivý, na dielo tvojich rúk, ktoré si učinil, ale mnohorakým spôsobom si ho navštevoval pre svoju milosrdnú lásku. Prorokov si mu posielal a v každom pokolení si prejavoval svoju moc skrze tvojich svätých, v ktorých si našiel zaľúbenie. Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal, že nás chceš spasiť. Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov. (Anafora sv. Bazila)

To, že Boh je s nami, zostáva jadrom zjavenia. Miluje nás a oslobodzuje aj teraz, rovnako ako to robil pri exode a počas celých dejín Izraela. To, čo urobil vtedy, robí znova pre tých, ktorí ako Mojžiš kráčajú po ceste viery. Boh je ten, ktorý je prítomný – a to stačí. A tak sa dá povedať, že celý osud ľudstva je zhustený v tomto príbehu Božieho ľudu. Jednotlivci a národy sa posúvajú od zmätku a otroctva k spáse, keď spoznajú, že Boh je s nami.

Skúsenosť Izraela nám tiež ukazuje, že Božiu prítomnosť môžeme nájsť uprostred našej každodennej existencie. Boh sa s nami stretáva v našich dejinách, v štruktúre nášho života. Nemusíme sa snažiť uniknúť času a dejinám, aby sme zažili Boha, ako to robia niektoré náboženstvá Ďalekého východu. Boh je s nami tam, kde sme. Naše dejiny sú samy osebe Teofániou, zjavením Božej prítomnosti.

Nikde nie je táto hlavná skutočnosť zjavenia zjavnejšia ako v Ježišovi Kristovi, Bohu, ktorý sa stal jedným z nás. V ňom Božia prítomnosť, ktorú Židia vnímali počas celej svojej histórie, dostáva telo a krv a kráča medzi nami. Teraz môžeme pochopiť všetko, čo sa dialo predtým, a židovská sága nadobúda väčší význam: ak Boh pošle svojho Syna, aby sa stal človekom, samozrejme, že pripraví cestu tým, že vytvorí ľud, ktorý ho prijme. Židovské chápanie Boha-s-nami je v Kristovi vrcholne vyjadrené spôsobom, v ktorý oni ani nemohli dúfať: „Boh sa stane človekom, aby sa človek mohol stať Bohom“ (sv. Irenej, Proti herézam).

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Kde vo svojom živote najviac zažívaš Božiu prítomnosť?

Čo môžeš povedať, že ťa táto skúsenosť naučila o Bohu?

Spomeň si na niekoho, koho poznáš a kto toho o našej viere nevie veľa. Ak by niekto prejavil záujem, ako by si mu hovoril o svojom pocite Božej prítomnosti?

Duch Boh s nami dnes

Toto vedomie Božej milujúcej prítomnosti, ktoré si Židia osvojili, ako aj naše chápanie Krista ako skutočného Božieho Syna uprostred nás, mohlo pochádzať len z jedného zdroja. Je to sám Boh prostredníctvom svojho Svätého Ducha, ktorý nám dáva poznať svoju spásonosnú prítomnosť a umožňuje nám vidieť ju takú, aká je. Bez osvietenia Svätým Duchom by sme si mohli vysvetliť, ako to mnohí robia, všetky Božie činy ako náhodu, klamstvo alebo masovú hystériu. A tak kľúčom k nášmu chápaniu Boha-s-nami je ten, ktorého nazývame Duchom pravdy – ten, ktorý nám umožňuje chápať zjavenie ako Boha, ktorý nám skutočne ukazuje, že je s nami.

Kristova prítomnosť medzi nami ako človeka bola obmedzená na určitý vek na určitom mieste. Pred koncom svojho pozemského pobytu však Kristus prisľúbil, že príde ďalší, Božia prítomnosť bude pokračovať v Duchu:

A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy… (Ján 14, 16 – 17)

Toto prisľúbenie sa naplnilo v Päťdesiatnicu, keď Svätý Duch zostúpil na Cirkev a začal v nej prebývať.

Tak ako je príchod Krista vrcholným bodom Božieho zjavenia, tak je príchod Ducha jeho vyvrcholením. Prostredníctvom Cirkvi je Duch prítomný na všetkých miestach, vo všetkých vekoch až do konca čias. Božia prítomnosť sa už obmedzuje len na jeden národ, ale všetci sú pozvaní mať účasť na jeho životodarnom živote. A tak Päťdesiatnica, oslava Ducha medzi nami, je vyvrcholením cirkevného roka, ohlasovaním, že Duch je „všade a všetko naplňuje“. Skrze neho „sme videli pravé svetlo… našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici“. Tieto hymny z bohoslužby Päťdesiatnice sú votkané do našej každodennej modlitby počas celého roka a pripomínajú nám, že trvalou prítomnosťou Ducha v Cirkvi je Boh stále s nami, navždy.

Duch naďalej žije v Cirkvi a odovzdáva tajomstvo Božieho seba-zjavenia mnohými spôsobmi, ktoré nazývame Tradícia, „trvalý dych Ducha v Cirkvi“ (arcibiskup George Khodr). Hlavnými prostriedkami, ktorými sa k nám Tradícia dostáva, je Sväté písmo, písomný záznam o Božej prítomnosti u Židov (Starý zákon) a v Kristovi a Svätom Duchu (Nový zákon).

Sväté písmo – náš záznam o jeho láske

Židia, ktorí žili pred Kristom, a tí, medzi ktorými žil a ktorí prijali prvé vyliatie Ducha, zažili toto zjavenie osobne. Taktiež cítili potrebu odovzdať pochopenie tohto tajomstva svojim potomkom. A tak bolo napísané Sväté písmo, aby sa aj tí, ktorí osobne nezažili spásnu prítomnosť Boha, naučili v neho dôverovať:

Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Ján 20, 31)

Tieto spisy, ktoré vznikli v niekoľkých jazykoch v priebehu tisícročia, sú inšpirovaným záznamom Božieho plánu spásy pre nás. Na rozdiel od niektorých iných náboženských skupín, ako sú moslimovia alebo mormóni, neveríme, že samotná kniha je zjavením, nadiktovaným alebo uloženým uprostred nás z Božieho príkazu. Sväté písmo vnímame skôr ako spomienky tých, ktorí vo svojom živote zažili spásnu Božiu prítomnosť, zapísané pod osobitným vnuknutím Božieho Ducha. Zjavením nie je kniha, ale živá osoba: Boh s nami.

Keďže Kristus, Boh-s-nami v tele, je vrcholným bodom zjavenia, sväté evanjeliá, záznam o jeho živote, smrti a zmŕtvychvstaní, ako aj jeho prisľúbenie Ducha, sú vrcholným bodom Svätého písma. Tu je prerozprávané tajomstvo jeho príchodu medzi nás, aby nás oživilo. Tu sa nám ako duchovný pokrm podávajú slová samotného Slova života. Z tohto dôvodu je nám evanjeliár, ktorý tróni na Svätom stole a vynáša sa do nášho stredu na božskej liturgii, navrhnutý ako náš stály spoločník.

Keďže príchod Krista a vyliatie Svätého Ducha sú vrcholnými zjaveniami Božej prítomnosti pre nás, vyplýva z toho aj niečo iné: k tomuto záznamu už nie je čo dodať. Z mnohých kresťanských spisov, ktoré vznikli od prvého storočia, nie je do Biblie zaradený žiadny, pretože prítomnosť Božieho Ducha uprostred nás je posledným rozhodujúcim Božím dielom až do druhého Kristovho príchodu. Dovtedy žijeme vo svetle Ducha, ktorý sa nám sprítomňuje v Cirkvi. Naďalej rastieme v chápaní toho, čo Boh urobil a urobí, a vyjadrujeme toto chápanie novými spôsobmi. Ale ako Cirkev vždy hovorila, udalosťami založenia Cirkvi mocou Svätého Ducha sa Božie zjavenie v jeho prítomnosti zavŕšilo.

Biblia je inšpirovaná Bohom a zároveň napísaná ľuďmi. Biblia zaznamenáva, čo pre nás Boh urobil, ale jeho osoba je skrytá v slovách. Čítanie v Kristovom svetle, v súlade s Cirkvou, nám pomáha modliť sa, spoznávať Boha.   Obzvlášť Evanjeliá sú obzvlášť uctievané ako záznam o Kristovom prebývaní medzi nami, o prisľúbení a spáse, ktorú prišiel Boží Syn naplniť a zdieľať.

Sväté písmo nám zaznamenáva, čo Boh urobil, a otvára nám jeho diela. Aj Sväté písmo však skrýva Boha. Nie je v ňom dym, oblak ani oheň, iba vytlačená stránka. A tak Kristus hovorí o boháčovi, ktorý chce posla od mŕtvych, aby obrátil jeho bratov, pretože Mojžiš a Proroci, teda Sväté písmo, nie sú dostatočne presvedčiví (Lukáš 16, 27 – 31). Aj tu, v samotnom zázname zjavenia, vidíme božstvo skryté pred naším pohľadom. Stačí vedieť, že je Boh s nami; nepotrebujeme ho vidieť, nemôžeme ho vidieť takého, aký je.

Napriek tomu, keďže jadrom zjavenia nie je Sväté písmo, ale živá prítomnosť Boha, odovzdávanie tohto zjavenia sa neobmedzuje len na Sväté písmo. Ten istý Duch, ktorý inšpiroval napísanie a zostavenie Svätého písma, nás dáva spoznať Božiu lásku aj inými spôsobmi. Ako hovorí svätý Bazil Veľký,

medzi doktrínami a učením, ktoré Cirkev zachovala, máme niektoré z písomných prameňov a iné sme zozbierali v nezaznamenanej podobe z apoštolskej tradície. Všetky majú rovnakú hodnotu… Keby sme sa totiž snažili odložiť nepísané zvyky ako také, ktoré nemajú veľkú silu, oslabili by sme, nevedomky, evanjelium v ​​jeho podstate, lebo by sme toto posolstvo premenili na obyčajné slovo.

Pojednanie o Svätom Duchu

Naše povedomie o Božej prítomnosti, ohlasované vo Svätom písme, sa prehlbuje predovšetkým prostredníctvom učenia cirkevných Otcov. Boží Duch, ktorý žije v Cirkvi, udeľuje všetkým jej členom rôzne dary. Jej učiteľom dáva dar, ktorý im umožňuje hovoriť o Bohu. Teológia sa stáva možnou, pretože Boh sa nám zjavil.

Posolstvo, že Boh je s nami, sa šíri aj prostredníctvom modlitieb a hymnov našich bohoslužieb, ktoré sú tak veľmi biblické a dýchajú atmosférou Svätého písma a cirkevných Otcov, že je takmer nevyhnutné poznať Sväté písmo, aby sme dokázali oceniť bohoslužby v našich tradíciách. Podobne, čím viac človek žije liturgický život, tým viac bude dýchať posolstvom Svätého písma a cirkevných Otcov.

Rovnaké  posolstvo sa nachádza aj v ikone, ktorej jediným cieľom je sprítomniť Boží plán našej spásy a ohlasovať, že, keďže Boh je s nami, ľudia môžu byť premenení milosťou Ducha. Duch používa všetky tieto a ďalšie prostriedky, aby sme si uvedomili milujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť uprostred nás.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Ktorý z prostriedkov, ktoré Duch používa na odovzdávanie posolstva o Božej prítomnosti, ťa najviac oslovuje?

Aké sú tieto prostriedky (Sväté písmo, cirkevní Otcovia atď.) znameniami prítomnosti Ducha?

Keď farnosť poskytuje prezentácie týchto prostriedkov, čo by sa dalo urobiť, aby boli predstavované ako Boh, ktorý nás oslovuje, ako komunikácia v priamom prenose, a nie len ako náboženské artefakty?

Pozeráme sa novými očami

Azda nič neodlišuje veriaceho človeka od ostatných tak zjavne ako jeho pohľad na život a svet. Celé stvorenie sa pre človeka s očami viery stáva aktom zjavenia. Ak máme oči, aby sme videli, môžeme sa o Bohu niečo dozvedieť z jeho diel, ktoré koniec koncov prenášajú jeho božskú energiu mimo neho samého a do oblasti našej skúsenosti. A tak dôsledkom zjavenia je, že tí, ktorí zakúsili Božiu spásnu prítomnosť vo svojom živote, získavajú „nové oči“ a vidia jeho lásku všade.

Cirkevní Otcovia hovoria o týchto nových očiach ako o dare Svätého Ducha pre veriaceho človeka. Ten, ktorý zjavuje všetky veci, otvára veriacemu človeku oči, aby videl aj to, čo tu bolo od začiatku, ale nebolo vnímané – Božiu prítomnosť, ktorá všetko udržiava. Najjasnejšie to vyjadruje svätý Simeon Nový Teológ:

Boh dáva ľuďom tú istú istotu, akú dal apoštolom, vďaka svojmu poslaniu a trvalej prítomnosti Svätého Ducha. Sú dokonalejšie osvietení a vďaka tomuto svetlu sa dozvedajú, aký je Boh nevysloviteľný a nevyjadriteľný, nestvorený a večný, bez konca a nepochopiteľný. V skutočnosti všetko poznanie a všetko rozlišovanie, každé slovo múdrosti a každé slovo mystickejšieho poznania a tiež moc zázrakov a dar proroctva, rôzne jazyky a ich výklad, ochrana a vláda nad mestami a národmi, rozlišovanie budúcich vecí a získanie nebeského kráľovstva, prijatie Bohom a samotná skutočnosť obliekania sa do Krista, poznanie tajomstiev Božej ekonómie spásy v našom ohľade: jedným slovom, všetko to, čo neveriaci nevedia a čo my po prijatí milosti viery môžeme vedieť, myslieť a hovoriť – to všetko pochádza jedinečne z učenia Ducha.

Teologické pojednanie

Mnohí cirkevní Otcovia učili, že Duch môže premeniť zmysly tých, ktorým sa zjavuje, a aj to robí, a dáva im „duchovné zmysly.“ Pozerať sa očami viery, hovoriť inšpirované slová chvály alebo múdrosti, dokonca vnímať chuťou alebo čuchom sladkosť Božích stvorení v nezvyčajnej miere: to všetko sa uvádzalo ako spôsoby, ktorými Duch odovzdáva poznanie Božej prítomnosti nám, ktorí sme prijali jeho seba-zjavenie. Tieto duchovné zmysly vidíme zobrazené na ikonách, kde je fyzický vzhľad svätých štylizovaný, aby naznačoval, že Duch ich premenil aj na fyzickej úrovni.

Zatiaľ čo velikáni našej duchovnej tradície, svätí, žijú týmto životom Ducha a poznajú toto osvietenie vo väčšej miere, všetci veriaci môžu príležitostne zažívať túto obnovu svojich zmyslov do tej miery, že prijali Božie seba-odhalenie a otvorili sa mu na oplátku. Toto symbolicky vyjadrujeme vo svätom tajomstve myropomazania, keď sa pomazávajú všetky naše zmyslové orgány, aby sme sa celou svojou bytosťou naučili vnímať Božiu prítomnosť. Ľudia, ktorí dovolili, aby ich toto pomazanie naplno preniklo, sa prebúdzajú k Božej prítomnosti medzi nami novými a obohacujúcimi spôsobmi.

A napokon, človek, ktorý je naplnený Duchom a uvedomuje si Božiu prítomnosť, nemôže nebyť prostriedkom, ktorým Duch ďalej sprostredkúva Boha ostatným. Ako hovorí svätý Simeon Nový Teológ:

Človek, ktorý vstúpil do dôverného vzťahu s Tým, ktorý inšpiroval sväté knihy… sa sám stáva pre ostatných inšpirovanou knihou, ktorá nesie tajomstvá – stále staré, stále nové – vpísané samotným Božím prstom. (footnote citation: Cited by Archbishop Geoge Khord, „The Experience of the Word“ in God’s Word to Men, 1969. Techny, IL.)

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Mal si už niekedy skúsenosť s Bohom, ktorá hoci len na chvíľu premenila tvoje zmysly – vďake ktorej si si lepšie uvedomil vizuálny dojem, zvuk, vôňu alebo chuť niečoho a to, ako to odráža svojho Stvoriteľa? 

Ako životy svätých posilňujú poznanie o prítomnosti Ducha v Cirkvi?

Ako by sa dali životy svätých využiť na sprostredkovanie premeny zmyslov deťom, ktoré sa učia o našej viere? Existujú ďalšie príklady, ktoré by boli obzvlášť užitočné pre ďalšie skupiny ľudí – starších ľudí alebo tých, ktorí pracujú dlhé hodiny?

Rastúce povedomie

Všetky prvky našej Tradície nám predstavujú Božie seba-zjavenie. Sväté písmo zaznamenávajú Jeho seba-zjavenie Židom, v Kristovi a v Duchu. V každom aspekte našej liturgie a tradície spirituality sa stretávame so znakmi prítomnosti Ducha. Neustála úcta k Svätému písmu a čítanie z neho na našich bohoslužbách nám predstavuje záznam zjavenia vždy, keď sa stretávame na bohoslužbe.

Vo svätých tajomstvách nachádzame Boha prítomného osobne a spôsobmi, ktoré nedokážeme vidieť ani definovať. Naša viera je viac ako len poznanie, že Boh urobil to či ono, viac ako len krásne vykonávanie rituálov. Dôverujeme Bohu, dovoľujeme Duchu, aby nám pomohol vidieť, ako milovať Boha a blížneho, a aby sme mali odvahu to robiť. Pomáha nám v tom naša liturgia, Biblia a ostatné prvky našej tradície.

Prvkami našej cirkevnej skúsenosti, vďaka ktorým si najviac uvedomujeme prítomnosť Ducha v Cirkvi, sú sväté tajomstvá. V nich sa Duch skutočne dotýka jednotlivcov, ktorí ich prijímajú, neviditeľným spôsobom. Sväté tajomstvá sú hlavnými spôsobmi, ktorými sa Boh-s-nami dotýka našich životov a premieňa ich. V nich sa Božie seba-odhalenie stáva osobným a bezprostredným pre každého veriaceho. Ak by sa Boh nezjavil, sväté tajomstvá by neexistovali. Rovnako ich existencia poukazuje na toto Božie zjavenie pre nás a robí ho naším.

O človeku možno povedať, že je veriaci, len vtedy, keď si uvedomuje Božie láskyplné seba-odhalenie. O človeku možno povedať, že je kresťanom, len vtedy, keď vidí toto zjavenie zavŕšené vtelením Krista a vyliatím Ducha. A tak umožniť ostatným, aby si uvedomili Božie seba-zjavenie, je jadrom kresťanskej katechézy. Prvoradým spôsobom, ako pripraviť ľudí, aby dokázali oceniť Božiu prítomnosť v Kristovi a Duchu, je pomôcť im vidieť jeho lásku, ktorá je aktívna v ich živote, jeho prítomnosť pri nich tam, kde sú. Umožniť im vnímať Sväté písma a sväté tajomstvá ako osobné body kontaktu s Duchom, a nie ako cirkevné praktiky, je ďalším účinným prostriedkom, ako pomôcť ľuďom pochopiť podstatu Božieho konania s nami: že Boh je s nami vo svojej láske k ľuďom.

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

---

Očami viery: Ježiš Kristus – Syn a Spasiteľ – Boží Syn; Antirrheticus; Ježiš Kristus víťazí; Kristus v sláve; Kristus príde znova; Rastúce povedomie


Očami viery: Božia odlišnosť – Videli sme jeho slávu; Buďte svätí, ako som ja svätý; Rastúce povedomie