Sviatok Päťdesiatnice – David M. Petras

od autora: Ján Krupa · 18 mája, 2024

Sviatok Päťdesiatnice, ktorý slávi dar Svätého Ducha na 50. deň po Vzkriesení, sa nazýva aj sviatok Svätej Trojice. V tento deň nám Boh naplno zjavuje seba samého ako jedného Boha, ktorý je stále s nami – prítomný v Otcovi, v ktorom „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28), prítomný vo svojom Slove a Synovi, ktorého posolstvo sa ohlasuje v evanjeliu a ktorého dostávame vo svätom prijímaní, prítomný v Duchu, ktorého Ježiš vo svojej záverečnej reči prisľúbil ako „Ducha pravdy“, ktorý „uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13).

V Bohu sme schopní mať vieru, máme nádej na život a jednotu a sme schopní milovať jeden druhého.

Kedysi sa hovorilo, že celá teológia z pohľadu východných kresťanov sa začína Trojicou. To je ekvivalentné tvrdeniu, že celá teológia, z gréckeho slova „Boh-slovo“, sa začína Bohom. Sýrsky teológ zo 6. storočia, nazývaný Dionýz, napísal, že o nad-podstatnej príčine všetkých vecí, ktorá úplne presahuje našu závislú a pominuteľnú existenciu, nemôžeme vedieť nič, s výnimkou toho, čo nám zjaví Boh (dokonca aj jeho meno je pre nás tajomstvom). Toto zjavenie prišlo prostredníctvom Božieho Slova, ktoré sa stalo telom, nášho Pána Ježiša Krista. Zjavenie je teda svojou „energiou“ zjavením Trojice

Nekresťanské náboženstvá majú tendenciu nesprávne interpretovať kresťanskú vieru. Viera v Trojicu je hlbokým potvrdením jednoty. Tvrdenie, že Boh je jeden, možno chápať ako „nadbytočné“, podobne ako tvrdenie, že „voda je mokrá“.

Avšak povedať, že Boh – spoločenstvo troch hypostáz, zvyčajne prekladaných ako „osoby“- v Trojici je jeden, znamená vstúpiť do hlbokého tajomstva úplnej jednoty, ktorá je „nevysloviteľná, nepredstaviteľná, neviditeľná, nepochopiteľná” (Anafora Božskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho).

Svätý Gregor Teológ uvažoval o tomto tajomstve: „Len čo si predstavím jedného, som osvietený nádherou troch; len čo ich rozlíšim, som prenesený späť k jednému… Keď uvažujem o troch spolu, vidím len jednu pochodeň a nemôžem rozdeliť alebo odmerať nerozdelené svetlo.“ Vyvolený národ preto vyznával vieru: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, Pán je jeden.“

Kresťanským vyznaním viery je: „Verím v jedného Boha.“ Jednota v jednom Bohu, ktorá presahuje našu schopnosť chápania, je kvalitou dobra, ktoré Boh udeľuje svojmu stvoreniu. Dnes už aj vedci uznávajú, že celý vesmír je jeden a vzájomne prepojený. Táto jednota má korene v jednote Boha, ktorý je jeden vo Svätej Trojici.

Ježišova modlitba tesne pred jeho zatknutím sa dnes často uvádza ako prejav Božej vôle, aby všetky cirkevné štruktúry kresťanského hnutia boli zjednotené. Je tu však viac než to. Ježišova modlitba zjavuje Božiu vôľu, aby celé jeho stvorenie, najmä spoločenstvo ľudí, bolo zjednotené tak, aby odrážalo jednotu Trojice.

Preto sa Ježiš modlí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my… No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slovo, ktoré si dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno, ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17, 11. 20 – 23).

Táto jednota je odrazom a zjavením božskej jednoty. Je to spôsob, ktorým sme spasení, teda zbožštení. Je to spôsob, ktorým sa stávame podobnými Bohu. Je to spôsob, ktorým sa stávame „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Boh je kužeľ, vytvoril stvorenie, aby sa stalo jedným.

Svätý Pavol vnímal, ako má táto jednota poznačiť celé ľudstvo: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4, 1 – 6).

Viera v Trojicu vkladá koncept spoločenstva cirkví do väčšieho konceptu stvoriteľskej jednoty. Ak je to tak, potom rozkol medzi cirkvami je zlo, ktoré je v rozpore s Božou vôľou. Je to hriech a pohoršenie pre „svet“. Túto myšlienku vnímajú predstavitelia Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi.

Počas návštevy katolíckej delegácie u ekumenického patriarchu v novembri 2013 Jeho Svätosť patriarcha Bartolomej povedal: „… naše bratské city sú preniknuté istým smútkom, ktorý pramení z toho, že sme ešte nedosiahli úroveň jedenia z toho istého chleba a pitia z toho istého kalicha, aby sme, vyjadrené slovami apoštola, ako mnohé údy mohli byť jedným telom (porov. 1 Kor 10, 17).

Úprimne prežívame ontologický a existenciálny smútok z tohto duchovného rozdelenia ako najbolestivejšiu zo všetkých odlúk.“ Počnúc Päťdesiatnicou nám každá božská liturgia pripomína, že pravá jednota kresťanov sa nachádza vo Svätej Trojici. Preto hneď po pristúpení k svätému prijímaniu spievame: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.“

The Feast of Pentecost – David M. Petras. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Zdroj obrázka: https://en.wikipedia.org/wiki/File:Pentecost_icon.jpg