Kristus naša Pascha: Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu – Veríme v Boha Otca; Boh Otec zjavený vo Svätom písme; Bezpočiatočný Otec; Veríme v jednorodeného Syna; Syn zjavený vo Svätom písme; Jednorodený Syn; Svätý Duch zjavený vo Svätom písme; Svätý Duch, ktorých vychádza z Otca
71 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice – Otca, Syna a Svätého Ducha – nekonečne presahuje všetky možnosti ľudského chápania. „Jej božstvo [t. j. božskosť] je úplne nepochopiteľné a jej podstata, ktorá je nad všetkým, nie je taká, ako si ju myseľ predstavuje.“[1] Podľa slov apoštola Pavla do hĺbky tohto tajomstva môže preniknúť len Svätý Duch: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Avšak ten istý Duch, Duch pravdy, zostupujúci na ľudí, zjavuje vnútorný život Boha. Svätý Duch učí ľudí vyjadrovať túto pravdu, nakoľko je to možné, jazykom viery: „My sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (1 Kor 2, 12 – 13). A po tom, ako takto vyučoval, Svätý Duch bdie, aby viera, ktorá je „základom toho, v čo dúfame“, prerástla do kontemplácie „toho, čo nevidíme“ (porov. Hebr 11, 1); aby ľudstvo videlo neviditeľné, akoby bolo viditeľné, a z tváre do tváre vidieť to, čo je nejasné: „Kresťania Východu sú si vedomí, že sa tejto prítomnosti môžu priblížiť predovšetkým potom, keď sa zdokonalia vo vzývajúcom mlčaní, lebo na vrchole Jeho spoznania a skúsenosti Boha nachádza sa Jeho absolútna nepoznateľnosť.“[2]
72 Prítomnosť transcendentného Boha je vyjadrená symbolikou liturgie a chrámu: závesom za kráľovskými dverami ikonostasu, svätými darmi zakrytými prikrývkami, zdvihnutým aerom (po slovansky vozduchom) počas vyznania viery a oblakom kadidla. „Existuje transcendentná jednota Boha a plodnosť Boha, a keď sa pripravujeme spievať túto pravdu, používame mená ‚Trojica‘ a ‚Jednota‘ pre to, čo je skutočnosťou presahujúcou každé meno.“[3] Aj keď označujeme Boha týmito titulmi, sme si plne vedomí, že nimi nevyčerpávame tajomstvá Boha.
Sotva si predstavím Jedného, osvieti ma nádhera Troch; sotva ich rozlíšim [ako Osoby], som prenesený späť k Jednému. Keď rozmýšľam o Niektorej z Troch [osôb], rozmýšľam o nej ako o celku a moje oči sú zaliate a väčšia časť toho, o čom rozmýšľam, mi uniká.[4]
73 V našich liturgických a osobných modlitbách neustálym vzývaním a oslavovaním mena Otca i Syna i Svätého Ducha zároveň vyjadrujeme svoju vieru a spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, ktorá nám udeľuje „milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha“[5].
Veríme v Boha Otca
Verím v jedného Boha, Otca…
(Symbol viery)
Ty, ktorý si, Vládca, Pane, Bože Otče všemohúci…
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
74 Opierajúc sa o Božie zjavenie a jeho výklad svätými Otcami, v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery Kristova Cirkev vyznáva svoju vieru v Boha Otca takto: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“[6] Božie otcovstvo sa chápe tak, že Otec večne plodí Syna a že Svätý Duch vychádza z Otca.[7] Boh všetko stvoril a všetko riadi. Otec je Stvoriteľom a Vládcom všetkého svojho stvorenia. Vesmír vznikol, pretože to chcel Boh Otec. Veríme v jedného Boha, pretože existuje len jeden Boh Otec.
Boh Otec zjavený vo Svätom písme
75 Boh sa zjavuje ako Osoba: „Ja som, ktorý som“ alebo „Ja-som“ (Ex 3, 14). Tento Boh-ktorý-je-osoba je jediný, kto skutočne je. Všetko ostatné existuje len preto, že Boh chce, aby to existovalo. Boh je svätý, t. j. úplne odlišný od všetkého stvorenia. Neexistuje nikto ďalší ako Boh. On je jedinečný. Preto nie je možné si ho predstaviť našimi myšlienkami ani ho nijako hmotne znázorniť: „Neurobíš si modlu“ (Ex 20, 4). Na rozdiel od neživých modiel pravý Boh žije. Keďže chýbajú vhodné slová na vyjadrenie tajomstva Božieho života, Sväté písmo často používa antropomorfizmy, čím na Boha aplikuje črty správania živého človeka: Boh miluje, rozpráva, pomáha, ľutuje, je smutný, hnevá sa, bojuje, trestá…
76 V Starom zákone sa Boh zjavuje prostredníctvom rôznych obrazov a udalostí, ktoré svedčia o jeho prítomnosti: v troch pocestných, ktorých prijal Abrahám; vo videní rebríka spájajúceho nebo a zem vo sne patriarchu Jakuba; pred Mojžišom v horiacom kríku, ktorý nezháral; v ohnivom stĺpe a oblačnom stĺpe (porov. Ex 13, 21); nad archou zmluvy (porov. Ex 25, 22); a ako tichý a jemný vánok (porov. 1 Kr 19, 12).
77 Vyvolený Boží ľud vyznáva svojho Boha a oslavuje ho rôznymi menami: Spasiteľ (2 Sam 22, 2 – 3; Ž 106[107], 21; Iz 43, 3 – 4; 45, 15); Stvoriteľ (Jób 4, 17; 32, 22; Ž 95[96], 6; Iz 17, 7; 51, 13); Pán (Ex 3, 15); Otec (Ž 89[90], 27; Iz 9, 5; 63, 16; Mal 1, 6); Ženích (Oz 2, 22) a Pastier (Ž 23[24], 1). Avšak starozákonné tituly boli iba predobrazmi zjavenia Boha ako Otca jednorodeného Syna: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
78 Boží Syn, Ježiš Kristus, v ktorom spolu s ľudskou prirodzenosťou „prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), zjavuje Otca: „Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27). Ježiš nás učí oslovovať Boha „Otče náš“ (Mt 6, 9) a napodobňovať jeho dokonalosť: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). V Ježišovi Kristovi sa neviditeľný Boh stáva pre ľudí viditeľným: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30) a „kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9).
Bezpočiatočný Otec
79 Cirkev nazýva „Otcom“ toho, ktorý nemá otca a nikdy nebol nikoho synom.[8] Evanjelista Ján hovorí, že Slovo bolo „na počiatku“ (po cirkevnoslovansky v načali,„ako základný princíp“). Svätí Otcovia to chápali tak, že „počiatkom“ je osoba Otca.[9] Ten, ktorý je osobným Počiatkom všetkého, je sám bez počiatku, ktorý by ho spôsobil. Inými slovami, Otec je Počiatok bez počiatku. Táto antinómia vyjadruje slobodu božskej osoby Otca, ktorá nie je ničím a nikým spôsobená. „O Otcovi… sa hovorí, že je bez pôvodu a zároveň je sám pôvodom – pôvodom v tom zmysle, že je príčinou a prameňom a večným svetlom.“[10] Otec ako Počiatok všetkého stvorenia napĺňa všetko a zároveň prevyšuje všetko stvorené.
80 Cirkev vo svojej skúsenosti vždy uvažuje o Otcovi vo vzťahu k Synovi a Svätému Duchu a o tejto Trojici (triáde) ako o spoločenstve osôb.
Verím v jedného Boha, Otca oslavovaného v Trojici – nesplodeného, bez počiatku a bez konca; v Syna – splodeného, ale bez počiatku a bez konca spolu s Otcom; a vo Svätého Ducha – ktorý vychádza z Otca a je zjavovaný v Synovi, je bez počiatku spolu s Otcom a Synom a je rovný Otcovi a Synovi. Verím v Trojicu, jednu v podstate, ale členitú v osobách; v Trojicu podľa mien, ale jedného Boha.[11]
81 Otec je Otcom, pretože je Otcom Syna a prameňom vychádzania Svätého Ducha. Syn a Svätý Duch sú „z Otca, hoci nie po Otcovi“[12]. Plodenie Slova a vychádzanie Ducha nemožno chápať podľa časových kategórií: „Pretože Otec večne plodí Syna, ktorý je večný a vládne spolu s ním; a Svätý Duch je v Otcovi, oslavovaný so Synom; jedna moc, jedna prirodzenosť, jedno božstvo.“[13] Boh Otec je počiatkom nedeliteľného a najdôvernejšieho spoločenstva (po grécky koinonia) v láske božských osôb.
82 Osobná odlišnosť Otca od Syna a Svätého Ducha spočíva v tom, že Otec je nesplodený. Sám nesplodený je počiatkom osoby Syna a osoby Svätého Ducha. Skutočnosť, že Boh Otec je bezpočiatočný, znamená, že nie je nikým a ničím podmienený.
Otec je tak nazvaný preto, lebo plodí Syna; a Syn je tak nazvaný preto, lebo je splodený Otcom; a Svätý Duch je tak nazvaný pre svoje vychádzanie z Otca, ale je od neho neoddeliteľný.[14]
83 V anafore liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev nazýva Otca neobsiahnuteľným a neopísateľným. Neobsiahnuteľnosť Otca naznačuje, že žiadna etapa nášho poznávania Boha nie je nikdy konečná. Koniec koncov, iba Boh môže poznať Boha do hĺbky: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Naše poznanie Boha bude podľa slov svätého apoštola Pavla rásť vo viere, kým ho neuvidíme „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Pre ľudstvo neobsiahnuteľnosť Boha zaručuje nekonečný rast v poznávaní Boha, čo je „večný život“.
84 Tak ako Otca nemožno opísať, tak aj jeho neobsiahnuteľnosť svedčí o nemožnosti redukovať Božiu osobnosť na akékoľvek formy vyjadrenia, ktoré používajú ľudia, či už prostredníctvom obrazu alebo slova. Boh Otec nie je zobrazovaný na ikonách, pretože Otec sa nevtelil a ani nevzal na seba podobu človeka. Otca zjavuje jeho jednorodený Syn, ktorý je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).
Veríme v jednorodeného Syna
I v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.
(Symbol viery)
Ty [Bože Otče]… nemáš počiatok, si neviditeľný, neobsiahnuteľný, neopísateľný a nemeniteľný. Tvoj Syn, náš Pán Ježiš Kristus, naša nádej, veľký Boh a Spasiteľ je obrazom tvojej dobroty. Je tvoja verná pečať, obraz. ktorý ťa ukazuje v sebe samom, živé slovo, pravý Boh, predvečná múdrosť, život, svätosť, moc, pravé svetlo…
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
85Boh Otec plodí Syna v slobode a láske. Neviditeľná Otcova láska, z ktorej je Syn splodený, sa stáva viditeľnou v Synovi: „Otec je neviditeľné [zjavenie] Syna, a Syn je viditeľné [zjavenie] Otca.“[15] V tejto láske sú Otec a Syn jedno. Splodený Syn je zároveň hypostaticky (ako osoba) odlišný od Otca. Otec plodí Niekoho iného, než je on sám, pričom sa úplne zjavuje v Synovi ako Iný.[16]
86 Boží Syn je „odleskom Otcovej slávy a obrazom Otcovej podstaty“ (Hebr 1, 3). Jeho osobné zrodenie z Otca je splodením „Svetla zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého“. Boží Syn „v sebe zjavuje Otca“. Boží Syn je „živé Slovo“[17], ktoré bolo v Bohu „od vekov“ a bolo Bohom (porov. Jn 1, 1). Tento Boží Syn je „obraz [Otcovej] dobroty, dokonalá pečať [Otcovej] podoby“[18], „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Boží Syn je teda súčasne Božím Slovom a Obrazom.
Syn zjavený vo Svätom písme
87Pri Bohozjavení na rieke Jordán sám Otec nazýva Ježiša Krista svojím vlastným Synom: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 11). V Starom zákone sa titul Boží syn dáva Božiemu ľudu: „Toto hovorí Pán: ‚Izrael je môj prvorodený syn‘“ (Ex 4, 22). Tento titul sa dáva aj Mesiášovi, Pomazanému: „Pán mi povedal: ‚Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem‘“ (Ž 2, 7 – 8).
88Nový zákon dáva titulu Boží Syn nový význam tým, že zdôrazňuje jedinečnosť vzťahu medzi Ježišom Kristom a Bohom Otcom. Sám Kristus rozlišuje medzi svojím vlastným božským synovstvom a naším synovstvom v Bohu: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20, 17; porov. Jn 1, 18). Otec dosvedčuje výlučnosť Kristovho synovstva v zjavení pri Premenení: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ (Lk 9, 35). Evanjelista Ján vyznáva božstvo Božieho Syna: „Prišiel Syn Boží a dal nám schopnosť poznať toho Pravého… On je ten Pravý, Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20).
Jednorodený Syn
89 Boží Syn, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, rovný v dôstojnosti a podstate s Otcom, „je odblesk Otca, stály a nemenný obraz jeho podstaty a jeho prirodzenosti, prameň múdrosti a milosti“[19]. Preto Cirkev vyznáva, že Kristus je jednorodený Syn v lone Otca (porov. Jn 1, 18). Syn, splodený z Otca, je nestvorený; je jediným z Otca, neopakovateľnou Božou osobou, Božím Slovom.
Lebo Boh vydal zo seba Slovo… práve tak, ako koreň vydáva zo seba strom a prameň rieku a slnko lúč… Naozaj by som nemal váhať nazývať strom synom alebo potomkom koreňa a potok synom alebo potomkom prameňa a lúč synom alebo potomkom slnka; pretože každý pôvodný zdroj je rodičom a všetko, čo z neho vychádza, je potomkom. Oveľa viac to platí o Božom Slove, ktoré dokonca dostalo ako svoje vlastné osobitné označenie meno Syn.[20]
90Cirkev vyznáva, že Syn je jedno v bytí [podstate] s Otcom, pričom zdôrazňuje rovnosť osôb v Najsvätejšej Trojici a jednotu Božej prirodzenosti, čím potvrdzuje božstvo Božieho Syna. Syn nevznikol v čase, ako vznikli stvorenia. Preto nie je nižší ako Otec. Syn koexistuje s Otcom večne a je mu rovný vo všetkom okrem plodenia, ktoré patrí Otcovi.[21]
Veríme vo Svätého Ducha
I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
(Symbol viery)
[v Ježišovi Kristovi] sa nám zjavuje Duch Svätý, Duch pravdy, dar synovstva, snubný dar budúceho dedičstva, prvotina večnej blaženosti, životodarná sila, prameň posvätenia
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
91 Svätý Duch je tretia božská osoba a vychádza z Otca (porov. Jn 15, 26). Toto vychádzanie Svätého Ducha možno vysvetliť pomocou obrazu, pričom sa použije analógia: Otec je prameň, Syn je prúd, Svätý Duch je voda. Existuje len jeden prameň pre prúd a vodu, len jeden Otec pre Syna a pre Svätého Ducha, ktorý ako voda vyteká z prameňa a napĺňa koryto rieky a prúd.[22] Svätý Duch je božská osoba, ktorá je rovnako (rovnakou mierou) uctievaná a oslavovaná s Otcom a Synom, vychádza z Otca, spočíva v Slove a vyjadruje Slovo.[23]
92 Svätý Duch je často prirovnávaný k dychu, prostredníctvom ktorého zaznieva hovorené slovo. V rámci Najsvätejšej Trojice Otec hovorí Slovo (plodí Syna) prostredníctvom Svätého Ducha. „A práve tento [Dych] sa v okamihu vyjadrenia stáva artikulovaným slovom a zjavuje v sebe silu slova.“[24]
Svätý Duch zjavený vo Svätom písme
93 Vo Svätom písme má slovo duch (po hebrejsky ruah) spoločný koreň so slovesom dýchať. Znamená dych, vietor a vzduch. Ľudský život závisí od dýchania, a keď sa dýchanie zastaví, život sa skončí. Nie sme pánmi svojho života – Boh nám dáva život pomocou oživujúceho Ducha.
94 Od prvých viet knihy Genezis sa na označenie živého Boha používa obraz „Boží Duch“ (Gn 1, 2). V rozprávaní o stvorení človeka sa sväté Písma zmieňujú o „dychu života“, ktorý Boh „vdýchol do“ človeka, ktorý sa potom stal „živou bytosťou“ (porov. Gn 2, 7). V Starom zákone sa ako príklad uvádzajú mnohé ďalšie obrazy, ktoré sa v Novom zákone stávajú symbolmi Svätého Ducha: „prúdy živej vody“ (Jn 7, 38), „pomazanie“ (1 Jn 2, 20. 27), „očistný oheň“ a „ohnivé jazyky“ (Lk 3, 16; Sk 2, 3), „vietor“ (Jn 3, 8; Sk 2, 2), „pečať“ (2 Kor 1, 22; Ef 1, 13; 4, 30), vkladanie rúk (porov. Sk 6, 6; 8, 17 – 19) a „holubica“ (Mt 3, 16).
95 Nový Zákon dáva Svätému Duchu rôzne tituly, ktoré zdôrazňujú jeho osobu a božstvo: „Tešiteľ“ (Jn 14, 16), „Duch pravdy“ (Jn 16, 13), „Duch adoptívneho synovstva“ (Rim 8, 15), „Duch Ježiša Krista“ (Flp 1, 19), „Duch Pána“ (2Kor 3, 17), „Boží Duch“ (Rim 15, 19) a „Duch slávy“ (1 Pt 4, 14). Tieto tituly naznačujú, že Svätý Duch je Pánom života a preto ho nazývame „Pán, Oživovateľ“. Anafora svätého Bazila Veľkého označuje Svätého Ducha za „životodarnú silu“, ktorá je „prameňom posvätenia“ a „prvotinou večnej blaženosti“.
96 Kristus poukazuje na jedinečné poslanie Svätého Ducha v dejinách spásy: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo“ (Jn 15, 26 – 27). Ako Kristus prorokoval, Svätý Duch „naučí vás všetko a pripomenie vám všetko“ (Jn 14, 26), „uvedie vás do plnej pravdy… a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16, 13). Svätý Duch oslávi Syna, lebo zo Synovho vezme a zvestuje to učeníkom (porov. Jn 16, 14).
Svätý Duch, ktorý vychádza z Otca
97 V učení o osobe Svätého Ducha cirkevní Otcovia zdôrazňujú predovšetkým to, čo odlišuje osobu Svätého Ducha od osôb Otca a Syna, t. j. že Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca. V koncilovej jednotnej podobe cirkevní Otcovia vyznali túto vieru Symbolom viery: „Verím… v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca.“ O vychádzaní Svätého Ducha svätý Cyril Alexandrijský učí: „Svätý Duch je ten, [ktorý]… vychádza z Boha Otca skrze Syna a ukazuje nám svoju existenciu v obraze dychu úst.“[25]
98 Svätí Otcovia rozlišovali medzi vnútorným životom Najsvätejšej Trojice a zjavením Trojice vo stvorení. V Najsvätejšej Trojici Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca – jediného zdroja Najsvätejšej Trojice. Keď svätí Otcovia hovorili o pôsobení osôb Trojice v stvorení, vyznávali, že Otec posiela Svätého Ducha „skrze Syna“[26]. Svätý Cyril Alexandrijský, ktorý vyznával tú istú vieru, vysvetľoval toto posielanie Svätého Ducha „skrze Syna“ ako fakt, že Svätý Duch „pochádza (po grécky proenai) z Otca i Syna“[27]. Tento výklad zdôrazňovali aj otcovia Florentského koncilu: „Niektorí hovorili, že Svätý Duch pochádza z Otca i Syna, iní hovorili, že Svätý Duch pochádza z Otca skrze Syna. Všetci sa usilovali, aj keď rôznymi slovami, povedať to isté.“[28] Tento názor bol vyjadrený aj v článkoch Brestskej únie: „Svätý Duch… vychádza z jedného Zdroja, akoby z prameňa, z Otca skrze Syna.“[29]
[1] Gregor Nysský, Reč o božstve Syna a Svätého Ducha: PG 46, 553.
[2] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen, 16.
[3] Pseudo-Dionýz Areopagita, O Božích menách, 13, 3.
[4] Gregor Teológ, Reč 40 o svätom krste, 41: PG 36, 417.
[5] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Požehnanie pred anaforou.
[6] Prvý konštantínopolský koncil, Nicejsko-konštantínopolský symbol viery.
[7] Porov. Gregor Nysský, Proti Eunómiovi, I, 32: PG 45, 389.
[8] Atanáz Veľký, Prvý list Serapionovi, 16: PG 26, 568.
[9] Gregor Teológ, Reč 42, 15: PG 36, 475.
[10] Gregor Teológ, Reč 20, O dogme a ustanovovaní biskupov, 7: PG 35, 1073.
[11] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[12] Gregor Teológ, Reč 29, Tretia teologická reč, 3: PG 36, 77.
[13] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Stichira na 140. žalm.
[14] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[15] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 6, 6: PG 7, 989
[16] Porov. Atanáz Veľký, Prvý list Serapionovi, 16: PG 26, 568.
[17] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.
[18] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.
[19] Kvetná trióda, Pondelok Svätého Ducha, Večiereň s modlitbami pokľačiačky, Druhá modlitba.
[20] Tertulián, Proti Praxeasovi, 8: PL 2, 163.
[21] Porov. Cyril Alexandrijský, Na Jánovo evanjelium, 16, 13: PG 74, 411.
[22] Porov. Tertulián, Proti Praxeasovi, 8: PL 2, 163.
[23] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 7: PG 94, 805.
[24] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 7: PG 94, 805.
[25] Cyril Alexandrijský, Dialóg o svätej a jednopodstatnej Trojici, 2: PG 75, 722 – 723.
[26] Porov. Gregor Nysský, O živote svätého Gregora Divotvorcu:PG 46, 912.
[27] Porov. Cyril Alexandrijský, Pokladnica o Svätom Duchu a jednopodstatnej Trojici:PG 75, 9 – 656.
[28] Florentský koncil, Bulla Laetentur caeli(6. júl 1439).
[29] Články Brestskej únie, 1.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Stvoriteľ a jeho stvorenie; Sloboda Stvoriteľa; Dobrota stvorenia; Boží plán; Viditeľný i neviditeľný svetKristus naša Pascha: Zjavenie Najsvätejšej Trojice – Sväté písmo; Božské a ľudské aspekty Svätého písma; Jednota Starého a Nového zákona; Kerygma a katechéza; Tradícia svätých otcov Cirkvi; Inkulturácia dobrej zvesti; Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia