Kristus naša Pascha: Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu (70 – 98)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Obsah
Veríme v Boha Otca
Boh Otec zjavený vo Svätom písme
Otec bez počiatku
Veríme v jednorodeného Syna
Boží Syn zjavený vo svätých Písmach
Jednorodený Syn
Veríme vo Svätého Ducha
Svätý Duch zjavený vo Svätom písme
Svätý Duch, ktorý vychádza z Otca
Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu
71 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice – Otca, Syna a Svätého Ducha – nekonečne prevyšuje všetky možnosti ľudského chápania. „Jej božstvo [t. j. božská prirodzenosť] je úplne nepochopiteľné a jej podstata, ktorá je nad všetkým, nie je taká, ako si ju myseľ predstavuje.“[1] Podľa slov apoštola Pavla do hlbín tohto tajomstva môže preniknúť jedine Svätý Duch: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Avšak ten istý Duch, Duch pravdy, ktorý zostupuje na ľudí, zjavuje vnútorný život Boha. Svätý Duch učí ľudí vyjadrovať túto pravdu, nakoľko je to možné, jazykom viery: „My sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (1 Kor 2, 12 – 13). A po tom, čo sa takto vyučovalo, Svätý Duch bdie, aby viera, ktorá je „základom toho, v čo dúfame“, prerástla do kontemplácie „toho, čo nevidíme“ (porov. Hebr 11, 1), aby človek videl neviditeľné, akoby to bolo viditeľné, a z tváre do tváre videl to, čo je nejasné: „[Východní kresťania] vnímajú, že k tejto prítomnosti sa človek priblíži predovšetkým tým, že sa nechá naučiť adoračnému mlčaniu, pretože vrcholom poznania Boha a skúsenosti s Bohom je jeho absolútna transcendentnosť.“[2]
72 Prítomnosť transcendentného Boha sa vyjadruje skrze symboliku liturgie a chrámu: závesom za kráľovskými dverami ikonostasu, svätými darmi, ktoré sú zakryté prikrývkami, zdvihnutým aerom (po slovansky vozduchom) počas vyznania viery a oblakom kadidla. „Existuje transcendentná jednota Boha a plodnosť Boha, a keď sa pripravujeme spievať túto pravdu, používame pomenovania ‚Trojica‘ a ‚Jednota‘ pre to, čo je faktom za každým pomenovaním.“[3] Aj keď označujeme Boha týmito titulmi, sme si plne vedomí, že nimi nevyčerpávame tajomstvá Boha.
Sotva si predstavím Jedného, som osvietený nádherou Troch; sotva ich rozlíšim [ako osoby], som prenesený späť k Jednému. Keď premýšľam o niektorom z Troch [osôb], rozmýšľam o ňom ako o celku, a moje oči sú plné a väčšia časť toho, o čom premýšľam, mi uniká.[4]
73 V našich liturgických a osobných modlitbách neustálym vzývaním a oslavovaním mena Otca i Syna i Svätého Ducha zároveň vyjadrujeme našu vieru a spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, ktorá nám udeľuje „milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha“[5].
A. Veríme v Boha Otca
Verím v jedného Boha, Otca…
(Symbol viery)
Ty, ktorý si, Vládca, Pane, Bože Otče všemohúci…
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
74 Na základe Božieho zjavenia a jeho výkladu svätými otcami vyznáva Kristova Cirkev v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery svoju vieru v Boha Otca nasledovným spôsobom: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“[6] Otcovstvo Boha treba chápať tak, že od večnosti Otec splodil Syna a Svätý Duch vychádza z Otca.[7] Boh stvoril všetko a riadi všetky veci. Otec je Stvoriteľ a Pantokrátor pre všetko svoje stvorenie. Svet vznikol, pretože ho chcel Boh Otec. Veríme v jedného Boha, pretože existuje len jeden Boh Otec.
1. Boh Otec zjavený vo Svätom písme
75 Boh sa zjavuje ako Osoba: „Ja som, ktorý som“ alebo „Ja-som“ (Ex 3, 14). Tento Boh-ktorý-je-osoba je jediný, kto skutočne je. Všetko ostatné existuje len preto, že Boh chce, aby to existovalo. Boh je svätý, t. j. úplne odlišný od všetkého stvorenia. Neexistuje nikto ďalší ako Boh. On je jedinečný. Preto nie je možné si ho predstaviť našimi myšlienkami, ani ho nejako hmotne znázorniť: „Neurobíš si modlu“ (Ex 20, 4). Na rozdiel od neživých modiel pravý Boh žije. Keďže chýbajú vhodné slová na vyjadrenie tajomstva Božieho života, Sväté písmo často používa antropomorfizmy, čím Bohu pripisuje črty správania živého človeka: Boh miluje, rozpráva, pomáha, má súcit, je smutný, nahnevá sa, bojuje, trestá…
76 V Starom zákone sa Boh zjavuje prostredníctvom rôznych obrazov a udalostí, ktoré svedčia o jeho prítomnosti: v troch pocestných, ktorých prijal Abrahám; vo videní rebríka, ktorý spája nebo a zem vo sne patriarchu Jakuba; pred Mojžišom v horiacom kríku, ktorý nezháral; v ohnivom stĺpe a oblačnom stĺpe (porov. Ex 13, 21); nad archou zmluvy (porov. Ex 25, 22); a ako tichý a jemný vánok (porov. 1 Kr 19, 12).
77 Vyvolený Boží ľud vyznáva svojho Boha a oslavuje ho rôznymi menami: Záchranca (2 Sam 22, 2 – 3; Ž 106[107], 21; Iz 43, 3 – 4; 45, 15); Stvoriteľ (Jób 4, 17; 32, 22; Ž 95[96], 6; Iz 17, 7; 51, 13); Pán (Ex 3, 15); Otec (Ž 89[90], 27; Iz 9, 5; 63, 16; Mal 1, 6); Ženích (Oz 2, 22) a Pastier (Ž 23[24], 1). Avšak starozákonné tituly boli len predobrazmi zjavenia Boha ako Otca jednorodeného Syna: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
78 Boží Syn, Ježiš Kristus, v ktorom spolu s ľudskou prirodzenosťou „prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), zjavuje Otca: „Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27). Ježiš nás učí, aby sme Boha oslovovali „Otče náš“ (Mt 6, 9) a napodobňovali jeho dokonalosť: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). V Ježišovi Kristovi sa neviditeľný Boh stáva viditeľným pre ľudí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30) a „kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9).
2. Otec bez počiatku
79 Cirkev nazýva „Otcom“ toho, ktorý nemá otca a nikdy nebol nikoho synom.[8] Evanjelista Ján hovorí, že Slovo bolo „na počiatku“ (po cirkevnoslovansky v načali, „ako základný princíp“). Svätí otcovia to chápali ako tvrdenie, že „počiatkom“ je osoba Otca.[9] On, ktorý je osobným Počiatkom všetkého, je sám bez počiatku, ktorý by zapríčinil jeho bytie. Inými slovami, Otec je Počiatok bez počiatku. Táto antinómia vyjadruje slobodu božskej osoby Otca, ktorý nie je zapríčinený ničím ani nikým. „O Otcovi… je povedané, že je bez pôvodu a sám je pôvodcom – pôvodcom v tom zmysle, že je príčinou i prameňom i večným svetlom.“[10]Otec ako Počiatok všetkého stvorenia napĺňa všetky veci a zároveň prevyšuje všetko stvorené.
80 Cirkev vo svojej skúsenosti vždy uvažuje o Otcovi vo vzťahu k Synovi a Svätému Duchu a o tejto Trojici (Triáde) ako o spoločenstve osôb.
Verím v jedného Boha, Otca oslavovaného v Trojici – nesplodeného, bez počiatku a bez konca; v Syna – splodeného, ale bez počiatku a bez konca spolu s Otcom; a vo Svätého Ducha – ktorý vychádza z Otca a zjavuje sa v Synovi, bez počiatku spolu s Otcom i Synom a rovný Otcovi i Synovi. Verím v Trojicu, jednu v podstate, a predsa kolektívnu v osobách; v Trojicu podľa mien, a predsa jedného Boha.[11]
81 Otec je Otcom, pretože je Otcom Syna a prameňom vychádzania Svätého Ducha. Syn a Svätý Duch sú „z Otca, hoci nie po Otcovi“[12]. Plodenie Slova a vychádzanie Ducha nemožno chápať v časových kategóriách: „Pretože Otec večne plodí Syna, spoluvečného a spoluvládnuceho; a Svätý Duch je v Otcovi, oslavovaný so Synom; jedna moc, jedna prirodzenosť, jedno božstvo.“[13] Boh Otec je počiatok nedeliteľného a najdôvernejšieho spoločenstva (po grécky koinonia) v láske božských osôb.
82 Osobná odlišnosť Otca od Syna a Svätého Ducha spočíva v tom, že Otec je nesplodený. Sám nesplodený je počiatkom osoby Syna a osoby Svätého Ducha. Skutočnosť, že Boh Otec je bez počiatku, znamená, že nie je nikým ani ničím podmienený.
Otec je takto nazývaný preto, lebo plodí Syna; a Syn je takto nazývaný preto, lebo je plodený Otcom; a Svätý Duch je takto nazývaný pre svoje vychádzanie z Otca, ale je od neho neoddeliteľný.[14]
83 V anafore liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev nazýva Otca neobsiahnuteľným a neopísateľným. Neobsiahnuteľnosť Otca naznačuje, že žiadny stupeň nášho poznávania Boha nie je konečný. Veď jedine Boh môže poznať Boha až do jeho hlbín: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Naše poznanie Boha bude rásť vo viere, kým ho, podľa slov svätého apoštola Pavla, neuvidíme „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Neobsiahnuteľnosť Boha garantuje pre človeka nekonečný rast v poznávaní Boha, čo je „večný život“.
84 Tak ako Otca nemožno opísať, tak aj jeho neobsiahnuteľnosť svedčí o nemožnosti redukovať osobnosť Boha na nejaké formy vyjadrenia, ktoré používajú ľudia, či už prostredníctvom obrazu alebo slova. Boh Otec nie je zobrazovaný na ikonách, pretože Otec sa nevtelil, ani na seba nevzal obraz ľudskej bytosti. Otca zjavuje jeho jednorodený Syn, ktorý je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).
B. Veríme v jednorodeného Syna
I v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.
(Symbol viery)
Ty [Bože Otče]… nemáš počiatok, si neviditeľný, neobsiahnuteľný, neopísateľný a nemeniteľný. Tvoj Syn, náš Pán Ježiš Kristus, naša nádej, veľký Boh a Spasiteľ je obrazom tvojej dobroty. Je tvoja verná pečať, obraz. ktorý ťa ukazuje v sebe samom, živé slovo, pravý Boh, predvečná múdrosť, život, svätosť, moc, pravé svetlo…
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
85 Boh Otec splodil Syna v slobode a láske. Neviditeľná Otcova láska, z ktorej je Syn splodený, sa stala viditeľnou v Synovi: „Otec je neviditeľné [zjavenie] Syna, a Syn je viditeľné [zjavenie] Otca.“[15] V tejto láske sú Otec a Syn jedno. Splodený Syn je v tom istom čase hypostaticky (ako božská osoba) odlišný od Otca. Otec splodil niekoho iného ako seba a zjavil sa úplne v Synovi ako Iný.[16]
86 Boží Syn je „odlesk Božej slávy a obraz Božej podstaty“ (Hebr 1, 3). Jeho osobné zrodenie z Otca je zrodenie „Svetla zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého“. Boží Syn „zjavuje v sebe Otca“. Boží Syn je „živé Slovo“[17], ktoré bolo v Bohu „od všetkých vekom“ a bolo Boh (porov. Jn 1, 1). Tento Boží Syn je „obraz [Otcovej] dobroty, dokonalá pečať [Otcovej] podoby“[18], „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). A preto Boží Syn je zároveň Božie Slovo i Boží Obraz.
1. Boží Syn zjavený vo Svätom písme
87 Pri Bohozjavení na rieke Jordán sám Otec nazval Ježiša Krista svojím vlastným Synom: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 11). V Starom zákone je titul Boží daný Božiemu ľudu: „Toto hovorí Pán: ‚Izrael je môj prvorodený syn‘“ (Ex 4, 22). Tento titul je daný aj Mesiášovi, Pomazanému: „Pán mi povedal: ‚Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem‘“ (Ž 2, 7 – 8)
88 Nový zákon dal titulu Boží Syn nový význam tým, že zdôraznil jedinečnosť vzťahu medzi Ježišom Kristom a Bohom Otcom. Sám Kristus rozlišoval medzi svojím vlastným božským synovstvom a naším synovstvom v Bohu: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20, 17; porov. Jn 1, 18). Otec dosvedčil výlučnosť Kristovho synovstva v zjavení pri Premenení: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ (Lk 9, 35). Evanjelista Ján vyznal božstvo Božieho Syna: „Prišiel Syn Boží a dal nám schopnosť poznať toho Pravého… On je ten Pravý, Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20).
2. Jednorodený Syn
89 Boží Syn, druhá božská osoba Najsvätejšej Trojice, rovný v dôstojnosti a podstate s Otcom, „je odblesk Otca, stály a nemenný obraz jeho podstaty a jeho prirodzenosti, prameň múdrosti a milosti“[19]. A preto Cirkev vyznáva, že Kristus je jednorodený Syn v lone Otca (porov. Jn 1, 18). Syn zrodený z Otca je nestvorený. Je jediný Syn z Otca, neopakovateľná osoba Boha, Božie Slovo.
Lebo Boh vydal zo seba Slovo… práve tak, ako koreň vydal zo seba strom, prameň rieku, slnko lúč… Naozaj by som nemal váhať nazývať strom synom alebo potomkom koreňa, potok synom alebo potomkom prameňa, lúč synom alebo potomkom slnka, pretože každý pôvodný zdroj je rodičom a všetko, čo z neho vyšlo, je potomkom. Oveľa viac to platí o Božom Slove, ktoré dokonca dostalo ako svoje vlastné osobitné označenie meno Syn.[20]
90 Cirkev vyznáva, že Syn je jedno v bytí [podstate] s Otcom, a zdôrazňuje rovnosť osôb v Najsvätejšej Trojici a jednotu Božej prirodzenosti a takto potvrdzuje božstvo Božieho Syna. Syn nevznikol v čase, ako vznikli stvorenia. A preto nie je nižší než Otec. Syn koexistuje s Otcom večne a je rovný Otcovi vo všetkom až na splodenie, ktoré patrí Otcovi.[21]
C. Veríme vo Svätého Ducha
I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
(Symbol viery)
[V Ježišovi Kristovi] sa nám zjavuje Duch Svätý, Duch pravdy, dar synovstva, snubný dar budúceho dedičstva, prvotina večnej blaženosti, životodarná sila, prameň posvätenia
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
91 Svätý Duch je tretia božská osoba a vychádza z Otca (porov. Jn 15, 26). Toto vychádzanie Svätého Ducha možno vysvetliť pomocou obrazu za použitia analógie: Otec je prameň, Syn je prúd, Svätý Duch je voda. Existuje len jeden prameň pre prúd i vodu, len jeden Otec pre Syna i Svätého Ducha, ktorý tak ako voda vyteká z prameňa a napĺňa koryto rieky a prúd.[22] Svätý Duch je božská osoba, ktorej sa klaniame a ktorú oslavujeme rovnomerne s Otcom a Synom, vychádza z Otca, prichádza spočívať v Slove a vyjadruje Slovo.[23]
92 Svätý Duch je často prirovnávaný k dychu, pomocou ktorého zaznieva hovorené slovo. Náležite tomu vnútri Najsvätejšej Trojice Otec hovorí Slovo (plodí Syna) Svätým Duchom. „A práve tento [Dych] sa v okamihu prednesenia stane vysloveným slovom a zjaví v sebe silu slova.“[24]
1. Svätý Duch zjavený vo Svätom písme
93 Vo Svätom písme má slovo duch (po hebrejsky ruah) spoločný koreň so slovesom dýchať. Znamená dych, vietor a vzduch. Ľudský život je závislý od dýchania, a keď sa dýchanie zastavilo, život sa skončil. Nie sme pánmi svojho vlastného života – Boh nám dáva život životodarným Duchom.
94 Od prvých viet knihy Genezis je „Boží Duch“ obrazom, ktorý sa používa na označenie živého Boha (Gn 1, 2). V opise stvorenia človeka sa Sväté písmo zmieňujú o „dychu života“, ktorý Boh „vdýchol do“ človeka, ktorý sa následne stal „živou bytosťou“ (porov. Gn 2, 7). V Starom zákone sa uvádzajú mnohé ďalšie obrazy ako príklady, ktoré sa v Novom zákone stali symbolmi Svätého Ducha: „prúdy živej vody“ (Jn 7, 38), „pomazanie“ (1 Jn 2, 20. 27), „očistný oheň“ a „ohnivé jazyky“ (Lk 3, 16; Sk 2, 3), „vietor“ (Jn 3, 8; Sk 2, 2), „pečať“ (2 Kor 1, 22; Ef 1, 13; 4, 30), vkladanie rúk (porov. Sk 6, 6; 8, 17 – 19) a „holubica“ (Mt 3, 16).
95 Nový Zákon dal Svätému Duchu rozličné tituly, ktoré zdôrazňujú jeho personalitu a božstvo: „Tešiteľ“ (Jn 14, 16), „Duch pravdy“ (Jn 16, 13), „Duch adoptívneho synovstva“ (Rim 8, 15), „Duch Ježiša Krista“ (Flp 1, 19), „Duch Pána“ (2 Kor 3, 17), „Boží Duch“ (Rim 15, 19) a „Duch slávy“ (1 Pt 4, 14). Tieto tituly naznačujú, že Svätý Duch je Pánom života a z tohto dôvodu ho označujeme ako „Pána, Darcu života“. Anafora svätého Bazila Veľkého označuje Svätého Ducha ako „životodarnú silu“, ktorá je „prameňom posvätenia“ a „prvotinou večnej blaženosti“.
96 Kristus poukázal na jedinečné poslanie Svätého Ducha v dejinách spásy: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo“ (Jn 15, 26 – 27). Ako prorokoval Kristus, Svätý Duch „naučí vás všetko a pripomenie vám všetko“ (Jn 14, 26), „uvedie vás do plnej pravdy… a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16, 13). Svätý Duch oslávi Syna, lebo vezme to, čo je Synovo, a zvestuje to učeníkom (porov. Jn 16, 14).
2. Svätý Duch, ktorý vychádza z Otca
97 V učení o osobe Svätého Ducha cirkevní otcovia zdôrazňujú predovšetkým to, čo odlišuje osobu Svätého Ducha od osôb Otca a Syna, t. j. že Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca. V koncilovej jednotnej podobe cirkevní otcovia vyznali túto vieru Symbolom viery: „Verím… v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca.“ O vychádzaní Svätého Ducha svätý Cyril Alexandrijský učí: „Svätý Duch je ten, [ktorý]… vychádza z Boha Otca skrze Syna a ukazuje nám svoju existenciu v obraze dychu úst.“[25]
98 Svätí otcovia rozlišovali medzi vnútorným životom Najsvätejšej Trojice a zjavením Trojice vo stvorení. V Najsvätejšej Trojici Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca – jediného Zdroja Najsvätejšej Trojice. Keď svätí Otcovia hovorili o pôsobení osôb Trojice v stvorení, vyznávali, že Otec posiela Svätého Ducha „skrze Syna“[26]. Svätý Cyril Alexandrijský, ktorý vyznával rovnakú vieru, vysvetľoval toto posielanie Svätého Ducha „skrze Syna“ ako fakt, že Svätý Duch „pochádza (po grécky proenai) z Otca i Syna“[27]. Tento výklad zdôraznili aj otcovia Florentského koncilu: „Niektorí hovorili, že Svätý Duch pochádza z Otca i Syna, iní hovorili, že Svätý Duch pochádza z Otca skrze Syna. Všetci sa usilovali, aj keď rôznymi slovami, povedať to isté.“[28] Tento názor bol vyjadrený aj v článkoch Brestskej únie: „Svätý Duch… vychádza z jedného Zdroja, akoby z prameňa, z Otca skrze Syna.“[29]
[1] Gregor Nysský, Reč o božstve Syna a Svätého Ducha: PG 46, 553.
[2] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen, 16.
[3] Pseudo-Dionýz Areopagita, O Božích menách, 13, 3.
[4] Gregor Teológ, Reč 40 o svätom krste, 41: PG 36, 417.
[5] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Požehnanie pred anaforou.
[6] Prvý konštantínopolský koncil, Nicejsko-konštantínopolský symbol viery.
[7] Porov. Gregor Nysský, Proti Eunómiovi, I, 32: PG 45, 389.
[8] Atanáz Veľký, Prvý list Serapionovi, 16: PG 26, 568.
[9] Gregor Teológ, Reč 42, 15: PG 36, 475.
[10] Gregor Teológ, Reč 20, O dogme a ustanovovaní biskupov, 7: PG 35, 1073.
[11] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[12] Gregor Teológ, Reč 29, Tretia teologická reč, 3: PG 36, 77.
[13] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Stichira na 140. žalm.
[14] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.
[15] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 6, 6: PG 7, 989
[16] Porov. Atanáz Veľký, Prvý list Serapionovi, 16: PG 26, 568.
[17] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.
[18] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.
[19] Kvetná trióda, Pondelok Svätého Ducha, Večiereň s modlitbami pokľačiačky, Druhá modlitba.
[20] Tertulián, Proti Praxeasovi, 8: PL 2, 163.
[21] Porov. Cyril Alexandrijský, Na Jánovo evanjelium, 16, 13: PG 74, 411.
[22] Porov. Tertulián, Proti Praxeasovi, 8: PL 2, 163.
[23] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 7: PG 94, 805.
[24] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 7: PG 94, 805.
[25] Cyril Alexandrijský, Dialóg o svätej a jednopodstatnej Trojici, 2: PG 75, 722 – 723.
[26] Porov. Gregor Nysský, O živote svätého Gregora Divotvorcu: PG 46, 912.
[27] Porov. Cyril Alexandrijský, Pokladnica o Svätom Duchu a jednopodstatnej Trojici: PG 75, 9 – 656.
[28] Florentský koncil, Bulla Laetentur caeli (6. júl 1439).
[29] Články Brestskej únie, 1.
Preložil o. Ján Krupa. Verzia uz 27. decembra 2024
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha: Stvoriteľ a jeho stvorenie (99 – 117)Kristus – naša Pascha: Zjavenie Najsvätejšej Trojice (12 – 70)