Svetlo pre život III.: Vstúpenie do duchovného života – Kajajte sa! – Počiatočné pokánie – Trvalé pokánie – Nástroje na pokánie: pôst, modlitba, almužna
Cieľom nášho života v Kristovi ako východných kresťanov je rásť v premieňajúcom zjednotení s Bohom, ktoré nazývame zbožštenie (theosis). Vieme však, že v tomto padlom svete nie sme schopní ani spasiť sa sami, ani spôsobiť svoj vlastný rast. Vieme tiež, že Boh privodil možnosť pre oboje. Ako presne si túto skutočnosť osobne privlastníme alebo do nej vstúpime?
„Všetci svätí Otcovia učia, že spása človeka je kombináciou sviatostí a askézy. Sviatosti nemôžeme pochopiť bez askézy v Kristovi a skutočný asketický život nemôžeme viesť bez sviatostí Cirkvi.“[1] Naša iniciácia do skúsenosti spásy sa deje prostredníctvom dvojakého procesu, ktorý opísal apoštol Peter v Päťdesiatnicu. Po načrtnutí Kristovho spasiteľného diela Peter predkladá túto výzvu: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2, 38). Najprv spomína našu prácu v tomto procese: pokánie, zmenu spôsobu života, potom hovorí o mystickom Kristovom diele v krste a o udelení Svätého Ducha (čo my nazývame myropomazanie).
Za čias apoštolov – a počas väčšiny dejín ranej Cirkvi – sa krst udeľoval predovšetkým dospelým. Pred udelením krstu museli kandidáti prejaviť svoje pokánie autentickou zmenou života. Niekedy ľudia strávili niekoľko rokov ako katechumeni, aby sa naučili, čo si tento nový spôsob života vyžaduje, a až potom boli privedení ku krstiteľnici. Iní, ktorí v skutočnosti nechceli zmeniť svoj spôsob života alebo necítili, že majú silu dodržať svoj krstný záväzok, odkladali prijatie týchto tajomstiev až do konca svojho života.
V dnešnej Cirkvi, keď väčšina z nás bola pokrstená v detskom veku, prichádza najprv sviatostná iniciácia bez predchádzajúceho pokánia. Často až oveľa neskôr v živote začíname uvažovať o dôsledkoch nášho znovuzrodenia vo vode a Duchu. Pokánie a vedomá viera sú v takýchto prípadoch nemenej potrebné pre autentický kresťanský život; bez nich sviatostné obrady prinášajú málo ovocia.
Či už sme boli iniciovaní v detstve ako deti kresťanských rodičov, alebo sme prišli ku Kristovi neskôr v živote prostredníctvom osobnej skúsenosti obrátenia, musíme odpovedať na celé pozvanie svätého Petra. Pokánie, viera a tajomstvá iniciácie sú potrebné na to, aby sme mohli žiť plodný kresťanský život.
Ani pokánie, ani vieru, ani sviatostnú iniciáciu by sme nemali vnímať ako izolované skutky, ktoré vykonáme raz a potom sa presunieme k iným aspektom života. Záväzok spojený s naším počiatočným pokáním musí zostať trvalým záväzkom počas celého nášho života. Musíme „fúkať na satana a pľuť naňho“, ako sa hovorí v byzantskej krstnej bohoslužbe, a to nielen raz, ale každý deň. Zároveň musí naše pokánie rásť, keď si lepšie uvedomujeme hĺbku Božej lásky a krehkosť našej odpovede na túto lásku. Niekto, koho osobné chápanie tajomstva Božej lásky a našej vlastnej krehkosti sa stále prehlbuje, sa môže ľahko stotožniť s púštnym otcom Abba Sisoesom. Hovorí sa, že na smrteľnej posteli Sisoes povedal: „Pozrite, anjeli si po mňa prichádzajú a ja ich prosím, aby mi dovolili konať pokánie.“ Tí, čo boli nablízku, povedali: „Nemusíš sa kajať, otče.“ Starec odpovedal: „Veru, myslím, že som ešte ani nezačal.“[2]
Podobne slávenie tajomstiev iniciácie znamená začiatok procesu, ktorý bude trvať naveky. Duchovný rast možno v skutočnosti chápať ako aktualizáciu dynamického potenciálu týchto svätých tajomstiev v nás: našu postupnú premenu a asimiláciu do Krista mocou Ducha v nich. V krste nás Boh Otec nanovo stvárňuje. Sme „znovuzrodení“, obliekame si Krista. Krstiteľnica je Kristovým hrobom a zároveň lonom Cirkvi. Spolu s Kristom odumierame padlému svetu a znovu sa rodíme ako súčasť nového stvorenia v jednote s Bohom. Osobne zakusujeme Kristovu smrť a vzkriesenie. V myropomazaní osobne zakusujeme Päťdesiatnicu. Nový život je v nás zapečatený. Svätý Duch sa v nás udomácňuje a napĺňa nás životom Trojice. Vo svätom prijímaní prichádza Boží Syn, aby tento nový život živil darom seba samého, svojho tela a krvi. Prostredníctvom týchto svätých tajomstiev vstupujeme do veľkého tajomstva spásy, odpustenia a spoločenstva s Bohom, ktoré sa neustále uskutočňuje v našom živote. Obe iniciujú pohyb theosis a neustále pôsobia v živote prijímajúceho.
Kajajte sa!
V evanjeliách sa celé Kristovo kázanie dá v podstate zhrnúť na jednoduché vyhlásenie: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Celé jeho kázanie a učenie bolo zamerané na toto dvojité posolstvo. Celá jeho spasiteľská činnosť bola zameraná na jeho uskutočnenie. Otec prostredníctvom svojho Syna a Ducha sprístupňuje nový poriadok, nové stvorenie, v ktorom sa spása, posvätenie a nový život ponúkajú zadarmo všetkým, ktorí ich prijmú. Musíme sa „kajúcne“ obrátiť k nemu a prijať tento dar.
Toto „obrátenie sa k nemu, aby sme prijali dar“, je pokánie. Metanoia alebo pokánie je ústrednou témou vo východnej kresťanskej spiritualite, pretože výstižne opisuje celý náš pohyb smerom k Bohu, priťahovaný a nesený jeho milosťou. Začína sa vnútornou zmenou postoja a prejavuje sa vonkajšou zmenou správania, čo vedie k neustálemu rastu.
Pán Ježiš urobil pokánie ústredným bodom svojho posolstva a cesty života, ktorú pre nás pripravoval. Keď ho požiadali, aby vysvetlil, čo myslí pod pojmom „pokánie“, vyrozprával krásne podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Toto podobenstvo nie je vysvetlením pokánia nejakým teológom, ale sú to slová samotného Božieho Syna, ktorý nás k nemu vyzýva. V podobenstve Ježiš opisuje pokánie ako návrat do života po tom, čo sme boli mŕtvi, ako nájdenie sa po tom, čo sme boli stratení (porov. Lk 15, 32). Podobenstvo učí, že pokánie je procesom návratu k našej skutočnej identite, objavovaním toho, kým sme ako Božie deti, a rastom v tomto vzťahu.
Pokánie je uzdravujúci proces. Prostredníctvom neho sa dostávame do svojho prirodzeného stavu (do stavu, do akého sme stvorení od prirodzenosti – nie do „normálneho“, ako sa nazýva stav v padlom svete). Všimnime si, že „syn“ začína tým, že nechápe svoj vzťah k otcovi. Snaží sa definovať seba samého v zmysle majetku, vzťahov a práce – nič z toho ho nakoniec neuspokojuje. Keď sa napokon začne kajať v pozitívnom zmysle a vráti sa do otcovho domu, má pred sebou ešte viac pokánia. Vzťah s otcom si plánuje „zaslúžiť“ tým, že bude nejaký čas slúžiť, a tak sa „zachráni“ (nebezpečenstvo „perfekcionizmu“ namiesto spásneho pokánia). Nakoniec sa musí vzdať a nechať sa otcom objať a vtiahnuť späť do autentického, láskyplného vzťahu, v ktorom sa obnoví jeho identita, potvrdí jeho dôstojnosť a zabezpečí jeho blaho. V ňom sa dokonca naučí svojmu správnemu vzťahu k materiálnym veciam: „Dajte mu prsteň na ruku…“ (Lk 15, 22). Ako postskriptum, ktoré upozorňuje, že každý musí robiť pokánie, Kristus uvádza epizódu o staršom bratovi. Nikdy „nezhreší“ – neodišiel z domu ani nepremárnil rodinné bohatstvo či povesť –, no napriek tomu nepoznal svoju správnu identitu a vzťah k otcovi a bratovi: „…Už toľko rokov ti slúžim… no keď prišiel ten tvoj syn…“ (Lk 15, 29 – 30).
Podobenstvo tiež jasne učí, že pokánie sa nemôže uskutočniť bez prijatia dvojitého pohľadu: aký dobrý je Boh („Lepšie je byť s mojím Otcom v jeho dome“) a aká úbohá je moja súčasná situácia („Prečo sedím v chlieve?“). Ak budem presvedčený len o tom, že môj Otec je dobrý, nedôjde k žiadnemu pohybu. Požiadam ho, aby poslal šek na rekonštrukciu chlieva. Mnohí moderní ľudia majú pocit, že Boh je „ten dobrý, milujúci, prijímajúci Starec v nebi, ktorý všetko blahosklonne schvaľuje: ja som v poriadku, ty si v poriadku“. Ak sa sústredím len na svoju úbohosť v chlieve, tiež nedôjde k žiadnemu pohybu: Budem stagnovať v zúfalstve. Ani jeden z týchto vhľadov sám o sebe nestačí na to, aby nás pohol k pokániu.
Oba vhľady sú potrebné – a uvedomenie si Otcovej dobroty by malo byť silnejšie, aby som sa nebál vrátiť do jeho láskyplného objatia a znovu objaviť, kto som. Istý si jeho láskou a prijatím môžem priznať svoju úbohosť a hľadať uzdravenie, vzdialiť sa od hriešnej situácie a prejsť do prívetivého Otcovho objatia.
Vhľad do môjho úbohého stavu bude zrejme zahŕňať istú dávku viny. Bolo by však veľkou chybou myslieť si, že postoj pokánia a pocit viny sú to isté. Zatiaľ čo postoja nikdy nie je dosť, emócií môže byť rozhodne priveľa. Pokániu môže dokonca brániť príliš vyvinutý pocit osobnej hanby. Skutočné pokánie je jemný a vytrvalý návrat do reality. V Tradícii Otcovia s obľubou používali slovo triezvosť. Dobrý kresťan je bdelý a triezvy, takže keď padne, dokáže sa ľahko a bez stopy zúfalstva zdvihnúť. K tejto téme sa vrátime vo štvrtej kapitole.
Podobenstvo neobsahuje myšlienku „pokánia na určitý čas pred tým, než bude s nevôľou prijatý späť“. To bol v skutočnosti scenár syna, ktorý milujúci otec okamžite odmietol. V hnutí pokánia sa odovzdávame Bohu, nášmu Otcovi, a dovoľujeme mu, aby nás zachránil. V milujúcom objatí znovu objavujeme svoju identitu Božích detí, obrazov tohto úžasne, neuveriteľne milujúceho Otca, na ktorého obraz chceme rásť. Náš duchovný rast zahŕňa práve toto.
Podobenstvo o márnotratnom synovi v liturgii Cirkev nám toto podobenstvo predkladá vždy na začiatku Veľkého pôstu, aby sme správne orientovali naše úsilia pri pokání. V hymnoch, ako je nasledujúci, sa vkladáme do podobenstva, aby nás pohlo k pravému pokániu. „Bratia, naším cieľom je spoznať moc Božej dobroty: ako keď sa márnotratný syn vzdal hriechu a ponáhľal sa do otcovho domu, jeho láskavý otec ho privítal, pobozkal a označil ho znakmi cti. Svoju mystickú radosť prejavil obyvateľom neba tým, že zabil vykŕmené teľa, aby sme aj my robili to, čo je správne pred Obetujúcim, Otcom a Priateľom ľudstva, a Obetou, slávnym Spasiteľom našich duší“ (Stichira na veľkej večierni, Nedeľa márnotratného syna). Otče, poď mi otvoriť svoju náruč, lebo som premárnil celý svoj život ako márnotratný syn. V neutíchajúcom bohatstve svojho milosrdenstva, Spasiteľ, neodmietni moje srdce v jeho chudobe. S pokáním k tebe hlasno volám: „Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe!“ (Hymnus v kánone utierne v Nedeľu márnotratného syna). „Pane, prichádzam pred teba s výkrikom márnotratného syna: ‚Zhrešil som proti Tebe, milostivý Učiteľ. Premárnil som bohatstvo tvojich milostivých darov. Ale prijmi ma späť v pokání, Spasiteľ, a zachráň ma!‘“ „Milujúci Otče, zatúlal som sa ďaleko od teba. Ale neopusti ma a nevyhoď ma zo svojho kráľovstva. Zlý nepriateľ ma vyzliekol donaha a pripravil ma o majetok. Milosť, ktorú som dostal do duše, som premárnil zhýralým životom. Teraz však vstanem, vrátim sa a budem k tebe hlasno volať: ‚Zaobchádzaj so mnou ako so svojím nájomným sluhom. Kvôli mne si vystrel svoje bezhriešne ruky na kríži, aby si ma vytrhol z rúk zlého zvieraťa a znovu ma obliekol do prvého rúcha, lebo ty jediný si milosrdný!‘“ (Stichira na Chválach na utierni v Nedeľu márnotratného syna). |
Počiatočné pokánie
Človek môže byť pokrstený ako dieťa alebo môže prísť ku Kristovi až ako dospelý. Človek, ktorý bol vychovaný ako kresťan, môže byť rozptýlený prostredím a životnými okolnosťami a zanedbávať alebo dokonca zavrhovať kresťanskú cestu. Takýto človek sa potom môže vrátiť do Cirkvi, pretože vidí, že jeho životu chýba dôležitý rozmer. V každom prípade, aby sa viera stala dynamickou silou v živote, musí veriaci prejsť určitým druhom skúsenosti obrátenia.
Táto môže byť dramatická a okamžite meniť život, alebo postupná a menej nápadná. Aj človek, ktorý nikdy neprestal chodiť do chrámu, potrebuje takúto skúsenosť, ak má byť jeho kresťanský život niečím viac než mechanickým. Mnohí to dnes nazývajú „znovuzrodením“; tradiční duchovní autori o tom hovoria ako o „počiatočnom pokání“, o odvrátení sa od bezbožného života k životu zameranému na Boha.
Ľudia často prichádzajú do Cirkvi kvôli estetickému alebo povznášajúcemu zážitku – páči sa im hudba, ikony, spoločenstvo –, ale zároveň chcú pokračovať v nemorálnom živote. V kresťanstve sa to nedá: je to fantázia, klam. V pokání zverujeme „celý svoj život Kristovi, nášmu Bohu“, nielen jeho „duchovnú časť“. Nemôžeme oddeľovať život modlitby od morálneho života. Ako sme už spomenuli, v duchovnom úsilí hľadáme Boha a jeho vôľu, aby sme ju mohli plniť. Nemôžeme hľadať jedno bez druhého. V podstate by sme Bohu hovorili: „Chcem ťa dôverne zakusovať, ale neočakávaj odo mňa, že sa budem správať tak, akoby som ti patril.“
Od čoho konkrétne sa máme v pokání odvrátiť? Svätý Pavol opísal kontrast medzi zbožným a bezbožným správaním v pojmoch tmy a svetla a potom ilustroval, čo myslí skutkami tmy. „Zhoďme skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 11 – 14).
„Cesta tmy“ – Raná Cirkev sa nesnažila poskytnúť etické zásady, a už vôbec nie vyčerpávajúci zoznam hriechov. Etiku považovala jednoducho za logický dôsledok toho, že je v Kristovi. Okrem toho, že potvrdzovala morálne učenie Krista a Starého zákona, často hovorila o konkrétnych štýloch života ako o nezlučiteľných so životom v Kristovi. Medzi tieto skutky zla patria: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9 – 10). „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov. Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3, 5 – 10). „…zákon nie je daný pre spravodlivého, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu…“ (1 Tim 1, 9 – 10). „…odvrhnúť od seba všetku neprávosť a nezákonnosť, lakomstvo, svár, zlobu a klamstvo, klebety a ohováranie, nenávisť voči Bohu, pýchu a nadutosť, márnivosť a nehostinnosť. Lebo tí, čo robia takéto veci, sú Bohu odporní…“ (1 Klementov 35, 5 – 6) „Nebudeš kaziť chlapcov, nebudeš sexuálne promiskuitný, nebudeš kradnúť, nebudeš praktizovať mágiu, nebudeš sa venovať čarodejníctvu, nepotratíš dieťa ani nespáchaš infanticídu. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho, nedopustíš sa krivej prísahy, nebudeš krivo svedčiť. Nebudeš hovoriť zle, nebudeš mať zášť. Nebudeš dvojzmyselný ani dvojtvárny, lebo dvojtvárny jazyk je smrteľná pasca“ (Didaché, 2,2-4). |
Túto tému prevzali spisovatelia ranej Cirkvi a zaradili ju do teológie krstu, ktorý Otcovia nazývali „Osvietenie“, nahradenie tmy svetlom.
Trvalé pokánie
Pokánie sa nikdy nekončí. Zahŕňa nielen počiatočné odvrátenie sa od hriechu a nemorálnosti, ale aj neustále zdokonaľované presmerovanie a zjednotenie celej našej bytosti smerom k samotnému Centru nášho bytia. Sme povolaní postupne podriaďovať svoju telesnosť svojmu rozumu a svoj rozum svojmu „srdcu/duchu“ a svojho ducha Božiemu Duchu. Práve za toto neustále preorientovávanie sa často modlíme na našich bohoslužbách: „Aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti, prosme si od Pána.“ V tomto zmysle sa „kajal“ aj Ježiš, napr. keď sa v púštnych pokušeniach orientoval na najlepší spôsob vykonávania svojho poslania Mesiáša a Spasiteľa alebo v Getsemanskej záhrade počas svojich strastí, keď sa orientoval na vôľu svojho Otca.
Sväté písmo a cirkevní otcovia tradične hovoria o troch mocných pomocníkoch v procese pokánia. Sú to nástroje, ktoré nás vedú k pokániu, a zároveň sú to kanály, ktorými môžeme vyjadriť kajúci život, ktorý vedie k pokániu a zároveň ho vyjadruje. Tieto tri nástroje vedú človeka k čoraz hlbšiemu pokániu a sú tiež vyjadrením pokánia, ktoré už v ňom existuje, pričom miera každého z nich závisí od miery duchovného rastu, ktorý jednotlivec prežíva.
Pôst, modlitba a almužna sú vlastne „vyhlásením nezávislosti“, aktom vzbury proti otroctvu a prílišnej pripútanosti k padlému svetu, ktoré sú vyvolané našimi vášňami. Sú definitívnym „NIE“ sústredeniu sa na seba, na každodenné krysie preteky moderného života a na padlý svet. Obnovujú nás do správneho vzťahu s Bohom, druhými, svetom a sebou samými. Prostredníctvom nich znovu získavame svoje povolanie správcov (pôstom), prorokov (modlitbou) a kňazov (almužnou), ako aj slobodu byť Božími služobníkmi a deťmi.
Pokánie v Tradícii – „Teraz však – hovorí Pán – obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“ (Joel 2, 12 – 13). „Dobrá je modlitba s pôstom a milosrdenstvo so spravodlivosťou. Lepšie je mať málo, ale spravodlivo, ako veľa, a zločinne. Lepšie je konať skutky milosrdenstva ako kopiť zlaté poklady. Milosrdenstvo vyslobodzuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu. Tí, čo preukazujú milosrdenstvo, budú sa tešiť z dlhého života“ (Tob 12, 8 – 9). „Almužna lieči popudlivosť duše; pôst ubíja zmyselnú túžbu; modlitba očisťuje intelekt a pripravuje ho na kontempláciu stvorených bytostí“ (Maxim Vyznávač, Prvá centúria o láske, 79). „Pokánie sa nedeje bez Svätého Ducha; sprevádzajú ho pôsty a bdenia, almužna a modlitba… to všetko je výsledkom pôsobenia Svätého Ducha, ako povedal Pavol: ‚My sa nevieme modliť, ako by sme sa mali, ale sám Duch sa prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, aký je úmysel Ducha, lebo sa prihovára za svätých podľa Božej vôle‘“ (Filoxenus z Mabbugu, O prebývaní Svätého Ducha). „Jeden vojak sa raz opýtal abbu Miosa, či Boh prijíma pokánie. Keď ho starec naučil mnohým veciam, povedal: ‚Povedz mi, môj milý, keď sa ti roztrhne plášť, vyhodíš ho?‘ On odpovedal: ‚Nie, opravím ho a znovu použijem.‘ Starec mu povedal: ‚Ak si taký starostlivý o svoj plášť, nebude Boh rovnako starostlivý o svoje stvorenie?‘ (Výroky púštnych otcov: Abecedná zbierka). „Existuje hriech, ktorý je vždy ‚na smrť‘ [Ján 5,16]. Je to hriech, za ktorý nerobíme pokánie. Pre tento hriech nebudú vypočuté ani modlitby svätého“ (Marek Askéta vo Filokálii, Prvý zväzok). |
Príkaz modlitby, pôstu a almužny je často zaznamenaný v Starom zákone. „Nezanedbaj modliť sa a dávať almužnu!“ (Sir 7, 10). Intenzita modlitby sa často merala podľa nariadenia, že modlitbu sprevádza pôst a almužna. „I obrátil som tvár k svojmu Pánovi, k Bohu, aby som ho hľadal modlitbou a prosbami s pôstom, vrecovinou a popolom“ (Dan 9, 3). V Kázni na vrchu sa hovorí, že Pán Ježiš predpokladá tieto praktiky ako bežné cvičenia židovského duchovného života: „Keď dávaš almužnu… Keď sa modlíte… Keď sa postíte…“ (Mt 6, 2. 5. 16).
Pôst nás zbavuje a vyprázdňuje z našej sebastrednosti, neautentickosti a pripútanosti k prázdnemu lesku sveta. Modlitba nás sústreďuje na Boha a napĺňa nás ním. Almužnou sa delíme o seba, svoj čas, svoje talenty a svoje poklady (všetko nám dal Boh) s druhými v spoločenstve života. Modlitba usmerňuje pôst a almužnu. Pôst nám umožňuje vyprázdniť sa, aby sme sa mohli naplniť prostredníctvom modlitby. Almužna vytvára tok spoločenstva života a lásky od Boha cez nás k druhým. Zabraňuje nám stagnovať na majetníckom, chápadlovom prístupe k veciam a k sebe samým.
Prvý „nástroj“ na pokánie – Pôst
Byzantské cirkvi vypracovali úplný kalendár, ktorý vkladá rytmus pôstu do celého nášho života, počnúc samotným Didaché, dokumentom z apoštolského alebo bezprostredne poapoštolského obdobia:
„Teraz o krste… Pred krstom… sa ten, kto krstí, a ten, kto je krstený, musia postiť spolu s ostatnými, ktorí môžu. A krstenému musíte povedať, aby sa jeden alebo dva dni predtým postil“ (Didaché, 7).
„Prečo“ pôst je oveľa dôležitejšie ako „kedy“ a „ako“. Správne chápanie pôstu je potrebné, aby sme sa vyhli iba legálnemu alebo disciplinárnemu prístupu k pôstu, ktorý by mohol viesť – v najhoršom prípade k pýche a v lepšom prípade k suchému formalizmu, ktorý neprispieva k duchovnému rastu a dôvernému vzťahu s Pánom. Ako zdôrazňuje otec Alexander Schmemann, postiť sa znamená vstúpiť do skúsenosti Krista pokúšaného na púšti. Od čoho nakoniec závisí náš život: od „chleba“ tohto sveta alebo od Boha? Vďaka hriechu sme boli pokúšaní veriť, že náš život v konečnom dôsledku závisí od tohto sveta, od jedla a vecí.
Takto sme sa stali ich otrokmi. Pri získavaní týchto vecí sme sa stali vzájomnými rivalmi. Používame ich na vzájomnú manipuláciu a ovládanie. Orientujeme sa skôr na zem ako na Boha. Z vecí sme urobili skôr svätokrádež než sviatosť spoločenstva s Bohom a druhými, pretože ich konzumujeme mimo spoločenstva s Bohom, hľadáme v nich život mimo Boha, a tak strácajú svoj význam. Pôstom rušíme túto orientáciu a znovu sa učíme, že náš život skutočne závisí od Boha a každého slova z jeho úst. Pôstom znovu objavujeme svoj základný hlad, hlad po samotnom Bohu. Pôstom sa znovu učíme sviatostnej povahe a dobrote celého stvorenia, vďaka čomu sa opäť stáva spoločenstvom.
Pôst nás tiež pripravuje na stretnutie s Bohom. Preto sa pred slávením veľkých tajomstiev našej viery v cirkevnom roku alebo v období intenzívnej modlitby postíme v príprave na ne. To je dôvodom aj pôstu pred svätým prijímaním.
Počas pôstnych období vyjadrujeme svoju túžbu vrátiť sa do raja, do stavu pred pádom, keď vo stvorení nebolo násilie. Všetko existovalo v mieri, harmónii a spoločenstve. Nezabúdajte, že podľa knihy Genezis sa zvieratá jedli ako potrava až po páde. Pred ním sme boli vegetariáni, podobne ako počas dní a období pôstu v byzantskej tradícii:
„Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm!… A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným…“ (Gen 1, 30; 2, 9. 16).
Napokon, v byzantskej tradícii sa pôst primárne nevníma ako „pokánie“. Pôst „neobetujeme“ na nejaký modlitbový úmysel. To samé o sebe nie sú zlé alebo nesprávne dôvody na pôst. Napríklad obyvatelia Ninive v Knihe proroka Jonáša dokázali pôstom „vo vrecovine a popole“ odvrátiť Boží hnev. Existuje však ešte vyšší a vznešenejší dôvod tejto disciplíny. Pôst nám pomáha uzdraviť sa z našich vášní, očistiť sa pre spoločenstvo v Kristovi. Svätý Maxim Vyznávač nám hovorí, že ľutovať svoje hriechy znamená vyznávať Kristovu smrť, ale len pozitívnymi skutkami cnosti vyznávame jeho zmŕtvychvstanie.
Prví kresťania pokračovali v židovskej praxi pôstu v týždňových cykloch, ale začali ho konať ako pamiatku na zradu a ukrižovanie Krista. „Vaše pôsty nesmú byť totožné s pôstmi pokrytcov. Oni sa postia v pondelok a vo štvrtok, vy sa však musíte postiť v stredu a v piatok“ (Didaché, 8). Neskôr miestne cirkvi rozšírili pôsty v ročných cykloch, ktoré sa v jednotlivých tradíciách líšili. Hoci niektoré miestne cirkvi si tento cyklus trochu prispôsobili, byzantskí kresťania vo všeobecnosti dodržiavajú nasledujúce pôstne obdobia:
- Každú stredu a piatok (okrem týždňov, ktoré bezprostredne nasledujú po Pasche, Vianociach, Nedeli farizeja a mýtnika a Päťdesiatnici).
- Veľký pôst (štyridsať dní pred Veľkým a Svätým týždňom)
- Veľký a Svätý týždeň (najmä posledné tri dni pred Paschou)
- Pôst pred sviatkom Narodenia Pána – Filipovka (od 15. novembra do 24. decembra)
- Pôst pred sviatkom Zosnutia Presvätej Bohorodičky (od 1. augusta do 14. augusta)
- Petro-Pavlovský pôst (deň po nedeli Všetkých svätých do 28. júna).
Vo všeobecnosti sa Veľký pôst a Veľký týždeň dodržiavajú prísnejšie ako ostatné obdobia. V týchto obdobiach sa Cirkev dokonca vzdáva radostného slávenia božskej liturgie a namiesto toho slávi liturgiu vopred posvätených darov. Minimálny stupeň pôstu, ktorý zákon ukladá v ktoromkoľvek z týchto období, sa v jednotlivých jurisdikciách líši.
Druhý „nástroj“ na pokánie – Modlitba
„Vstúp horlivo do pokladnice, ktorá je v tebe, a tak uvidíš nebeskú pokladnicu, lebo obe sú rovnaké a do oboch je len jeden jediný vstup. Rebrík, ktorý vedie do kráľovstva, je ukrytý v tvojom vnútri a nachádza sa v tvojej vlastnej duši. Ponor sa do seba a vo svojej duši objavíš stupienky, po ktorých môžeš vystúpiť.“
Prečo by sme sa mali modliť? Je to hlúpa otázka, podobne ako: „Prečo máme dýchať alebo jesť?“ Ak naozaj veríme, že Boh je darcom života, ako sa denne modlíme vo Vyznaní viery a v mnohých našich liturgických hymnoch, potom je potrebné ísť k nemu, aby sme sa naplnili životom. Ak je kvet vytrhnutý z pôdy, chvíľu vyzerá dobre, ale v skutočnosti pomaly odumiera, pretože bol oddelený od prvku, ktorý je zdrojom jeho života. Rovnako aj človek, ktorý nie je v spoločenstve s Bohom prostredníctvom modlitby, pomaly umiera, pretože je oddelený od Darcu života. Rodíme sa „nemodliaci sa“, mimo spoločenstva s Bohom. Jedným zo spôsobov, ako si predstaviť našu spásu, je „opätovné danie“ daru modlitby v Kristovi.
Keďže sme sa nenarodili v spoločenstve s Bohom, dospeli sme k sebavedomiu, že sme stredobodom všetkého. Pri riešení ťažkostí života a prežitia sme si vyvinuli mnoho techník na sebaobranu, sebazdokonaľovanie, sebapresadzovanie atď. a všetky tieto techniky viedli k tomu, že sme sa stali „egocentrickými“. Ide o falošné „ja“, odlišné od našej skutočnej identity, ktorá spočíva v tom, že sme Božím obrazom a podobou, Božími deťmi. V evanjeliu nás Kristus žiada, aby sme sa zriekli tohto falošného ja a našli svoju pravú identitu v ňom, ako adoptované Božie deti. Tým, čím je On svojou prirodzenosťou, sa my máme stať milosťou. Aby sme to však mohli urobiť, musíme nechať falošné ja „zomrieť“:
„Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: ‚Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho‘“ (Matúš 16, 24 – 25).
V modlitbe sa učíme opustiť svoje falošné „ja“ a sústrediť sa na Boha. V istom zmysle sa Boh stáva naším pravým „ja“ a stredobodom. V modlitbe sme pozvaní stať sa jedno s Trojicou. Ideme k Bohu a hovoríme: „Otče náš…“ Jedine Ježiš má právo povedať to zo svojej prirodzenosti. Prijatím skrze milosť sa stávame jedno s ním a pristupujeme k Otcovi ako on. Je to možné, pretože sme prijali Ducha, ktorý nás robí jedno so Synom. Všimnite si, že na božskej liturgii vzývame Boha ako Otca až po epikléze („vzývame, prosíme a úpenlivo ťa žiadame: Zošli svojho Svätého Ducha na nás i na tieto predložené dary…“) – a oboje sa stane Kristovým telom. Aj potom sa modlíme: „A dovoľ nám, Vládca, s dôverou a bez strachu z odsúdenia vzývať teba, nebeského Boha Otca a povedať: Otče náš…“
„Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen“ (Efezanom 3, 14 – 21).
Modlitbou „poznávame“ Boha: nie vo filozofickom zmysle intelektuálnych pojmov, ale v biblickom zmysle „skúsenosti“ a „poznania prostredníctvom dôverného, priameho kontaktu“, ide o poznanie nie hlavy, ale celej bytosti.
„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: ‚Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista‘“ (Jn 17, 1 – 3).
„Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Matúš 11, 27 – 30).
Čo je modlitba v našej východnej kresťanskej tradícii? „Modlitba je vedomý, cieľavedomý akt zjednotenia celého svojho ja s jediným, pravým Bohom, aby sme ho spoznali – a jeho vôľu, aby sme ju splnili.“ Modlitba vlastne nie je niečo, čo „robíme“ – je to niečo, čo „sme“. Stávame sa modlitbou, pretože stojíme pred Bohom, úplne otvorení pre neho. Modlitba v nás prebieha neustále: Svätý Duch sa v nás modlí. Naše pokusy o modlitbu sú „spojením“ s touto modlitbou:
„Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rimanom 8, 26 – 27).
Preto v našej tradícii zvyčajne začíname každú modlitbu zvolaním: „Kráľu nebeský…,“ v ktorom prosíme Ducha, aby sa modlil skrze nás a v nás.
Dnes je o modlitbu a meditáciu veľký záujem, ale, žiaľ, často je nesprávne zameraná v zmysle halového športu, aby sme sa „cítili lepšie“ alebo aby sme dosiahli okamžitú mystiku, odtrhnutú od ostatného života.
Modlitba je samotným obsahom nášho kresťanského života. Musí byť autentickým vyjadrením celého nášho ja, ktoré sa usiluje o spoločenstvo s autentickým Bohom. Nevykonáva sa pre nejaký „účel“: vykonáva sa pre ňu samotnú, aby sme išli k Bohu. Všimnite si tiež, že musí zahŕňať celý náš život. Boha musíme hľadať nielen v modlitbe, ale aj v našom morálnom živote: snažíme sa poznať jeho vôľu, aby sme ju mohli plniť. Ak sa budeme zahrávať s modlitbou, môže nás to zničiť.
Ako sa máme modliť? Najdôležitejším prvkom modlitby je uvedomiť si toho, ku komu sa modlíme. „Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh“ (Žalm 46, 11). Ľudia často pri modlitbe zlyhávajú, pretože počas modlitby nevenujú čas tomu, aby si uvedomili Božiu prítomnosť. Stáva sa z nej jednostranná komunikácia, akýsi božský email vystrelený smerom k Bohu, ale bez nadviazania priameho spoločenstva alebo kontaktu. Boh je pre nás vždy prítomný, pretože všetky veci (vrátane nás) existujú v ňom – my si túto prítomnosť uvedomujeme len zriedkavo. V modlitbe sa snažíme o priamy kontakt s ním. Keď premýšľame, nemodlíme sa: predstavy o Bohu nie sú to isté ako kontakt s Bohom. Musíme prekročiť myšlienky a prejsť k priamemu stretnutiu.
Mnohí východní duchovní spisovatelia zdôrazňujú potrebu očistiť našu myseľ od obrazov, keď sa modlíme, na rozdiel od ich kolegov na Západe, ktorí nás často povzbudzujú, aby sme si predstavovali seba samých v scénach z evanjelia alebo zo života svätých. Akékoľvek obrazy, ktoré si vytvárame, sú podľa nich v najlepšom prípade rozptýlením a možnými modlami (bohmi, ktorých sme si sami vytvorili).
Príbehy z Tradície Otcovia púšte rozprávajú mnoho príbehov o ľuďoch s príliš éterickým pohľadom na duchovný život. Hoci sa venovali modlitbe a meditácii, boli si zároveň hlboko vedomí potreby byť zakorenení v podmienkach ľudského života vo svete. Hovorí sa, že jedného dňa povedal abba Ján Trpaslík svojmu staršiemu bratovi: „Chcel by som byť slobodný od všetkých starostí ako anjeli, ktorí nepracujú, ale ustavične sa klaňajú Bohu.“ A tak si vyzliekol plášť a odišiel na púšť. Po týždni sa vrátil k svojmu bratovi. Keď zaklopal na dvere, počul, ako sa jeho brat, skôr ako otvoril, spýtal: „Kto je to?“ On povedal: „Ja som, Ján, tvoj brat.“ On však odpovedal: „Ján je anjel a od toho času už nie je medzi ľuďmi.“ Vtedy ho ten druhý prosil a povedal: „Nie, to som ja.“ Jeho brat ho však nepustil dnu, ale nechal ho tam v úzkosti až do rána. Potom mu otvoril dvere a povedal mu: „Si človek a musíš opäť pracovať, aby si sa najedol.“ Ján sa pred ním poklonil a povedal: „Odpusť mi.“ Jeden z bratov išiel za abbom Silvánom na horu Sinaj. Keď videl, že bratia ťažko pracujú, povedal starcovi: „Nepracuj pre pokrm, ktorý sa kazí (Jn 6, 27). Mária si vybrala dobrý podiel (Lk 10, 42).“ Starec teda povedal svojmu učeníkovi: „Daj bratovi knihu a daj ho do cely bez všetkého ostatného.“ A tak sa bratovi ušlo, že mu dal knihu a dal ho do cely bez všetkého ostatného. Keď prišla deviata hodina, návštevník sledoval dvere a očakával, že ho niekto príde zavolať k jedlu. Keď ho nikto nezavolal, vstal, išiel vyhľadať starca a spýtal sa ho: „Bratia dnes nejedli?“ Starec mu odpovedal, že jedli. „Prečo ste ma teda nezavolali?“ opýtal sa. Starec mu povedal: „Pretože si duchovný človek a nepotrebuješ takýto druh jedla. My, keďže sme telesní, chceme jesť, a preto pracujeme. Ty si si však vybral dobrý podiel a celý deň čítaš a nepotrebuješ jesť telesné jedlo.“ Keď to brat počul, urobil poklonu a povedal: „Odpusť mi, abba.“ |
Aby sme pomocou krátkej modlitby udržali myseľ pri jednej veci, je potrebné udržať pozornosť a tak ju viesť do srdca; kým totiž myseľ zostáva v hlave, kde sa myšlienky striedajú, nemá čas sústrediť sa na jednu vec. Keď však pozornosť zostúpi do srdca, pritiahne tam všetky sily duše a tela do jedného bodu. Toto sústredenie celého ľudského života na jedno miesto sa v srdci okamžite prejaví zvláštnym pocitom, ktorý je začiatkom budúceho tepla. … Toto teplo potom udržiava pozornosť bez osobitného úsilia. … Z toho vyplýva pravidlo duchovného života: ak udržuješ srdce živé smerom k Bohu, budeš mať vždy na pamäti Boha.
Najjednoduchším pravidlom modlitby je nedovoliť, aby nám do mysle prichádzali nejaké obrazy, sústrediť myseľ v srdci, pevne sa držať presvedčenia, že Boh je blízko, že vidí a počuje, skloniť sa pred ním…. Musíme pracovať na modlitbe bez obrazov. Udržujte svoju myseľ v srdci a buďte presvedčení, že Boh je tam, ale nesnažte sa predstavovať si, aký je.
V každom okamihu by sme sa mali modliť najlepšie, ako vieme – nie tak, ako by sme želali alebo chceli – ale najlepšie, ako v danom okamihu dokážeme. Naša modlitba sa mení a vyvíja tak, ako sa meníme a vyvíjame my. Zakaždým, keď sa prídeme modliť, musíme sa ukázať takí, akí v tej chvíli naozaj sme – nie takí, akí sme boli včera, predtým alebo „ideálne“ – inak je táto skúsenosť neautentická. Okrem toho, keďže modlitba má viesť k spoločenstvu s Bohom a celým stvorením, je dôležité, aby sme pred začatím modlitby prosili o odpustenie od druhých a udelili im ho a zanechali všetky postoje a túžby, ktoré sú v rozpore s týmto spoločenstvom.
Kedy sa máme modliť? Kresťania si tradične vyhradzujú čas na modlitbu každý deň, najlepšie v pravidelných časoch ráno a večer. Nie je to preto, aby sme modlitbu obmedzili len na tieto časové úseky, ale preto, aby do nej nezasahovali iné veci. Dúfajme, že keď sa naša modlitba prehĺbi, bude presahovať tieto časy a prenikne do celého nášho života.
V týchto obdobiach je dobré mať pravidlo modlitby, určité modlitby (vybrané s pomocou duchovného otca/mamy a nie často menené), ktoré nás „naštartujú“ a pomôžu nám úprimne sa vyjadriť pred Bohom. Žalmy, tradičné modlitby a hodinky Cirkvi sú na to výborné. Po nich by sme mali stráviť čas čítaním Svätého písma alebo použitím Ježišovej modlitby či inej techniky, ktorá nám umožní „dostať sa vyššie“. Na modlitbu je dobré mať vyhradené miesto: kútik s ikonou alebo miesto, kde možno zostať relatívne nerušený. Keďže sme telo/duša/duch, nesmieme byť pyšní a pohŕdať používaním „pomôcok“ pri modlitbe: ikon, sviečok, kadidla, modlitebných lán, stanovených formúl atď. Koniec koncov, nie sme anjeli bez tela. Ale to všetko sú len prostriedky; cieľom je živý kontakt so živým Bohom, v ktorom sa odovzdávame všetkému, čo si Boh želá.
Východní kresťania sa okrem týchto stanovených časov modlitby môžu usilovať o „ustavičnú modlitbu“ podľa príkazu svätého Pavla: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17). V byzantských cirkvách to zahŕňalo najmä používanie Ježišovej modlitby. Toto zvolanie – „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym“ (sa opakuje stále dokola a stáva sa takou súčasťou podvedomia veriaceho, že sa modlí, aj keď to nerobí vedome).
A čo príhovorná modlitba? Veľká časť našej spoločnej modlitby zahŕňa prosby za naše potreby a potreby druhých. Vo Svätom písme sme k tomu povzbudzovaní:
„Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. … Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok“ (1 Timotejovi 2, 1 – 6. 8).
Snažíme sa „dohodnúť“ s Bohom alebo „zmeniť jeho názor“ našimi príhovormi za situácie alebo ľudí, živých alebo zosnulých? V žiadnom prípade. Boh miluje celé svoje stvorenie a všetko a všetkých v ňom. Prečo sa potom namáhať s príhovormi? V príhovoroch nám Boh dáva privilégium pripojiť sa k jeho láskyplnému plánu vykúpenia. Počas príhovornej modlitby rastieme v spoločenstve s ním a s tými, za ktorých sa modlíme; a toto spoločenstvo lásky a života je to, čo si Boh želá predovšetkým. Boh spája naše láskyplné modlitby so svojou odpoveďou lásky na potreby druhých. Všimnite si, že mu nehovoríme, čo má robiť; len vyzdvihujeme ľudí a potreby, odporúčame mu ich a prosíme ho, aby zjavil seba samého a prejavil svoju láskyplnú vôľu („Pane, zmiluj sa!“). Boh od večnosti predvída všetky naše modlitby a úmysly a zahŕňa ich do svojich láskyplných činov a zásahov.
Tento modlitbový príhovor Kristovho tela za celé stvorenie je typický pre typ ikon, známy ako Deisis alebo Veľký príhovor. Na tejto ikone sú Bohorodička a Ján Krstiteľ – a niekedy aj iní svätí – znázornení, ako rozprestierajú ruky v modlitbe pred tróniacim Kristom. Svoje hlasy pripájajú k hlasom hlavy tela, nášho večného kňaza, ktorý sa neustále prihovára za nás všetkých (porov. Hebrejom 7, 25).
Tretí „nástroj“ na pokánie – Almužna
Almužna je logickým výsledkom pôstu a modlitby a potvrdením ich pravosti (znakom toho, že „pôsobili“, „zabrali“). Rieka Jordán sa vlieva do dvoch vodných plôch: Galilejského a Mŕtveho mora. Jedno je živé a životodarné, druhé je bez života a neplodné. Rozdiel je v tom, že Galilejské more odovzdáva ďalej všetko, čo mu Jordán dáva, kým Mŕtve more si všetko ponecháva. Keď sa pôstom vyprázdňujeme od všetkého, čo je v nás mŕtve, a modlitbou sa napĺňame Bohom a jeho životom, máme ho a jeho život odovzdávať iným tým, že sa delíme o seba (vyjadrené naším časom, talentom a pokladmi). Stávame sa spoločenstvom a robíme veci spoločenstvom, keď sa o všetko v Bohu delíme s druhými.
Tým bojujeme proti hriešnemu individualizmu, búrame múry medzi ľuďmi a obnovujeme spoločenstvo. Je to pravá diakonia, úrad a služba druhým. V duchovnom živote musíme prejsť cez kenózu (vyprázdnenie seba samého) ku gnóze (pravé skúsenostné poznanie Boha a všetkých) a dospieť k diakonii (úrad a služba prostredníctvom daru pravého ja). Boh sa dáva prostredníctvom tejto diakonie a v nej. Sám Kristus nám to stanovil ako pravidlo života a sám ho aj žil. Modlitba, pôst a almužna predstavujú a umožňujú túto postupnosť. V almužne sa my, druhí a celý vesmír posväcujeme a sakramentalizujeme.
Jednou z foriem almužny, ktorú si kresťanský Východ od počiatku obzvlášť uchováva, je pohostinnosť: prijímanie cudzincov do svojho stredu. Autor listu Hebrejom nám s odkazom na príbeh o Pánovej návšteve u Abraháma (porov. Gn 18, 1 – 5) pripomína: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13, 2). Skutky delenia sa veriacich boli vnímané ako nevyhnutný doplnok ich úkonov bohoslužby, ktoré tvorili jednu obetu Bohu. „Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno. Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu“ (Hebr 13, 15 – 16).
Počas celej kresťanskej histórie sa ľudia delili o svoje domovy s tými, ktorí to potrebovali. Ich úsilie často vyústilo do rozvoja stálych služieb pre deti, starých ľudí a bezdomovcov. Monastiere budovali hosťovské domy, biskupi, farnosti alebo bratstvá zakladali domy pohostinnosti. Jednotliví veriaci však naďalej ponúkali pohostinnosť vo svojich domovoch a príchod hosťa v núdzi považovali za príchod Krista.
Existuje jeden špecifický prvok pohostinnosti, ktorý sa obzvlášť podobá kenóze (seba-zrieknutiu) Krista. Keď dávame peniaze, jedlo alebo oblečenie charitatívnym organizáciám, náš život je v podstate nedotknutý. Možno sa dokonca zlepší: dostali sme z cesty nepotrebné auto, zo skrine vyradené oblečenie. Keď však poskytujeme pohostinnosť, delíme sa o viac než len o niečo na jedenie alebo oblečenie.
Delíme sa o svoje domovy, svoj čas, svoj spôsob života. Prijímame hosťa tak, ako Kristus prijal nás, so všetkými našimi chybami a dotieravými vlastnosťami. Ak hosť zneužije našu pohostinnosť, môžeme si uvedomiť, že my sme prejavili ešte väčšiu neúctu Otcovi, ktorý nám daroval svoje kráľovstvo.
Dávať almužny nie je len prejavom štedrosti. Mnohí Otcovia učia, že to, čo považujeme za svoje vlastné bohatstvo, je v skutočnosti len požičané pre iných ľudí. Nie je to náš čas, talent alebo poklad, ktorý rozdávame. Patrí to Bohu, ktorý je prítomný v našom bratovi alebo sestre. Oni majú nárok na to, čo my môžeme mať tendenciu považovať za dar. Podľa týchto Otcov svetský blahobyt je určený Bohom, aby bol rovnomerne rozdelený medzi všetkých.
To, že niektorí ľudia majú to, čo iným chýba, je spôsobené len hriešnou deformáciou. Svätý Ján Zlatoústy je obzvlášť priamy: „Nedávať chudobným znamená okrádať chudobných.“ Možno povedať, že naša almužna tým, že konáme v súlade so spravodlivosťou, pomáha obnoviť poriadok vo vesmíre, ktorý bol zdeformovaný hriechom. Týmto spôsobom sa podobá aj pôstu: je to disciplína, ktorá nás uzdravuje a zároveň očisťuje náš vzťah k svetu.
Nájdite si učiteľa
Keď sa človek rozhodne začať intenzívnejšie praktizovať kresťanský život, vynára sa pred ním množstvo otázok. Ako môžem zaobchádzať so svojimi slabosťami? Ako sa mám modliť? Kedy sa mám postiť? Čo všetko by som mal robiť? Tvárou v tvár takýmto otázkam sa veriaci môže cítiť ako etiópsky eunuch, ktorého apoštol Filip našiel čítať proroka Izaiáša. Filip sa ho spýtal: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ A on odpovedal: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlil?“ (Sk 8, 31).
Keďže každý človek napreduje v duchovnom živote inak, formácia veriaceho človeka sa v minulosti uskutočňovala veľmi osobným spôsobom. Východné cirkvi po stáročia trvali na tom, že človek, ktorý chce žiť kresťanským životom, potrebuje pomoc duchovného vodcu alebo starca. Starec je predovšetkým duchovným učiteľom, ktorý pozná Tradíciu na základe osobnej skúsenosti.
Starec je ten, kto je zakotvený vo svätých tajomstvách a v učení Svätého písma a cirkevných otcov nie ako v intelektuálnom cvičení, ale ako v základe vlastného duchovného života. Vzťah takejto osoby s Bohom pokročil do takej miery, že môže pomáhať viesť iných na ich duchovnej ceste. Starec vedie po ceste, po ktorej sám kráčal.
Príbehy z Tradície V týchto príbehoch z prvých storočí a z našich čias možno nájsť veľkú úctu, ktorú Cirkev preukazuje almužne. Abba Antonovi bolo v púšti zjavené, že v meste je niekto, kto sa mu vyrovná. Bol povolaním lekár a všetko, čo presahovalo jeho potreby, dával chudobným a každý deň spieval Trisagion s anjelmi. Rozprávajú príbeh o mužovi v Konštantínopole, ktorý mal vzácny súcit. Keď prechádzal ulicami mesta, dával svoje dary do rúk chudobných a ihneď pokračoval v ceste, aby sa vyhol ich ďakovaniu a nestal sa známym. Keď sa ho jeden z jeho priateľov opýtal, ako sa stal takým súcitným, odpovedal: „Jedného dňa som v chráme počul kňaza hovoriť, že to, čo dávame chudobným, dávame do rúk samotného Pána Krista. Neveril som tomu, myslel som si, že to tak nemôže byť, veď Kristus je v nebi. Raz som však cestou domov videl chudobného človeka, ktorý stál na mieste žobráka – a nad jeho hlavou žiarila Kristova tvár. Niekto prešiel okolo a dal žobrákovi kúsok chleba a ja som videl, ako Pán vystrel ruku, vzal chlieb a požehnal darcu. Od tej chvíle som vždy videl tú tvár nad hlavami žobrákov, a preto s veľkou bázňou dávam toľko almužien, koľko len môžem.“ Catherine Dohertyová, zakladateľka komunity Madonna House v Combermere v Ontáriu, bola dcérou predrevolučného ruského šľachtica z cárskeho diplomatického zboru. Opisuje svoju výchovu: „Už v ranom detstve mi rodičia svojím príkladom a slovami ukázali pravdu, že Kristus je v mojom blížnom. Od našich dverí nikdy neodohnali nikoho, tuláka ani žobráka, ženu z ulice ani zlodeja. Mužov vítal môj otec. Sám ich kúpal, a v prípade žien tak robila matka; potom im dával oblečenie, ak ho potrebovali. Matka a otec a my deti – ak sme boli cez týždeň dobré, a teda hodné slúžiť Kristovi v chudobných – sme ich obsluhovali na našom najlepšom prestieraní a z nášho najlepšieho porcelánu v hlavnej jedálni.“ |
Služba pravých starcov v Cirkvi môže byť len ovocím ich osobného ponorenia sa do vzťahu s Bohom. Práve realita tohto vzťahu dáva starcovi moc alebo autoritu pri jeho vedení. Ľudia počúvajú starca, pretože pravda jeho učenia je dávaná predovšetkým príkladom. Preto sa služba starcov vždy považovala za charizmatický dar Cirkvi: dar priamo preniknutý milosťou Svätého Ducha.
Prvým spôsobom, ktorým takíto starci vedú svojich učeníkov, je ich životný štýl. Žiak vidí, ako starec žije, o aké hodnoty a cnosti sa usiluje, a chce uskutočňovať rovnaký spôsob života. Veľmi sa to podobá spôsobu vyučovania rabínov v Kristových časoch, metóde, ktorú používal sám Pán. Jeho nasledovníci si neprišli len vypočuť príležitostnú kázeň: pripojili sa k nemu a osvojili si čo najviac z jeho spôsobu života.
Starec je tiež niekto, komu žiak môže otvoriť svoje srdce, odhaliť svoje myšlienky a emócie, ako aj hľadať informácie. Tento vzťah môže byť s kňazom (a vtedy často zahŕňa tajomstvo spovede), s mníchom alebo s laikom. Veľkým darom pre Cirkev je služba starca s darom rozlišovania: schopnosťou odhaliť skutočný duchovný stav druhého alebo rozlíšiť autenticky zbožnú činnosť od sebaklamu.
Mníšsky život bol vždy oblasťou, v ktorej sa rodilo najviac starcov. Ľudia často podnikali dlhé cesty do monastierov, aby mali možnosť stráviť nejaký čas s takýmito obdarovanými duchovnými učiteľmi. V západnom svete je takýchto duchovných centier málo, ale aj tu možno nájsť niekoľko príkladov tradičného byzantského, koptského alebo západného mníšstva, kde sa takéto starectvo praktizuje.
Ak nemáme prístup k takémuto majáku spirituality, môžeme sa jednoducho pustiť do kurzu riadeného čítania Svätého písma alebo do duchovnej knihy určenej pre ľudí vo svete, ako je napríklad Môj život v Kristovi od Jána z Kronstandtu alebo Cesta askétov od Tita Colliandra. Modlitbou sprevádzané čítanie takýchto diel spolu so skúsenejším sprievodcom nám poskytne dobrý základ pre celoživotné dobrodružstvo kresťanského života.
Aj keď nie je možné nájsť duchovného otca alebo matku, takmer každý môže do určitej miery profitovať z Tradície tým, že bude skladať účty svojim blízkym. To platí najmä pre manželov vo vzájomnom vzťahu a pre deti voči rodičom. Aj priateľstvá medzi rovesníkmi môžu byť užitočné pre duchovné vedenie a nápravu chýb. „Dvaja sú na to lepšie ako sám človek… keď padnú, jeden zdvihne druhého“ (Kaz 4, 9 – 10).
Takmer vždy platí, že keď zlyhávame v láske voči niekomu, je to istý znak duchovného problému. Ak keď si myslíme, že sa nám v duchovnom živote darí, naša podráždenosť, sklon k ohováraniu a negativizmus nás vždy prezradia. Kto iný ako náš manželský partner, rodič alebo najlepší priateľ nám môže tieto zlyhania taktne ukázať? Mali by sme sa pokúsiť prijať tieto korekcie pokorne, triezvo a v pokoji ich zhodnotiť a odložiť bokom každý sklon k nevraživosti.
Ak sa nám niečo z toho zdá nad naše sily, môžeme si spomenúť na príbeh o púštnom otcovi Antonovi Veľkom a Pambovi. Ako hovorí príbeh, abba Pambo sa opýtal abbu Antona: „Čo mám robiť?“ Starec mu povedal: „Nedôveruj svojej spravodlivosti, netráp sa minulosťou, ale kontroluj svoj jazyk a žalúdok.“ Ak budeme mať pred očami porušenosť nášho človečenstva, ak budeme dôverovať v Božie odpustenie našich minulých hriechov a ak sa budeme chrániť telesných a duševných excesov, ocitneme sa na pomalej, ale istej ceste do Kráľovstva.
Zdroj: Light for life. Part Three. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Nafpaktský metropolita Hierotheos, The Mind of the Orthodox Church, prekl. Esther Williams, Levadia, Greece, Monastier narodenia Bohorodičky, 1998.
[2][2] The Sayings of the Desert Fathers, the Alphabetical Collection, prekl. Benedikta Ward Kalamazoo, MI, Cistercian Publications, 1975, s. 215
Svetlo pre život III.: Rast v duchovnom živote – Fázy duchovného života v Novom zákone – Fázy duchovného života v TradíciiSvetlo pre život III.: Úvod – Celý náš život v Kristovi; Zameranie na srdce; Stavebné kamene východnej kresťanskej spirituality