Ty si nám dal poznať svoju pravdu.

      Kto by bol schopný vyjadriť tvoju moc?

A ktože by dokázal vypočuť všetku chválu o tebe,

alebo vypovedať tvoje premnohé zázraky všetkých čias?

(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)

Božie zjavenie

18 Viera Cirkvi je založená na Božom zjavení. Týmto Zjavením sa neviditeľný Boh z plnosti svojej lásky prihovára ľudským bytostiam, aby sa im dal spoznať a povolal ich do spoločenstva s ním: „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, vo Svätom Duchu prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4).“[1] Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle, jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6, 16; porov. Jn 1, 18; 1 Jn 4, 12), „prišiel zaodetý v tele…, aby sa živí aj mŕtvi dozvedeli o jeho návšteve a o Pánovom príchode“[2]. Boh, ktorý je nepoznateľný vo svojej podstate, zjavovaním seba „chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba“[3].

19 Božie zjavenie sa uskutočňuje zároveň činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté a navzájom sa objasňujú.[4] Ide o osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“[5]: Boh komunikuje seba ľudstvu postupne, v etapách ho pripravuje na prijatie Zjavenia jeho vlastného ja, čo vyvrcholí v plnosti tohto Zjavenia v osobe a činnosti vteleného Slova, Ježiša Krista. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Jedine vo svojom vtelenom Slove, ktoré bolo od počiatku (porov. Jn 1, 1), t. j. v Ježišovi Kristovi, sa Boh zjavuje v celej plnosti; lebo v Ježišovi Kristovi spolu s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9).

20 V Starom zákone sa Boh manifestoval Mojžišovi na vrchu Sinaj ako Ten, ktorý je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14), zjavujúc Mojžišovi nie niečo o sebe, ale svoje samotné ja. Meno Ten, ktorý je poukazuje na osobnú prirodzenosť Boha, ktorý má bytie vo svojom samotnom ja a ktorý je Zdrojom všetkej existencie a života. V Novom zákone sa Boh, ktorý ako prvý ide v ústrety človeku (porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 19), zjavuje ako Otec skrze svojho vteleného Syna Ježiša Krista a vo Svätom Duchu (porov. Mt 11, 27).

Božie Slovo v stvorení

21 Jedine Boh existuje od večnosti a on priviedol všetko stvorenie z nebytia k bytiu. Jedine on má plnosť života; zatiaľ čo svet, pretože bol stvorený, vďačí za svoju existenciu jemu. Boh tvorí všetko svojím Slovom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3; porov. Gn 1). Bohom stvorená príroda a prírodné zákony pochádzajú od Slova: „Lebo hlas… a príkaz boli ako prirodzený a trvalý zákon pre [zem]; to dalo plodnosť a silu prinášať plody pre všetky budúce veky.“[6] Božie Slovo poskytne normu, či zákon, ako aj zmysel celému stvoreniu: zvrat „Boh povedal“ znamená, že každej podstate alebo prirodzenosti bolo vštepené múdre a stvoriteľské slovo.[7] V kontemplácii prírody, jej pevne stanovených zákonitostí a harmónie spoznávame múdrosť Stvoriteľa a krásu jeho plánu. Všetko stvorenie chváli Boha, jeho vznešenosť, slávu a múdrosť: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18 [19], 2); „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8, 2).

22 Skrze svet ako Božie stvorenie spoznávame Stvoriteľa: „To, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20). Svätí Otcovia Cirkvi často prirovnávali svet ku knihe, skrze ktorú objavujeme jej autora.[8]  Spoznávaním Boha skrze jeho stvorenie súčasne nadobúdame skúsenosť jestvovania v Božej prítomnosti a stávame sa schopnými oslavovať Boha „všade, kde on panuje“ (Ž 102 [103], 22).

Boh v dejinách

23 Boh sa zjaví ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a Všemocný Vládca (Pantokrator) sveta, ale aj ako Otec a Spasiteľ svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätnými dejinami, nakoľko sa v nich zjavuje a koná sám Boh. Boh realizuje svoj plán spásy v dejinách činmi a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu. Činy vykonané Bohom manifestujú a potvrdzujú učenie vyjadrené jeho slovami, zatiaľ čo slová ohlasujú činy a objasňujú tajomstvo obsiahnuté v činoch. Plnosť pravdy o Bohu a spáse ľudstva sú nám objasnené v Kristovi, ktorý je súčasne prostredníkom i plnosťou celého Zjavenia.[9]

24Boh zjavil Adamovi a Eve, a skrze nich celému ľudstvu, ich povolanie pokračovať v diele stvorenia: „Ploďte a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1, 28). Keď naši prarodičia odpadli od Boha pre svoj hriech, Boh sa nezriekol ľudstva, ale prisľúbil, že pošle Spasiteľa: „… ono [potomstvo ženy – Ježiš Kristus] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15).

25 Aj keď ľudská bytosť stratila pravé poznanie Boha pre pád, neprestáva hľadať toho, ktorý je pôvodom všetkých vecí. Keď apoštol Pavol hovoril obyvateľom Atén o tomto hľadaní, povedal:

Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu.“ Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou (Sk 17, 22 – 24).

26 Medzi tými, ktorí „hľadajú Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli“ (Sk 17, 27), sa Boh zjaví Abrahámovi, povolá ho, aby sa stal otcom všetkých veriacich, dá mu prisľúbenie potomstva a zeme. Boh potvrdí tento prísľub tým, že dá Abrahámovi syna Izáka a Izákovi Jakuba. A tak, keď sa zjaví Mojžišovi v horiacom kríku, aby ho povolal vyviesť Boží ľud z Egypta, z domu otroctva, Boh, ktorý je, sa zjaví ako „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 15), „Boh našich otcov“ (Dt 26, 7). Tým, že prevedie Izraelitov cez Červené more, že im dá svoje prikázania na vrchu Sinaj a že ich privedie do Zasľúbenej zeme, Boh ukáže, že nielenže vstupuje do dejín svojho ľudu, ale ho aj povoláva k plnosti života v ňom: „Budem chodiť uprostred vás a budem vaším Bohom, a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12). Dávidovi, ktorý si želal postaviť dom pre Boha, chrám, Boh prisľúbi, že on sám mu postaví „dom“. Boh vyvedie z jeho bedier potomka, Mesiáša, ktorého kráľovstvu nebude konca (porov. 2 Sam 7, 1 – 16). Cirkev vidí naplnenie tohto prisľúbenia v Ježišovi Kristovi: „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).

27 V Novom zákone je plnosť Zjavenia dosiahnutá v jednorodenom Synovi, ktorý je od večnosti v lone Otca a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňuje: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). Ježiš takto potvrdzuje, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Kristus ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) prináša plnosť Zjavenia. Kristus, naozaj Boh a naozaj človek, zjavuje v sebe aj obraz dokonalej ľudskej bytosti.

28Cirkev verí, že existuje iba jedno jedinečné zjavenie Boha ľudstvu a že plnosť tohto Zjavenia nám priniesol a odovzdal Ježiš Kristus, takže neexistuje ďalšie Zjavenie.[10] Božie zjavenie ďalej odovzdáva Cirkev, Kristovo telo, aby sme mohli ďalej rásť vo viere a poznaní Boha.

29Vo svojom bohoslužobnom živote Cirkev spája kalendárny rok s liturgickým rokom – dejinný čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa historické udalosti pozemského života Spasiteľa stávajú pre nás spásonosnými tajomstvami. Týmto spôsobom Boh ďalej koná v dejinách až do ich definitívneho dovŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista. Zatiaľ čo v Starom zákone sa Boh zjavil vyvoleným jednotlivcom – patriarchom, prorokom, kráľom –, v Novom zákone všetci členovia Kristovej Cirkvi dostávajú jeho Zjavenie.

Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal,

            že nás chceš spasiť.

Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov,

a keď prišla plnosť času,

prehovoril si k nám ústami svojho Syna,

skrze ktorého si stvoril všetky veky.

(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)

Posvätná Tradícia

30Boh Otec, ktorý sa zjavil skrze svojho Syna vo Svätom Duchu, ponúka svoj život veriacim prostredníctvom Cirkvi. Milostivé pôsobenie Svätého Ducha, ktorý zjavuje pravdu – a život v tejto pravde – všetkým, ktorí žijú v spoločenstve s Bohom, nazývame posvätná Tradícia. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), t. j. aby poznali Ježiša Krista (porov. Jn 14, 6), zjavuje ľudstvu to, „čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (Mt 13, 35). Božie slovo zostáva pevné a nemenné: „Boh vo svojej veľkej dobrote stanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zostalo neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“[11] Preto má byť Kristus kázaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby Božie zjavenie takto dosiahlo končiny zeme.

31 Podľa svätého Ireneja Lyonského je podstatou posvätnej Tradície toto – všetci kresťania majú jednu a tú istú vieru, ktorou sa stávajú účastníkmi na Božom živote:

Všetci prijímajú jedného a toho istého Boha Otca a veria v ten istý plán, čo sa týka vtelenia Božieho Syna, a majú vedomosť o tom istom dare Ducha a sú oboznámení s tými istými prikázaniami a zachovávajú tú istú formu cirkevného zriadenia a očakávajú ten istý Pánov príchod a tú istú spásu celého človeka, t. j. duše aj tela.[12]

Podľa svedectva svätého Bazila Veľkého je posvätnou Tradíciou to, čo „sám Pán nás učil, čo apoštoli kázali, čo Otcovia pevne zachovávali a čo mučeníci potvrdzovali“[13]. Tradícia zahŕňa všetko, čo nám odovzdal sám Kristus, a tiež učenie apoštolov a vieru Cirkvi. Svätý Bazil poznamenáva:

…z presvedčení a praktík, ktoré sa uchovávajú v Cirkvi, niektoré, ktoré vlastníme, sú získané z písomného vyučovania; ostatné sme dostali, boli nám dodané prostredníctvom svätých tajomstiev [= sviatostí] a apoštolskou Tradíciou; všetky tieto, čo sa týka pravého náboženstva, majú rovnakú silu… Ak by sme sa pokúsili odmietnuť takéto zvyky z dôvodu, že nemajú písomnú autoritu a že ich dôležitosť je malá, mimovoľne by sme spôsobili ujmu evanjeliu v jeho podstatných veciach; či, lepšie povedané, z našej verejnej definície by sme urobili obyčajnú frázu a nič viac.[14]

Svätý Bazil spája posvätnú Tradíciu s liturgickým životom, poznamenáva, že popri vyznaní viery v Najsvätejšiu Trojicu posvätná Tradícia zahŕňa aj znamenie kríža v obrade prijatia do katechumenátu; obrátenie človeka počas modlitby tvárou na Východ; zrieknutie sa Satana a jeho panstva; trojité ponorenie pri krste; státie počas bohoslužby v nedeľu; epiklézu [t. j. zvolávanie Svätého Ducha] na Eucharistii; požehnanie vody a oleja atď.[15]

Apoštolská Tradícia

32 Kristus zverí slovo Zjavenia svojim apoštolom: „… slová, ktoré si ty [Otče] dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali… Dal som im tvoje slovo“ (Jn 17, 8. 14). Cirkev pokračuje v apoštolskej misii odovzdávania Božieho zjavenia. Cirkev je povolaná kázať a vykladať Božie zjavenie. Aby to plnila, Kristus dal svojej Cirkvi Svätého Ducha, ktorý ju uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Cirkev odovzdáva Božie zjavenie dvoma spôsobmi: ústne – „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo oni prijali z Kristových úst, zo života s ním a z jeho skutkov alebo čo sa naučili pod vplyvom Svätého Ducha“[16], a písomne – „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Svätého Ducha písomne zaznamenali posolstvo spásy.“[17]

33 Kristus si vyvolí svojich apoštolov a pošle ich kázať slovo: „Choďte teda, učte všetky národy…, naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Keď apoštoli dostali toto poverenie pri Kristovom nanebovstúpení a potom dostali moc Svätého Ducha v deň Paťdesiatnice, začali kázať Krista a svedčiť o ňom: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“ (Sk 2, 32). Podľa príkladu Krista Učiteľa apoštoli odovzdajú jeho evanjelium svojim vlastným učeníkom prostredníctvom živého slova kázania a vyzvú všetkých, aby ho uchovávali: „Zverený poklad chráň mocou Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva“ (2 Tim 1, 14).

34 Apoštoli nám zverili „všetko, čo Ježiš robil a učil od začiatku“ (Sk 1, 1). Dosvedčuje to svätý apoštol Pavol, keď píše veriacim v Solúne: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2 Sol 2, 15). Cirkev vždy vyzývala kresťanov, aby zostali verní náukám apoštolov, a takto uchovala nemennosť posvätnej Tradície a tým aj svoju vernosť Ježišovi Kristovi. Podstata Tradície spočíva vo vernom nasledovaní Krista v Cirkvi počas všetkých generácií až do konca vekov. Posvätná Tradícia je nemenná, pretože jej obsahom je Ježiš Kristus, ktorý je ten istý včera i dnes i naveky (porov. Hebr 13, 8).

Vernosť Tradícii

35Neprerušená kontinuita Tradície sa uskutočňuje v liturgickom živote Cirkvi a v náukách svätých Otcov, ktorých svedectvo o Pravde je založené nie na ľudských spomienkach, ale na živej a neprerušenej skúsenosti so Svätým Duchom. Stálosť tejto skúsenosti v kresťanskej komunite je garanciou našej vernosti učeniu apoštolov, odkazu svätých Otcov a učeniu Cirkvi, ktorá posilňuje našu nádej v prisľúbenie budúceho veku. Vernosť Tradícii je vernosťou novému životu v Kristovi, ktorý Svätý Duch odovzdal apoštolom a od nich biskupom, presbyterom, diakonom a všetkým veriacim.

36 Prvé kresťanské komunity uchovali a odovzdali apoštolské učenie; kázali Božie slovo a žili podľa neho (porov. Flp 2, 6 – 11), pričom sa vytrvalo zúčastňovali „na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Hlavne v „lámaní chleba“ kresťania rozpoznávali naplnenie evanjelia a prítomnosť Krista medzi nimi (porov. Lk 24, 31). Súčasne zvestovali príchod budúceho veku. Konali tak, že hoci žili na tomto svete, už neboli „z tohto sveta“ (porov. Jn 15, 19; 17, 14). Tieto slová možno plne aplikovať na dnešnú Cirkev, ktorá v sebe udržiava apoštolskú Tradíciu. Podľa príkladu apoštola Petra Cirkev neprestajne vyzýva všetkých ľudí k pokániu a ku krstu, ktorým dostanú dar Svätého Ducha: „Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh“ (Sk 2, 39). Predochutnávku týchto udalostí a príchodu Božieho kráľovstva veriaci dostávajú v Najsvätejšej Eucharistii, na ktorej sa realizuje stretnutie a spoločenstvo Boha a ľudstva. Toto je obsah Tradície, z ktorej Cirkev žila v apoštolskej dobe, žije dnes a bude žiť aj v budúcom veku.

Posvätná Tradícia a Sväté písmo

37 Cirkev verí a učí:

Posvätná tradícia a Sväté písmo navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa… a smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Svätého Ducha; a posvätná Tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Svätý Duch zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.[18]

Na základe svätých Písiem Cirkev potvrdzuje pravdu ústnej Tradície, ktorá zasa vykladá a vysvetľuje sväté Písma. Ústna Tradícia je vyjadrená náukami svätých Otcov, hlavne na ekumenických a miestnych konciloch. Z tohto dôvodu nás Cirkev učí, aby sme s vierou prijímali a rešpektovali sväté Písma aj ústnu Tradíciu.

---

[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.

[2] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 2.

[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 52.

[4] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.

[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 53.

[6] Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 5, 1: PG 29, 96A.

[7] Porov. Gregor Nysský, Hexaemeron: PG 44, 88 – 89.

[8] Porov. Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 4: PG 29, 77; Ján Zlatoústy, Homília o sochách 9: PG 49, 105 – 122.

[9] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.

[10] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 4.

[11] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.

[12] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.

[13] Bazil Veľký, Proti sabeliánom, Áriovi a anhomoiánom, Homília 24, 6: PG 31, 612.

[14] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 190 – 192.

[15] Porov. Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 185 – 196.

[16] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.

[17] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.

[18] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 9.

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.

---

Kristus naša Pascha: Zjavenie Najsvätejšej Trojice – Sväté písmo; Božské a ľudské aspekty Svätého písma; Jednota Starého a Nového zákona; Kerygma a katechéza; Tradícia svätých otcov Cirkvi; Inkulturácia dobrej zvesti; Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia

---