Prečo by západná katolícka cirkev mala obnoviť sviatok Pánovej obriezky?

od autora: Ján Krupa · 31 decembra, 2022

Antisemitizmus opäť rastie. Protižidovské názory zaiste nikdy celkom neutíchli v zadných miestnostiach krajnej pravice. Ale odnedávna aj v politickej ľavici silnejú hlasy, ktoré pod plášťom antisionizmu a kritiky štátu Izrael šíria antisemitské myšlienky. K tomu prichádzajú nové formy islamského antisemitizmu – problém, ktorý sa migrantmi z arabskej oblasti nezmenšil.

Katolícka cirkev, ktorá celé stáročia sama podporovala protižidovské spôsoby myslenia, by nemala mlčať. Poučila sa z hrôzy holokaustu a po Druhom vatikánskom koncile postavila na nový základ svoj vzťah k židovstvu. Odvtedy nielenže vyhľadáva dialóg so „staršími bratmi vo viere“, ale sa aj usiluje budovať životaschopné spojenectvá. Požiadavka spomienkovej solidarity so židovskými obeťami, ktorú opakovane pripomínal teológ Johann Baptist Metz, je dôveryhodná len vtedy, keď sa Cirkev prakticky angažuje za dnes utláčaných Židov.

Znak zmluvy

Podporte nás

No čoraz väčší počet Židov, či už veriacich, alebo neveriacich, sa cíti ponechaný sám na seba s problémom rastúceho antisemitizmu. Popri prejavoch solidarity a osvetovej práci by Cirkev mohla urobiť symbolický čin, aby vyjadrila svoju spätosť so židovstvom. Mohla by zmeniť svoj liturgický kalendár a oživiť sviatok, ktorého korene siahajú do 6. storočia a až do roku 1969 sa slávil v prvý deň nového občianskeho roka: Obrezanie Pána.

Tento sviatok bol odstránený akurát po koncile, ktorý žiadal kritické spracovanie protižidovských stôp v teológii a bohoslužbe. A človek by si mohol spontánne myslieť, že liturgická reforma odrezala starý vrkoč. Kristova obriezka – to by mohlo pri väčšine veriacich vyvolať pokrčenie plecami, ak nie nepochopenie. Avšak pri bližšom pohľade má tento sviatok centrálny význam práve pre vzťah k židovstvu.

Ježiš Nazaretský nebol kresťan, ale žid. Narodil sa ako syn židovskej matky a podľa predpisov Zákona ho na ôsmy deň obrezali. Už apoštol Pavol označuje Ježiša za „služobníka obriezky“ (Rimanom 15,8). Súvislosť medzi Starou a Novou zmluvou, ktorá je spochybňovaná počnúc Marciónom cez nemeckých kresťanov až po populárnu literatúru o Ježišovi, nachádza výrečné vyjadrenie symbolicky v obrade obriezky. To by sa mohlo nanovo posunúť do všeobecného povedomia.

Prax obriezky je starobylá. V knihe Genezis sa ustanovuje ako znak zmluvy. Praotcovi Abrahámovi sa prikazuje: „Nech je obrezaný každý z vás, kto je mužského pohlavia! Obrežete mäso svojej predkožky a bude to znakom zmluvy medzi mnou a vami“ (Genezis 17,10b-11). Neskôr sa znak zmluvy stane predpokladom pre účasť na kulte. Pri prorokoch Izraela, ktorí vyzývajú k duchovnému obráteniu, je metaforicky reč aj o obriezke pier a srdca.

Židovská identita

Nepriatelia židovstva neustále atakovali prax obriezky. Antiochus IV. Epifanes zakázal tento rituál v 2. storočí pred Kristom. Obrátene existovali židia, ktorí sa chceli asimilovať, a preto sa operáciou pokúšali skryť tento znak. Po zničení druhého chrámu Rimanmi v roku 70 po Kristovi bola obriezka – popri dodržiavaní soboty a predpisov o jedle – považovaná za centrálny výraz židovskej identity v diaspóre. Spinoza, ktorého vylúčili z amsterdamskej synagógy, v 17. storočí poznamenáva: „Tento znak považujem za taký dôležitý, že podľa môjho pevného presvedčenia sám osebe stačí, aby navždy tvrdil samostatnú existenciu národa.“

Vždy existovali tendencie problematizovať obriezku alebo ňou opovrhovať ako prekonaným pozostatkom. Siahajú až do súčasnosti, ako ostatne ukázala debata okolo rozsudku o obriezke, ktorý vydal Kolínsky krajinský súd v roku 2012. Tento súd vyhlásil obriezku za trestnú. Sudcovia uplatnili právo na telesnú nedotknuteľnosť a právo na sebaurčenie, aby natiahli právnu hranicu obriezke maloletých chlapcov.

Tento prípad viedol k ostrým výmenám názorov o tom, ako možno integrovať sekulárnu právnu kultúru s tradovanou rituálnou praxou v židovstve a islame. Hlasy citlivé na náboženstvo boli znepokojené, že akurát v krajine, ktorá za Hitlera prevádzkovala ničenie židov, chcú teraz zakázať obriezku, tento prastarý znak židovskej identity. Pohŕdavé komentáre, ktoré sa po rozsudku šírili na sociálnych sieťach, podnietili bazilejského religionistu Alfreda Bodenheimera zverejniť esej s burcujúcim dvojznačným názvom „Haut ab!“ (po slovensky: „Kožu preč!“, ale aj „Choď preč!“).

Meno Ježiš

Teologické zdôrazňovanie Kristovej obriezky sa stavia proti tendenciám, ktoré chcú odsunúť kresťanstvo od židovstva. Úplne samozrejme Lukášovo evanjelium rozpráva, že Ján Krstiteľ a Ježiš boli obrezaní. Prax obriezky sa stane konfliktnou témou až pri otázke, ako treba zaobchádzať s nežidmi, ktorí dospeli k viere v Krista. Apoštolský konvent v roku 48 po Kristovi rozhodol, že im netreba ukladať obriezku a predpisy o jedlách. To otvára dvere evanjelizácii národov. Krst nastúpi na miesto obriezky a stane sa znakom kresťanskej iniciácie. Nezmazateľná pečať sa transportuje do duchovna.

V debatách okolo výkladu inkarnácie teológovia zdôrazňujú obriezku, aby vyjadrili neukrátené Ježišovo ľudstvo. Tomáš Akvinský hovorí vo svojej teologickej Summe, že obriezka sa uskutočnila z dôvodu poslušnosti Zákonu. Navyše ukazuje, že Spasiteľ nemal zdanlivé telo. V liturgii Cirkvi Pánova obriezka a udelenie mena Ježiš mali dlhú dobu pevné miesta spomienky.

Počas týchto spomienok sa nepripomínali tituly ako „Syn Boží“ alebo „Pán“, ale jednoduché meno Ježiš, do ktorého je vpísaná sémantika záchrany. V modernej teológii obvyklá reč o „absolútnom spasiteľovi“ a „univerzálnom vykupiteľovi“ dostáva korektív pamiatkou obriezky a mena Ježiš. Oproti špekulatívnym náukám o Kristovi sa spomína sociálno-historický pôvod galilejského Žida.

Ekumenický signál

Tento spomienkový korektív bol v roku 1969 vyčiarknutý a nahradený starorímskym sviatkom Božej Matky Márie. Teraz je Katolícka cirkev známa svojím mariánskym kultom. Siaha až do antiky a veľmi prekvital predovšetkým v časoch protireformácie. V ľudovej zbožnosti bol často stieraný dôležitý rozdiel medzi poklonou, ktorá prináleží len Bohu, a úctou, ktorú možno preukazovať Márii a svätým.

Liturgický kalendár pozná vyše tucet mariánskych sviatkov: Slávnosť Božej Matky (1. januára), Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta) a Nepoškvrneného počatia Panny Márie (8. decembra) sú tie najznámejšie. Prednedávnom pápež František zaviedol sviatok „Márie, Matky Cirkvi“, akoby bolo potrebné ešte ďalej zväčšovať mariánsky symbolický kapitál v cirkevnom kalendári. Pri tomto kopení mariánskych sviatkov by Cirkev nič nestratila, ale niečo získala, keby dala k dispozícii slávnosť Božej Matky a znovu zaviedla spomienky Obrezania Pána a Najsvätejšieho mena Ježiš alebo – ešte lepšie – navzájom spojila.

Najskôr by to bol ekumenický signál. Katolícka cirkev by sa znovu pripojila k praxi Východu a reformačných cirkví, ktoré si dodnes uchovali sviatok Pánovej obriezky. Bol by to znak rešpektu a spomienky na Ježišovu židovskú identitu, na ktorú neslobodno zabúdať. A nakoniec by opätovné zavedenie bolo demonštratívnym aktom solidarity so židmi dnes, pretože v časoch silnejúceho antisemitizmu potrebujú oporu aj a práve zo strany kresťanov.

Počas návštevy synagógy v Ríme v roku 2016 sa jeden starší rabín spýtal pápeža Františka, či nechce znovu zaviesť sviatok Pánovho obrezania. „Dobrý nápad,“ odvetil pontifex. Budú za týmito slovami nasledovať skutky? A kedy, ak nie na päťdesiate výročie liturgickej reformy, by bola vhodnejšia príležitosť na to, aby sa zacelila medzera v cirkevnej spomienkovej kultúre?

Článok Jan-Heiner Tücka bol pôvodne publikované 29.12.2018 v Neue Zürcher Zeitung. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Na Slovensku publikované v denníku Postoj

Zdroj obrázka: https://svetkrestanstva.postoj.sk/50407/preco-by-zapadna-katolicka-cirkev-mala-obnovit-sviatok-panovej-obriezky