Naše pravé bohatstvo

od autora: Ján Krupa · 19 novembra, 2023

Čo to znamená byť „bohatý pred Bohom“ (Lk 12, 21)? Mnohí z nás si možno pamätajú koncept duchovných kytíc, propagovaný mnohými rímskokatolíckymi rehoľnými rádmi v školách a kostoloch, najmä pred Druhým vatikánskym koncilom. Človek si vykonal toľko svätých omší, toľko svätých prijímaní, toľko ružencov atď., ktoré sa potom obetovali za inú osobu alebo na nejaký špeciálny úmysel. Táto prax, ktorá mnohých ľudí podnietila k častejším pobožnostiam, než by inak praktizovali, bola akousi zbožnosťou čísel: čím viac robíš, tým lepšie.

Na toto myslel Pán pod „byť bohatý pred Bohom“? Namiesto hromadenia pozemských pokladov máme zhromažďovať duchovné „body“, ktoré môžeme priniesť so sebou, keď sa postavíme pred Sudcu? Takýto prístup nás môže priblížiť k farizejovi z Kristovho podobenstva, ktorý vymenúva svoje duchovné úspechy v kontraste s kajúcim mýtnikom. V najlepšom prípade to odhaľuje našu vieru ako nezrelú, neschopnú stráviť duchovný pokrm (porov. 1 Kor 3, 2).

Naším skutočným bohatstvom je Boh

Skutočným pokladom, ktorý máme ako adoptované Božie deti, je „poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá“ (Ef 3, 19). Ako zdôrazňuje svätý Pavol, sme chrámom, v ktorom prebýva Boh, ako jednotlivec i ako Cirkev. Naša schopnosť poznávať Boha sa začína Božím prebývaním v nás.

Určite vieme, že Boh nás miluje v Kristovi, a možno veríme, že v nás prebýva, ale často sa nám zdá, že je to len abstrakcia: niečo, o čom vieme, že je pravda, ale nijako významne sa nás to nedotýka. „Boh nás miluje… Michelangelo nám dal veľké umenie… Bell nám dal telefón…“ Všetky tieto veci môžeme poznať rovnako. Ale poznať Božiu lásku spôsobom „presahujúcim každé poznanie“, znamená poznať ju spôsobom, ktorý presahuje intelektuálne poznanie a je poznaním srdca.

Ako hovorí svätý Pavol, toto poznanie nie je cieľom samo osebe, ale umožňuje nám naplniť sa Božou plnosťou. Keď sa naše srdcia otvoria uvedomením si toho, ako nás Boh miluje, môžu zakúsiť spásonosnú Božiu prítomnosť. Táto prítomnosť nás premieňa – zbožšťuje – a robí nás účastnými na jeho božskej prirodzenosti, čo grécki cirkevní otcovia nazývajú zbožstenie (theosis).

Toto „poznanie, ktoré predchádza chápaniu“ niektorí ľudia dosiahli vďaka priamemu Božiemu zásahu. Boh sa dáva ľuďom spoznať nečakane a dramaticky oživuje ich životy. Napríklad svätý Gregor z Nyssy dosvedčuje, že „jednej noci sa [jeho bratovi] Bazilovi zjavil výlev svetla a prostredníctvom božskej moci bol celý príbytok osvetlený nehmotným svetlom, ktoré nemalo zdroj v ničom hmotnom“ (Pohrebná reč za jeho brata Bazila Veľkého).

Väčšina z nás však nemá takúto skúsenosť. Ako môžeme dospieť k takémuto poznaniu? Naša pozornosť voči modlitbe, sviatostiam a Svätému písmu je určite znakom toho, že sa snažíme spoznať Boha. Napriek tomu je náš kontakt s Bibliou a liturgiou Cirkvi prerušovaný. Aj keď sa modlíme každý deň, tieto úkony otvorenosti voči Bohu sú prerušované. Môžu byť obyčajní ľudia v stálejšom spoločenstve s Bohom než toto?

Sedávať v Božej prítomnosti

Svätý Izák Sýrsky zdôrazňuje, že môžeme a musíme neustále komunikovať s Bohom, aby sme s ním boli takpovediach v pravidelnom kontakte. „Sedávaj v Pánovej prítomnosti každú chvíľu svojho života, keď na neho myslíš a spomínaš vo svojom srdci. V opačnom prípade, ak ho uvidíš až po nejakom čase, pre ostych ti bude chýbať sloboda konverzovať s ním; lebo veľká konverzačná sloboda sa rodí z neustáleho spojenia s ním.“

To, čo svätý Izák nazýva „sedávať v Božej prítomnosti“, iní myslitenia na Východe i na Západe opisujú ako rozvoj vedomia o Božej prítomnosti. Pravidelne sa modlíme, aby Boh bol „všade prítomný a všetko naplňoval” (Kráľu nebeský), ale keď sa venujeme svojim každodenným úlohám, častejšie si neuvedomujeme Božiu prítomnosť, Ako to vyjadruje božská liturgia: „Kristus medzi nami – Je a bude.“

Ešte pôsobivejšie je uvedomenie si, že Boží Duch je nielen s nami, ale aj v nás prostredníctvom krstu, že sme údmi Kristovho tela. Ak Boh „prebýva v nás“, potom všetko, čo robíme, je v Božej prítomnosti, hoci na to pravidelne zabúdame. Rozvíjať vedomie o Božej prítomnosti teda jednoducho znamená udržiavať si v myšlienkach spomienku na Boha a žiť tak, ako sme skutočne Bohom zamýšľaní žiť.

Mnohí ľudia sa naučili používať každodennú udalosť, aby si uvedomili, že Boh je prítomný práve teraz. Môže to byť ikona na pracovnom stole alebo na kuchynskej linke, zvonenie telefónu alebo pohľad na dieťa. Vždy, keď sa stretnú so svojím „spúšťačom“, povedia krátku modlitbu.

Učiť sa sústrediť na Božiu prítomnosť

Vyhradiť si čas na tiché rozjímanie nám pomáha sústrediť pozornosť na Božiu prítomnosť uprostred nás. Duchovní spisovatelia vo všetkých dobách odporúčajú, aby sme odišli do ústrania – do svojich izieb, do prírody, do chrámu –, kde môžeme byť nerušení. Tam sa môžeme odpútať od každodenných činností, zavrieť oči a začať sa sústreďovať na nepretržitú Božiu prítomnosť, v ktorej stojíme. Čas ticha môže byť obohatený jednoduchým dychovým cvičením, ktoré nám pomôže sústrediť sa na skutočnosť, že sme v Božej svätej prítomnosti.

Svätý Ján Klimak, igumen monastiera na vrchu Sinaj v 7. storočí a autor spisu Rebrík, navrhuje ďalší krok. „Uvedomte si Boha, v ktorého prítomnosti ste, keď sa modlíte,“ píše. „Potom si zoberte formulu modlitby a prednášajte ju s dokonalou pozornosťou k slovám, ktoré hovoríte, aj k Osobe, ktorej tieto slová hovoríte.“ Časom sa Ježišova modlitba – Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym – stala cirkvách byzantského obradu štandardnou modlitbou pre spočinutie v Božej prítomnosti.

Pokojne sa posaďte a bez náhlenia opakujte modlitbu po dobu, ktorú ste si vyčlenili na sedenie v Božej prítomnosti. Je dobré mať na túto činnosť pravidelný časový úsek – na začiatok napr. 15 minút –, ktorý môžete upraviť podľa okolností. František Saleský, ženevský biskup v 17. storočí, radí mníškam iný druh úpravy, než by sme bežne zvažovali. „Polhodinová meditácia je nevyhnutná s výnimkou prípadov, keď ste veľmi zaneprázdnené,“ učí. „Vtedy je potrebná celá hodina.“ Čím viac sme vyťažení stresom doma alebo v práci, tým viac sa potrebujeme sústrediť na Božiu prítomnosť, aby nám priniesla pokoj.

Brat Vavrinec, karmelitánsky mních v 17. storočí, ktorého učenie je zaznamenané v knihe Praktizovanie Božej prítomnosti, pridáva k nášmu uvažovaniu o našom skutočnom bohatstve ako kresťanov ďalší rozmer. Ako ľudia oddaní uctievaniu Boha napĺňame svoje večné povolanie: „Robím teraz to, čo budem robiť po celú večnosť,“ zvolal. „Dobrorečím Bohu, chválim ho, klaniam sa mu a milujem ho z celého srdca.“

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/our-true-riches Z angličtiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://taylormarshall.com/2007/09/so-i-went-to-byzantine-divine-liturgy.html