Liturgia / Svetlo pre život II.

Svetlo pre život II.: Štvrtá kapitola – Božská liturgia

od autora: Ján Krupa · 3 apríla, 2023

Štvrtá kapitola: Božská liturgia, naplnenie času

Tajomstvom našej viery podľa svätého Pavla je „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27), čo grécki cirkevní otcovia nazvú theosis (zbožštenie). Svätý Pavol toto tajomstvo chápal ako Boží plán pre ľudstvo, „ono v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom“ (Ef 3, 5). Kristov príchod nám otvoril toto tajomstvo Božieho plánu pre celé ľudstvo. Vo vtelení jeho Syna vidíme, že Boh zamýšľal zjednotenie všetkých s ním skrze Krista. V ňom sme zjednotení s Bohom, pripodobnení mu a obnovení v priateľstve s ním.

Podľa svätého Pavla sa týmto tajomstvom naplnil Boží prísľub daný vyvolenému ľudu, že skrze Mesiáša, Pomazaného, bude spasený celý ľudský rod. Očakávanie ľudí boli často len politické, očakávanie nezávislosti od tyranov. Kristus zjavil väčšie tajomstvo, oslobodenie od otroctva hriechu a smrti pre všetkých. Historickou udalosťou svojej smrti na kríži Kristus zjavil Božiu lásku k celému ľudstvu a svojím zmŕtvychvstaním nám dar dar oslobodenia od hriechu a smrti. Toto „paschálne tajomstvo“ naplnilo predobraz pôvodnej paschy, exodu z Egypta.

Podľa svätého Pavla existovala len jedna skutočnosť, či už vyjadrená v historických udalostiach, alebo v pamätných symboloch, ktoré sa používajú na jej pripomínie. Touto skutočnosťou bola jednoducho osoba nášho Pána Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu. Vždy, keď oslavujeme pamiatku tohto tajomstva, moc Svätého Ducha nám ho sprítomňuje rovnako ako pri jeho prvom výskyte v histórii. Neexistujú dve udalosti, jedna skutočná a jedna symbolická. Len jedna spása a vykúpenie teraz presahuje priestor a čas. Paschálne tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sa prejavuje najmä v božskej liturgii. Kristus je tu prítomný medzi nami ako skutočnosť, aktívne sa za nás obetuje a zjednocuje sa s nami vo svätom prijímaní. Keď sa zúčastňujeme na slávení Eucharistie, skutočne prijímame Krista. Takto sa zjednocujeme so Svätou Trojicou: Otcom, Synom a Svätým Duchom. My sami sa stávame „živou a svätou obetou, príjemnou Bohu“ (Rim 12, 1). Celý náš život je premienaný tajomstvom „Krista v nás“.

Paschálne tajomstvo

Každé tajomstvo má svoj stred, ktorý môžeme nazývať jeho „jadrom“. Pravé tajomstvo viery zahŕňa celú našu bytosť: naše srdce, myseľ i dušu. Tajomstvá videné len zvonka sú obyčajnými „hádankami“. Prijatie Božieho pozvania čoraz hlbšie vstúpiť do ústredného tajomstva vedie k rastu chápania tajomstva, hoci tajomstvo nikdy nemožno úplne pochopiť.

Jadrom života nášho Pána bolo jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Táto udalosť je vrcholom evanjelií a hodinou Kristovej slávy (porov. Jn 12, 23). Každé z evanjelií predstavuje tento moment ako úplné zjavenie Božej lásky k nám, ako naplnenie spásy. Boh prejavil svoju lásku k nám tým, že kvôli nám „sa stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8), aby smrťou premohol smrť (porov. Tropár Paschy).

Tieto udalosti v Kristovom živote sa odohrali počas Pesachu, najsvätejšieho sviatku židovského náboženského roka. Pesach oslavoval oslobodenie Izraelitov z otroctva v Egypte a ich odchod do zasľúbenej zeme. Zázraky, ktoré pre nich Boh vykonal, aby ich oslobodil, sa pripomínali prostredníctvom rôznych rituálov. Najdôležitejším z nich bolo obetovanie veľkonočného alebo pesachového baránka. Podľa knihy Exodus každá hebrejská rodina zabila jedného baránka a jeho krvou natrela veraje vchodových dverí. Keď prišla pohroma, ktorá zabila prvorodeného syna každej domácnosti, ušetrila tie domy, ktoré boli označené krvou baránka. Smrť „obišla“ Boží vyvolený ľud.

Kristus naplnil toto tajomstvo, keď sám zaujal miesto pesachového baránka a vylial svoju krv na verajach kríža. On je prvorodený a jediný Boží Syn, ktorého krv zachránila celý svet od hriechu a nás všetkých priviedla zo smrti do života. Svätý Pavol s radosťou zvolal: „Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus“ (1 Kor 5, 7). Evanjelium svätého Jána umiestnilo smrť nášho Pána do dňa prípravy, keď sa v Jeruzalemskom chráme zabíjali pesachové baránky, aby ukázalo, že Ježiš naplnil všetky starozákonné obety. Toto tajomstvo vyjadruje: „[Kristus] raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9, 12). Tu sa naplnilo prorocké označenie Ježiša svätým Jánom Krstiteľom na začiatku jeho služby: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1, 36).

Všetky štyri evanjeliá, ako aj svätý Pavol nám rozprávajú o tom, ako Kristus tesne pred svojou smrťou slávil „poslednú večeru“ so svojimi apoštolmi: pokrm, ktorý evanjelisti starostlivo predstavujú v kontexte židovskej Paschy. Ježiš vzal chlieb a víno a označil ich za svoje telo a krv. Dal nám nový obrad na slávenie: obrad, ktorý nie je len symbolický, ale skutočný a ktorý nás oslobodzuje od smrti hriechu, kedykoľvek sa na ňom s vierou zúčastňujeme. Odteraz vždy, keď pristúpime k svätému prijímaniu, budeme skutočne zjednotení s Kristom v našom tele aj v našom duchu. Preto chlieb božskej liturgie nazývame „Baránok“. Eucharistia je skutočne náš Pán, Boží Baránok, ten, ktorý trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, dokonalé naplnenie všetkých obiet.

Eucharistia je Kristovo telo a krv, dar z jadra jeho umučenia a zmŕtvychvstania. Eucharistia je Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu. Eucharistia je skutočne „božskou“ liturgiou, pretože je mocným Božím dielom, ktoré sa koná na naše posvätenie. Keď sa na nej zúčastníme, sme učinení jedno v Kristovi a zjednotení s Bohom: Otcom, Synom a Duchom. Nazýva sa tajomstvom, pretože spôsob, akým sa to udeje, presahuje našu chápavosť. Napriek tomu, ak sa na tomto tajomstve zúčastňujeme s vierou, môžeme neustále rásť v chápaní veľkej Božej lásky k nám.

Nová zmluva

Evanjeliá jasne ukazujú, že sám Pán Ježiš výslovne spojil lámanie chleba a delenie sa o kalich pri Poslednej večeri s obetou svojho života, ktorá sa mala uskutočniť v nasledujúci deň lámaním jeho tela a preliatím jeho krvi. Kristus dal tajomstvo Eucharistie ako základ novej zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25). Táto „zmluva“ odkazuje na slávnostnú dohodu na hore Sinaj medzi Bohom a jeho ľudom: Boh súhlasil, že bude Bohom Izraela, a ľud súhlasil, že bude zachovávať jeho prikázania. Nová zmluva bola predpovedaná v proroctve, ktoré cirkvi byzantského obradu predpisujú čítať na Veľkú sobotu: „Toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca“ (Jer 31, 33). Táto nová zmluva je dokonalým darom Božej lásky k nám, vyjadreným príchodom Mesiáša, Ježiša, vteleného Božieho Slova, ktorý spojil plnosť božstva s dokonalosťou človečenstva.

Účasťou na eucharistickom tajomstve vstupujeme do tejto novej zmluvy s Bohom: nie je to vonkajšia dohoda medzi dvoma stranami, ale zjednotenie, ktoré z nás robí skutočne nový ľud posvätený jeho Slovom. V ňom sme skutočne zjednotení s Bohom a schopní pripojiť sa k jedinej obete, ktorá nás dokáže premeniť a urobiť svätými.

„Toto robte na moju pamiatku“

Tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania je jedno s tajomstvom Eucharistie: ratifikácia novej zmluvy medzi Bohom a ľudstvom. Vždy, keď slávime božskú liturgiu, Božie dielo v Kristovi sa stáva naším vlastným. Pri Poslednej večeri nám náš Pán prikázal, aby sme opakovali to, čo urobil on: „Toto robte na moju pamiatku“ (Mt 28, 19). Pri liturgii plníme tento príkaz, keď sa kňaz – dvíhajúc kalich a diskos v podobe kríža – modlí v mene ľudu: „Pripomínajúc si toto spasiteľné prikázanie[1] a všetko, čo sa pre nás stalo… Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.“ Naša obeta a Pánova obeta sú to isté, líšia sa len spôsobom, akým sú prinášané. Ježiš na kríži priniesol svoj život v krvavej obete a my v liturgii vstupujeme do jeho obety skrze našu obety chvály. V samotnej božskej liturgii sa pre našu účasť na Kristovej obete používajú termíny „duchovná bohoslužba“, „duchovná a nekrvavá obeta“, „obeta chvály“. Tento druh bohoslužby zjavil Pán vo svojich slovách Samaritánke: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. … Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde“ (Jn 4, 23 – 24).

Liturgia je anamnesis (oslava pamiatky) Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Hoci tento pamätný obrad pripomína skutočnosť Kristovej lásky k nám na kríži a v jeho zmŕtvychvstaní na tretí deň, v skutočnosti tu a teraz sprítomňuje túto lásku. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Kristus je náš veľkňaz, ktorý priniesol obetu, ktorá nás očisťuje. Teraz aj my obetujeme to, čo bolo raz obetované a čo nemožno vyčerpať. Robí sa to na pamiatku toho, čo sa vtedy urobilo, lebo Kristus povedal: ‚Toto robte na moju pamiatku‘ (Lk 22, 19). Neprinášame inú obetu…, ale prinášame vždy tú istú, alebo skôr konáme pamiatku obety.“[2]

Božská liturgia má dvojakú prirodzenosť ako je dvojaká prirodzenosť Krista, ktorý je Boh aj človek. Božská liturgia je oslavou pamiatky udalosti, ktorá sa odohrala určitom priestore a čase, smrti a vzkriesania nášho Pána. Toto spojenie s jedinečnou udalosťou ľudských dejín poskytlo liturgii určitý symbolický výklad. A tak Veľký vchod sa prirovnával k Ježišovmu pohrebnému sprievodu alebo k jeho vstupu do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Prípravný obrad na stole pre proskomídiu sa prirovnával k Ježišovmu narodeniu a skrytému detstvu a Malý vchod s evanjeliárom ku kázaniu nášho Pána. Tieto symboly pomáhali zbožnosti veriacich pri účasti na liturgii, ale nevyjadrujú celé bohatstvo zmyslu. Liturgia je viac než len oslava pamiatky. Keď sa pripomínajú skutky nášho Pána, sú zároveň skutočne prítomné mystickým spôsobom. A tak Otcovia mohli nazývať liturgiu „slovnou“, „duchovnou“ alebo „nekrvavou“ obetou v tom zmysle, že pripomínaná udalosť je skutočne prítomná, hoci našimi zmyslami nevnímaná v jej pravej skutočnosti: Láska Boha k nám na kríži, v hrobe a skrze vzkriesenie je pre nás dnes skutočne prítomná. Je to skutočná obeta, ktorej tajomstvo bolo zjavené a je vyjadriteľné bez toho, aby bolo úplne pochopené.

Božská liturgia je jedna činnosť, ktorá je zároveň symbolom aj skutočnosťou. Jej symbolická povaha ju nerobí menej reálnou. Keď predkladáme tieto obrady a slová, keď sa chlieb a víno kladú na svätý stôl a konsekrujú, zakusujeme túto umocnenú skutočnosť ako „Kristus je medzi nami“. Sme kovaní spoločne ako Cirkev v posväcujúcej činnosti, ktorá nás oslobodzuje od hriechu a napĺňa Duchom v plnosti budúceho kráľovstva, ktoré prežívame v prítomnosti. Keď jeme a pijeme Kristovo telo a krv, zjednocujeme sa s Bohom vo Svätej Trojici skrze Slovo, ktoré sa stalo telom pre naše dobro. Svätý Ján Zlatoústy objasnil toto tajomstvo: „Lebo nestačilo, že sa [Kristus] stal človekom, že bol zbitý a zabitý, ale on sa s nami aj spojil, a nielen vierou, ale aj samotným skutkom nás robí svojím telom… a my sme sa stali jedným telom s Kristom.“[3]

To, že oslava pamiatky raz prinesenej obety sa môže stať samotnou obetou, je možné len vďaka moci Svätého Ducha. Svätý Ján Damaský povie o Eucharistii: „Ako Boh stvoril všetko, čo stvoril, pôsobením Svätého Ducha, tak aj teraz pôsobenie Svätého Ducha uskutočňuje tie veci, ktoré presahujú prirodzenosť a ktoré nie je možné pochopiť inak ako vierou.“[4] Z Ducha Mária počala Ježiša; teraz je náš Pán skrze Ducha prítomný vo svätom tajomstve Eucharistie a uskutočňuje to, čo jeho smrť a vzkriesenie znamenajú pre ľudstvo. Keby božská liturgia bola len naším vyvolávaním spomienok na minulé udalosti, tieto udalosti by vskutku zostali len obrazmi a symbolmi. Pôsobením Svätého Ducha sa naša obeta chvály stáva jedinou obetou, ktorá je milá Bohu. Svätý Ján Zlatoústy poznamenáva: „My síce obetujeme, ale tak, že si pripomíname [Kristovu] smrť, a táto spomienka je jedna, a nie mnohé… Kristus je jeden všade, tu aj tam je úplný, jedno Telo“ (cit. dielo).

Anafora

Ústredná časť Eucharistie, anafora („modlitba obety“), sa začína kňazským požehnaním: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (porov. 2 Kor 13, 13). A končí sa doxológiou (velebením) kňazom: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.“ Na toto zhromaždenie odpovedá: „Amen!“ („Tak nech sa stane!“).

Anafora je založená na židovských modlitbách požehnania (barakoth), ktorých typický príklad znie: „Požehnaný si, Pane, Kráľ sveta, ktorý vyvádzaš chlieb zo zeme.“[5] Pri Poslednej večeri Ježiš vyslovil takúto modlitbu požehnania nad chlebom a vínom pokrmu. Židovské požehnania sa začínajú slávnostným oslovením Boha, v ktorom sa spomínajú jeho príslušné vlastnosti. Nasleduje rozprávanie o všetkých príslušných dobrých dielach, ktoré pre nás Boh vykonal. Tak ako je Boh požehnaný za svoje minulé skutky, podobne koná pre nás aj teraz prostredníctvom tajomstva svojej nemennej lásky k nám. Modlitba sa končí prosbou, aby Boh pre nás tu a teraz uskutočnil to isté požehnanie.

Byzantská anafora svätého Jána Zlatoústeho sa začína slávnostným oslovením Boha Otca, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný a nemeniteľný“. Tie isté atribúty sa vzťahujú na celú Trojicu: Otca, Syna a Svätého Ducha. Modlitba potom vymenúva všetko, čo pre nás Boh urobil, a ohlasuje sa naša viera v milujúceho Boha, ktorý nás zachraňuje. Nielenže nás stvoril, ale neustále sa o nás stará: „Ty si nás z nebytia priviedol k bytiu a tých, čo padli, znova si pozdvihol a neprestajne si konal všetko, aby si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo“ (Anafora sv. Jána Zlatoústeho). Liturgia je nielen oslavou pamiatky minulých udalostí, ale aj oslavou budúceho osudu ľudského rodu.

Vrcholom Božieho spásneho diela pre nás je poslanie jeho Syna. To je ústredná téma anafory svätého Jána Zlatoústeho, ktorá zas cituje evanjeliové vyjadrenie najvyššej lásky: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Kňazov výklad o Kristovom pozemskom živote a diele sa končí opisom Poslednej večere, na ktorej náš Pán povedal učeníkom, aby jedli a pili, lebo „Toto je moje telo … Toto je moja krv“.

V anamnéze, ktorá nasleduje, slávnostne vyhlasujeme, že si pripomíname všetko, čo pre nás Kristus urobil, aby sme splnili jeho „spasiteľný príkaz“ („Toto robte na moju pamiatku“). Pre Boha je celý čas večnou prítomnosťou. Ako obmedzené stvorenia sme nútení zakusovať čas ako sled udalostí. Vždy, keď Boh koná, uskutočňuje sa celá spása. Spolu so žalmistom môžeme vždy spievať: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 117, 24). Keď Mojžiš previedol Izraelitov cez more, predobrazil naše vyslobodenie z otroctva hriechu skrze krst v Krista narodením sa „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Keď Pán kŕmil hebrejský ľud na púšti mannou, predobrazil živý chlieb, ktorý budeme dostávať vo svätom prijímaní (Jn 6, 32 – 33). Keď Pán nasýtil zástupy rozmnožením chlebov a svadobných hostí vínom z vody, predobrazil svoj dar pri svätom prijímaní. Zároveň ukázal svoju vládu nad prvkami stvorenia, ktoré nás denne živia. Božská liturgia sprítomňuje celú minulosť našej spásy dnes a sprítomňuje aj budúcnosť. Už dnes je prítomné konečné ospravodlivenie celého ľudstva a my sme schopní pripomínať si „druhý a slávny príchod“. Každé slávenie liturgie je vyjadrením našej viery, že Boh už uskutočňuje svoje prisľúbenia!

Anamnéza je spojená s obetným gestom. Diakon pozdvihuje sväté dary, keď kňaz hovorí: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Tu sa uskutočňuje stotožnenie: obetujeme stvorené dary chleba a vína, ktoré nám dal Boh Stvoriteľ. Keď si pripomíname Kristov spásonosný príkaz, kňaz prosí Otca, aby zoslal Svätého Ducha na premenenie svätých darov (epikléza). Tieto prvky sa stávajú skutočným telom a krvou jeho jediného Syna, ktorý skutočne patrí k nemu. Anafora sa končí modlitbami za živých a mŕtvych a za potreby všetkých.

Cieľom a zavŕšením božskej liturgie je spoločenstvo skrze sväté prijímanie: jednota medzi Bohom a ľuďmi a jednota medzi veriacimi. V anafore sa modlíme, aby sme sa pripojili k tým, ktorí majú účasť na posvätených daroch, aby sme mali „spoločenstvo vo Svätom Duchu“. Liturgia zjednocuje Boha a ľudské bytosti v spolupráci (po grécky synergia). Božou časťou je dielo spásy uskutočnené Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Pôsobenie Svätého Ducha tajomným spôsobom robí z našej obradnej činnosti prejav Božej lásky k nám. Anafora sa obracia na Otca: „[Ktorý] tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Našou úlohou je prinášať dary: chlieb a víno z našich rúk, obetu chvály z našich úst, pripomínanie si Krista našimi mysľami a naše vyjadrovanie lásky k Bohu a k sebe navzájom z našich sŕdc. Pozdvihujeme svoje srdcia, pripomíname si, prinášame. A predsa Boh je Ten, kto miluje a „pripomína“, čím robí minulé udalosti reálnymi dnes. „Veď to ty, Kriste Bože náš, ich [dary] prinášaš a si prinášaný“ (modlitba Cherubínskeho hymnu). Boh Otec poslal svojho Syna, stvoril dary chleba a vína a robí z nich svojho Syna ako „pravý chlieb z neba“ (Jn 6, 32).

Epikléza

Anafora pokračuje epiklézou alebo zvolávaním Svätého Ducha. Kňazi sú vysvätení, aby sa v mene celého spoločenstva modlili k Otcovi za pôsobenie Ducha medzi ľuďmi. Boh, ktorý uskutočňuje celé svoje dielo spásy prostredníctvom Ducha, dovršuje liturgiu prostredníctvom toho istého Ducha. Ako vysvetlil svätý Ján Zlatoústy: „[Prítomný kňaz] nerobí nič, ani správne dokonanie prinesených darov nie je spôsoebené ľudskou prirodzenosťou, ale milosť Ducha, ktorý je prítomný a zostupuje na všetkých, završuje túto mystickú obetu.“[6]

Kňaz vzýva Boha:

„…Zošli svojho Svätého Ducha na nás i na tieto predložené dary. A učiň tento chlieb drahocenným telom tvojho Krista. A čo je v tejto čaši, drahocennou krvou tvojho Krista. Premeň ich Duchom tvojím Svätým. Nech sú prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva, na posilnenie dôvery v teba, nie na súd alebo odsúdenie“ (Anafora sv. Jána Zlatoústeho).

Cieľom Eucharistie, ako je vyjadrené v epikléze, je posvätenie ľudí, ktorí sa zúčastňujú na božskej liturgii. Liturgia je darom pre naše posvätenie, naše pozdvihnutie z hriechu a pripodobnenie sa Bohu (zbožštenie). Prvým krokom v procese posväcovania je odpustenie hriechov. Hriech je dôsledkom zneužitia slobodnej vôle. Pripravuje nás o slobodu. Ľudský rod má od počiatku sklon k hriechu, k strate daru slobody. Preto je svet v moci hriechu. Zničenie hriechov a znovunastolenie slobody možno dosiahnuť len životom podľa vzoru Ježišovej poslušnosti svojmu Otcovi. Moc a sila očistiť sa od hriechu je darom Svätého Ducha jeho Cirkvi (Jn 20, 22 – 23) a prejavuje sa najmä v božskej liturgii. Prvá prosba epiklézy je za „občerstvenie duše … odpustenie hriechov“[7] prijímajúcich.

Božská liturgia sa slávi, vyjadrené slovami epiklézy, „na uskutočnenie nebeského kráľovstva“. To možno chápať dvoma spôsobmi. Prvým je znovunastolenie Božieho kráľovstva na tomto svete, a to smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša, ako to bolo prisľúbené: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“ (Mk 9, 1). Tajomstvom liturgie je obradové slávenie už prítomnej skutočnosti: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27). Keď napríklad spievame Cherubínsku pieseň, „tajomne predstavujeme“ cherubínov, ktorí spievajú na Božiu slávu na nebeskom dvore; ale keďže Kristus je skutočne prítomný v slávení liturgie, Cirkev sa v skutočnosti stáva „nebeským Jeruzalemom“, ktorý upevňuje Božiu moc vo svete.

V druhom zmysle sa však kráľovstvo musí ešte naplniť. Keď Kristus okusoval kalich svojho umučenia, aby zničil moc hriechu, učeníkom povedal: „Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo“ (Lk 22, 18). Význam Kristovej smrti a zmŕtvychvstania pre naše dejiny sa musí ešte odhaliť, aj keď samotná udalosť je plnosťou Božej spásy a prameňom, z ktorého Boh premieňa svet. Budúcnosť bude odhalená, keď budeme žiť podľa Kristovej cesty.

Voľba nedele ako Pánovho dňa je sama o sebe znakom tohto dvojakého rozmeru kráľovstva. Nedeľa je dňom zmŕtvychvstania nášho Pána (pamiatkou) a zároveň dňom, v ktorom sa očakáva opätovný príchod Krista. Nedeľa je dňom nového stvorenia: zmŕtvychvstanie robí celé ľudstvo novým a Božia vôľa pre celé stvorenie sa jedného dňa naplní.

Eucharistia prináša dar „spoločenstva vo Svätom Duchu“. Táto veta sa v liturgii opakovane používa na označovanie zjednotenia s Bohom v Trojici a zjednotenia medzi sebou v spoločenstve (v gréčtine koinonia, čo znamená spoločenstvo aj spolupatričnosť). Prijímanie Krista v Eucharistii má prehlbovať jednotu, ktorú máme s ostatnými veriacimi v Cirkvi ako deti jediného Otca, chrám Svätého Ducha a Kristovo telo (porov. 1 Kor 3, 16; 12, 27).

„Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha“ (Anafora sv. Bazila Veľkého). Skutočné prežívanie tohto spoločenstva by premenilo svet a naplnilo osud ľudstva. Ľudské rozdiely sťažujú život v spoločenstve, ale vzor Kristovho obetavého života a moc Svätého Ducha nám ukazujú cestu a umožňujú nám to. Toto je najväčšie požehnanie liturgie: je to vyvolený prostriedok, ktorým nás Boh robí hodnými ako „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali [jeho] slávne skutky“ (1 Pt 2, 9), v jednote viery a lásky.

Liturgia byzantskej tradície

Tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána slávia kresťania podľa Ježišovho príkazu: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Všetci kresťania, ktorí slávia Eucharistiu, tak robia podľa základného formátu, ktorý im dal Pán. Liturgia má korene v tradícii Židov, z ktorých pochádzal Mesiáš. Avšak Kristov príkaz: „Učte všetky národy“ (Mt 28, 19), viedol k prispôsobeniu sa veľkej kultúrnej rozmanitosti pri zachovaní základnej pravdy evanjelia, vrátane Eucharistie. Napriek zmenám na rôznych miestach a v rôznych obdobiach kresťanských dejín je liturgia stále rozpoznateľná ako kresťanský výhonok židovskej synagogálnej bohoslužby s čítaním Svätého písma a modlitbou beraky (požehnania).

Najstaršími prvkami liturgie sú modlitby adresované Bohu, napríklad eucharistické modlitby alebo anafory, ktoré obsahujú prvky požehnania, chvály, oslavy a vďakyvzdania. Eucharistické modlitby všetkých historických kresťanských cirkví sledujú základné línie týchto židovských modlitieb požehnania alebo posvätenia, často s lyrickým pokladom, ako je napríklad tento: „Naozaj je dôstojné a správne ospevovať ťa a zvelebovať, chváliť ťa a vzdávať ti vďaky i klaňať sa ti…“ (Anafora sv. Jána Zlatoústeho).

V priebehu storočí si každá cirkev vytvorila svoju vlastnú formu liturgie, ktorá však naďalej vyjadruje tú istú univerzálnu tému. Všetky svedčia o sebe navzájom a o viere Božieho ľudu, ako sa prejavuje v jeho bohoslužbe. Asýrske, koptské a sýrske cirkvi majú množstvo eucharistických modlitieb vo svojich tradíciách, zatiaľ čo európske tradície (byzantská a rímska) boli konzervatívnejšie. A tak od 16. storočia až do Druhého vatikánskeho koncilu mala rímska cirkev len jednu eucharistickú modlitbu, „Rímsky kánon“. Potom boli pridané ďalšie tri, ktoré nadväzujú na starobylé a tradičné formy. Napríklad štvrtá rímska eucharistická modlitba je vo všeobecnosti založená na koptskej anafore svätého Bazila.

Vo všeobecnosti cirkvi byzantského obradu používajú dve anafory. Prvou a častejšie používanou je anafora svätého Jána Zlatoústeho.[8] Táto anafora je rozvinutejšou formou sýrskej anafory Dvanástich apoštolov. Nevznikla v byzantskom hlavnom meste Konštantínopole a pravdepodobne ju tam zaviedol Sýrčan, svätý Ján Zlatoústy, keď sa stal tamojším arcibiskupom. Nie je to, ako sa často myslelo, skrátenie anafory svätého Bazila. Anafora svätého Bazila pochádza z kapadóckej tradície Malej Ázie. Táto anafora je oveľa dlhšia než anafora svätého Jána Zlatoústeho a obsahuje množstvo biblických pasáží, ktoré sú nádherne votkané do opisu celého diela spásy. Nie je to kajúca anafora a pôvodne sa používala na všetky nedele a veľké sviatky. Dnes je obmedzená na päť veľkopôstnych nedieľ, Veľký štvrtok, bdenia sviatkov Paschy (Veľkej noci), Vianoc a Bohozjavenia a na sviatok svätého Bazila Veľkého (1. január). Väčšina východných cirkví má nejakú formu liturgie svätého Bazila, ktorá mala medzi nimi veľkú autoritu. Samotný svätý Bazil alebo aspoň jeho najbližší žiaci boli zodpovední za kapadócku formu, ktorá bola prijatá v Konštantínopolskej cirkvi.

Liturgiu svätého Jakuba používajú aj niektoré cirkvi byzantského obradu. Liturgie svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého majú ten istý konštantínopolský formát s variantnými modlitbami. Naproti tomu Liturgia svätého Jakuba má úplne inú štruktúru, ktorá pochádza z Antiochijskej cirkvi. Anafora svätého Jakuba bola tradičnou eucharistickou modlitbou Jeruzalemskej cirkvi.[9] Hoci určite nepochádza od samotného svätého Jakuba, je veľmi starobylá a v cirkvách Východu veľmi rešpektovaná. Liturgia svätého Jakuba, ktorú si pre určité príležitosti zachovala melchitská cirkev, odráža tradičné väzby Antiochijskej cirkvi s Jeruzalemom. Táto liturgia sa v rôznych obdobiach používala aj v gréckej cirkvi a bola preložená aj do cirkevnej slovančiny.

Liturgia vopred posvätených darov

Liturgia vopred posvätených darov je jednou z najcharakteristickejších bohoslužieb veľkopôstneho obdobia. Pozostáva z večierne, ku ktorej bol pridaný obrad svätého prijímania. Nemá obetovanie či anaforu, a preto nie je úplným slávením eucharistickej liturgie. Anafora pripomína vzkriesenie nášho Pána. V evanjeliovom príbehu o Kristovom zjavení v Emauzách vidíme, že učeníci „spoznali“ Pána, keď „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30). Táto štvoraká činnosť je určite slávením Eucharistie a v evanjeliovom príbehu vidíme, že kresťanskí veriaci vždy objavujú vzkrieseného Pána pri slávení božskej liturgie.

Celé obdobie Veľkého pôstu má inú symboliku. Namiesto oslavy Vzkriesenia tu naše modlitby, pôst, almužna a skutky pokánia symbolizujú štyridsaťročnú cestu izraelského ľudu cez Sinajskú púšť do zasľúbenej zeme. „Zasľúbenou zemou“ kresťanov je vzkriesenie nášho Pána, ktorý dáva plnosť života všetkým, ktorí v neho veria. Cirkvi byzantského obradu začali považovať za nevhodné modliť sa anaforu vo všedné dni Veľkého pôstu a sformulovali inú bohoslužbu, „zjavenú Bohom nevysloviteľných a neviditeľných tajomstiev“ (Modlitba pred Otčenášom). Pozostáva zo vstupu so svätými darmi, ktoré boli premenené v predchádzajúcu nedeľu, a ich rozdávania vo svätom prijímaní.[10]

Slávením tejto liturgie vopred posvätených darov ohlasujeme svoju vieru v Ježiša ako „pravý chlieb z neba…, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 32 – 33). Veľký pôst predstavuje prechod z Egypta do Izraela, zasľúbenej zeme. Na tejto ceste bol Boží ľud zázračne sýtený mannou z neba. Počas nášho veľkopôstnej cesty sme sýtení nebeskou mannou, ktorá dáva život. Ako vysvetlil Pán: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (Jn 6, 49 – 50).

Dnes je liturgia vopred posvätených darov predpísaná na stredy a piatky Veľkého pôstu, hoci pôvodne sa slávila každý deň Veľkého pôstu, vrátane Veľkého piatka.[11]

[1] Literally, „the Savior’s command“ (tis sotiriou)

[2] Homily on the Letter to the Hebrews 17.6.

[3] Homily on the Gospel of St Matthew 82.5.

[4] On the Orthodox Faith 13.

[5] Louis Bouyer, Eucharist (Couth Bend, IN: Notre Dame Press, 1968), 102.

[6] Homily 50 on Pentecost.

[7] This translation is the one used by the Metropolitan Province of Pittsburgh (Pittsburgh, PA: Byzantine Seminary Press, 1965). Others may translate „purification,“ as „vigilance“ or „sobriety of soul“.

[8] Fur further information on the paragraph, read Bouyer, op. cit. 281-314.

[9] Ibid., 268.

[10] Most Byzantine Churches reserve both the presanctified Body and Blood of Christ, by intincting the consecrated bread with the precious Blood. The Ruthenanina Church reserves only the Body of our Lord, which appears to be the more ancient custom: Nicholas Ouspensky, Evening Worship in the Orthodox Church, trans. Paul Lazor (Crestwood, NY: St Vladimir’s Seminay Press, 1985), 149-151; 208-220. This may stem from the belief that the union of the consecrated Body of our Lord with the unconsecrated wine sanctified this wine by contact.

[11] Some Greek parishes still maintain this ancient custom.