Liturgia / Svetlo pre život II.

Svetlo pre život II.: Božská liturgia – naplnenie času – Paschálne tajomstvo; Nová zmluva; Toto robte na moju pamiatku; Anafora, Epikléza, Liturgie byzantskej tradície; Liturgia vopred posvätených darov

od autora: Ján Krupa · 3 apríla, 2023

Tajomstvom našej viery podľa svätého Pavla je „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27), čo grécki cirkevní otcovia neskôr nazvali theosis (zbožštenie). Svätý Pavol toto tajomstvo vnímal ako Boží plán pre ľudstvo, „ono v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom“ (Ef 3, 5). Príchod Krista nám otvoril toto tajomstvo Božieho plánu pre celé ľudstvo. Vo vtelení jeho Syna vidíme, že Boh zamýšľal zjednotenie všetkých s ním skrze Krista. V ňom sme zjednotení s Bohom, stali sme sa ako On a obnovili sme priateľstvo s Ním.

Podľa svätého Pavla sa týmto tajomstvom naplnil Boží prísľub, daný svojmu vyvolenému ľudu, že prostredníctvom Mesiáša, Pomazaného, spasí celé ľudstvo. Očakávania ľudí boli často len politické, týkajúce sa nezávislosti od tyranov. Kristus zjavil väčšie tajomstvo, slobodu pre všetkých od otroctva hriechu a smrti. Historickou udalosťou svojej smrti na kríži Kristus zjavuje Božiu lásku k celému ľudstvu a svojím zmŕtvychvstaním nám dáva dar slobody od hriechu a smrti. Toto „paschálne tajomstvo“ napĺňa predobraz pôvodnej paschy, exodu z Egypta.

Podľa svätého Pavla existovala len jedna skutočnosť, či už vyjadrená v historických udalostiach, alebo v spomienkových symboloch, ktoré sa používajú na jej pripomínie. Touto skutočnosťou bola jednoducho osoba nášho Pána Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu. Vždy, keď si pripomíname toto tajomstvo, moc Svätého Ducha nám ho sprítomňuje rovnako ako pri jeho prvom výskyte v dejinách. Neexistujú dve udalosti, jedna skutočná a jedna symbolická. Len jedna spása a vykúpenie teraz presahuje priestor a čas. Paschálne tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je zjavné zvlášť v božskej liturgii. Kristus je tu medzi nami prítomný ako skutočnosť, aktívne sa za nás obetuje a zjednocuje sa s nami vo svätom prijímaní. Keď sa zúčastňujeme na slávení Eucharistie, skutočne prijímame Krista. Takto sme spojení so Svätou Trojicou: Otcom, Synom a Svätým Duchom. My sami sa stávame „živou a svätou obetou, príjemnou Bohu“ (Rim 12, 1). Celý náš život je premenený tajomstvom „Krista v nás“.

Podporte nás

Paschálne tajomstvo

Každé tajomstvo má svoje centrum, ktoré môžeme nazývať jeho „srdcom“. Pravé tajomstvo viery zahŕňa celú našu bytosť: naše srdce, myseľ i dušu. Záhady videné len zvonku sú len „hádanky“. Prijatie Božieho pozvania vstúpiť čoraz hlbšie a prenikať do centrálneho tajomstva vedie k rastu jeho chápania, hoci tajomstvo nikdy nemožno úplne pochopiť.

Srdcom života nášho Pána bolo jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Táto udalosť je vrcholom evanjelií a hodinou Kristovej slávy (porov. Jn 12, 23). Každé z evanjelií predstavuje tento moment ako úplné zjavenie Božej lásky k nám, ako naplnenie spásy. Boh prejavil svoju lásku k nám tým, že kvôli nám „sa stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8), aby smrťou pošliapal/premohol smrť (porov. Tropár Paschy).

Tieto udalosti v Kristovom živote sa odohrali počas Paschy, najsvätejšieho sviatku židovského náboženského roka. Pascha oslavovala oslobodenie Izraelitov z otroctva v Egypte a ich odchod do zasľúbenej zeme. Zázraky, ktoré Boh vykonal v ich prospech, aby ich oslobodil, sa pripomínali prostredníctvom rôznych rituálov. Najdôležitejším z nich bolo obetovanie veľkonočného alebo paschálneho baránka. Podľa knihy Exodus každá hebrejská rodina zabíjala baránka a jeho krvou sa natierali veraje vchodových dverí. Keď prišla pohroma, ktorá zabila prvorodeného syna každej domácnosti, ušetrila tie domy, ktoré boli označené krvou baránka. Smrť „obišla“ Boží vyvolený ľud.

Kristus naplnil toto tajomstvo, keď sám zaujal miesto paschálneho baránka a vylial svoju krv na verajach kríža. On je prvorodený a jediný Boží Syn, ktorého krv zachránila celý svet od hriechu a nás všetkých priviedla zo smrti do života. Svätý Pavol s radosťou zvoláva: „Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus“ (1 Kor 5, 7). Evanjelium svätého Jána umiestňuje smrť nášho Pána do dňa prípravy, keď sa v jeruzalemskom chráme zabíjali veľkonočné baránky, aby ukázalo, že Ježiš naplnil všetky starozákonné obety. Toto tajomstvo vyjadruje: „[Kristus] raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9, 12). Tu sa naplnilo prorocké označenie Ježiša svätým Jánom Krstiteľom na začiatku jeho služby: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1, 36).

Všetky štyri evanjeliá, ako aj svätý Pavol nám hovoria, ako Kristus tesne pred svojou smrťou slávil „poslednú večeru“ so svojimi apoštolmi: jedlo, ktoré evanjelisti starostlivo predstavujú v kontexte židovskej Paschy. Ježiš vzal chlieb a víno a označil ich za svoje telo a krv. Dal nám nový rituál na slávenie: rituál, ktorý nie je len symbolický, ale skutočný a ktorý nás oslobodzuje od smrti hriechu, kedykoľvek sa na ňom s vierou zúčastňujeme. Odteraz vždy, keď pristúpime k svätému prijímaniu, budeme skutočne zjednotení s Kristom v našom tele aj v našom duchu. Chlieb božskej liturgie preto nazývame „Baránok“. Eucharistia je skutočne náš Pán, Boží Baránok, ten, ktorý trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, dokonalé naplnenie všetkých obiet.

Eucharistia je Kristovo telo a krv, dar zo srdca jeho umučenia a zmŕtvychvstania. Eucharistia je Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu. Eucharistia je skutočne „božská“ liturgia, pretože je mocným Božím dielom, ktoré sa koná na naše posvätenie. Keď sa na nej zúčastňujeme, stávame sa jedným v Kristovi a zjednocujeme sa s Bohom: Otcom, Synom a Duchom. Nazýva sa tajomstvom, pretože spôsob, akým sa to deje, presahuje našu chápavosť. Napriek tomu, ak sa na tomto tajomstve zúčastňujeme s vierou, môžeme neustále rásť v chápaní veľkej Božej lásky k nám.

„Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9, 11 – 12).

Nová zmluva

Evanjeliá jasne ukazujú, že sám Pán Ježiš výslovne spojil lámanie chleba a delenie sa o kalich pri Poslednej večeri s obetou svojho života, ktorá sa mala uskutočniť v nasledujúci deň prostredníctvom lámania jeho tela a vyliatia jeho krvi. Kristus dal tajomstvo Eucharistie ako základ novej zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25). Táto „zmluva“ sa vzťahuje na slávnostnú dohodu na hore Sinaj medzi Bohom a jeho ľudom: Boh súhlasil, že bude Bohom Izraela, a ľud súhlasil, že bude zachovávať jeho prikázania. Nová zmluva bola predpovedaná v proroctve, ktoré byzantské cirkvi predpisujú čítať na Veľkú sobotu: „Toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca“ (Jer 31, 33). Táto nová zmluva je dokonalým darom Božej lásky k nám, ktorý sa prejavil príchodom Mesiáša, Ježiša, vteleného Božieho Slova, ktorý spojil plnosť božstva s dokonalosťou človečenstva.

Účasťou na eucharistickom tajomstve vstupujeme do tejto novej zmluvy s Bohom: nie je to vonkajšia dohoda medzi dvoma stranami, ale zjednotenie, ktoré z nás robí skutočne nový ľud posvätený jeho Slovom. V ňom sme skutočne zjednotení s Bohom a schopní pripojiť sa k jedinej obete, ktorá nás dokáže premeniť a urobiť svätými.

„Toto robte na moju pamiatku“

Tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania je jedno s tajomstvom Eucharistie: ratifikácia novej zmluvy medzi Bohom a ľudstvom. Vždy, keď slávime božskú liturgiu, Božie dielo v Kristovi sa stáva naším vlastným. Pri Poslednej večeri nám náš Pán prikázal, aby sme opakovali to, čo urobil on: „Toto robte na moju pamiatku“ (Mt 28, 19). Pri liturgii plníme tento príkaz, keď sa kňaz počas pozdvihnutia kalicha a diskosa v podobe kríža modlí v mene ľudu: „Pripomínajúc si toto spasiteľné prikázanie a všetko, čo sa pre nás stalo… Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.“ Naša obeta a Pánova obeta sú rovnaké, líšia sa len spôsobom, akým sa prinášajú. Ježiš na kríži priniesol svoj život v krvavej obete a my v liturgii vstupujeme do jeho obety prostredníctvom našej obety chvály. V samotnej božskej liturgii sa pre našu účasť na Kristovej obete používajú termíny „duchovná bohoslužba“, „nekrvavá, racionálna obeta“, „obeta chvály“. Tento druh bohoslužby zjavil Pán vo svojich poznámkach Samaritánke: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. … Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde“ (Jn 4, 23 – 24).

Liturgia je anamnézou (spomienkou) na Pánovu smrť a zmŕtvychvstanie. Hoci tento spomienkový obrad pripomína skutočnosť Kristovej lásky k nám na kríži a v jeho zmŕtvychvstaní tretieho dňa, v skutočnosti sprítomňuje túto lásku tu a teraz. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Kristus je náš veľkňaz, ktorý priniesol obetu, ktorá nás očisťuje. Teraz aj my obetujeme to, čo bolo raz obetované a čo sa nemôže vyčerpať. Robí sa to na pamiatku toho, čo sa vtedy urobilo, lebo Kristus povedal: ‚Toto robte na moju pamiatku‘ (Lk 22, 19). Neprinášame inú obetu…, ale prinášame vždy tú istú, alebo skôr konáme pamiatku obety.“

Božská liturgia má dvojitú prirodzenosť ako je dvojitá prirodzenosť Krista, ktorý je Boh aj človek. Božská liturgia je spomienkou na udalosť, ktorá sa odohrala v konkrétnom priestore a čase, na smrť a zmŕtvychvstanie nášho Pána. Toto spojenie s jedinečnou udalosťou ľudských dejín dodalo liturgii určité symbolické výklady. A tak sa Veľký vchod prirovnával k Ježišovej pohrebnej procesii či k jeho vchodu do Jeruzalema na Palmovú nedeľu. Prípravný obrad na stole pre proskomídiu sa prirovnával k Ježišovmu narodeniu a skrytému detstvu a Malý vchod s evanjeliárom ku kázaniu nášho Pána. Tieto symboly napomáhali zbožnosti veriacich pri účasti na liturgii, ale nevyjadrujú celé bohatstvo zmyslu. Liturgia je viac než len spomienka. Keď sa pripomínajú skutky nášho Pána, sú aj skutočne prítomné mystickým spôsobom. A tak cirkevní otcovia mohli nazývať liturgiu „logickou“, „racionálnou“ alebo „nekrvavou“ obetou v tom zmysle, že pripomínaná udalosť je skutočne prítomná, hoci našimi zmyslami nevnímaná v jej skutočnej realite: Láska Boha k nám na kríži, v hrobe a prostredníctvom zmŕtvychvstania je pre nás dnes skutočne prítomná. Je to skutočná obeta, ktorej tajomstvo bolo zjavené a je vyjadriteľné bez toho, aby sme ho úplne pochopili.

Božská liturgia je jedna akcia, ktorá je zároveň symbolom aj skutočnosťou. Jej symbolická povaha ju nerobí menej reálnou. Keď prezentujeme tieto obrady a slová, keď sa chlieb a víno kladú na svätý stôl a konsekrujú, prežívame túto umocnenú skutočnosť ako „Krista medzi nami“. Ako Cirkev sme spojení v posväcujúcej činnosti, ktorá nás oslobodzuje od hriechu a napĺňa Duchom v plnosti budúceho kráľovstva, ktoré prežívame v prítomnosti. Keď jeme a pijeme Kristovo telo a krv, zjednocujeme sa s Bohom vo Svätej Trojici prostredníctvom Slova, ktoré sa stalo telom kvôli nám. Svätý Ján Zlatoústy toto tajomstvo vyjadril takto: „Nestačilo totiž, že sa [Kristus] stal človekom, že bol zbitý a zabitý, ale on sa s nami aj spojil, a nielen vierou, ale aj samotným skutkom nás robí svojím telom… a my sme sa stali jedným telom s Kristom.“

To, že spomienka na kedysi prinesenú obetu sa môže stať samotnou obetou, je možné prostredníctvom moci Svätého Ducha. Svätý Ján Damaský hovorí o Eucharistii: „Ako Boh stvoril všetko, čo stvoril, pôsobením Svätého Ducha, tak aj teraz pôsobenie Svätého Ducha uskutočňuje tie veci, ktoré presahujú prirodzenosť a sú pochopiteľné jedine vierou. Mária z Ducha počala Ježiša; teraz z Ducha je náš Pán prítomný vo svätom tajomstve Eucharistie a uskutočňuje to, čo jeho smrť a zmŕtvychvstanie znamenajú pre ľudstvo. Keby božská liturgia bola len naším vyvolávaním spomienok na minulé udalosti, tieto udalosti by skutočne zostali len obrazmi a symbolmi. Pôsobením Svätého Ducha sa naša obeta chvály stáva jednou obetou milou Bohu. Svätý Ján Zlatoústy poznamenáva: „My síce obetujeme, ale tak, že si pripomíname [Kristovu] smrť, a táto spomienka je jedna, a nie mnohé… Kristus je jeden všade, tu aj tam je úplný, jedno telo“ (cit. dielo).

Prvá časť: Príprava kléru	Druhá časť: Príprava darov	*Tretia časť: Enarxis* (Obrad zhromaždenia)**	Štvrtá časť: Bohoslužba slova
Modlitby pred cárskymi dverami	Vykrojenie Baránka	Veľké okiadzanie	Malý vchod, tropáre
Umývanie rúk	Príprava kalicha	„Požehnané kráľovstvo…“	Trojsvätá pieseň
Obliekanie	Uloženie častíc	Veľká ekténia a modlitba	Prokimen, Apoštol (čítanie)
	Zahalenie a okiadzanie	Antifóny	Aleluja a Evanjelium
	Modlitba obetovania	Malá ekténia a modlitby	Homília
		Hymnus „Jednorodený Synu“	Ekténia

Piata časť: bohoslužba Eucharistie

Pred anaforou	Anafora	Pred svätým prijímaním	Sväté prijímanie
Veľký vchod	Vďakyvzdanie	Prosebná ekténia	Sväté prijímanie kléru a ľudu
Ekténia a modlitba obetovania	Anamnéza(spomienka)	Pánova modlitba a modlitba sklonenia hláv	Hymny, ekténia a ďakovná modlitba
„Pokoj všetkým…“	Epikléza (Zvolávanie Svätého Ducha)	Lámanie a zmiešanie Baránka	Zaambónna modlitba
Vyznanie viery	Spomienka (pápeža a biskupa)	„Verím, Pane, a vyznávam…“	Požehnanie a prepustenie

Anafora

Ústredná časť Eucharistie, anafora („modlitba obetovania“), sa začína kňazským požehnaním: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (porov. 2 Kor 13, 13). Ústredná časť sa končí doxológiou (oslavou) kňazom: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.“ Na toto zhromaždenie odpovedá: „Amen!“ („Tak nech je!“).

Anafora je založená na židovských modlitbách požehnania (barakoth), ktorých typickým príkladom je: „Požehnaný si, Pane, Kráľ vesmíru, ktorý vyvádzaš chlieb zo zeme.“ Pri Poslednej večeri Ježiš vyslovil takúto modlitbu požehnania nad chlebom a vínom, ktoré sa podávali pri stolovaní. Židovské požehnania sa začínajú slávnostným oslovením Boha, v ktorom sa spomínajú jeho relevantné atribúty. Nasleduje rozprávanie o všetkých príslušných dobrých dielach, ktoré pre nás Boh vykonal. Tak ako je Boh požehnaný pre svoje minulé skutky, podobne koná pre nás aj teraz prostredníctvom tajomstva svojej nemennej lásky k nám. Modlitba sa končí prosbou, aby Boh pre nás tu a teraz uskutočnil to isté požehnanie.

Byzantská anafora svätého Jána Zlatoústeho sa začína slávnostným oslovením Boha Otca, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný a nemeniteľný“. Tie isté atribúty sa vzťahujú na celú Trojicu: Otec, Syn a Svätý Duch. V modlitbe sa potom vymenúva všetko, čo pre nás Boh urobil, a ohlasuje sa naša viera v milujúceho Boha, ktorý nás zachraňuje. On nás nielen stvoril, ale neustále sa o nás stará: „Ty si nás z nebytia priviedol k bytiu a tých, čo padli, znova si pozdvihol a neprestajne si konal všetko, aby si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo“ (Anafora sv. Jána Zlatoústeho). Liturgia je nielen spomienkou na minulé udalosti, ale aj oslavou budúceho osudu ľudského rodu.

Vrcholom Božieho spásneho diela pre nás je poslanie jeho Syna. To je ústredná téma anafory svätého Jána Zlatoústeho, ktorá zas cituje evanjeliové vyjadrenie najvyššej lásky: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Kňazov recitál o Kristovom pozemskom živote a diele sa končí opisom Poslednej večere, na ktorej náš Pán povedal učeníkom, aby jedli a pili, lebo „Toto je moje telo … Toto je moja krv“.

V anamnéze (gr. anamnesis – spomienka), ktorá nasleduje, slávnostne ohlasujeme, že si pripomíname všetko, čo pre nás Kristus urobil, aby sme splnili jeho „spasiteľný príkaz“ („Toto robte na moju pamiatku“). Pre Boha je celý čas večnou prítomnosťou. Ako obmedzené stvorenia sme nútení prežívať čas ako sled udalostí. Kedykoľvek Boh koná, uskutočňuje sa celá spása. So žalmistom môžeme vždy spievať: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 117, 24). Keď Mojžiš previedol Izraelitov cez more, predobrazil naše oslobodenie z otroctva hriechu prostredníctvom Kristovho krstu „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Keď Pán kŕmil hebrejský ľud na púšti mannou, predobrazil živý chlieb, ktorý budeme dostávať vo svätom prijímaní (Jn 6, 32 – 33). Keď Pán nasýtil zástupy rozmnožením chlebov a svadobných hostí vínom z vody, predobrazil svoj dar pri svätom prijímaní. Ukázal tiež svoju vládu nad prvkami stvorenia, ktoré nás denne živia. Božská liturgia sprítomňuje celú minulosť našej spásy dnes a sprítomňuje aj budúcnosť. Dnes je už prítomné konečné ospravedlnenie celého ľudstva a my sme schopní „spomínať“ na „druhý a slávny príchod“. Každé slávenie liturgie je vyjadrením našej viery, že Boh už uskutočňuje svoje prisľúbenia!

Anamnéza je spojená s gestom obetovania. Diakon pozdvihuje sväté dary, keď kňaz hovorí: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Tu sa koná stotožnenie: obetujeme stvorené dary chleba a vína, ktoré nám dal Boh Stvoriteľ. Keď si pripomíname Kristov spásonosný príkaz, kňaz prosí Otca, aby zoslal Svätého Ducha na premenenie svätých darov (epikléza). Tieto prvky sa stávajú skutočným telom a krvou jeho jediného Syna, ktorý mu skutočne patrí. Anafora sa končí modlitbami za živých a mŕtvych a za potreby všetkých.

Cieľom a zavŕšením božskej liturgie je sväté prijímanie: jednota medzi Bohom a ľudstvom a jednota medzi veriacimi. V anafore sa modlíme, aby sme sa pripojili k tým, ktorí majú účasť na posvätených daroch, aby sme mali „spoločenstvo vo Svätom Duchu“. Liturgia zjednocuje Boha a ľudí v spolupráci (po grécky: synergia). Božskou časťou je dielo spásy uskutočnené Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Pôsobenie Svätého Ducha tajomným spôsobom robí z našej obradnej činnosti prejav Božej lásky k nám. Anafora sa obracia na Otca: „[Ktorý] tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Našou úlohou je priniesť dary: chlieb a víno z našich rúk, obetu chvály z našich úst, spomienku na Krista našou mysľou a vyjadrenie lásky k Bohu a k sebe navzájom z nášho srdca. Pozdvihujeme svoje srdcia, spomíname, obetujeme. Boh je však ten, kto miluje a „spomína“, čím sa minulé udalosti stávajú reálnymi aj dnes. On sa „obetuje a zároveň je obetovaný“ (modlitba Cherubínskeho hymnu). Poslal svojho Syna; stvoril dary chleba a vína; a robí ich svojím Synom ako „pravý chlieb z neba“ (Jn 6, 32).

Epikléza

Anafora pokračuje epiklézou alebo zvolávaním Svätého Ducha. Kňazi sú vysvätení, aby sa v mene celého spoločenstva modlili k Otcovi za pôsobenie Ducha medzi ľuďmi. Boh, ktorý uskutočňuje celé svoje dielo spásy prostredníctvom Ducha, dovršuje liturgiu prostredníctvom toho istého Ducha. Ako vysvetlil svätý Ján Zlatoústy: „[Kňaz], ktorý je prítomný, nerobí nič, ani správne uskutočňovanie obetovania darov nie je zásluhou ľudskej prirodzenosti, ale milosť Ducha, ktorý je prítomný a zostupuje na všetkých, završuje túto mystickú obetu.“

Kňaz vzýva Boha:

„Zošli svojho Svätého Ducha na nás i na tieto predložené dary. A učiň tento chlieb drahocenným telom tvojho Krista. A čo je v tejto čaši, drahocennou krvou tvojho Krista. Premeň ich Duchom tvojím Svätým. Nech sú prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva, na posilnenie dôvery v teba, nie na súd alebo odsúdenie“ (Anafora sv. Jána Zlatoústeho).

Cieľom Eucharistie, ako je vyjadrené v epikléze, je posvätenie ľudí, ktorí sa zúčastňujú na božskej liturgii. Liturgia je darom na naše posvätenie, pozdvihnutie z hriechu a zbožštenie (po grécky: theosis). Prvým krokom v procese posvätenia je odpustenie hriechov. Hriech je dôsledkom zneužitia slobodnej vôle. Pripravuje nás o slobodu. Ľudský rod má od počiatku sklon k hriechu, k strate daru slobody. Preto je svet v moci hriechu. Zničenie hriechov a znovunastolenie slobody možno dosiahnuť len životom podľa vzoru Ježišovej poslušnosti svojmu Otcovi. Moc a sila očistiť sa od hriechu je darom Svätého Ducha jeho Cirkvi (Jn 20, 22 – 23) a prejavuje sa najmä v božskej liturgii. Prvá prosba epiklézy je za „občerstvenie duše … odpustenie hriechov“.

Božská liturgia sa slávi, vyjadrené slovami epiklézy, „na uskutočnenie nebeského kráľovstva“. To možno chápať dvojakým spôsobom. Prvým je znovunastolenie Božieho kráľovstva na tomto svete, a to smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša, ako to bolo prisľúbené: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“ (Mk 9, 1). Tajomstvo liturgie je rituálnym slávením už prítomnej skutočnosti: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27). Keď napríklad spievame Cherubínsku pieseň, „tajomne predstavujeme“ cherubínov, ktorí spievajú na Božiu slávu v nebeskom kráľovstve; ale keďže Kristus je skutočne prítomný v slávení liturgie, Cirkev sa v skutočnosti stáva „nebeským Jeruzalemom“, upevňuje Božiu moc vo svete.

V druhom zmysle sa však kráľovstvo ešte len musí naplniť. Keď Kristus okúsil kalich svojho umučenia, aby zničil moc hriechu, povedal učeníkom: „Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo“ (Lk 22, 18). Význam Kristovej smrti a zmŕtvychvstania pre naše dejiny sa ešte len ukáže, hoci samotná udalosť je plnosťou Božej spásy a prameňom, z ktorého Boh premieňa svet. Budúcnosť bude odhalené, keď budeme žiť podľa Kristovej cesty.

Samotný výber nedele ako Pánovho dňa je znakom tohto dvojakého rozmeru kráľovstva. Nedeľa je dňom zmŕtvychvstania nášho Pána (spomienkou) a zároveň dňom, v ktorý sa očakáva opätovný príchod Krista. Nedeľa je dňom nového stvorenia: vzkriesenie robí celé ľudstvo novým a jedného dňa sa naplní Božia vôľa pre celé stvorenie.

Eucharistia prináša dar „spoločenstva vo Svätom Duchu“. Táto veta sa v liturgii opakovane používa na označenie zjednotenia s Bohom v Trojici a zjednotenia s ostatnými v spoločenstve (v gréčtine koinonia, čo znamená spoločenstvo aj spolupatričnosť). Prijímanie Krista v Eucharistii má prehĺbiť jednotu, ktorú máme s ostatnými veriacimi v Cirkvi ako deti jedného Otca, chrám Svätého Ducha a Kristovo telo (porov. 1 Kor 3, 16; 12, 27).

„Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha“ (Anafora sv. Bazila Veľkého). Skutočné prežívanie tohto spoločenstva by premenilo svet a dosiahlo by osud ľudstva. Ľudské rozdiely sťažujú život v spoločenstve; ale vzor Kristovho obetavého života a moc Svätého Ducha nám ukazujú cestu a umožňujú nám to. Toto je najväčšie požehnanie liturgie: je to vyvolený prostriedok, ktorým nás Boh robí hodnými ako „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali [jeho] slávne skutky“ (1 Pt 2, 9), v jednote viery a lásky.

Liturgia byzantskej tradície

Tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána slávia kresťania podľa Ježišovho príkazu: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Všetci kresťania, ktorí slávia Eucharistiu, tak robia podľa základného formátu, ktorý dal Pán. Liturgia má korene v tradícii Židov, z ktorých pochádzal Mesiáš. Avšak Kristov príkaz, „Učte všetky národy“ (Mt 28, 19), viedol k prispôsobeniu sa veľkej kultúrnej rozmanitosti pri zachovaní základnej pravdy evanjelia, vrátane Eucharistie. Napriek zmenám na rôznych miestach a v rôznych obdobiach kresťanských dejín je liturgia stále rozpoznateľná ako kresťanský výhonok židovskej synagogálnej bohoslužby s čítaním Svätého písma a modlitbou baraky (požehnania).

Najstaršími prvkami liturgie sú modlitby adresované Bohu, napríklad eucharistické modlitby alebo anafory, ktoré obsahujú prvky požehnania, chvály, oslavy a vďakyvzdania. Eucharistické modlitby všetkých historických kresťanských cirkví sledujú základné línie týchto židovských modlitieb požehnania alebo posvätenia, často s lyrickým pokladom, ako napríklad: „Naozaj je dôstojné a správne ospevovať ťa a zvelebovať, chváliť ťa a vzdávať ti vďaky i klaňať sa ti…“ (Anafora sv. Jána Zlatoústeho).

V priebehu storočí si každá cirkev vytvorila svoju vlastnú formu liturgie, ktorá však naďalej vyjadruje tú istú univerzálnu tému. Všetky si navzájom svedčia o viere Božieho ľudu, ktorá je vyjadrená v bohoslužbe. Asýrska, Koptská a Sýrska cirkev majú vo svojich tradíciách množstvo eucharistických modlitieb, zatiaľ čo európske tradície (Byzantská a Rímska cirkev) boli konzervatívnejšie. A tak od 16. storočia až do Druhého vatikánskeho koncilu mala Rímska cirkev len jednu eucharistickú modlitbu, „Rímsky kánon“. Potom boli pridané ďalšie tri, ktoré nadväzujú na starobylé a tradičné formy. Napríklad štvrtá rímska eucharistická modlitba je vo všeobecnosti založená na koptskej anafore svätého Bazila.

Vo všeobecnosti byzantské cirkvi používajú dve anafory. Prvou a častejšie používanou je anafora svätého Jána Zlatoústeho. Táto anafora je rozvinutejšou formou sýrskej anafory Dvanástich apoštolov. Nevznikla v byzantskom hlavnom meste Konštantínopole a pravdepodobne ju tam zaviedol Sýrčan, svätý Ján Zlatoústy, keď sa stal tamojším arcibiskupom. Nie je to, ako sa často myslelo, skrátená anafora svätého Bazila. Anafora svätého Bazila pochádza z kapadóckej tradície Malej Ázie. Táto anafora je oveľa dlhšia než anafora svätého Jána Zlatoústeho a obsahuje množstvo biblických pasáží, ktoré sú nádherne votkané do opisu celého diela spásy. Nie je to kajúca anafora a pôvodne sa používala pre všetky nedele a veľké sviatky. Dnes je obmedzená na päť veľkopôstnych nedieľ, Veľký štvrtok, vigílie sviatkov Paschy (Veľkej noci), Vianoc a Bohozjavenia a na sviatok svätého Bazila Veľkého (1. január). Väčšina východných cirkví má nejakú formu liturgie svätého Bazila, ktorá mala medzi nimi veľkú autoritu. Samotný svätý Bazil alebo aspoň jeho najbližší žiaci boli zodpovední za kapadócku formu, ktorá bola prijatá v Konštantínopolskej cirkvi.

V niektorých byzantských cirkvách sa používa aj Liturgia svätého Jakuba. Liturgie svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého majú ten istý konštantínopolský formát s rôznymi modlitbami. Naproti tomu Liturgia svätého Jakuba má úplne inú štruktúru, ktorá pochádza z Antiochijskej cirkvi. Anafora svätého Jakuba bola tradičnou eucharistickou modlitbou Jeruzalemskej cirkvi. Hoci určite nepochádza od samotného svätého Jakuba, je veľmi starobylá a v cirkvách Východu veľmi rešpektovaná. Liturgia svätého Jakuba, ktorú si pre určité príležitosti zachovala Melchitská cirkev, odráža tradičné väzby Antiochijskej cirkvi s Jeruzalemom. Táto liturgia sa v rôznych obdobiach používala aj v Gréckej cirkvi a bola preložená aj do cirkevnej slovančiny.

Liturgia vopred posvätených darov

Liturgia vopred posvätených darov je jednou z najcharakteristickejších bohoslužieb veľkopôstneho obdobia. Pozostáva z večierne, ku ktorej bol pridaný obrad svätého prijímania. Nemá obetovanie či anaforu, a preto nie je úplným slávením eucharistickej liturgie. Anafora pripomína vzkriesenie nášho Pána. V evanjeliovom príbehu o Kristovom zjavení v Emauzách vidíme, že učeníci „spoznali“ Pána, keď „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30). Táto štvoraká činnosť je určite slávením Eucharistie a v evanjeliovom príbehu vidíme, že kresťanskí veriaci vždy objavujú vzkrieseného Pána pri slávení božskej liturgie.

Celé obdobie Veľkého pôstu má odlišnú symboliku. Namiesto oslavy Vzkriesenia tu naše modlitby, pôst, almužna a skutky pokánia symbolizujú štyridsaťročné putovanie izraelského ľudu cez Sinajskú púšť do zasľúbenej zeme. „Zasľúbenou zemou“ kresťanov je vzkriesenie nášho Pána, ktorý dáva plnosť života všetkým, ktorí v neho veria. Byzantské cirkvi začali považovať za nevhodné modliť sa anaforu vo všedné dni Veľkého pôstu a sformulovali inú bohoslužbu „zjavenú Bohom nevysloviteľných a neviditeľných tajomstiev“ (Modlitba pred Otčenášom). Pozostáva z vchodu so svätými darmi, ktoré boli konsekrované v predchádzajúcu nedeľu, a z ich rozdávania vo svätom prijímaní.[1]

Slávením tejto liturgie vopred posvätených darov ohlasujeme našu vieru v Ježiša ako „pravý chlieb z neba…, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 32 – 33). Veľký pôst predstavuje prechod z Egypta do Izraela, zasľúbenej zeme. Na tejto púti bol Boží ľud zázračne sýtený mannou z neba. Počas nášho veľkopôstneho cestovania sa sýtime nebeskou mannou, ktorá dáva život. Ako vysvetlil Pán: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (Jn 6, 49 – 50).

Dnes je liturgia vopred posvätených darov predpísaná na stredy a piatky Veľkého pôstu, hoci pôvodne sa slávila každý deň Veľkého pôstu vrátane Veľkého piatka.

Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.