Prúd živej vody

Prúd živej vody: Formát Biblie – Vývoj Septuaginty; Nový zákon

od autora: Ján Krupa · 23 januára, 2023

Formát Biblie

Vôbec by sme nemali potrebovať pomoc písaného slova, lebo by sme mali viesť taký čistý život, aby k dušiam hovorila milosť Ducha namiesto kníh. Naše srdcia by mali nosiť odtlačok Ducha tak, ako sú knihy napísané atramentom.

Keďže ich však potrebujeme, uvedomme si, aké vážne je to, keď túto pomoc zanedbávame. Namiesto toho sa k Svätému písmu správame ľahostajne, akoby bolo vytvorené naprázdno alebo náhodne. Aký trest si tým na seba privolávame.

Ale však k tomu nedošlo, venujme prísnu pozornosť tomu, čo bolo napísané. Učme sa, že najskôr bol daný Starý zákon a až potom Nová zmluva.

Ján Zlatoústy, Prvá homília na Matúša 1, 2

Keďže podrobnejšie štúdium obsahu Biblie nás čaká neskôr, môžeme tu na chvíľu veľmi stručne načrtnúť hlavné rozdelenia a vývoj Svätého písma a potom sa rýchlo pozrieť na to, ako podporuje posvätnú Tradíciu.

Biblia je malá knižnica. V rôznych historických obdobiach sa skladala z rôznych diel. Dokonca aj v dnešnej dobe Židia a protestanti zahŕňajú do svojej Biblie menší počet zložkových kníh než katolíci a pravoslávni. A okrem toho Židia delia knihy svojej Biblie inak ako kresťania.

Dvoma hlavnými piliermi Biblie pre súčasných kresťanov sú Starý a Nový zákon. Všetky skúsenosti s Bohom viedli k formovaniu zmlúv alebo zákonov (dohôd alebo splnomocnení). Z miesta, kde dnes stojí kresťan v toku dejín spásy, vidno dve takéto hlavné pakty: novú zmluvu alebo zálohu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus, a predchádzajúcu éru, ktorá je zhrnutá v slovnom spojení Starý zákon. V skutočnosti bolo veľa starých zákonov, v ktorých Boh vstúpil do paktu s Adamom, s Abrahámom, potom s izraelským ľudom prostredníctvom Mojžiša atď. Každá z týchto zmlúv mala svoje znamenie. Znalci Svätého písma poukazujú na sabat ako znamenie pôvodnej zmluvy s Adamom, na dúhu ako znamenie zmluvy s Noemom, na obriezku ako znamenie zmluvy s Abrahámom a na Zákon ako znamenie zmluvy s Mojžišom. Pre naše účely môžeme Starý zákon definovať ako obdobie, v ktorom Boh vstupoval do neustále sa prehlbujúceho vzťahu s ľudstvom v rôznych etapách, ktoré boli vyznačené rôznymi znameniami, pričom všetky etapy viedli k jedinému, konečnému Novému zákonu a boli v ňom zavŕšené.

Celá Biblia sa ďalej delí na pododdiely. Avšak presná schéma pre toto sa v jednotlivých skupinách líši. Tí, ktorí sa riadia gréckym vydaním Svätého písma, zvyknú deliť na Zákon a Dejiny a na Prorocké a Poetické knihy. Tí, ktorí používajú hebrejské vydanie Biblie, zvyčajne hovoria o Zákone, Prorokoch (ktorých delia na skorších a neskorších prorokov) a Spisoch. Zmätok vytvára to, čo sa v gréckej schéme nazýva dejinami (napríklad kniha Rút), ale v hebrejskej schéme sa nazýva spisom. Prvá a druhá Kniha kráľov sú v hebrejskej schéme uvedené medzi prorokmi, zatiaľ čo v gréckej schéme sú medzi dejinami. Keďže väčšina kresťanov používa grécku schému, pozrime sa bližšie práve na ňu.

Prvá časť Starého zákona sa zvyčajne označuje ako Dejiny. Osobitne vyniká prvých päť kníh a zvyčajne sa nazývajú Pentateuch alebo Tóra (Zákon). Ich cieľom je opísať najstaršie dejiny Božieho ľudu. Táto časť bola azda najviac upravovanou v celej Biblii. A okrem toho nebola prvou časťou, ktorá bola odovzdaná na papier, hoci materiál, ktorý obsahuje vo svojich príbehoch, patrí k najstarším vo Svätom písme. Veľká časť jej obsahu sa dlho odovzdávala ústnym podaním a potom bola zostavená a upravená. Ešte aj v čase Babylonského vyhnanstva (okolo roku 600 pred Kristom) sa upravovali časti tejto časti.

Ďalšie knihy, ktoré obsahujú dejiny, sú logickým pokračovaním Pentateuchu a pokrývajú obdobie od Mojžiša až po Machabejské povstanie (okolo roku 200 pred Kristom). Túto časť tvoria knihy Jozue, Sudcovia, Rút a Králi (občas sa delia ako Samuel a Králi), ako aj Kroniky, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester a Machabejci.

Pod múdroslovnými knihami rozumieme určité literárne snaženia, ktoré zahrňujú piesne, poéziu a nejakú filozofickú prózu. Väčšinu z nich možno klasifikovať židovským označením Spisy alebo Katoubim. Patria sem knihy Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a Kazateľ.

A nakoniec pod pojmom proroci rozumieme rad dynamických osobností, ktorých výroky podnecovali Boží ľud k novému a lepšiemu spoločenstvu. Túto časť delíme na väčších prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel) a menších prorokov (Ozeáš, Joel, Ámos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš). K tejto časti pridávame ďalšie dve diela, Náreky a Baruch, ktoré sa považujú za rozšírenie Jeremiášovho diela. Prorocká doba trvala dve storočia, od roku 800 do roku 600 pred Kristom. V tomto období žili Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel, ako aj väčšina takzvaných dvanástich menších prorokov, ktorých diela sú zahrnuté v Biblii.

Táto prorocká doba ilustruje to, čo sme už spomenuli: ľudské bytosti sú reflexívne. Nielenže tvoríme dejiny, ale tieto dejiny nás aj ovplyvňujú. Svätý Duch pôsobil v Mojžišovi a jeho život a služba mali hlboký vplyv na spoločenstvo. Písomné správy o jeho živote mali vplyv aj naďalej. Vďaka neustálemu vracaniu sa k týmto záznamom pôvodné snahy opäť ožívali pre ľudí.

Vývoj Septuaginty

No Bibliu (ako ju poznáme dnes) formovali aj ďalšie veľké spoločenské a historické posuny, ktoré ovplyvňovali aj rast spoločenstva. Keď väčšina Židov vo vyhnanstve už nerozumela aramejčine alebo hebrejčine (jazykom, v ktorých bolo Sväté písmo najskôr zaznamenané), Svätý Duch inšpiroval určitých talentovaných ľudí v v egyptskej Alexandrii, aby preložili toto Sväté písmo do gréčtiny. Zbožná legenda hovorí, že 70 učencov, ktorí pracovali nezávisle od seba, prišlo s presne totožným prekladom Svätého písma, a preto bol tento grécky preklad známy ako Septuaginta (z gréckeho výrazu pre „70“). Často sa označuje rímskou číslicou pre 70, „LXX“.

Septuaginta je dodnes oficiálnou verziou Starého zákona, ktorú používajú východné cirkvi, a bola základom pre latinský preklad od svätého Hieronyma, preklad, ktorý je známy ako Vulgáta a celé stáročia bol oficiálnou verziou Starého zákona v Rímskej cirkvi.

Alexandrijskí židovskí učenci nielenže vytvorili majstrovský preklad hebrejského Svätého písma do gréčtiny, ale do svojho zoznamu „normatívnych“ kníh zaradili aj niekoľko diel, ktoré boli pôvodne napísané v gréčtine. Grécke slovo kánon znamená pravidlo alebo normu alebo štandard, a tak tie knihy, ktoré boli zahrnuté do „normatívnej“ zbierky posvätných spisov, boli známe ako kánonické spisy.

A tak kánon LXX (Septuaginty) obsahuje všetkých 39 kníh, ktoré boli pôvodne napísané v hebrejčine, ako aj 7 kníh a časti 2 ďalších, ktoré boli pôvodne napísané v gréčtine.

V Kristovej dobe sa LXX tešila obrovskej popularite v židovských komunitách. Vo viac ako 1000 prípadoch, keď kresťanské Sväté písmo cituje židovské Sväté písmo, je drvivá väčšina týchto citácií prevzatá priamo z LXX verzie Starého zákona.

Tie časti LXX, ktoré boli pôvodne napísané v gréčtine, sa niekedy označujú ako „Druhý kánon“ alebo po grécky ako Deuterokánonické knihy. Byzantské cirkvi zastávajú názor, že Septuaginta je inšpirovaný preklad a všade tam, kde je v gréckom texte zmena oproti hebrejskému textu, treba ju prijať ako formu úpravy, ktorú vykonal Svätý Duch. Tento názor sa v čase protestantskej reformácie stal dosť kontroverzným, lebo reformátori sa vo svojej túžbe očistiť Cirkev od cudzích prídavkov snažili zabezpečiť „čistotu“ Svätého písma. Rozhodli sa riadiť kánonom (zoznamom) kníh, ktorý kodifikoval Jamnijský koncil. Tento koncil bol stretnutím židovských rabínov v meste Jamnia neďaleko dnešnej Jaffy v roku 90 nášho letopočtu a rozhodol, že za súčasť autentickej Biblie sa budú považovať len knihy, ktoré boli napísané v hebrejčine. Všetky ostatné spisy označil za „apokryfy“ (nejasného pôvodu). V dôsledku toho protestantská Biblia, ktorá sa riadi židovskou úpravou, má menej kníh než katolícka alebo pravoslávna Biblia.

Osobná úvaha

Aké sú delenia Biblie?

Vymenuj tri často Starého zákona?

Prečo Katolícka cirkev uznáva niektoré knihy Biblie ako kánonické, zatiaľ čo protestanti nie?

Nová zmluva

Ako sa spoločenstvo rozvíjalo a prorocké hnutie pomáhalo ľudu hlbšie pochopiť dôsledky jeho histórie a očakávania, ktoré z nej vyplývali, vznikol akýsi lavínový efekt. Táto stále rastúca intenzita Zjavenia vyvrcholila vtelením Loga, ktorý je Boh hovoria takpovediac „zvnútra stvorenia“. Zaznamenané skúsenosti z tejto záverečnej etapy sa označujú ako Nový zákon. Samozrejme, že v židovskej Biblii sa takáto časť nenachádza. Pre kresťanov je však vrcholom zjavenia.

Uviedli sme, že došlo k záverečnej, vrcholnej udalosti, ktorá sa ukázala byť vrcholom celého procesu: príchod božskej skutočnosti v osobe Ježiša Krista do času a priestoru v ľudskej podobe. Život a dielo Ježiša Krista je jadrom toho, čo nazývame Nový zákon alebo Nová zmluva. Písomný Nový zákon sa vyvíjal podobne ako Starý zákon. Prví ľudia, ktorí spoznali a prijali Ježiša ako Krista, sa združili do spoločenstva, ktoré nazývame Cirkev. Rozprávali si príbehy o jeho živote a službe a opakovali obrady, ktoré im poskytol ako priame spojenie s ním. Po niekoľkých niekoľkých desaťročí po jeho prítomnosti na tomto svete o ňom ľudia začali písať. To, čo poznáme ako listy, posielal jednotlivec nejakej skupine alebo inému jednotlivcovi a vysvetľoval význam tejto ohromnej udalosti.

„Apoštol“, ako ho často nazývajú východné tradície, Pavol z Tarzu, bol nepochybne najvplyvnejšou osobou vo vývoji kresťanského myslenia. O jeho misijnej činnosti sa píše v Skutkoch apoštolov a je skutočne pôsobivá. Jeho listy spoločenstvám, s ktorými spolupracoval (alebo dúfal, že bude spolupracovať, ako to bolo v prípade Rimanov), poskytujú obrovské množstvo informácií o ranom živote kresťanskej Cirkvi. Zaradenie 13 listov, ktoré sa pripisujú tomuto veľkému mysliteľovi, do kánonu Nového zákona spolu s liturgickým čítaním týchto textov ako pravidelnej súčasti kresťanskej bohoslužby od prvého storočia do súčasnosti zabezpečilo, že vplyv tohto veľkého súboru spisov pokračuje v dejinách.

Nazývať tieto listy „listami“ v bežnom zmysle môže byť zavádzajúce. Niektoré z nich sú naozaj také, napríklad listy Korinťanom. Iné sa však javia byť dobre premyslenými traktátmi a výkladmi, napríklad list Efezanom. Znalci Svätého písma si myslia, že prevažná časť prvého Petrovho listu je krstnou homíliou, ktorá bola prednesená pre Paschu. V každom prípade všetky tieto spisy odrážajú reakciu ďalších ľudí na novú situáciu milosti.

Len čo sa tieto listy (alebo aspoň niektoré z nich) začali šíriť, začali sa objavovať diela, ktoré by sme mohli nazývať Ježišovými životopismi. Dnes ich poznáme ako štyri evanjeliá a pripisujeme ich svätým Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi. Lukášovo evanjelium má sprievodný zväzok, ktorý je známy ako Skutky apoštolov.

Naše moderné anglické slovo Gospel pochádza zo staroanglického výrazu pre „dobrú zvesť“, ktorým bol „Godspell“ (porov. s good spiel). Godspell bol doslovným prekladom gréckeho termínu používaného v Novom zákone eu-angellion alebo dobrá zvesť. Pozostatky gréckeho zdroja slova „evanjelium“ máme v našich anglických výrazoch evangelical (evanjeliový; založený na evanjeliách) alebo evangelist (evanjelista; ten, ktorý prináša dobrú zvesť). Poznáme mnoho ľudí, ktorí sa označujú za evanjelistov, ale vo východnej tradícii je termín evanjelista vyhradený pre tých, ktorým sa pripisuje napísanie evanjelií. Zdá sa, že prvé tri evanjeliá majú rovnakú štruktúru a občas sa nazývajú synoptické (pretože „na prvý pohľad“ vidno ich podobnosť, alebo sa dajú čítať všetky tri naraz „jedným okom“). Evanjelium svätého Jána je posledné zo štyroch písomných evanjelií a má celkom iný tón a štruktúru. Viac sa o tom dozvieme, keď sa v budúcnosti budeme venovať hlbšiemu štúdiu Svätého písma.

Posledná kniha Nového zákona sa nazýva Zjavenie apoštola Jána. Je to zvláštna a tajuplná kniha, napísaná v akomsi kóde, v ktorom je pravé posolstvo ukryté vo fantastických obrazoch a symboloch. Táto kniha sa bežne nesprávne interpretuje ako „veštenie“. Cirkev si neustále dávala pozor na to, ako ľudia využívajú alebo zneužívajú prorocké prvky v tejto knihe, a to až do takej miery, že na Východe sa veľmi zdráhali zaradiť ju do kánonu Nového zákona. Správne chápaná kniha Zjavenia apoštola Jána ponúka posolstvo útechy tým, ktorí trpia pre evanjelium. Robí to pomocou silného radu obrazov víťazstva dobra nad zlom a konečného víťazstva Krista a príchodu Nového Jeruzalema. Kniha Zjavenia apoštola Jána je plná liturgických odkazov a mala obrovský vplyv na rozvoj liturgickej zbožnosti v byzantskej tradícii.

Ako presne Svätý Duch inšpiroval ľudského autora, aby predstavil Božie posolstvo pomocou ľudského jazyka, to je záhadou. Špekulácie o možnom procese tejto interakcie božskej a ľudskej energie sa vždy ukázali ako nedostatočné. Naša Cirkev však jasne učí, že tento proces inšpirácie, ako aj všetky božsko-ľudské činy, ktoré vedú k našej spáse, sú zároveň plne ľudskými a plne Božími činmi. Odborný výraz pre toto je synergia, spolupráca našich ľudských energií s božskou energiou Božieho Ducha. Vynechať alebo zdôrazniť len jeden z prvkov tohto vzťahu by nebolo verné skutočnosti toho, čo pre nás Boh urobil.

Formovanie evanjelií nám môže poskytnúť dôležitý príklad tejto synergie, tohto procesu spolupráce, ktorý nám umožňuje opísať vzniknuté písomné diela ako ľudské slová a zároveň ako Božie slovo.

Vedci rozlišujú tri hlavné stupne formovania našich evanjelií, stupne, ktoré sú opísané v samotnom Svätom písme:

1. Ježišove slová a skutky. Je zrejmé, že základným stupňom pri tvorbe evanjelií boli tie veci, ktoré povedal a urobil sám Ježiš. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že evanjeliá, ako ich máme k dispozícii, nepredstavujú úplné objektívne správy o týchto slovách a skutkoch, sú to skôr výberové správy s veľmi špecifickým cieľom: ohlasovanie tajomstva Kristovej spásonosnej prítomnosti medzi nami (kerygma).

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene

Ján 20, 30 – 31

Hoci boli apoštoli dokonca zapojení do týchto udalostí, nie vždy boli schopní pochopiť zmysel svojej skúsenosti.

Ježiš im odpovedal: ‚Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.‘ Židia povedali: ‚Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?‘ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 19 – 22

2. Hlásané apoštolmi po Vzkriesení v sile Svätého Ducha. Druhý stupeň vzniku evanjelií sa odohrával po Kristovom zmŕtvychvstaní, po tom, čo apoštoli zažili zostúpenie Svätého Ducha, ktoré im umožnilo porozumieť tomu, čo zažili počas Ježišovho pozemského života.

Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.

Ján 14, 25

Svätý Duch pomohol apoštolom porozumieť tomu, čo predtým zažili. Apoštoli potom začali hlásať to, čomu teraz porozumeli, ako je to zaznamenané v Skutkoch apoštolov. Druhá kapitola Skutkov apoštolov sa začína zostúpením Svätého Ducha na apoštolov a hneď po tom svätý Peter predniesol prvé z mnohých „kázaní“, ktoré uskutočňujú apoštolské poslanie svedčiť o Kristovi.

3. Spísané, zozbierané, usporiadané a zostavené do literárnych diel, ktoré dnes nazývame evanjeliá. V tomto treťom stupni sa začalo zapisovať ústne kázanie apoštolov (ktoré bolo druhým stupňom). Tieto písomné „svedectvá“ boli potom zozbierané, usporiadané a skomponované do konzistentného literárneho celku podobne, ako dnes študenti zbierajú citáty do výskumnej práce a potom ich usporiadajú a spoja do jasného, konzistentného a logického celku ako písomnú prácu. Najjasnejším svedectvom o tomto procese je „venovanie“ Lukášovho evanjelia:

Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.

Lukáš 1, 1 – 4

V tomto odseku Lukáš zhrňuje všetky tri stupne formovania evanjelií:

Prvý stupeň: „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli“

Druhý stupeň: „a boli služobníkmi slova.“

Tretia etapa: „Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetko od počiatku verne rad-radom opíšem…“

Je dôležité uvedomiť si, že ústna tradícia predchádzala napísaniu Svätého písma. Tento posledný stupeň (písanie a editovanie) sa začal až približne tridsať rokov po Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Počas tohto obdobia, skôr ako bolo napísané akékoľvek slovo Nového zákona, boli pre svoje vyznávanie nášho Pána Ježiša Krista usmrcovaní mučeníci. A práve činnosť Cirkvi pri odovzdávaní ústnej tradície, a nie písomného textu, bola tou dobrou zvesťou.

4. Kanonizovaný (prijatý do kánonu) Cirkvou. Z času na čas čítame v tlači o objavení „skrytého“ evanjelia. Poukazuje sa tým na existenciu viacerých diel ranej Cirkvi, ktoré boli napísané pod menami apoštolov, no nie sú súčasťou Nového zákona. Každý z týchto spisov koloval v raných spoločenstvách, ale Cirkev v nich nerozpoznala svoju vieru a z tohto dôvodu ich neprijala do kánonu. Novozákonný kánon, ktorý sa na niektorých miestach začal tvoriť už v prvom storočí nášho letopočtu, bol všeobecne akceptovaný až v piatom storočí.

Biblia ako posvätná Tradícia

Dúfajme, že tento úvodný pohľad na obsah a vznik Biblie nám pomôže pochopiť, že Starý i Nový zákon možno najlepšie chápať ako vyjadrenia posvätnej Tradície, t. j. ako osobitné spôsoby, ktorými Svätý Duch neustále vyjadruje Božiu pravdu medzi nami.

Práve Izrael, Boží vyvolený ľud, zrodil Starému zákonu, keď zápasil so skutočnosťou prítomnosti živého Boha medzi nimi. Práve Nový Izrael, nový Boží ľud, Cirkev, zrodil Nový zákon ako najdôležitejšiu súčasť svojej snahy vydávať verné svedectvo o Kristovi v sile Svätého Ducha. Práve k nám, Cirkvi, dnes títo svedkovia hovoria a volajú nás čoraz hlbšie na tajuplnú cestu Boha s nami.

Osobná úvaha

Ako je vývoj Svätého písma príkladom formovania posvätenej Tradície?

Kde v tomto procese vidíme pôsobenie Svätého Ducha?

Ako náš spôsob zaobchádzania so Svätým písmom odráža toto presvedčenie, že Sväté písmo je dielo Božieho Ducha?

Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň… v srdci mi bolo sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach.

Jeremiáš 20, 8 – 9