Predstavujeme cirkevných otcov: Ignác Antiochijský (2)

od autora: Ján Krupa · 27 októbra, 2022

Ignác Antiochijský († cca 110). V rokoch 110 – 111 antiochijského biskupa Ignáca zatkli a viedli do Ríma, kde sa očakávalo, že podstúpi mučeníctvo. Po prejdení Malej Ázie, v ktorej urobil zastávku vo frýgijskej Filadelfii, došiel do Smyrny, ktorej biskupom v tej dobe bol Polykarp, a tam pobudol trochu času. Prijal návštevu biskupov miest Efez, Tralles a Magnesia a každej cirkvi po nich poslal jeden list. Napísal aj Rimanom, aby oznámil svoj blízky príchod. Zo Smyrny sa odobral na sever do Troady. Tam napísal cirkvi vo Filadelfii, cirkvi v Smyrne a Polykarpovi osobne. Týchto sedem listov sa zachovalo.

Vie sa, že následne Ignáca viedli z Troady do Filíp v Macedónsku, keďže niekoľkí kresťania tohto mesta napísali Polykarpovi a zmienili sa o Ignácovom prechode. Nevie sa, či Ignác naozaj došiel do Ríma a bol tam usmrtený pre vieru. Polykarp vo svojej odpovedi Filipanom predpokladá, že Ignác zomrel ako mučeník (9, 2), no nie je si tým istý (13, 2). Rovnaká domnienka kolovala v dobe Euzébia, ktorý poznamenal, že ide len o „hovorí sa“ (Cirkevné dejiny III, 36, 3).

Odovzdávanie listov

Listom Polykarpovi požiadali Filipania o kópiu listov Ignáca Antiochijského. Polykarp pripojil k svojej odpovedi všetky listy, ktoré poznal (13, 1). Pre veľký záujem sa tento súbor listov veľmi rozšíril; poznal ho Irenej (Proti herézam V, 28, 4), Origenes (Homília na Lukáša 6, 4) a Euzébius (Cirkevné dejiny III, 36), ktorý vymenoval všetky časti, ktoré ho tvorili, citujúc výňatky z nich: bolo to sedem vyššie uvedených listov Ignáca Antiochijského a Polykarpov list. Vzhľadom na úlohu, ktorú zohrávala Euzébiova knižnica v palestínskej Cézarei pri odovzdávaní kresťanských textov, neprekvapuje, že sa dostali až k nám.

Neskôr boli preložené do sýrčiny v skrátenej forme; potom, na konci 4. storočia, Julián arián, autor Cast. Apost., vydal interpolovanú grécku edíciu siedmich listov Ignáca Antiochijského, ku ktorým pridal ďalšie tri listy. Pravidelne sa prednášajú podozrenia proti pravosti aj strednej redakcie, pretože sa javí anachronizmom monarchická štruktúra cirkví v takej archaickej dobe. Ale dejiny hierarchickej organizácie v kresťanských komunitách sa líšia podľa geografických oblastí a listy zdôrazňujú práve novosť biskupskej monarchie.

Datovanie

Euzébiova Kronika spomína tak mučeníctvo Ignáca Antiochijského, ako aj Plíniov List Trajánovi k desiatemu roku jeho vlády (rok 107), ale z Cirkevných dejín III, 33, 36 vidno, že Euzébius nemal veľmi presné chronologické informácie ani o Ignácovi Antiochijskom, ani o Plíniovi. Euzébiovi išlo výlučne o to, aby približne situoval tieto dve udalosti: Plíniov list zaradil do obdobia Trajánovej vlády a vyslovil hypotézu, že Ignáca Antiochijského zatkli počas prenasledovania, o ktorom hovorí Plíniov list. Preto sa nemôžeme spoliehať na tento dátum.

Boj proti sabatistom a doketistom

Vo svojom liste filadelfským veriacim Ignác Antiochijský hovorí o schizme v tej cirkvi. Niektorí členovia komunity sa oddelili od biskupa, pretože sa domnievali, že je potrebné zachovávať sabat. Bezpochyby sa pokúšali propagovať svoje idey v blízkych cirkvách, keďže Ignác hovorí o tejto situácii aj vo svojom liste magnesijským veriacim. Ignác bojoval taktiež proti kresťanom, ktorí popierali, že Ježiš Kristus sa naozaj narodil, zomrel a vstal z mŕtvych.

Jedna pasáž (Magnesijčanom 8,12) vytvára spojitosť medzi týmito dvomi kontroverziami. De facto, aby dokázal, že sabat treba zrušiť v prospech nedele, Ignác nemohol využiť nijaké svedectvo Písma. Jediným argumentom bolo, že nedeľa bola dňom Ježišovho vzkriesenia; podľa Ignácovho názoru odmietať nedeľu znamenalo odmietať ozajstnosť Spasiteľovho narodenia, umučenia a vzkriesenia.

Jednota s biskupom

Proti takýmto nezhodám Ignác kázal ako prvé jednotu okolo biskupa a kléru. Zatiaľ čo skoršie dokumenty hovorili raz o jedinom kolégiu starších (presbyterov), inokedy o hierarchii s dvoma kolégiami (biskupi a diakoni), listy Ignáca Antiochijského sú prvými svedectvami o trojstupňovej hierarchii: monarchický biskup, kňazi (presbyteri), diakoni.

Ignácove listy zvlášť vyvyšujú biskupa: je zástupcom Boha (Magnesijčanom 3, 1; 6, 1; Trallčanom 3, 1) či Ježiša Krista (Trallčanom 2, 1; Efezanom 6, 1) a nič neslobodno robiť bez neho (Filipanom 2, 2; Filipanom 7, 2; 4, 1); kresťania sa nemajú sobášiť bez jeho súhlasu (Filipanom 5, 2). Je to prvá zmienka o zásahu cirkvi do manželstva kresťanov, pričom tento zásah je diktovaný predovšetkým predchádzaním zmiešaným manželstvám.

Teológia mučeníctva

Ďalšou opakujúcou sa témou v Ignácových listoch je mučeníctvo, najmä v Liste Rimanom, v ktorom ich Ignác prosí, aby nepodnikali nič na zabránenie jeho poprave: „nechajte ma byť pokrmom šeliem!“ (Rimanom 4, 1). Učeník musí napodobňovať svojho učiteľa. Ignác chce nasledovať Krista aj v umučení (6, 3); vtedy bude skutočným učeníkom (4, 2; porov. 5, 1. 3), nájde Krista (5, 3), nájde Boha (Magnesijčanom 14; Trallčanom 12, 2; 13, 3; Rimanom 1, 2). Jeho obeta bude prínosom aj pre druhých: „obetovaná pre Boha“ (Rimanom 4, 2) je výkupným za všetkých (Efezanom 21, 1; Smyrčanom 10,2) a povzbudzuje modlitby jeho korešpondentov.

Ignácova koncepcia mučeníctva je silne inšpirovaná svätým Pavlom a Štvrtou knihou Makabejskou; niektoré výrazy prezrádzajú aj vplyv helenistickej filozofie: „nič z toho, čo sa javí oku, nie je dobré“ (Rimanom 3, 2); „už nie je vo mne zanietenie milovať hmotu“ (Rimanom 7, 2).

Zdroj: P. Nautin, Ignazio di Antiochia, in NDPAC. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa