Utiereň: Ranné služby podľa byzantského obradu
Od svojho vzniku bolo kresťanské spoločenstvo povzbudzované, aby sa zhromažďovalo „ráno a večer, spievalo žalmy a modlilo sa v Pánovom dome“ (porov. Apoštolské konštitúcie II, 29). Tieto spoločné ranné a večerné modlitby sa nakoniec vyvinuli do dvoch odlišných liturgických služieb, ktoré sú známe ako utiereň a večiereň. V tomto článku sa obmedzíme na opis utierne, keďže večiereň sme už opísali skoršie.
Anglické slovo pre utiereň – matins – je odvodené od latinského adjektíva „matutinus“, ktoré označuje ranné modlitby (lat. orationes matutinae). V cirkevnej slovančine sa tieto služby nazývajú utreňa, čo je skratka pôvodného „utrenňaja služba“, t. j. ranná služba. V gréčtine sa nazývajú orthros, čo označuje začiatok dňa (svitanie), teda čas, v ktorý sa tieto služby pôvodne slávili. Utiereň v byzantskom obrade sa skladá z dvoch častí, ktoré pôvodne tvorili dve samostatné služby:
- služby pre svitaním alebo vigília, ktoré zaviedli mnísi niekedy počas štvrtého storočia, a 2) vlastná utiereň alebo pôvodné ranné služby, ktoré sa slávili pri východe slnka. Tieto dve časti spájal kánon, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou súčasnej utierne.
V nedele a sviatky sa tieto ranné služby slávili s veľkou nádherou. Zahrňovali prednes dodatočných žalmov, čítanie svätého evanjelia a spev inšpiratívnych liturgických hymnov. V jedenástom storočí už môžeme sledovať vznik troch odlišných typov byzantskej utierne, a to:
1) nedeľná alebo voskresná utiereň – slávená v nedele;
2) sviatočná utiereň – prispôsobená slávnostnému sláveniu rôznych sviatkov; a
3) každodenná utiereň – značne zjednodušená a bez evanjeliového čítania, slávená v pracovné dni.
Veľkonočná utiereň Vzkriesenia stojí sama o sebe a povenujeme sa jej v samostatnom článku.
Prvá časť dnešnej utierne sa vyvinula z mníšskych služieb pred svitaním (vigília, bdenie), ktoré zaviedli mnísi ako odpoveď na Kristovo napomenutie: „Bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25, 13), v ktorú príde Syn človeka. Úsvit s príchodom vychádzajúceho slnka pripomínal kresťanom druhý príchod nášho Spasiteľa, ktorý je v Biblii označovaný ako „Slnko spravodlivosti“ (Mal 4, 2) a „slnko z výsosti“ (Lk 1, 78).
Z tohto dôvodu svätý Bazil († 379) napomínal svojich mníchov: „Na modlitbu musíme vstávať pred svitaním, aby nás slnko nezastihlo spiacich“ (sv. Bazil, Dlhé pravidlá 37, 5).
Táto téma – „eschatologické“ očakávanie posledného Kristovho príchodu – je jasne naznačená na začiatku utierne slovami: „Boh je Pán a zjavil sa nám, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (Ž 118, 26 – 27). Podľa Apoštolských konštitúcií, spísaných okolo roku 380, ranné modlitby zaviedli Otcovia, aby ďakovali Bohu za to, že nám „zoslal svetlo“ (VIII, 34). Svetlo dňa, ktoré zjavuje obdivuhodné Božie diela, za ktoré „všetko, čo dýcha, nech chváli Pána“ (Ž 150, 6); svetlo viery, ktoré zjavuje Božie tajomstvá v osobe Ježiša Krista, čím sa vysvetľuje zavedenie čítania evanjelia na utierni.
Najstarší opis tohto slávenia pred svitaním nám poskytla známa španielska pútnička Egeria (okolo roku 380), ktorá sa zúčastnila na ranných službách v Jeruzaleme – skutočnej kolíske byzantského obradu. Egeria nás informuje, že v nedeľu v Chráme Vzkriesenia (Anastasis) sa bohoslužby pred svitaním začínali – „hneď, ako prvý kohút zakikiríkal“ – recitáciou troch žalmov a množstvom modlitieb. Potom predsedajúci biskup prečítal evanjelium, ktoré opisovalo Kristovo slávne zmŕtvychvstanie. Po evanjeliu sa všetci duchovní, veriaci a predsedajúci biskup za spevu hymnov presunuli do susedného Chrámu svätého Kríža (Kalvária), kde sa predniesol ďalší žalm a modlitba. Po pobozkaní relikvií Svätého kríža udelil biskup požehnanie a prepustil veriacich, ktorí sa potom vrátili do Chrámu Vzkriesenia na ranné bohoslužby. Egeria uzatvára svoj opis poznámkou: „Každý deň sa kňazi a diakoni striedali v bdení s ľudom v Anastasis“ (Egeria, Denník púte, 24).
Ján Zlatoústy vo svojej ôsmej krstnej inštrukcii, ktorú predniesol v Antiochii okolo roku 388, napomínal novopokrstených, aby prejavovali „veľkú horlivosť v každodennej účasti na ranných modlitbách vo svojich chrámoch“, aby ďakovali Bohu za všetky dary, ktoré im boli dané, a „prosili ho o jeho mocnú pomoc“ (č. 17). Z týchto slov môžeme vyvodiť, že riadne ranné služby, ktoré tvoria záverečnú časť súčasnej utierne, boli usporiadané takto: a) spievať chvály (vďakyvzdanie) Pánovi (Ž 149, 1) a b) prosiť Boha o pomoc pri plnení každodenných povinností. Pôvodne sa teda ranné služby skladali z recitácie troch žalmov chvály (Ž 148 – 150), zo spevu ranného hymnu („Sláva Bohu na výsostiach“) a z recitácie niekoľkých ranných modlitieb, ktoré zvyčajne viedol diakon (terajšie ekténie). Predsedajúci biskup alebo presbyter ukončil bohoslužbu udelením záverečného požehnania a prepustením ľudu.
Jadrom prvotných ranných služieb bol starobylý ranný hymnus „Sláva Bohu na výsostiach“ (porov. Apost. Const. VII , 47), ktorý sa v byzantskom obrade považuje aj za hymnus vďakyvzdania. V našich chrámoch sa spieva dodnes a je nám známy ako Veľké slávoslovie / Veľká doxológia (po grécky: doxadzo – chváliť).
Autor tohto najinšpiratívnejšieho hymnu nie je známy. Je však známe, že tento hymnus bol zostavený v priebehu druhého alebo tretieho storočia z rôznych úryvkov zo Svätého písma a z prvých liturgických modlitieb. O jeho skorom používaní pri ranných službách svedčí traktát O panenstve, ktorý sa pripisuje svätému Atanázovi († 373). Najstaršia verzia textu sa nachádza v Alexandrijskom kódexe, ktorý pochádza z piateho storočia.
Najcharakteristickejšou časťou byzantskej utierne je kánon. Spája obe opísané časti dnešných ranných služieb. Kánon je zložitá liturgická poéma, ktorá je zložená podľa určitého pravidla (po grécky: kanon – pravidlo, norma), odtiaľ pochádza aj jeho názov. Vo všeobecnosti sa skladá z deviatich piesní, ktoré sa označujú ako ódy. Týchto deväť ód symbolizuje deväť anjelských zborov, ktoré nepretržite, vo dne v noci, chvália všemohúceho Boha (porov. Pseudo-Dionýz, Nebeská hierarchia, in PG 3, 119n).
Vo svojom opise bohoslužieb pre svitaním v Jeruzaleme sa Egeria zmieňuje aj o tom, že veriaci, ktorí išli v procesii z Chrámu Vzkriesenia do chrámu na Kalvárii, „spievali hymny“.
Týmito hymnami boli najpravdepodobnejšie biblické spevy, ktoré chválili Boha za jeho milostivé dobrodenia udelené vyvolenému ľudu. Keďže utiereň sa vyvíjala podľa vzoru ranných služieb chvály (vďakyvzdania), tieto biblické skladby si kresťanské spoločenstvá nakoniec prispôsobili ako svoje liturgické ranné hymny.
Kresťanské komunity si vybrali deväť takýchto biblických spevov pre svoje ranné služby:
- Mojžišova pieseň – po prechode cez Červené more (Ex 15,1 – 21).
2. Pieseň varovania – Mojžiš ju dal svojmu ľudu pred svojou smrťou (Dt 32, 1 – 43).
3. Annina pieseň – radosť z toho, že porodila syna (1 Sam 2, 1 – 10).
4. Habakukova pieseň – predpoveď príchodu Mesiáša (Hab 3, 1 – 19).
5. Izaiášova pieseň – radosť z obnovy Izraela v mesiášskych časoch (Iz 26, 9 – 19).
6. Jonášova pieseň – po jeho vyslobodení z brucha veľryby (Jon 2, 3 – 10).
7. Azariášova modlitba – v ohnivej peci (Dan 3, 26 – 45).
8. Pieseň vďaky troch mladíkov vyslobodených z ohnivých plameňov v Babylone (Dan 3, 52 – 90).
9. Pieseň preblahoslavenej Panny Márie: „Velebí duša moja Pána“ (Lk 1, 46 – 55).
Toto sa dodnes používa ako ranný chválospev, ktorým sa uvádza deviata óda kánona.
Byzantskí hymnografi – inšpirovaní týmito biblickými spevmi, ktoré poskytli tému (vedúcu myšlienku) každej z deviatich ód, zložili veľké množstvo najkrajších liturgických poém, ktoré sú označované ako kánon. Tento nový typ byzantskej hymnológie priviedol k dokonalosti svätý Andrej Krétsky († 740), ktorý je právom oslavovaný ako Otec kánona.
Každá óda kánona pozostáva z troch alebo viacerých krátkych hymnov – strof – nazývaných tropáre. Prvý z nich sa označuje ako irmos (gr. heirmos – spojovací článok, väzba), pretože svojou vedúcou myšlienkou spája celú ódu s príslušným biblickým spevom, ktorý bol spomenutý vyššie. Tropáre, ktoré nasledujú po irmose, komentujú jeho vedúcu myšlienku a spájajú ju s oslavou dňa. Irmos teda svojou melódiou a vedúcou myšlienkou spája mnohé tropáre do jedného liturgického celku – ódy.
Treba pripomenúť, že druhá óda kánona, ktorá je založená na Mojžišovej piesni varovania (Dt 32, 1 – 43), má čisto kajúci charakter a je vyhradená na pôstne obdobie.
Ak vezmeme do úvahy zloženie a historický vývoj byzantskej utierne, môžeme povedať, že sa vyvinula z ranných modlitieb v duchu chvály, vzdávania vďaky a naliehavej prosby, a je inšpirovaná očakávaním druhého príchodu Krista. V duchu nášho konečného slávenia nebeskej liturgie sa teda počas utierne pripájame k anjelským zástupom v chvále, vzdávaní vďaky a úcty všemohúcemu Bohu.
Svätý Bazil Veľký teda oprávnene zvolal: „Čo môže byť blaženejšie ako na zemi napodobňovať chóry anjelov a začínať deň modlitbou (utierňou), oslavujúc nášho Stvoriteľa chválospevmi a piesňami?“ (sv. Bazil, List 2, 2).
Veľké slávoslovie
Sláva Bohu na nebi a mier na zemi. * V ľuďoch dobrá vôľa.
Chválime ťa, velebíme ťa. * Klaniame sa ti, oslavujeme ťa.
Dobrorečíme ti pre nesmiernu tvoju slávu, * Pane a Kráľu nebeský,
Bože, Otče, všemohúci Vládca, * Pane náš a jednorodený Synu,
Ježišu Kriste i Svätý Duchu, Pane, Bože. * Baránku Boží, Synu Otca.
Ty, čo snímaš hriechy sveta, * zmiluj sa nad nami.
Ty, čo snímaš hriechy sveta, * prijmi naše modlitby.
Ty, čo sedíš po pravici Otcovej, * zmiluj sa nad nami.
Len ty sám si svätý, ty jediný si Pán, * Ježiš Kristus v sláve Boha Otca. Amen.
Každý deň ťa budeme velebiť * a tvoje meno chváliť navždy a naveky.
Ráč nás, Pane, v tento deň * zachrániť od hriechu.
Velebíme ťa, Pane, Bože otcov našich. * Chválime a oslavujeme tvoje meno na veky. Amen.
Preukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo, * lebo dúfame v teba.
Blahoslavený si, Pane, * nauč nás svoje pravdy.
Blahoslavený si, Vládca, * daj nám porozumieť svoje pravdy.
Blahoslavený si, Svätý, * osvieť nás svojimi pravdami.
Pane, bol si naše útočište * z pokolenia na pokolenie.
Riekol som: Pane, zmiluj sa nado mnou * a uzdrav moju dušu, lebo som sa prehrešil proti tebe.
Pane, k tebe sa utiekam. * Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh.
Veď u teba je zdroj života * a v tvojom svetle uzrieme svetlo.
Svoju milosť daj tým, * čo ťa poznajú.
Zdroj: https://archpitt.org/matins-morning-services-according-to-the-byzantine-rite/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Verím: Symbol viery podľa tradície byzantského obradu
