Svetlo pre život I.: Prvá kapitola: Tajomstvo Boha
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Prvá kapitola: Tajomstvo Boha
Boh je tajomstvo – pokým toto neuznáme, nemôžeme ho skutočne spoznať. Akékoľvek tvrdenie, že sme Boha opísali alebo pochopili, Boha skreslilo. Dnes my, ktorí odhaľujeme tajomstvá vesmíru, nedôverujeme nevysvetliteľným tajomstvám.Odvážnesa pokúšame definovať samotného Boha, ale Boh sa vždy vymyká našej schopnosti chápať.Naše predstavy o Bohu sa ukazujú ako neprimerané a lipnutie na nich môže dokonca zničiť našu vieru, pretože Boh existuje mimo všetkých priestorových a časových obmedzení, ktoré viažu nás. Zatiaľ čo my sa márne pokúšame pochopiť Boha, Boh nás vyhľadal a zjavil sa nám spôsobmi, ktoré my môžeme pochopiť len čiastočne. A tak to, čo vieme o Bohu, pochádza z jeho zjavení ľudstvu v priebehu našich dejín.
Z krásy a poriadku prírody myslitelia dokazovali existenciu tvorivého princípu. Ale viera si vyžaduje skok ďalej, k poznaniu milujúceho a svätého Stvoriteľa. V skutočnosti toto možno urobiť len vďaka priazni a moci tejto najvyššej Bytosti. Keďže sme hmotné stvorenia, naša priama skúsenosť s Bohom je obmedzená. Ako hovorí evanjelium: „Boha nikto nikdy nevidel…“ (Jn 1, 18). Avšak Boh sa mnoho ráz a rozličnými spôsobmi zjavil.Starý zákon, ako aj iné náboženské tradície opisujú mnohé skúsenosti s Bohom.Boh hovorí k srdciam tých, ktorí majú vieru, a povoláva ich k poznaniu seba samého a svojho láskyplného plánu pre ľudstvo. Svedectvá rôznych náboženstiev sa zhodujú v niekoľkých atribútoch Boha, čo je naše pomenovanie pre najvyššiu Bytosť. Boh je svätý, čo znamená, že je úplne iný než my. Boh je nekonečný a transcendentný. Boh je tiež dobrý a milujúci do takej miery, že to, čo je dobré, často nazývame „božské“.
Keď naša skúsenosť s Bohom rastie vierou, zisťujeme, aké neprimerané sú všetky naše bežné predstavy o Bohu. Ak o ňom premýšľame len ako o logickej nutnosti, aby sme vysvetlili existenciu sveta, potom nedokážeme vnímať lásku, ktorá pôsobí v jeho pláne. Ak ho vnímame ako neosobnú „silu“ vo svete, nemôžeme pochopiť slová žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 33/34, 9). Ak ho vnímame ako niekoho, koho treba vzývať len vtedy, keď sme v ťažkostiach, potom modlitby chvály nemajú zmysel. Veľmi často práve takáto neprimeraná predstava o Bohu môže brániť skutočnému poznaniu Boha a dokonca spôsobiť, že ľudia stratia vieru. Keď vyvodím záver, že Boh nie je taký, ako som si ho predstavoval, môžem to uzavrieť popretím, že existuje nejaký Boh.
Čo vlastne je „tajomstvo“?
Tajomstvá nás fascinujú a zároveň desia – je to inštinktívny strach z neznámeho. Tajomstvá v triviálnom zmysle záhadných vrážd alebo hádaniek, ktoré treba vyriešiť, ilustrujú, že na neznáme reagujeme zmesou fascinácie a znepokojenia. Hádanky nás lákajú frustráciou alebo vzrušením v závislosti od našej schopnosti ich vyriešiť. Tajomstvá nás bavia napätím a strachom a nútia nás čeliť vlastnej krehkosti v nebezpečenstvám života a nepoznaniu smrti. Tieto triviálne tajomstvá osvetľujú hĺbku samotného života ako tajomstva – znaného aj neznaného, lákavého aj desivého.
Tajomstvo je pre niektorých len metaforou pre to, čo ešte nie známe, pre poveru alebo nevedomosť. Veria, že ľudská myseľ jedného dňa prenikne do záhad sveta. Avšak naše poznanie má svoje hranice. Ako si človek, ako súčasťou stvorenia, vysvetlí jeho existenciu? – je to úloha, ktorá si vyžaduje pohľad zvonka. Veda v tomto storočí začala uznávať niektoré teoretické hranice poznania – simultánnej polohy a rýchlosti častíc, času ako premennej obmedzenej perspektívou. V starozákonnej knihe Jób nachádzame niečo podobné. Boh vysvetľuje, že niektoré otázky človek nemôže úplne zodpovedať: „Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!… Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš!“ (Jób 38, 2. 4). Nemôžeme zodpovedať otázku, prečo sme tu, pretože k existencii sme sa nepriviedli my sami. A nemôžeme ani uniknúť tajomstvu smrti, ku ktorej sme všetci povolaní. Ak neveríme, že to, čo nemôžeme spoznať, nemá zmysel, tak potom musíme čeliť tajomstvu.
Neznáme naháňa strach, ale tajomstvo nie je jednoducho nepoznateľné. Je tu aj nádej, že to, čo je zahalené, je možné odhaliť, aspoň v rámci obmedzení našej prirodzenosti. Svätý Pavol mohol napísať: „Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým“ (Kol 1, 25 – 26). Tajomstvo vlastne znamená, že odpovede na naše konečné otázky existujú, hoci ich nemôžeme pochopiť. Už samotným faktom svojej existencie nás tajomstvá povolávajú, aby sme prekročili našu ľudskú prirodzenosť a smerovali k nekonečnu.
Skrytý, ale zjavený
Nemali by sme si zúfať, či vieme niečo o Bohu, pretože Boh nám zjavil niečo z tajomstva. Toto samo o sebe je aspektom tajomstva: ako a prečo sa Nepoznateľný rozhodol oznamovať seba nám: „On [Boh] mení časy i veky, zosadzuje a ustanovuje kráľov, dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu. On odhaľuje hlboké a skryté veci, vie, čo je vo tme, a svetlo s ním býva… je Boh na nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá“ (Dan 2, 21 – 22. 28).
Akokoľvek veľmi sa Boh zjaví, zostáva tajomstvom. V Starom zákone Boh povedal Mojžišovi: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!“ (Ex 33, 20). Keď Mojžiš trval na svojom a spýtal sa Boha na jeho meno, odpoveď bola veľmi tajuplná: „Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som, ktorý som!‘ – a dodal: ‚Toto povieš Izraelitom: ‚Ja-som‘ ma poslal k vám!‘“ (Ex 3, 14). Božie zjavenie týmto spôsobom vyjadrilo, že to, čo je Boh sám v sebe, nie je poznateľné pomocou ľudskej obmedzenosti. Zdroj všetkého bytia či existencie nemožno obsiahnuť menom. To slúži ako varovanie pre všetky naše predstavy o Bohu. Žiadna z nich nemôže byť dokonalá, pretože nemôžeme pochopiť Boha samého v sebe.
Tradícia naďalej zdôrazňovala nemožnosť akéhokoľvek stvorenia poznať Boha v dôvernosti jeho samotného bytia. Svätý Gregor Nysský bol presvedčený, že nejaké poznanie Boha sa vymyká ľudským schopnostiam:
„Pri rozprávaní o Bohu, keď je tu otázka jeho podstaty, vtedy je čas, aby sme mlčali … ak tvor nepozná seba samého, ako môže vysvetliť veci, ktoré sa mu vymykajú? O takýchto veciach je čas mlčať. Tu je mlčanie určite lepšie.“[1]
Iní Otcovia používali negatívny jazyk na opis neopísateľného. Svätý Ján Zlatoústy vyhlásil:
„Vzývajme ho ako Boha nevysloviteľného, nepochopiteľného, neviditeľného a nepoznateľného; vyhlasujme, že prevyšuje všetku moc ľudskej reči, že sa vymyká chápavosti každej smrteľnej inteligencie, že anjeli ho nemôžu preniknúť, ani serafíni ho nevidia v plnej jasnosti, ani cherubíni ho nechápu úplne, lebo je neviditeľný pre kniežatstvá a mocnosti, sily a všetky tvory bez výnimky; pozná ho iba Syn a Svätý Duch.“[2]
Svätý Maxim Vyznávač hovoril o tejto Božej transcendentnosti najdôraznejšie:
„Boh je jeden bez počiatku, nepochopiteľný, má úplnú potencialitu bytia, celkom vylučuje pojmy kedy a ako, je všetkým nedostupný a žiadny tvor ho nemôže spoznať pomocou prirodzeného obrazu.“[3]
V anafore božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho sa stále modlíme rovnakú myšlienku: „Ty si Boh nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný si a nemeniteľný.“ Teológovia toto vyjadrujú slovami, že pravé poznanie Boha je „apofatické“: že Božia podstata sa vymyká chápavosti každého tvora. Boha spoznávame najlepšie, keď k nemu spejeme odmietaním všetkých falošných predstáv o ňom a neustálym očisťovaním svojej idey Boha, i keď to, čím je Boh sám v sebe, zostáva nepoznateľné.
Práve toto povedomie, že Boha nemôžeme úplne pochopiť, je prostriedkom, ktorý nás otvára nekonečnu. Od uvedomenia si svojej nedokonalosti môžeme byť vždy zameraní na rast v cnostnosti a múdrosti. Možno práve skutočnosť našich obmedzení je kľúčom k našej dokonalosti. Svätý Gregor Nysský poznamenal: „Je možné, že ľudská dokonalosť spočíva práve v tomto neustálom raste v dobre.“[4]
Obraz „jasného oblaku“
Prekvapivé spôsoby, ktorými sa Boh zjavil, ilustrujú plnosť jeho prirodzenosti. Božia sláva sa často zjavila ako oblak, ktorý znamenal jasnosť aj temnotu. Keď Boh uzavrel zmluvu s Abrahámom, „padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Keď Boh dal Mojžišovi zákon, „tu zostúpila na vrch Pánova sláva a oblak ho zahaľoval šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša“ (Ex 24, 16). Pán sa zjavoval izraelskému ľudu ako oblak, ktorý ho viedol od faraóna a púšťou do zasľúbenej zeme. Prorok Ezechiel opísal Pánovu prítomnosť v chráme: „Vtom sa Pánova sláva zdvihla sponad cherubínov na prah domu, dom sa zaplnil oblakom a nádvorie bolo plné lesku Pánovej slávy“ (Ez 10, 4). Keď sa Pán Ježiš premenil do slávy na vrchu Tábor, bol spolu s učeníkmi zatienený jasným oblakom (porov. Mt 17, 5).
Oblak je obrazom našej skúsenosti s Bohom. Podobne ako oblak aj naše poznanie Boha je jasné i zastreté. Svätý Gregor Nysský opísal proces, ako sme pomocou tajomstva vedení k väčšiemu uvedomovaniu si Boha: „Ako ďalšie prichádza bližšie uvedomovanie si skrytých vecí, a tým je duša vedená cez zmyslami vnímateľné fenomény k svetu neviditeľna. A toto uvedomovanie si je istým druhom oblaku, ktorý zatieňuje všetky javy a pomaly vedie a navyká dušu, aby smerovala k tomu, čo je skryté.“[5]
Obraz oblaku sa často používal na znázornenie tajomstva nášho vzťahu s Bohom, ale Boh sa zjavil ľuďom aj inými spôsobmi. Boh sa rozprával s Mojžišom „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Toto jednoduché vyhlásenie ukazuje, že tajomstvo neskrýva, ale odhaľuje. S Bohom sa stretávame v tých najobyčajnejších ľudských skúsenostiach. Vo Svätom písme je mnoho „teofánií“ (zmyslami vnímateľných zjavení Boha): niektoré sú sprevádzané ohňom, zemetrasením a búrkami. Samozrejme, že sú to len jednoduché obrazy, pretože Boh nie je jednou z týchto vecí. Jednou z najmocnejších teofánií v Starom zákone je jemné zjavenie sa Boha Eliášovi na vrchu Horeb. Eliášovi bolo povedané, že Boh prejde okolo. Prešiel silný a prudký vietor, zemetrasenie aj oheň, ale Boh nebol v ničom z toho. „A po ohni [nasledoval] tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne“ (1 Kr 19, 12 – 13). Tam k nemu prehovoril Pán. Tichým, lahodným šumom je náš Boh, ktorý sa prihovára nášmu vnútru v pokojne a jemne.
Tieto opisy vzťahu človeka k Bohu zostávajú hlboko pravdivé aj dnes. Tvrdenia o Božej smrti či bezvýznamnosti pochádzajú od tých, ktorí nevidia veľké Božie prejavy v našich moderných spoločenských búrkach. Tí, ktorí Boha hľadajú vo veľkoleposti, premeškajú jeho príchod k nám podľa jeho predstáv v tajomstve. Nepochopené obrazy nás prezradia, pretože skutočné tajomstvo Boha sa vymyká všetkej ľudskej chápavosti.
Ikona Neviditeľného
Ako kresťania veríme, že plnosť Božieho zjavenia je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého vyznávame ako „zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze nebo bolo všetko stvorené“. A tak samotný Ježiš je jediný primeraný obraz Boha. Kto videl jeho, videl Otca (porov. Jn 14, 9), lebo „on [Ježiš] je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).
Tradícia stotožnila Krista s tým, ktorý zjavil svoje meno Mojžišovi. Tajuplné meno „Ktorý-Som“, JHVH v hebrejčine, bolo v gréckej Biblii, Septuaginte, preložené ako O ΩN (Ho Ón). Štvrté evanjelium používa to isté slovo pre Krista: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh [O ΩN], ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). A preto toto meno vpisujeme do aureoly, ktorá obklopuje Kristovu hlavu na ikonách, a hlásame ho na našich bohoslužbách: „Požehnaný je Ten-Ktorý-Je [O ΩN], Kristus náš Boh…“
Toto zjavenie v Kristovi nerobí Boha priehľadným pre nás. Ako kresťania prijímame Pána Ježiša Krista ako plnosť Božieho zjavenia. No na sviatok Premenenia Pána (6. august) Cirkev spieva, že na vrchu Tábor Ježiš zjavil učeníkom „svoju slávu, nakoľko toho boli schopní“ (tropár). Učeníci videli jeho slávu, „ako im ľudská prirodzenosť umožnila“ (kondák). Božie sebazjavenie nám je obmedzené, no nie jeho láskou, ale našou neschopnosťou pochopiť Boha.
Boha nikdy nemôžeme spoznať úplne, ale môžeme ho poznať čoraz lepšie. Keď nás priťahuje k sebe, strácame svoje detské a vieru skresľujúce predstavy o Bohu. Rastieme, aby sme ho poznali ako milujúceho a súcitného, ako dávajúceho sa nám prostredníctvom Ježiša Krista, ako zjavovaného v „tajomstve tajomstiev“[6], božskej liturgii. Tu Cirkev vstupuje to spásonosného života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Nahliadame do hĺbky a šírky skutočnosti Božej lásky k nám a do jeho mystického zjednotenia s nami. Liturgia síce nenahrádza širší vzťah medzi Bohom a ľuďmi, ale stáva sa skutočnosťou, ktorá premieňa tento vzťah. Človek môže intelektuálne hľadať Boha, ale on nás už našiel a zjednotil sa s nami spôsobmi, ktoré sa vymykajú ľudskej chápavosti. Môžeme počuť tichý, jemný hlas Boha, ktorý hovorí k nášmu vnútru naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a túžiť po tom, aby sme boli „hodní prijať… nebeské a vznešené tajomstvá… s čistým svedomím“[7] a tak ho spoznávať spôsobom, ktorý prekonáva obmedzenia našej mysle.
Túto úvahu o význame tajomstva môžeme zakončiť modlitbou, ktorou sa končí božská liturgia svätého Bazila Veľkého a ktorá vyjadruje našu túžbu čoraz hlbšie vstúpiť do tajomstva Boha:
„Kriste, Bože náš, tajomstvo tvojej prozreteľnosti sa naplnilo a uskutočnilo podľa našich síl. Veď sme konali pamiatku tvojej smrti, hľadeli sme na udalosť tvojho vzkriesenia, naplnili sme sa tvojím nekonečným životom, radovali sme sa z tvojho nebeského pokrmu, ktorý nám dopraj i v budúcom veku skrze dobrotu tvojho večného Otca, tvojho svätého, láskyplného a životodarného Ducha…“[8]
[1] Gregory Nysský, Komentár na Kazateľa 7, in Kenneth Leech, Experiencing God (San Francisco: Harper and Row, 1985), 160.
[2] Ján Zaloústy, Nepochopiteľnosť Boha 3, in Leech, God, 165.
[3] Maxim Vyznávač, Sto textov o teológii, in The Philokalia, Vol. 2, trans. G.E.H. Palmer, P. Sharrard and K. Ware (London and Boston: Faber and Faber, 1981), 114.
[4] Gregor Nysský, Život Mojžiša, in Herbert Musurillo, From Glory to Glory (Crestwood, NY: St. Vladimir’s Seminary Press, 1979), 44.
[5] Gregor Nysský, Komentár k Piesni piesní 11, in Leech, God 169.
[6] Pseudo-Dionýz, Cirkevná hierarchia, 3.1
[7] Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba pred Otčenášom. Prevzaté z oficálneho slovenského prekladu
[8] Božská liturgia svätého Bazila Veľkého, Modlitba pri požívaní svätých darov. Prevzaté z oficálneho slovenského prekladu
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Svetlo pre život I.: Druhá kapitola: zjavené TajomstvoSvetlo pre život I.: Predslov
