Boh je tajomstvo – kým toto neuznáme, nemôžeme ho skutočne spoznať. Akékoľvek tvrdenie, že sme ho opísali alebo pochopili, ho skreslilo. My, ktorí dnes pátrame po tajomstvách vesmíru, nedôverujeme nevysvetliteľným záhadám.Odvážnesa snažíme definovať samotného Boha, ale on zostáva vždy mimo našej moci chápať.Naše predstavy o Bohu sa ukazujú ako nedostatočné a lipnutie na nich môže dokonca zničiť našu vieru, pretože Boh existuje mimo všetkých priestorových a časových obmedzení, ktoré nás zväzujú. Zatiaľ čo my sa márne pokúšame uchopiť Boha, je to Boh, kto nás vyhľadal a zjavil sa nám spôsobmi, ktoré dokážeme pochopiť len čiastočne. A tak to, čo o Bohu vieme, pochádza z jeho zjavení ľudstvu v priebehu našich dejín.

Na základe krásy a poriadku prírody myslitelia argumentovali existenciou stvoriteľského princípu. Viera si však vyžaduje skok za túto hranicu, k poznaniu milujúceho a svätého Stvoriteľa. V skutočnosti sa to dá uskutočniť len vďaka priazni a moci tejto najvyššej Bytosti. Keďže sme hmotné stvorenia, naše priame zakusovanie Boha je obmedzené. Ako hovorí evanjelium: „Boha nikto nikdy nevidel…“ (Jn 1, 18). Boh sa však zjavil mnoho ráz a rozličnými spôsobmi.Starý zákon, ako aj iné náboženské tradície opisujú mnohé zakúsenia Boha.Boh hovorí k srdciam tých, ktorí majú vieru, a volá ich k poznaniu seba samého a svojho láskyplného plánu pre ľudstvo. Svedectvá rôznych náboženstiev sa zhodujú v niekoľkých atribútoch Boha, čo je naše pomenovanie pre najvyššiu Bytosť. Boh je svätý, čo znamená, že je úplne iný ako my. Boh je nekonečný a transcendentný. Boh je tiež dobrý a milujúci do takej miery, že to, čo je dobré, často nazývame „božské“.

Ako naše zakusovanie Boha rastie prostredníctvom viery, zisťujeme, ako sú všetky naše bežné predstavy o Bohu nedostatočné. Ak o ňom premýšľame len ako o logickej nutnosti vysvetľujúcej existenciu vesmíru, potom nevidíme lásku, ktorá pôsobí v jeho pláne. Ak ho vnímame ako neosobnú „silu“ vo vesmíre, nemôžeme pochopiť slová žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 33/34, 9). Ak ho vnímame ako niekoho, koho treba vzývať len vtedy, keď sme v ťažkostiach, potom modlitby chvály nemajú zmysel. Veľmi často takáto neadekvátna predstava o Bohu môže brániť ozajstnému poznaniu Boha a dokonca spôsobiť, že ľudia stratia vieru. Keď usúdim, že Boh nie je taký, za akého som ho považoval, môžem to uzavrieť popretím existencie akéhokoľvek Boha.

Čo je to vlastne „tajomstvo“?

Záhady nás fascinujú a zároveň desia – inštinktívny strach z neznámeho. Záhady v triviálnom zmysle záhadných vrážd alebo hádaniek, ktoré treba vyriešiť, ilustrujú, ako reagujeme na neznáme so zmesou zvedavosti a znepokojenia. Hádanky nás lákajú frustráciou alebo vzrušením v závislosti od našej schopnosti vyriešiť ich. Záhady nás bavia napätím a strachom, nútia nás čeliť našej vlastnej krehkosti v nebezpečenstvách života a v nevedomosti o smrti. Tieto triviálne záhady osvetľujú hĺbku samotného života ako tajomstva – znaného aj neznaného, lákavého aj desivého.

Záhada je pre niektorých len metaforou pre to, čo ešte nie známe, pre poveru alebo nevedomosť. Veria, že ľudská myseľ jedného dňa prenikne do tajomstiev sveta. Naše poznanie však má svoje hranice. Ako si človek ako súčasť stvorenia vysvetlí jeho existenciu? – úloha, ktorá si vyžaduje pohľad zvonka. Veda v tomto storočí začala rozpoznávať niektoré teoretické hranice poznania – simultánnu polohu a rýchlosť častíc, čas ako veličinu obmedzenú perspektívou. V starozákonnej knihe Jób nachádzame niečo podobné. Boh vysvetľuje, že na niektoré otázky človek nemôže úplne odpovedať: „Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!… Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš!“ (Jób 38, 2. 4). Nemôžeme odpovedať na otázku, prečo sme tu, pretože k existencii sme sa nepriviedli my sami; nemôžeme ani uniknúť tajomstvu smrti, ku ktorej sme všetci povolaní. Ak neveríme, že to, čo nemôžeme poznať, nemá zmysel, potom musíme čeliť tajomstvu.

Neznáme je desivé, ale tajomstvo nie je len nepoznateľné. Je to aj nádej, že to, čo je zahalené, sa dá odhaliť, aspoň v rámci obmedzení našej prirodzenosti. Svätý Pavol mohol napísať: „Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým“ (Kol 1, 25 – 26). Tajomstvo vlastne znamená, že odpovede na naše konečné otázky existujú, hoci ich nemôžeme pochopiť. Už samotným faktom svojej existencie nás vyzývajú, aby sme prekročili našu ľudskú prirodzenosť a smerovali k nekonečnu.

Skrytý, a predsa zjavený

Nemali by sme si zúfať, či o Bohu niečo vieme, pretože Boh nám zjavuje niečo z tajomstva. Toto samo o sebe je aspektom tajomstva: ako a prečo sa nám Nepoznateľný rozhodne oznámiť seba samého: „On [Boh] mení časy i veky, zosadzuje a ustanovuje kráľov, dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu. On odhaľuje hlboké a skryté veci, vie, čo je vo tme, a svetlo s ním býva… je Boh na nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá“ (Dan 2, 21 – 22. 28).

Akokoľvek veľmi Boh zjavuje seba samého, zostáva tajomstvom. V Starom zákone Boh povie Mojžišovi: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!“ (Ex 33, 20). Keď Mojžiš pokračoval a spýtal sa Boha na jeho meno, odpoveď bola veľmi tajuplná: „Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som, ktorý som!‘ – a dodal: ‚Toto povieš Izraelitom: ‚Ja-som‘ ma poslal k vám!‘“ (Ex 3, 14). Božie zjavenie týmto spôsobom vyjadruje, že to, čo je Boh sám osebe, nie je poznateľné ľudskou obmedzenosťou. Zdroj všetkého bytia či existencie sa nedá obsiahnuť menom. To slúži ako varovanie pre všetky naše predstavy o Bohu. Žiadna z nich nemôže byť dokonalá, pretože nemôžeme pochopiť Boha takého, aký je sám osebe.

Tradícia naďalej zdôrazňovala nemožnosť akéhokoľvek tvora poznať Boha v intimite jeho podstaty. Svätý Gregor Nysský veril, že určité poznanie Boha presahuje ľudské schopnosti:

„Keď sa hovorí o Bohu a nastolí sa otázka jeho podstaty, je čas mlčať… ak tvor nepozná seba samého, ako môže vysvetliť veci, ktoré ho presahujú? O takýchto veciach je čas mlčať. Tu je mlčanie určite lepšie.“

Iní Otcovia používali negatívny jazyk na opis neopísateľného. Svätý Ján Zlatoústy vyhlásil:

Vzývajme ho ako Boha nevysloviteľného, nepochopiteľného, neviditeľného a nepoznateľného; vyhlasujme, že prevyšuje všetku silu ľudskej reči, že sa vymyká chápaniu každej smrteľnej inteligencie, že anjeli ho nemôžu preniknúť, ani serafíni ho nevidia v plnej jasnosti, ani cherubíni ho nechápu úplne, lebo je neviditeľný pre kniežatstvá a mocnosti, sily a všetky tvory bez výnimky; pozná ho iba Syn a Svätý Duch.

Svätý Maxim Vyznávač hovoril o tejto transcendencii Boha tými najsilnejšími slovami:

Boh je jeden bez počiatku, nepochopiteľný, má úplnú potencialitu bytia, úplne vylučuje pojmy kedy a ako, je všetkým nedostupný neprístupný a žiadny tvor ho nemôže spoznať prostredníctvom prirodzeného obrazu.

V anafore božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho sa stále modlíme rovnakú myšlienku: „Ty si Boh nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný si a nemeniteľný.“ Teológovia toto vyjadrujú slovami, že pravé poznanie Boha je „apofatické“: že podstata Boha presahuje chápanie akéhokoľvek tvora. Boha poznáme najlepšie, keď k nemu prichádzame tak, že odmietame všetky falošné predstavy o ňom a neustále očisťujeme svoju predstavu o Bohu, hoci to, čím je Boh sám osebe, zostáva nepoznateľné.

Práve toto vedomie, že Boha nemôžeme úplne pochopiť, je prostriedkom, ktorý nás otvára nekonečnosti. Keď si uvedomujeme svoju nedokonalosť, môžeme byť vždy zameraní na rast v cnostiach a múdrosti. Možno práve skutočnosť našej obmedzenosti je kľúčom k našej dokonalosti. Svätý Gregor z Nyssy poznamenal: „Je možné, že ľudská dokonalosť spočíva práve v tomto neustálom raste v dobre.“

Obraz „jasného oblaku“

Prekvapivé spôsoby, ktorými sa Boh zjavil, ilustrujú plnosť jeho prirodzenosti. Božia sláva sa často zjavuje ako oblak, ktorý znamená jasnosť aj temnotu. Keď Boh uzavrel zmluvu s Abrahámom, „padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Keď Boh dal Mojžišovi zákon, „tu zostúpila na vrch Pánova sláva a oblak ho zahaľoval šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša“ (Ex 24, 16). Pán sa zjavoval izraelskému ľudu ako oblak, ktorý ho viedol od faraóna a cez púšť do Zasľúbenej zeme. Prorok Ezechiel opísal Pánovu prítomnosť v chráme: „Vtom sa Pánova sláva zdvihla sponad cherubínov na prah domu, dom sa zaplnil oblakom a nádvorie bolo plné lesku Pánovej slávy“ (Ez 10, 4). Keď sa Pán Ježiš premenil v sláve na vrchu Tábor, on a učeníci boli zatienení jasným oblakom (porov. Mt 17, 5).

Oblak je obrazom nášho zakusovania Boha. Podobne ako oblak je naše poznanie Boha jasné aj zastreté. Svätý Gregor Nysský opisuje proces, ako sme prostredníctvom tajomstvo vedení  k väčšiemu uvedomeniu si Boha: „Ako ďalšie prichádza bližšie uvedomenie si skrytých vecí, a tým je duša vedená cez zmyslové javy do sveta neviditeľna. A toto uvedomenie je akýmsi oblak, ktorý zatieňuje všetky zdania a pomaly vedie a privyká dušu, aby sa pozerala na to, čo je skryté.“

Obraz oblaku sa často používal na znázornenie tajomstva nášho vzťahu s Bohom, ale Boh zjavoval seba samého ľuďom aj inými spôsobmi. Boh sa rozprával s Mojžišom „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Toto jednoduché vyhlásenie ukazuje, že tajomstvo neskrýva, ale odhaľuje. S Bohom sa stretávame v tých najobyčajnejších ľudských skúsenostiach. V Písme je mnoho „teofánií“ (zmyslami viditeľných prejavov Boha): niektoré s ohňom, zemetrasením a búrkami. Samozrejme, sú to len jednoduché obrazy, pretože Boh nie je jednou z týchto vecí. Jednou z najsilnejších teofánií v Starom zákone je jemné zjavenie sa Boha Eliášovi na vrchu Horeb. Eliášovi je povedané, že Boh prejde okolo. Prešiel silný a prudký vietor, zemetrasenie aj oheň; ale Boh nebol v ničom z toho. „A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne“ (1 Kr 19, 12 – 13). Tam k nemu prehovoril Pán. Tichým, lahodným šumom je náš Boh, ktorý sa prihovára nášmu vnútru v tichosti a jemnosti.

Tieto príbehy o vzťahu človeka k Bohu zostávajú hlboko pravdivé aj dnes. Tvrdenia o Božej smrti alebo irelevantnosti vznášajú tí, ktorí v našich moderných spoločenských búrkach nevidia veľké Božie prejavy. Tí, ktorí ho hľadajú vo okázalosti, zmeškajú jeho príchod k nám za jeho podmienok v tajomstve. Nepochopené obrazy nás zradia, pretože skutočné tajomstvo Boha presahuje všetko ľudské chápanie.

Ikona Neviditeľného

Ako kresťania veríme, že plnosť Božieho zjavenia je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého vyznávame ako „zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze nebo bolo všetko stvorené“. Jediným primeraným obrazom Boha je teda sám Ježiš. Kto videl jeho, videl Otca (porov. Jn 14, 9), lebo „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).

Tradícia stotožňuje Krista s tým, ktorý zjavil svoje meno Mojžišovi. Tajuplné meno „Ktorý-Som“, JHVH v hebrejčine, bolo v gréckej Biblii, Septuaginte, preložené ako O ΩN (Ho Ón). Štvrté evanjelium používa pre Krista to isté slovo: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh [O ΩN], ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). A tak toto meno píšeme do aureoly obklopujúcej Kristovu hlavu na ikonách a ohlasujeme na našich bohoslužbách: „Požehnaný je Ten-Ktorý-Je [O ΩN], Kristus náš Boh…“

Toto zjavenie v Kristovi pre nás nerobí Boha transparentným. Ako kresťania prijímame Pána Ježiša Krista ako plnosť Božieho zjavenia. Na sviatok Premenenia Pána (6. august) však Cirkev spieva, že na vrchu Tábor Ježiš ukázal učeníkom „svoju slávu, nakoľko toho boli schopní“ (tropár). Učeníci videli jeho slávu, „ako im ľudská prirodzenosť umožnila“ (kondák). Božie sebazjavenie nám je obmedzené, ale nie jeho láskou, ale našou neschopnosťou pochopiť Boha.

Boha nikdy nemôžeme spoznať úplne, ale môžeme ho poznať čoraz lepšie. Keď nás priťahuje k sebe, strácame svoje detské a vieru skresľujúce predstavy o Bohu. Čoraz viac ho spoznávame ako milujúceho a súcitného, ktorý sa nám dáva skrze Ježiša Krista, zjavovaného v „tajomstve tajomstiev“ – božskej liturgii. Tu Cirkev vstupuje to spásonosného života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Nahliadneme do hĺbky a šírky reality Božej lásky k nám a Božieho mystického zjednotenia s nami. Liturgia síce nenahrádza širší vzťah medzi Bohom a ľudstvom, ale stáva sa premieňajúcou skutočnosťou tohto vzťahu. Človek môže intelektuálne hľadať Boha, ale Boh nás už našiel a zjednotil sa s nami spôsobmi, ktoré presahujú naše ľudské chápanie. Môžeme počuť tichý, jemný hlas Boha, ktorý hovorí k nášmu vnútru naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a túžime byť „hodní prijať… nebeské a vznešené tajomstvá… s čistým svedomím“ a tak ho spoznávať spôsobom, ktorý prekonáva obmedzenia našej mysle.

Túto úvahu o význame tajomstva môžeme zakončiť modlitbou, ktorou sa končí božská liturgia svätého Bazila Veľkého a ktorá vyjadruje našu túžbu čoraz hlbšie vstúpiť do tajomstva Boha:

„Kriste, Bože náš, tajomstvo tvojej prozreteľnosti sa naplnilo a uskutočnilo podľa našich síl. Veď sme konali pamiatku tvojej smrti, hľadeli sme na udalosť tvojho vzkriesenia, naplnili sme sa tvojím nekonečným životom, radovali sme sa z tvojho nebeského pokrmu, ktorý nám dopraj i v budúcom veku skrze dobrotu tvojho večného Otca, tvojho svätého, láskyplného a životodarného Ducha…“

[Modlitba pri požívaní svätých darov]

Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa

---

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo: Biblia – náš záznam Božieho zjavenia; Zjavený v stvorení; človek na Boží obraz a podobu; pád ľudstva; ozveny v našej bohoslužbe


Svetlo pre život I.: Prológ

---