Život a bohoslužba: Duch liturgie – Prečo liturgia; Liturgia – vznešené poverenie; Liturgia – vyjadrenie viery; Sme učinení svätými
„Dobrorečíme ti, Pane Bože všetkých mocností, že nám aj v tejto chvíli dovoľuješ pristupovať k tvojmu svätému žertveníku, zvelebovať tvoje milosrdenstvo a odprosovať za naše neprávosti i za poklesky ľudu. Prijmi, Bože, našu modlitbu a urob nás hodnými predkladať ti prosby, žiadosti a nekrvavé žertvy za všetok tvoj ľud. Uschopni nás, ktorých si ustanovil na túto svoju službu, mocou svojho Svätého Ducha, aby sme ťa v čistom svedectve nášho svedomia bez odsúdenia a bezúhonne vzývali v každom čase a na každom mieste. Vypočuj nás a buď nám milostivý pre svoju veľkú dobrotu. Lebo Tebe patrí všetka sláva, česť a poklona Otca, Syna a Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen“
Prvá modlitba veriacich, božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho
Prečo liturgia?
Liturgia: čo je to? Čo pre mňa znamená? Čo znamená pre kohokoľvek? Východní kresťania často počujú toto slovo, pretože opisuje niečo, čo je ústredným bodom života našich cirkví, bohoslužbu, ktorá je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi. Zároveň je prameňom, z ktorého vyviera všetka jej sila.
Slovo „liturgia“ pochádza z gréckeho sveta. V časoch pred Kristom to bolo všeobecné slovo (leitourgia) pre verejnú službu. Keď človek s prostriedkami v rámci komunity vykonal niečo v prospech celej komunity, nazývalo sa to liturgiou. Mohlo ísť o stavbu nemocnice, lode alebo čokoľvek v prospech ostatných. Samozrejme, že sa to týkalo len tých, čo mali peniaze alebo talenty na realizáciu takýchto projektov. Tento spoločný dar sa potom oslávil hostinou a ďakovnými modlitbami.
Ako kresťania sme dostali špeciálnu liturgiu. Náš Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, zomrel na kríži a tretieho dňa vstal z mŕtvych, aby nás zjednotil so svojím Otcom. Toho dôsledkom je, že teraz môžeme pristupovať k Otcovi s našou bohoslužbou a spájať ju s Kristovou bohoslužbou. My, Cirkev, sme sa stali svätým kňazstvom, aby sme „prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (Prvý Petrov list 2, 5). Hlavnou medzi týmito „duchovnými obetami“, ktoré prinášame, je obeta chvály, ktorou je liturgická bohoslužba Cirkvi.
A tak bohoslužba je pre nás dnes špeciálnou, posvätnou a symbolickou činnosťou, slávenou Božím ľudom. Je to ohlasovanie Božej prítomnosti uprostred jeho ľudu. Preto sú naše bohoslužby navrhnuté tak, aby nám otvárali skúsenosť s úžasným Božím spôsobom konania s nami. Sprítomňuje sa nám celý Boží plán spásy vrátane našej nádeje na budúce veci. Slová, gestá, zvuky, vizuálny dojem a dokonca aj vône sa spájajú, aby sa celej našej bytosti dotkli posolstvom večného života.
Všetci sme povolaní vážiť si liturgiu, lebo je to krásny Boží dar pre nás, za ktorý musíme byť vďační, ako sa modlí kňaz počas božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho: „Velebíme ťa aj za túto službu, ktorú si sa rozhodol prijať z našich rúk.“ Božská liturgia, v ktorej slávime paschálne tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána v tajomstve, ktoré zjavil na Veľký štvrtok, je najväčším darom, z ktorého pramenia všetky ostatné a ktorého sú tieto dary vrcholom. Celá spoločná modlitba Cirkvi je však liturgiou: spoločným dielom Boha a ľudstva, v ktorom sa premieňame na Božiu podobu. Okrem božskej liturgie teda bohoslužba v našej Cirkvi zahŕňa aj sviatostné tajomstvá a cyklus každodennej modlitby.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Ako ste dosiaľ chápali liturgiu?
Prečo ľudia považovali za potrebné sláviť liturgiu?
Prečo slávime liturgické bohoslužby?
„Chváľ, duša moja, Pána; celý život chcem chváliť Pána, svojmu Bohu spievať, kým len budem žiť.“
Liturgia – vznešené poverenie
Žalm 146, 1 – 2
Toto vznešené poverenie chváliť Boha prepožičiava ľudskej osobe najvyššiu dôstojnosť, ktorú neprekoná žiadna iná aktivita. Najhlavnejšou aktivitou, ktorá najstarostlivejšie vyjadruje túto ľudskú dôstojnosť, je nepochybne bohoslužba. Každé liturgické slávenie, pretože je činnosťou Krista Kňaza a jeho Tela, Cirkvi, je posvätnou činnosťou prekonávajúcou všetky ostatné. Žiadna iná činnosť Cirkvi nemôže zodpovedať jej nároku na účinnosť, ani sa rovnať jej úrovni. Duch liturgie zahŕňa výrečné vyjadrenie tejto veľkej dôstojnosti, ktorá je v skutočnosti Božou činnosťou, ktorá nás premieňa.
O liturgiu, ktorá je vyjadrením celistvosti našej existencie, sa ľudstvo bežne usiluje. Bohoslužba sa vyjadruje rituálom a ľudia majú spoločnú základnú potrebu rituálu. Rituál napĺňa mnohé základné sociálne, biologické a psychologické potreby. Rituál definuje sociálne vzťahy, vyjadruje a zdôvodňuje určité hodnoty, tvorivo rieši ťažkosti, uvoľňuje napätia, rieši nejednoznačnosti a podporuje sociálnu jednotu. Rituál ako symbolická činnosť odhaľuje hlbšie chápanie skúseností, ktoré nemožno primerane vyjadriť slovami. Rituály obsahujú gény ľudskej histórie, ktoré spájajú vekové obdobia ľudskej skúsenosti so zmyslom. Je to vlastne spoločné dedičstvo ľudstva.
Liturgia je spoločná bohoslužba, a to nielen preto, že sme spojení v spoločenstve pre modlitbu, ale aj preto, že je vyjadrením skutočnosti, že Boh nás povolal k sebe ako ľud. Boli sme povolaní stať sa súčasťou ľudu, Kristovho tela, a nie len mať individuálny vzťah s Bohom. A tak si nevychutnávame plnosť Božieho plánu pre nás, ak Cirkev zažívame napríklad prostredníctvom televízneho evanjelizátora.
Liturgia je modlitba vo viere spoločenstva, ktoré je spojené v službe jeden druhému a celej Cirkvi. Dnes pre nás „liturgia“ znamená len samotný bohoslužobný úkon, rituál a modlitby, ktoré tvoria verejnú bohoslužbu. Kedysi však slovo „liturgia“ znamenalo niečo širšie. Zahŕňalo všetky spôsoby, ktorými sme si navzájom slúžili. Svätý Pavol povedal, že pravou liturgiou je úplne obetovanie sa Bohu, ktorý sa stotožňuje so svojou Cirkvou, Kristovým Telom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Kresťania si majú navzájom slúžiť, nie byť pánmi (Mk 10, 42 – 45; Lk 22, 25 – 27; Jn 13, 12 – 17). Túto výzvu byť živou obetou vyjadril Kristus v rituálnom umývaní nôh, čo je činnosť, ktorú v Cirkvi každoročne opakujeme počas Veľkého týždňa.
Rituál vzniká z uvedomenia si, že uctievať Boha je povinnosťou každého človeka. Považovať bohoslužbu len za povinnosť by však znamenalo veľmi nesprávne pochopiť dar nášho Boha. To, ako človek uctieva, je silne ovplyvnené tým, ako uvažuje o vzťahu medzi Bohom a ľudstvom. Pohania sa často snažili ovládať svojich bohov. Presné vykonanie predpísaného rituálu alebo veľkosť obety považovali za spôsob, ako boha ovplyvňovať a ovládať alebo upokojovať. Ľudia stáli pred svojimi bohmi, aby ich prosili a žiadali alebo upokojovali ich hnev. Náboženstvo bolo vyjednávaním s bohom.
Táto myšlienka však bola už skazenosťou. Rituálne obety mali vyjadrovať vnútorné rozpoloženie osôb, ktoré ich prinášali. Keď sa stali kultovým úkonom odtrhnutým od bohabojného spôsobu života, boli akýmsi druhom rúhania. Preto museli Židov naprávať proroci. „Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým” (Ž 51, 18 – 19).
Toto poňatie bohoslužby ako vyjednávania a upokojovania pochádza z takého pohľadu na náboženstvo, ktorý je zameraný na človeka. My sme tu aktérmi; my preberáme iniciatívu vo vzťahu s Bohom. Hoci máme povinnosť voči svojmu Stvoriteľovi a je prirodzené prosiť Boha o dobré veci a o to, aby odvrátil svoj hnev, nestačí to.
Ako kresťania slávime osobitný vzťah Boha s nami a naša bohoslužba opisuje pohyb človeka k božstvu. Tento pohyb je odpoveďou na Svätého Ducha a je uskutočňovaný mocou Svätého Ducha. Vďaka tomu lepšie chápeme Boha a nás samých a je nám „dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva“ (Mt 13, 11). Zaobchádzať s takým krásnym, vznešeným tajomstvom ľahkovážne by bolo tragické. Žiaľ, niektorí z nevedomosti prehliadajú základnú ľudskú potrebu rituálu a nemajú čas na prekračovanie času pre večnosť. Pre tých, ktorí vnímajú bohoslužbu ako slávenie tajomstva Boha s nami, je vzácnym pokladom, zdrojom potravy, samotným životom Cirkvi a darom Boha v jeho láske k svojmu ľudu.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Opíšte rituálne prvky liturgie.
Akými spôsobmi možno rituál zneužiť?
Ako rituál v liturgii posilňuje ducha bohoslužby?
Liturgia – vyjadrenie viery
Náš kult je zameraný na Boha, pretože je to Boh, kto prevzal iniciatívu a zvolal nás. On z našej bohoslužby už urobil už nie ťaživú povinnosť, ale príležitosť prijať jeho dobrovoľný dar lásky. V dejinách je to teda Boh, kto nás volá a kto nám daroval sám seba. Boh stvoril ľudstvo a po páde ho opäť vzkriesil. Boh povolal Abraháma a urobil ho otcom všetkých veriacich. Boh povolal Mojžiša, aby vyviedol svoj ľud z otroctva na slobodu. Boh prišiel na zem ako človek narodený zo ženy a povolal apoštolov, aby prostredníctvom nich šíril dobrú zvesť o spáse po celom svete.
Uctievanie Boha je spôsob, ako vyjadriť našej vieru. Keďže „vyjadriť“ znamená verejne prejaviť naše vnútorné myšlienky alebo pocity. Ak sa zúčastníme na liturgickej bohoslužbe a budeme sa snažiť vyjadriť slovami niečo, čo v našom živote neexistuje, toto vyjadrenie bude prázdne a bezvýznamné.
Ľudia nechápu bohoslužbu ani vieru, keď obe tieto činnosti považujú len za funkcie intelektu. S Bohom sa stretávame práve prostredníctvom viery. Viera tu znamená viac než len vedomosti o Bohu alebo vyznanie týchto vedomostí. Každý človek musí žiť vierou a dovoliť, aby oddanosť Kristovi a jeho evanjeliu formovalo jeho rozhodnutia, ciele a lásku k blížnemu. Bohoslužba znamená viac než chválil Boha a prosiť ho, aby naplnil naše potreby. Celý náš život musí byť životom bohoslužby, uznaním Božej zvrchovanosti plnením jeho vôle na zemi.
Každá bohoslužba je pokusom vyjadriť slovami vieru, ktorú žijeme. Napríklad v božskej liturgii je formálne vyjadrenie našej viery. Je to Krédo (slovo odvodené z latinského credo, ktoré znamená verím) alebo, presnejšie, Symbol viery (z gréckeho slova symbolon, ktoré znamená formula). Tesne pred ním je však ďalšie vyznanie viery. Kňaz vyhlási: „Milujme sa navzájom, aby sme jednomyseľne vyznávali“ a ľudia pokračujú: „Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednopodstatnú a nedeliteľnú.“ Jednou vetou vyjadrujeme svoju vzájomnú lásku a slovami vyjadrujeme svoju vieru v Boha. Naša viera je teda viac ako len slová. Je vyjadrením života vzájomnej lásky, skutočného uctievania Boha. Viera a bohoslužba sa však môžu stať len slovami, ak sa ostatné aspekty nášho života neorientujú na Boha a jeho posolstvo lásky pre ľudstvo. Uctievanie Boha nikdy nemalo byť prázdnym rituálom alebo obyčajným legalizmom a formálnosťou. Má byť naším najdôležitejším vyjadrením lásky k Bohu a vďaky za všetky veľké diela, ktoré vykonal pre našu spásu.
Na bohoslužbe sa nezhromažďujeme preto, aby sme uverili v Boha. Zhromažďujeme sa skôr preto, lebo veríme a pracujeme na tom, aby sme túto vieru vyjadrili. Prečo je však potrebné schádzať sa, aby sme vyjadrili to, čo by už malo byť v našich životoch skutočné? Nemôžeme sa modliť k Bohu, ktorý je všade prítomný a všetko napĺňa? Nie, človek nie je umelec, ak obraz vznikol len v mysli, ale nikdy nebol prenesený na plátno. Spoločenstvo tých, ktorí skutočne veria v Krista, musí svoju vieru vyjadriť vo verejnej bohoslužbe. „Jeden hlas a jedno srdce“ kresťanského spoločenstva je výsledkom Božej lásky, ktorá je taká veľká, že život viery a jej vyjadrenie sa stávajú jednou skutočnosťou. Liturgia je skutočne prítomnosťou Boha a darom jeho Ducha.
Jednou z hlavných tém modlitby a liturgii je téma Božieho kráľovstva. Preto sa božská liturgia začína slovami: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha…“
Prvou prioritou ľudstva by malo byť nastolenie Božieho kráľovstva. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33). Keď náš Pán učil svojich učeníkov, ako sa majú modliť, povedal im, že majú hovoriť: „Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak aj na zemi“. V božskej liturgii prijímame Krista vo svätom prijímaní „na získanie dedičstva v nebeskom kráľovstve“ a Svätého Ducha „na uskutočnenie nebeského kráľovstva“.
Liturgická bohoslužba a modlitba sú vyjadrením našej oddanosti Božiemu kráľovstvu. Naša bohoslužba musí byť úprimnou odpoveďou na Božie volanie. Pravá modlitba je spojením medzi Bohom a jeho ľudom, v ktorom robíme reálnou (alebo realizujeme) Božiu vôľu na zemi. Odvažujeme sa takto modliť, pretože hľadanie Božieho kráľovstva je v našom živote prvoradé, dôležitejšie ako zamestnanie alebo spoločenské postavenie, rodina alebo ľudská autorita.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Prečo je kresťanská láska podmienkou pre vyjadrenie viery?
Prečo je viera podmienkou pre liturgickú bohoslužbu?
Sme učinení svätými
Naša bohoslužba by nikdy nemala byť prázdnym rituálom; mala by vždy znamenať to, čo vyjadruje. Keď sa v bohoslužbe zjednocujeme s Kristom, naším Bohom, zaväzujeme sa pracovať pre jeho kráľovstvo. Život a liturgia sú jednou skutočnosťou. V liturgii je toto kráľovstvo, láska, pokoj a jednota medzi Bohom a ľudstvom a medzi ľuďmi plne ustanovené, ale vo svete musíme ešte pracovať a svedčiť o jeho úplnom ustanovení. Bohoslužobné spoločenstvo je natoľko vzorom „života“, že celý život sa môže stať svätým a stať sa liturgiou. Boh sa dáva ľudstvu a my na toto dávanie odpovedáme v našej bohoslužbe láskou a vzdávaním vďaky. Aby však naša láska bola úprimná, musíme sa klaňať s túžbou uzrieť Božie kráľovstvo, ktoré je jeho láskyplným plánom spásy, realizovaným nielen v nebi, ale aj na zemi.
V bohoslužbe vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu. Keď pristupujeme k stretnutiu s Bohom, vyhlasujeme sa za nehodných služobníkov, pretože Boh je úplne iný ako my: Boh je Svätý, mocný Pán, Stvoriteľ všetkého, neustály vo svojej láske k nám, aj keď my zlyhávame. Súkromná modlitba, ktorú kňaz prednáša pred Veľkým vchodom na božskej liturgii, znie: „Veď tebe [Pane a Bože] slúžiť znamená aj pre samy nebeské mocnosti [anjelov] veľké a úžasné poslanie.“ Pred Bohom musíme vyznať svoju nehodnosť.
Nehodnosť však Boha a ľudí nikdy nerozdeľovala. Lebo hoci človek „neposlúchol… pravého Boha, svojho Tvorcu“, Boh „sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia“ (anafora liturgie sv. Bazila). Namiesto toho nám daroval jediného Syna, ktorý „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 6 – 7). Toto zrieknutie sa seba samého cirkevní Otcovia nazývali kenosis. Môžeme napodobniť márnotratného syna (Lk 15, 11 – 32) a pristupovať k Bohu v pokore, ale v skutočnosti Boh prišiel k nám v láske, trpel a zomrel za nás a dal nám miesto po svojej pravici: „Stvoril si ho [človeka] len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8, 6).
Pri bohoslužbách často oslovujeme Boha ako Vládcu všetkého, Mocného Pána, Svätého Boha tróniaceho na nebesiach, a tak vyjadrujeme slovami predstavu a pocit, ktorý máme o Bohu. Boh však nedovolí, aby sa nám postavila do cesty naša „nehodnosť“. Namiesto toho nám dal miesto po svojej pravici. Vyjadrujeme to v božskej liturgii, keď ďakujeme Bohu za to, že „nás aj dnes uznal za hodných prijať tvoje nebeské a nesmrteľné tajomstvá“.
Keď hovoríme, že sme „nehodní“, nemáme vždy na mysli to isté. Niekedy nehodnosť pochádza z vážneho hriechu, ktorý previnilého odvracia od Boha. Túto nehodnosť možno zničiť len pokáním, spoveďou a Božím odpustením. Inokedy sa cítime nehodní pre svoju slabosť a nedokonalosť alebo jednoducho preto, že stvorenie musí stáť v bázni pred veľkou Božou svätosťou. Táto nehodnosť sa odstraňuje jednoducho preto, že Boh nás „považuje“ alebo svojím slovom robí hodnými. Boh nás miluje a slobodne sa rozhodol byť s nami zjednotený.
Práve vďaka Božej láske sa naša „nehodnosť“ vymaže a stratí význam. Nemôžeme sa sami urobiť hodnými Boha, ale to nie je dôležité, pretože Boh nás učinil hodnými seba samého. Nikto sa nemôže vyhnúť odpovedi na Boží záujem o nás výhovorkou „nie som hoden“. Namiesto toho musíme celým srdcom povedať Bohu „áno“ a stať sa skutočne živými a prijatými Božími synmi a dcérami.
Liturgia ako rituál má sociálny rozmer. Liturgia ako verejná služba je zvyčajne činnosť, ktorá sa slávi s druhými. Boh nám zjavuje svoju prítomnosť prostredníctvom druhých a prostredníctvom nás druhým, pretože sme jeho nástrojmi božskej milosti. Väčšina z nás si spomenie na chvíle, keď nás posilnila účasťou na bohoslužbe so spoluveriacimi. Súlad modlitebných hlasov v speve znamená jednotu, ktorú máme jeden s druhým, spojení naším spoločným vzťahom s Kristom uprostred nás. Bohoslužba je teda spoločnou činnosťou Kristovho tela, Cirkvi, vychádza z cirkevného spoločenstva a odráža sa späť, aby toto spoločenstvo posilnila.
Pripájame sa k celej Cirkvi na celom svete a pre všetky časy vo chválení Boha. Pripájame sa k našim zosnulým príbuzným a priateľom, našim predkom a potomkom vo viere, pretože telo Kristovo, Cirkev, zjavujúce sa na božskej liturgii, nikdy nie je prerušené priestorom ani časom. A čo je najdôležitejšie, na bohoslužbe sa pripájame k nebeským zástupom, pretože sa v nej zúčastňujeme na tej nebeskej liturgii, ku ktorej putujeme ako pútnici. Vskutku, keď sa zhromažďujeme na bohoslužbe, „predstavujeme cherubínov“ a spolu s týmito blaženými mocnosťami ohlasujeme Boha ako „svätého, svätého, svätého“.
Tak ako Svätý Duch hovoril k prorokom a učiteľom v Cirkvi v Antiochii, keď „slúžili Pánovi a postili sa“ (Sk 13, 2), tak Boh hovorí aj k nám v našich liturgických sláveniach, pretože Svätý Duch sa modlí v ľude Cirkvi a s ľudom Cirkvi. „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. … [Duch] sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26 – 27) a robí z nás „pravých ctiteľov“, ktorí, ako hovorí náš Pán samaritánskej žene, „sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“. Na liturgii teda Boh komunikuje so svojim ľudom.
Svojou účasťou na liturgickom živote Cirkvi sa ponárame do živej vody, ktorou je Svätý Duch. Sme ako nádoby s vodou, ktoré musia byť naplnené prítomnosťou Svätého Ducha. Vždy, keď nádobu s vodou necháme dlho na slnku, voda sa nakoniec vyparí. Podobne, ak si dovolíme byť vo svete bez bohoslužby, vyschneme a staneme sa duchovne prázdnymi. Avšak nádoba s vodou, ktorá je v mori, nikdy nebude prázdna. Rovnako sa musíme neustále obklopovať Božou prítomnosťou, aby sme boli vždy naplnení chválou Boha prostredníctvom liturgie.
Liturgia je vyjadrením vedomia spoločenstva, že Boh v nás pôsobí a vytvára nový svet, ktorý sa v evanjeliách nazýva „Božie kráľovstvo“. Musí byť viac než len malou časťou nášho života, na ktorej sa zúčastňujeme v nedeľu ráno. Prostredníctvom bohoslužieb Cirkvi vidíme čas a priestor a našu úlohu v stvorenom vesmíre novými očami. Tak ako sa mení naše vnímanie, aj my sme vnútorne premieňaní Božou mocou. Teraz musíme preskúmať, ako sa to prejavuje v rámci slávenia bohoslužieb. Naše bohoslužby sú rovnako zložité ako samotný život. Hoci sa niektoré body môžu zdať triviálne, sú vývojom tradície, ktorá neustále vyjadruje Božie zjavenie a prítomnosť v pojmoch, ktoré sme schopní pochopiť v našom aktuálnom živote.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Prečo je liturgia nevyhnutne spoločnou skúsenosťou?
Akým spôsobom sa osobne pripravujete, aby ste obohatili spoločnú skúsenosť?
Aký vplyv mal podľa vašich skúseností kontakt s Božím Duchom prostredníctvom liturgickej bohoslužby na váš život?
Znova a mnoho ráz pred tebou padáme a prosíme ťa, dobrotivý a láskavý k ľuďom, aby si zhliadol na naše prosby, očistil naše duše i telá od každej telesnej i duchovnej škvrny a aby si nám dal nevinne a bez odsúdenia predstúpiť pred tvoj žertveník. Bože, daruj vzrast života, viery a duchovného poznania aj tým, čo sa s nami modlia. Dovoľ, aby ti neprestajne slúžili s bázňou i láskou a aby mali nevinnú a beztrestnú účasť na svätých tajomstvách, a tak aby sa stali hodnými tvojho nebeského kráľovstva. Aby sme pod ustavičnou ochranou tvojej moci vzdávali chválu tebe, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Druhá modlitba veriacich
Božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho
Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a Ján Krupa.
Život a bohoslužba: Liturgický čas – Vnímanie času; Liturgický deňBožská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho
