Uctievanie ikon v tradícii byzantského obradu
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Z perspektívy ruténskej Pittsburskej metropólie.
„Uctievame tvoj posvätný obraz, Pane, a prosíme o odpustenie našich hriechov.“
Medzi byzantskými katolíkmi v Spojených štátoch amerických sa obnovil záujem o ikonopisectvo a jeho oceňovanie. Je to povzbudivý náznak návratu k našim stáročným tradíciám. Naši predkovia, ktorí prijali kresťanstvo v byzantskom obrade, prijali aj prax uctievania svätých ikon. Bez svätých ikon je naša liturgická bohoslužba zmrzačená a stratila veľkú časť svojej slávnostnosti a nádhery. Zoznámme sa s históriou, významom a pravým duchom uctievania ikon.
1. Prísne vzaté, ikona (po grécky eikon – obraz) je prenosný posvätný obraz, ktorý je namaľovaný na kúsku dreva podľa štýlu a techniky byzantského umenia. Ale v širšom zmysle, ako sa bude uvažovať v tomto texte, je ikonou každý posvätný obraz, ktorý je namaľovaný alebo inak reprodukovaný za účelom uctievania. Svätá ikona by nemala byť považovaná za umelecký predmet alebo dekoráciu, ale skôr za posvätný predmet, ktorý podporuje oddanú úctu a nábožnosť. Prostredníctvom uctievania ikon by sme sa mali cítiť bližšie k Bohu a k božským veciam.
Ikony sa používali v prvých storočiach kresťanstva, najskôr ako dekoračný predmet alebo predmet súkromnej oddanej úcty, a neskôr boli vystavované v kresťanských chrámoch za účelom verejného uctievania. Apokryfné spisy z druhého storočia uvádzajú, že ikona Presvätej Bohorodičky, ktorú namaľoval svätý Lukáš, bola prvou ikonou.
Podľa inej legendy samotný Ježiš daroval „obraz svojej posvätnej tváre“, nazývaný ikona nezhotovená rukou, apoštolovi Tadeášovi, ktorý túto ikonu použil pre zázračné uzdravenie a obrátenie chaldejského edesského kráľa Abgara (porov. Euzébius, Cirkevné dejiny I, 13). Hoci ide len o legendy, predsa len potvrdzujú historickú skutočnosť, že na Východe vzniklo uctievanie ikon v sýropalestínskej oblasti, ktorá je kolískou kresťanstva.
Zdá sa, že prvými ikonami boli ikony svätých mučeníkov a ich činov, ktoré boli namaľované v ich oratóriách, ako to naznačujú homílie svätého Bazila Veľkého (+ 379) a svätého Gregora Nysskeho (+ 394). Až neskôr, niekedy v priebehu piateho storočia, boli uvedené ikony Ježiša Krista a Presvätej Bohorodičky. Od šiesteho storočia sa Konštantínopol, hlavné mesto Byzantskej ríše, stal veľkým centrom sakrálneho umenia.
Práve v Konštantínopole sa vyvinul osobitný štýl maľovania ikon, ktorý sa stal známym ako byzantský štýl a nakoniec sa stal pýchou byzantského umenia.
Zlatý vek byzantského umenia a ikonopisectva sa začal v polovici 9. storočia a skončil sa vyplienením Konštantínopola križiakmi v roku 1204. Žiaľ, v dôsledku ikonoklazmu (násilného odporu proti uctievaniu ikon a posvätných predmetov) v ôsmom a deviatom storočí boli takmer všetky pôvodné ikony zničené. Dnes sa najlepšia zbierka svätých ikon (6. – 15. storočie) uchováva v grécko-pravoslávnom monastieri svätej Kataríny na vrchu Sinaj, ktorý nechal v 6. storočí postaviť cisár Justinián I.
2. Predkovia Rusínov prijali kresťanstvo koncom 9. storočia, keď byzantské umenie prežívalo svoj zlatý vek a ikonografia sa stala všeobecne zrozumiteľným jazykom byzantskej cirkvi.
Byzantské umenie, ktoré sa dostalo k rôznym národom a kultúram, nevyhnutne podliehalo určitým zmenám podľa potrieb a génia jednotlivých krajín. A tak v priebehu storočí môžeme rozoznať rôzne školy ikonomaľby, ktoré tvoria národné dedičstvo daných miest.
V karpatskom regióne máme sväté ikony zo 16. storočia, keď rusínski miestni ikonopisci (vzdelaní prevažne v Kyjeve a Ľvove) začali „nacionalizovať“ svoj štýl, aby sa stali „populárnejšími“. Najstaršou ikonou, ktorú namaľoval neznámy miestny umelec, je ikona Presvätej Bohorodičky v obci Izki vo Volovskom okrese (koniec 16. storočia). Podľa názoru súčasných umeleckých kritikov je táto ikona „najvyšším úspechom karpatského maliarstva“.
Ikona nepredstavuje božstvo. No svojím symbolickým obrazovým jazykom svedčí o účasti kresťanov na božskom živote.
Tak sa ikona stáva „manifestáciou božského života“ medzi ľuďmi, „premeneným videním“ božských tajomstiev, „dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1), ba priam „teológiou vo farbách“. Aj ikony, ktoré predstavujú svätých, majú do istej miery podiel na ich svätosti a sláve. V dôsledku toho sa stávajú „nádobami milosti“, ktorá je prítomná a pôsobí tak ako v ich relikviách. Svätý Ján Damaský ponúka nasledujúce vysvetlenie:
„Svätí sú počas svojho pozemského života napĺňaní milosťou Svätého Ducha. Po ich odchode zostáva v ich dušiach tá istá milosť ako v ich telách (relikvie: Kor 6, 19). Tá istá milosť je prítomná a pôsobí v ich svätých obrazoch a ikonách“ (PG 94, 12490).
V Podkarpatskej oblasti sa nachádza niekoľko divotvorných ikon Božej Matky, z ktorých najvýznamnejšie sú v Klokočove (z polovice 17. storočia), v Mariapovči (od umelca S. Pappa, r. 1676) a v Krasnom Brode (od baziliánskeho umelca M. Spalinského, r. 1769). Divotvorná ikona v baziliánskom monastieri v Mukačeve nie je miestneho pôvodu. Bola namaľovaná v Konštantínopole v roku 1453 a v roku 1926 ju pápež Pius XI. daroval Mukačevskej eparchii.
3. V Starom zákone Boh pre nebezpečenstvo modloslužby prikázal Židom, aby neuctievali „modlu, ani nijakú podobu“ akéhokoľvek stvorenia (Ex 20, 4 – 5 ; porov. Dt 4,15 – 20). V prvých storočiach sa aj kresťania tvárou v tvár pohanstvu a modlárstvu držali týchto Mojžišových nariadení. Fresky z druhého a tretieho storočia, ktoré sa našli v katakombách, slúžili len ako dekorácia.
Ale po víťazstve kresťanstva nad pohanstvom (r. 313 ), keď bola kresťanská teológia dostatočne rozvinutá, cirkevní otcovia postupne pripustili verejné uctievanie ikon.
Otcovia vysvetľovali, že uctievanie ikon z teologického hľadiska vychádza z tajomstva Vtelenia, pretože v osobe Ježiša Krista sme dostali zjavenie nielen „Božieho Slova“ (Jn 1, 1 – 14), ale aj „Božieho obrazu“, ako to potvrdzuje svätý Pavol, keď hovorí, že Ježiš je „obrazom (eikon) neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Samotný Ježiš to dosvedčil: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9).
Cirkevné učenie o svätých ikonách je nasledujúce:
1) Mojžišov zákon (Gn 20, 4 – 5) bol dočasným ustanovením proti modloslužbe, ktoré časom stratilo platnosť.
2) Ježiš tým, že prijal ľudské telo (vtelením), zrušil starozákonný zákaz, pretože Ježiš sa stal „viditeľným Božím obrazom (eikon)“ a zjavil „Božiu slávu“ na svojej tvári (2 Kor 4, 4 – 6).
3) Ježiš Kristus svojím slávnym vzkriesením oslávil aj svoju ľudskú prirodzenosť, ktorá odrážala jeho božstvo (porov. Premenenie, Mt 17, 2).
4) Boh stvoril človeka na svoj obraz (eikon) a podobu (Gn 1, 26) a po Adamovom páde náš Spasiteľ Ježiš Kristus obnovil našu ľudskú prirodzenosť do jej pôvodnej krásy (2 Kor 3,18).
5) Pocta vzdávaná ikone je len uctievaním (proskynesis), a nie klaňaním sa (douleia), ktorá sa prináša len Bohu.
6) Pocta vzdávaná ikone poklonou, modlitbou, bozkom, kadidlom alebo zapálením sviece je relatívna, t. j. „prechádza na toho, kto je na ikone zobrazený (na prvoobraz ikony)“ (porov. sv. Bazil, O Svätom Duchu, 18).
4. Naši predkovia uctievali sväté ikony nielen vo svojich chrámoch, ale aj vo svojich domácnostiach. Boli to ikony, o ktorých verili, že chránia ich domácnosti a zabezpečujú im nepretržitý prílev Božích požehnaní. Tieto ikony zvyčajne zaberali viditeľné miesto v každom dome a boli ozdobené vyšívanou látkou a kvetmi. Duchovnú atmosféru miestnosti dotvárala zavesená lampa alebo votívna sviečka.
Od každého návštevníka, ktorý vstúpil do domu, sa očakávalo, že si zloží klobúk a vzdá poctu ikone ešte pred tým, ako pozdraví hostiteľa.
Starobylé pravidlá kresťanskej domácnosti zo 16. storočia s názvom „Homostroj“ (Udržiavanie domácnosti), pripomínali našim predkom: „Kresťan má mať v každej miestnosti svojho domu svätú a úctyhodnú ikonu alebo obraz, ktorý je ozdobený závojom (výšivkou) a opatrený votívnou lampou (sviečkou). Lampa by mala horieť počas modlitieb na znak úcty a náležitej obety.“
Táto tradičná a chvályhodná oddaná úcta k domácej ikone sa odporúča na hodinách náboženskej výchovy v celej Pittsburskej metropolitnej provincii vo forme „Ikonového kútika“. Dúfajme, že si získa podporu rodičov a stane sa modlitebnou svätyňou pre celú rodinu.
Tropár (2. hlas) (Nedeľa o uctievaní ikon)
Uctievame tvoj posvätný obraz, milostivý Pane , a prosíme ťa o odpustenie našich hriechov, Kriste, Bože náš. Veď si na svojom tele dobrovoľne ráčil vystúpiť na kríž, aby si vyslobodil z nepriateľského otroctva nepriateľov tých, ktorých si stvoril. Preto k tebe vďačne voláme:
„Spasiteľ, svojím príchodom, aby si spasil svet, si nás všetkých naplnil radosťou!“
Kondák (8. hlas)
Neopísateľné Slovo Otcovo sa svojím vtelením v tebe, Božia Matka, stalo opísateľným a po obnovení nášho poškvrneného obrazu do pôvodnej podoby nás pozdvihlo k účasti na Božej dobrote. Toto my, vyznávajúc našu spásu, potvrdzujeme svojimi slovami i skutkami.
Sv. Teodor Studita (+ 826)
„Nech je človek akokoľvek dokonalý, vždy potrebuje stránku Písma (Biblie). Rovnako človek potrebuje aj sväté obrazy, namaľované podľa Písma. Preto si oboje uctievame a vážime takisto!“
Preklad: o. Ján Krupa
Zdroj: https://archpitt.org/the-veneration-of-icons-in-the-tradition-of-the-byzantine-rite/
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Eucharistia – sviatosť nového prikázaniaIkonostas – charakteristický prvok byzantsko-katolíckej cirkvi
