Svetlo pre život II.: Sväté tajomstvá – Posvätenie života – Tajomstvá iniciácie; Pokánie: „Druhý krst“; Tajomstvá zasvätenej služby; Tajomstvo uzdravenia; Ďalšie okamihy posvätenia

od autora: Ján Krupa · 2 mája, 2023

Pojem tajomstvo, ktorý pôvodne vyjadruje celý plán Stvoriteľa pre svoj vesmír, sa v teológii Cirkvi začal uplatňovať na určité stelesnenia v obrade a slove. Krst, Eucharistia a ostatné sviatosti sú známe ako sväté tajomstvá Cirkvi. Nenahrádzajú širší vzťah medzi Bohom a ľudstvom. Hoci zostávajú znakmi, stávajú sa skutočnosťou tohto vzťahu spôsobom, ktorý presahuje naše zmysly. Neexistuje žiadne čisto intelektuálne hľadanie Boha, pretože on nás už našiel a spája sa s nami spôsobmi, ktoré presahujú ľudské chápanie. Neveriaci môže vidieť len rituálne gestá; veriaci sa díva do skrytej skutočnosti. Svätý Ján Zlatoústy to vysvetľuje v súvislosti s krstom:

„Tajomstvom sa nazýva, keď neuvažujeme o tom, čo vidíme, ale vidíme jeden súbor vecí a uvažujeme o inom. … Tu je úsudok veriaceho jedna vec, zatiaľ čo úsudok neveriaceho je iná vec. Pokiaľ ide o mňa, počujem, že Kristus bol ukrižovaný, a hneď žasnem nad jeho láskou k ľudstvu… Neveriaci, keď počuje o kúpeli, myslí si, že je to len voda; ja, na druhej strane, neberiem do úvahy len to, čo je vidieť, ale aj očistenie duše Svätým Duchom.“

Toto ústredné tajomstvo nového života v Kristovi sa prejavuje v rôznych momentoch nášho života. Všetky tajomstvá Cirkvi sú spôsobmi, ktorými Boh pôsobí v našom živote prostredníctvom symbolických gest a slov. Prostredníctvom nich sa podľa viery Cirkvi udeľuje milosť Svätého Ducha. V inom zmysle sú všetky sviatosti zjednotené ako jedno „sedemnásobné“ tajomstvo Kristovej prítomnosti. Cirkev ako Kristovo telo tvorí stred tohto jediného tajomstva. Tu sú Boh a človek skutočne zjednotení.

Podporte nás

Najzákladnejšou zo všetkých sviatostí je teda samotná Cirkev. Druhý vatikánsky koncil to povedal celkom jasne: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (LG 1). Všetky sviatosti sú iniciované Cirkvou a v Cirkvi. Nevyhnutnou podmienkou pre každú z nich je viera Cirkvi a úmysel sláviť toto tajomstvo podľa zmýšľania Cirkvi. Každé zo svätých tajomstiev je nevyhnutne činnosťou Cirkvi. Cirkev je rozšírením tajomstva Boha, ktorý sa stal človekom pre našu spásu, počas celých dejín a po celom svete. Keď Cirkev koná, Kristus koná prostredníctvom Svätého Ducha; a keď sme spojení v Cirkvi, sme zjednotení s Bohom a zbožštení.

Navyše každé tajomstvo má „cirkevný rozmer“, ktorý sa nejakým spôsobom vzťahuje na Cirkev. Krst a myropomazanie nás prijímajú do Cirkvi a ustanovujú nás za členov kráľovského kňazstva. Tajomstvo pokánia (spoveď) umožňuje kajúcnikovi získať odpustenie a zmieriť sa s Cirkvou, aby mohol prijať spoločenstvo s ňou. Tajomstvá kňazstva a korunovania (manželstva) určujú kresťanov, aby slúžili spoločenstve veriacich, buď v Cirkvi, alebo v domácej cirkvi – domácnosti. Aj sväté pomazanie predpokladá zapojenie bohoslužobného spoločenstva, skadiaľ všetko uzdravenie pramení z prítomnosti Krista, lekára tela i duše. Na svedectvo o tom sa každé tajomstvo napĺňa božskou liturgiou alebo je zamerané na božskú liturgiu, ktorá je veľkou manifestáciou Krista a jeho Cirkvi. Ako napísal svätý Simeon Solúnsky: „Sväté prijímanie je zdokonalením každej sviatosti a pečaťou každého tajomstva.“

Tajomstvá iniciácie

Tajomstvom, ktoré nám umožňuje vstup do života Svätej Trojice a účasť na prítomnosti Boha v jeho Cirkvi, je krst. Po krste už nie sme prirodzenými deťmi, ale Božími deťmi z milosti. Stávame sa Kristovými bratmi a sestrami ako adoptované deti Otca, naplnené silou a láskou Svätého Ducha. Sme súčasťou Kristovho tela, jeho Cirkvi, a dostávame všetky práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v nej.

Krst je darom pre jednotlivého kresťana i pre celú Cirkev. Človek je zachránený zo vzdoru Adamovej neposlušnosti a obnovený Kristovou dôslednou poslušnosťou svojmu Otcovi. Boh si želá viac než len spásu jednotlivcov. Chce spásu a opätovné stvorenie celého svojho sveta. Každý krst vyjadruje ochotu každého človeka robiť to, čo je správne, ako jednotlivec; ale zároveň ohlasuje nastolenie Božieho kráľovstva v celom svete. Kristus dal apoštolom poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19 – 20). Krst je znakom prítomnosti Božej vlády, ako aj jeho budúcej slávy. K tejto pravde sa zaväzujeme (vlastným hlasom alebo prostredníctvom krstných rodičov) recitovaním Symbolu viery ako nášho vyznania viery a krstom v mene Trojice.

Všetky sviatostné tajomstvá pozostávajú z verbálnych a neverbálnych obrazov, z gest a modlitby. V krste sa posväcuje celá osoba – telo, duša a duch – pomocou telesnej hmoty, ktorá bola vyhradená ako svätá. A tak po vyznaní viery sa voda použitá v krste posväcuje slávnostnou modlitbou. Voda očisťuje, osviežuje a je nevyhnutná pre život. Ako taká je symbolom znovuzrodenia, života. Voda v sebe nesie aj prvok smrti, zničenia. Voda, ktorá sa rozdelila pre vyvolený národ utekajúci z Egypta, utopila ich utláčateľov. A tak predstavuje aj smrť: pochovanie a vzkriesenie Ježiša. V paschálnom kánone spievame: „Včera som bol s tebou pochovaný, Kriste [narážka na krst na Bielu sobotu], ale dnes vstávam, vzkriesený s tebou.“

Voda a osoba, ktorá má byť pokrstená, sa potom pripravia pomazaním olivovým olejom. Tento olej, používaný na pomazanie pre krstom, pripomína vetvičku olivovníka, ktorú dostal Noe „na znak zmierenia a vyslobodenia z potopy“. Holubica s olivovou ratolesťou bola pre Noema v arche znamením zmierenia, zmluvy pokoja medzi Bohom a ľudstvom. Krstný „olej radosti“ je pre nás znamením, že je bezprostredne blízko naše zmierenie v Kristovi. Tento olej je považovaný aj za „výzbroj spravodlivosti“, pripomína zápas pokánia, ktorý prichádza s prijatím nového života v Kristovi.

V byzantských cirkvách sa samotný krst udeľuje slovami: „Boží služobník (meno) sa krstí v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ Forma krstu (v gréčtine baptizo alebo „ponoriť“) je podľa vzoru krstu, ktorý nášmu Pánovi udelil prorok Ján, neskôr nazývaný „Krstiteľ“. Kristus zostúpil do vody na znak pokánia, hoci pokánie nepotreboval, a bol zjavený ako Boží Syn hlasom Otca a zjavením Svätého Ducha v podobe holubice (Bohozjavenie). Náš Pán dal Jánovmu krstu nový význam: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, … vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Mt 3, 11). Kresťanský krst nás nielenže očisťuje od hriechov, ale dáva nám aj život v Duchu ako novému stvoreniu.

Krst je slávením paschálneho tajomstva. Naše ponorenie do vody symbolizuje, že ideme do hrobu s Kristom. Naše vynorenie z vody predstavuje vzkriesenie nášho Pána. Dvojaká povaha krstu ako očistenie od hriechu a nového života v Trojici je vyjadrená rôznymi spôsobmi. V čítaní z apoštola na obrade krstu sa píše: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom… Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4. 11). Pred krstom sa teda kresťan musí slávnostne zrieknuť zla v podobe satana a úplne sa oddať Kristovi.

Po krste sa oblieka biele rúcho – rúcho spravodlivosti (porov. Iz 61, 10) –, ktoré je v kontraste s nahotou pred krstom. Krstné rúcho, „rúcho svetla“, naznačuje, že sme si obliekli Krista (Gal 3, 27) a nahradilo hanbu Adama a Evy z ich nahoty mimo Boha (Gn 3, 27). Ich pokusy prikryť sa listami odrážali ich voľbu, ktorá ich urobila závislými od materiálnej stránky stvorenia s jeho otroctvom vášňam a smrti. Krstné rúcho, na ktoré sa poukazuje už v Zjavení 3, 18 a 7, 13. 14, predstavuje návrat do raja a odhaľuje pravú prirodzenosť človeka, ktorý je obnovený na Boží obraz a podobu.

Keď sme pokrstení v Krista, obliekame si Krista. Sme doslova ponorení do Krista, ktorý nás tiež vedie k Otcovi a dáva nám dar Svätého Ducha. Iba v Kristovi spoznať Otca, lebo Otca nikto nikdy nevidel, s výnimkou Syna (Jn 1, 18) a iba on nás môže viesť k Otcovi, keďže jedine on skutočne pozná cestu (Jn 14, 5). Jedine v Kristovi sa stávame deťmi Otca, adoptovanými synmi a dcérami, dedičmi kráľovstva.

Obrad iniciácie je vlastne dvojitým tajomstvom: krst „vo vode a Svätom Duchu“ (Jn 3, 5). V Kristovi zomierame hriechu, aby sme v ňom vstali k životu, ale zároveň sme „zapečatení Svätým Duchom“. Skrze Krista príjmeme aj Svätého Ducha, ktorý zapečatí našu krstnú iniciáciu. Tak ako sviatok Päťdesiatnice završuje Paschálny sviatok, a ako zostúpenie Svätého Ducha završuje poverenie učeníkov, tak aj naše myropomazanie, naše prijatie daru Svätého Ducha, završuje náš krst.

Pri svojom krste v rieke Jordán bol Kristus zjavený ako Mesiáš (po grécky Christos alebo „Pomazaný“) zostúpením Svätého Ducha v podobe holubice. Pri našom krste sme pomazaní svätým myrom, olivovým olejom, napusteným mnohými vôňami, ktorý symbolizuje rozmanité dary Ducha a ktorý svätý Cyril Jeruzalemský nazýva „predobrazom Svätého Ducha“. Toto myro slávnostne posväcuje prímas (gr. protos) alebo miestny biskup po anafore na božskej liturgii Svätého a Veľkého štvrtka. Pôvodne biskup ako hlava miestnej cirkvi slávil iniciáciu každého dospelého. Tento vzťah s biskupom sa zachováva vyhradením posvätenia myra hlave Cirkvi.

Kňaz pomaže osobe čelo, oči, nosné dierky, ústa, uši, hruď (srdce), ruky a nohy so slovami: „Pečať daru Svätého Ducha!“ To naznačuje, že sme skutočne „kresťania“, „pomazaní“ spolu s naším Pánom. Toto zapečatenie vyjadruje tajomstvo nášho vyvolenia a spasenia Bohom, lebo „v ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha“ (Ef 1, 13). Tento nový vzťah s Bohom a s Cirkvou nesie zodpovednosť za vernosť pravde: „A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom“ (1 Jn 2, 27).

Vzor pre obrad krstu a myropomaznia sa nachádza v evanjeliových správach o krste nášho Pána. Krstom vo vode a pomazaním svätým myrom napodobňujeme Ježiša. Tak ako Svätý Duch po krste zjavil Ježiša ako „Krista“, aj my sme krste zjavení ako „kresťania“ prostredníctvom nášho myropomazania. Len vďaka tomuto daru môžeme skutočne odpovedať vo viere a nazývať Boha naším Otcom. Jedine prítomnosť Svätého Ducha v nás môže viesť k tomu, aby sme rozpoznali Božiu prítomnosť a odpovedali na ňu. Pomazanie myrom nás napĺňa mocou Ducha, aby sme konali to, čo je správne, a odháňali zlo.

Náš krst do života Trojice je zavŕšený až vtedy, keď sa pripojíme k eucharistickému spoločenstvu s ostatnými členmi Kristovho tela. Krst nám dáva vstup do života Krista. Sväté prijímanie robí toto členstvo plným a dokonalým: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Každé pristúpenie k svätému prijímaniu je obnovením nášho krstu a ukazujeme našu vieru a nádej v Krista tým, že sa znovu zaväzujeme k pravému a svätému. Vtedy sme schopní spievať: „Nech sa naplnia ústa naše tvojou chválou, Pane, aby sme ospevovali tvoju slávu, lebo si nás uznal za hodných prijať tvoje sväté, božské, nesmrteľné a životodarné tajomstvá. Zachovaj nás Bože vo svojej svätosti, aby sme sa po všetky dni učili tvojej pravde.“

Počas Svetlého týždňa svätý Cyril Jeruzalemský vysvetľoval význam tajomstiev iniciácie tým, ktorí ich prijali na Svätú sobotu. Jeho päť „Mystagogických katechéz“, ktoré opisujú obrad, ktorý je takmer totožný s tým dnešným, patrí medzi najcennejšie svedectvá ranej Cirkvi.

Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.

SVIATOSTNÝ ŽIVOT CIRKVI

Obrad	Hlavné prvky	Význam
Krst a myropomazanie	Exorcizmus, zrieknutie sa Vyznanie viery Pomazanie olejom Krst vo vode Nový odev Pomazanie myrom Prvky liturgie (čítania, Eucharistia)	Vyslobodenie Oddanie sa Kristovi Radosť a sila Zjednotenie s Kristom Nebeský odev Pečať Svätého Ducha Nebeský pokrm na ceste životom
Eucharistia	(pozri kapitolu 3)	(pozri kapitolu 3)
Pokánie	Verejná bohoslužba (hymny, modlitby, čítania) Súkromná spoveď pred ikonou Krista Vkladanie rúk a kňazského epitrachilu s modlitbou	Komunitná povaha nášho života v Kristovi Otvorenie srdca pre Krista Cirkev ako „Kristove ruky“
Sväté pomazanie	Služba hymnov; modlitby a čítania Pomazanie posväteným olejom Vkladanie otvorenej knihy evanjelia	„Modlitba s vierou zachráni chorého“ Liek viery Cirkev ako „ruky Krista“
Korunovanie	Výmena prsteňov Výmena korún Procesia Spoločný kalich	Trvalý záväzok Povolanie k správcovstvu Povolanie ku kňazstvu Zdieľanie všetkých vecí
Kňazstvo	Vkladanie rúk Zaoblečenie	Odovzdanie služby Znaky úradu

Pokánie: „Druhý krst“

Krst znamená, že sme sa úplne rozišli so „starou mapou“. Kandidát sa musí zrieknuť všetkého zla a zaviazať sa Kristovi. Raná Cirkev bola dosť dôrazná, čo sa týka vernosti tomuto záväzku. Na niektorých miestach napríklad neexistoval návrat po odpadnutí od Kristovej cesty: „Ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy“ (Hebr 10, 26). Náš Pán nás však učil o tajomstve odpustenia ako trvalom procese. Učeníkov učil, aby si opakovane odpúšťali: „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22). Raná Cirkev videla rozdiel medzi „každodennými hriechmi“ aj toho najoddanejšieho veriaceho a dramatickejším či rozhodnejším zrieknutím sa Krista a jeho cesty. Do väčšiny svojich bohoslužieb zaraďovala modlitby za odpustenie „každodenných hriechov“, ale návrat do Cirkvi z vážnych hriechov obmedzovala na slávnostný spôsob.

Cirkev zakázala opakovanie krstu, ale povolila odpustenie následných hriechov samostatným obradom, tajomstvom pokánia. Absolútne zrieknutie sa hriechu urobené pri krste nemohlo byť ohrozené, avšak Božie milosrdenstvo mohlo prijať späť tých, ktorí sa potkli a padli na ceste života, ak sa skutočne kajali. V prvých storočiach Cirkvi sa toto tajomstvo konalo verejne. Vo všeobecnosti pozostávalo z verejného priznania hriechu, vylúčenia z bohoslužobného spoločenstva počas vykonávania primeraného pokánia a konečného rozhrešenia prostredníctvom vkladania rúk biskupa. Otcovia toto tajomstvo pokánia často označovali ako „druhý krst“. Origenes vysvetľoval rozdiel medzi odpustením hriechov tajomstvom krstu, ktoré bolo bezplatné a úplné, zatiaľ čo odpustenie prostredníctvom tajomstvom pokánia si vyžadovalo veľa sĺz a práce.

Po tom, ako v Konštantínovom období (4. storočie) prestalo oficiálne prenasledovanie kresťanov, sa kresťanstvo stalo spoločensky populárnym a nakoniec aj oficiálnym náboženstvom ríše. Tieto zmeny oslabili zmysel pre angažovanosť radového člena, ale dali vzniknúť novej elite, osobám žijúcim mníšskym životom. Mnísi praktizovali pravidelnú, dokonca každodennú spoveď – nielen z verejných pohoršení –, ale zo všetkých hriechov, previnení a duchovných slabostí. Keď sa táto prax rozšírila po celom kresťanskom svete, Írska cirkev – ktorá zažila obrovský rozkvet mníšstva – bola zrejme prvá, ktorá povolila súkromnú spoveď pred jediným predstaviteľom Cirkvi. Kňaz ako cirkevný predstaviteľ začal súkromne počúvať spovede a musel sa zaviazať, že nikdy nikomu neprezradí, čo počul, či už priamo alebo nepriamo, a to ani pod hrozbou smrti. Dnes môže obrad tejto sviatosti pozostávať z prípravnej verejnej bohoslužby, zo súkromného vyznania hriechov, z duchovného povzbudenia, pokánia, ktoré ukladá kňaz, a modlitby odpustenia (rozhrešenia) prostredníctvom vkladania rúk.

Keď sa v Cirkvi rozšírila prax súkromnej spovede, veriaci čoskoro začali využívať tajomstvo pokánia dvoma spôsobmi. Prvým bolo ešte zmierenie sa s Bohom a jeho Cirkvou pre závažné hriechy spáchané po krste. Pri krste nám Boh úplne odpúšťa hriechy, ktorých sa zriekame, dáva nám prístup k spoločenstvu s ním a robí nás členmi jeho tela, Cirkvi. Toto spojenie sa preruší, keď sa od neho odvrátime a spáchame závažný hriech. Skôr ako sa môžeme vrátiť do spoločenstva s ním, musíme sa usilovať o zmierenie s Cirkvou vyznaním previnenia prostredníctvom skutočnej metanoie (zmeny zmýšľania). Toto tajomstvo obnovuje kajúcnika v živote v Kristovi ako plnohodnotného člena jeho tela a završuje sa až pristúpením k svätému prijímaniu, prameňu každého odpustenia.

Druhé užívanie tohto tajomstva bolo prostriedkom na odstránenie nielen bezprostredného hriechu, ale aj sklonov k hriechu, ktoré bránia duchovnému pokroku. Spovedník sa dostal do úlohy „duchovného otca“ alebo „liečiteľa“. Kňazovi bolo potrebné odhaliť stav duše kajúcnika, aby sa ukázali nielen závažné hriechy, ale aj chyby a hriechy slabosti. Kňaz potom mohol poskytnúť duchovné vedenie a usmernenie pri vedení plnšieho kresťanského života.

Táto prax naznačuje, že veriaci, hoci je krstom úplne oslobodený od hriechu, potrebuje neustálu starostlivosť milosti, aby mohol rásť k zrelosti v Kristovi. Krst nás iniciuje do celoživotnej reality života v Bohu ako jeho adoptívne deti. Svoj krstný záväzok prežívame denne, kedykoľvek sa odvraciame od toho, čo je zlé, a konáme to, čo je správne. Dozrievanie v učení sa vyberať si dobro je výstižným opisom kresťanskej cesty. Gregor z Nyssy píše: „Ľudská dokonalosť spočíva práve v tomto: v neustálom raste v dobre.“ To, že sme si vybrali správnu cestu života, neodstraňuje zakopnutia a chyby. Účasť na tajomstve pokánia nám umožňuje neustále prispôsobovať svoj pohľad správnej ceste, keď kráčame k osvieteniu a plnosti života.

Obe tieto možnosti sú stále k dispozícii, ale používajú sa zriedkavejšie než v minulosti. Dôvodom môže byť menší zmysel pre hriech, väčší étos individualizmu alebo zlé skúsenosti so sviatosťou buď z hanby, alebo z necitlivého spovedníka. Napriek tomu je stálym poslaním Cirkvi hlásať a podporovať pokánie a odpustenie. Vskutku, „Cirkev nikdy nezlyhala vo volaní ľudí od hriechu k obráteniu a slávením pokánia ukazovala Kristovo víťazstvo nad hriechom.“

Tajomstvá zasvätenej služby

Manželstvo bolo Božím darom ľudstvu od samého začiatku. Stvorením muža a ženy Boh urobil pre každého spoločníka, pomocníka, s ktorým sa bude deliť o radosti a bremená života. Vďaka manželstvu sú muž a žena schopní prekročiť sami seba. Stanú sa jednou novou osobou a podieľajú sa s Bohom na procese stvorenia tým, že privádzajú k životu nové ľudské bytosti a vychovávajú ich na Boží obraz. V Cirkvi je manželstvo ešte viac: je pretvorené na druh kňazstva služby a ikonu spásonosnej Božej lásky tým, že je posvätené Kristom a vtiahnuté do jeho paschálneho tajomstva.

Dôvod, prečo sa kresťanské manželstvo považuje za tajomstvo viery, možno nájsť v liste svätého Pavla, ktorý sa číta pri sobášnom obrade: „Toto tajomstvo [manželstvo] je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 32). Oddaná láska muža a ženy je tou najintenzívnejšou ľudskou láskou, aká existuje. Je to jedinečný obraz vzťahu medzi Bohom a ľudským rodom. V Starom zákone sa Boh zjavoval svojmu ľudu Izraelu ako jeho ženích: „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie“ (Oz 2, 19). V evanjeliách Ján Krstiteľ dosvedčil, že Ježiš je Mesiáš, ženích Cirkvi. Ján ohlasuje: „Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním. Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná“ (Jn 3, 28 – 29). Mystické manželstvo Krista a jeho Cirkvi najlepšie predstavuje kríž, na ktorom sa Boží Syn z lásky k svojmu ľudu zriekol svojho života. V tajomstve manželstva sa dvaja ľudia podobne zriekajú svojich vlastných životov v úplnej oddanosti jeden druhému, aby sa stali jednou novou osobou. Každé manželstvo je teda osobnou manifestáciou tajomstva Božej lásky ku všetkým.

Keďže Kristus je Boh, ktorý sa stal človekom, manželstvo už nie je tou istou realitou. Teraz získalo božský rozmer, pretože manželia sa v ňom stávajú podobnými Bohu. V manželstve sa oddelené, ale rovnocenné osoby stávajú jedno, podľa určitého poriadku, avšak bez toho, aby sa zotrela ich individualita. V tomto je kresťanský pár ikonou Trojice, kde Otec, Syn a Svätý Duch sú jedno v podstate, a predsa sa líšia svojou osobou.

Vo východných cirkvách je ústredným rituálnym gestom tohto tajomstva – od ktorého je odvodený jeho názov – korunovanie, pretože týmto spôsobom sú muž a žena zjavovaní ako pozdvihnutí k osobitnej účasti na Božom živote. Napĺňajú prísľub žalmistu: „Stvoril si ich len o niečo menších od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ich za vládcov nad dielami tvojich rúk. Všetko si im položil pod nohy“ (podľa Ž 8, 6 – 7). Tento úryvok naznačuje, že manželia sa opäť podieľajú na úlohe Adama a Evy ako správcov stvorenia pred ich pádom do hriechu.

Kresťanský pár je povolaný napĺňať kňazskú prirodzenosť ľudského rodu. Tak ako každý človek napĺňa svoju prirodzenosť v bohoslužbe, aj kresťanský pár napĺňa svoju prirodzenosť starostlivosťou o svoju časť sveta a jej obetovaním Bohu. To je znázornené v obrade korunovania, keď sú manželia v sprievode vedení okolo sviatostného stola. Počas ich kráčania sa spievajú tie isté piesne, aké zaznievajú pri obrade kňazskej vysviacky.

Tajomstvo korunovania, podobne ako krst, nie je len obradom, ale novým vzťahom, ktorý sa dotýka všetkých aspektov každého človeka, aby ich otvoril možnosti skutočnej intimity. Práve táto intimita, viac ako romantika a sex, je srdcom hlbokej ľudskej potreby. Toto tajomstvo znamená, že prijímatelia musia prísť zdieľať svoje životy spôsobom, ktorý môže vybudovať spoločenstvo skutočnej lásky, otvorené možnosti rastu do rodiny prostredníctvom účasti na tvorivom procese.

Manželstvo je celoživotný záväzok muža a ženy voči sebe navzájom. Cirkev neakceptuje rozvod, pretože náš Pán učil: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6; 10, 9). Cirkev ruší neplatné manželstvá, ak neveriaci manželský partner odmieta žiť s veriacim pre vieru (porov. 1 Kor 7, 15). Cirkev môže vyhlásiť za nulitné/neplatné aj manželstvo, ktoré bolo od začiatku chybné. Môže sa to stať vtedy, keď z dôvodu nedostatku schopnosti alebo z iných vážnych dôvodov jeden alebo obaja partneri nie sú schopní prijať záväzok, ktorý si manželský vzťah vyžaduje.

Rôzne klerické stavy sa jedinečným spôsobom podieľajú na tajomstve Krista a jeho Cirkvi, ktorá je Božím darom samého seba svojmu ľudu. Zatiaľ čo všetci kresťania sú povolaní budovať Kristovo telo, klérus má túto službu ako samotný dôvod svojho bytia. Zároveň, hoci celé spoločenstvo slávi Eucharistiu, klérus je jej služobníkom jedinečným spôsobom. Hoci centrom tohto tajomstva je služba pri svätom stole (lebo Eucharistia je centrom Božej prítomnosti v jeho Cirkvi), vysvätení slúžia Cirkvi vo všetkých aspektoch jej života. Osoby vybrané do týchto úradov musia byť vynikajúcimi služobníkmi ľudu, musia byť k tejto službe povolané a potvrdené milosťou Svätého Ducha.

Je vhodné, aby tí, ktorí sú takto povolaní slúžiť liturgii a Cirkvi, boli posvätení osobitným tajomstvom. V tejto sviatosti je osoba prijatá do stavu služby Cirkvi vkladaním rúk biskupa. Toto vkladanie rúk identifikuje túto osobu ako osobitne vyvolenú pre túto službu. Zároveň jej udeľuje milosť Svätého Ducha na plnenie jej služby.

Tajomstvo kňazstva sa vždy slávi v rámci božskej liturgie, pretože centrom služobného charakteru je služba pri Eucharistii. V tomto tajomstve sa konštituujú tri stavy služby pri oltári: biskup, kňaz a diakon. Rituálnym gestom pri udeľovaní každého stavu je to isté vkladanie biskupovej ruky. Keďže je dozorcom nad celou službou v Cirkvi, iba biskup môže vysväcovať. Kandidát je vedený v sprievode k biskupovi, ktorý si s ním vymení bozk pokoja. Potom kandidát pobozká svätý stôl, pri ktorom bude slúžiť. Keď si kľakne v rohu oltára, biskup položí ruku na hlavu kandidáta a ohlási jeho službu slovami: „Božia milosť, ktorá všetko uzdravuje a dopĺňa, čo chýba, povyšuje (meno) do (biskupského alebo presbyterského alebo diakonského) stavu.“ Potom sa povedia dve modlitby, pričom biskup má stále položenú ruku a prosí o dar a pôsobenie Svätého Ducha. Obrad sa končí oblečením novovysväteného do rúcha jeho úradu a vyhlásením: „Axios“ („Je hoden“).

Plnosť stavov má biskup. Je „veľkňazom“, otcom a pastierom spoločenstva. Keďže je hlavou cirkvi, predsedá všetkým liturgiám, a to buď osobne, alebo poverí kňaza ako svojho zástupcu. Biskup (v gréčtine episkopos znamená „dozorca“) má pastoračnú starostlivosť o celú cirkev a musí dohliadať na jej každodenný život, aby ju viedol k plnosti Božej vlády. Vo svojej službe je nástupcom apoštolov v tom zmysle, že má najvyššiu autoritu v cirkvi. Predsedá miestnej cirkvi, ktorá mu bola zverená do starostlivosti, a môže sa spojiť o ostatnými biskupmi na koncile (synode) a vykonávať zodpovednosť aj nad širšou cirkvou. Vzhľadom na veľkú zodpovednosť úradu biskupa sa zaňho cirkev modlí menovite prakticky pri každej bohoslužbe. Dnes sa do úradu biskupa vyberá obvykle spomedzi kňazov.

Kňaz je služobník Cirkvi, ktorý slúži na úrovni farnosti. Z tohto dôvodu je v najužšom každodennom kontakte s ľuďmi. Pôvodný význam slova „kňaz“ bol „presbyter“ alebo „starší“. Kňaz bol múdrym mužom spoločenstva, ktorý bol vybraný, aby radil biskupovi a zastupoval ľud. Keď sa cirkvi príliš rozrástli na to, aby biskup mohol byť všade a priamo spravovať každú farnosť, vymenoval svojich najbližších poradcov, kňazov, za svojich zástupcov. Na základe biskupovej autority a vkladania rúk kňaz predsedá všetkým bohoslužbám (výnimku predstavujú vysviacky), spravuje, vyučuje a radí veriacim, ktorí sú mu zverení do starostlivosti.

Kňaz je najmä mužom modlitby. Jeho úlohou pri bohoslužbe je viesť celé spoločenstvo k modlitbe, ku ktorej sa spoločenstvo pripája slovom „Amen“. Tento úrad modlitby sa prejavuje aj kázaním, keď vysvetľuje ohlasované Božie slovo. Kňazstvo je úplným záväzkom voči Kristovmu telu, Cirkvi. Tým sa podieľa na paschálnom tajomstve Kristovho umierania a zmŕtvychvstania. Kňaz zomiera darovaním svojho života ľuďom a vstáva do slávy života v dôvernom spoločenstve s Bohom.

Tretím významným stavom je diakon, čo v gréčtine znamená „služobník“. Úrad diakona sa spája so svätým Štefanom a ďalšími, ktorí boli vybraní, aby slúžili materiálnym potrebám grécky hovoriacej komunity v Jeruzaleme, a tak uvoľnili apoštolom cestu k ohlasovaniu Božieho slova (Sk 6, 1 – 6). Štefan je zaznamenaný ako veľký kazateľ, „plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6, 8). Stal sa prvým mučeníkom pre vieru, prvým, ktorý išiel v Kristových šľapajach svedectvom smrti.

Osobitným znakom diakonov je napodobňovať Krista ako služobníci Cirkvi: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). Prví diakoni úzko spolupracovali s biskupom pri správe eparchie. Počas bohoslužieb stáli po jeho pravici a udržiavali náležitý poriadok bohoslužby: navrhovali prosby na modlitbu (ekténie), usmerňovali celebrantov a dávali pokyny ľudu. Spravovali aj charitatívne diela Cirkvi. Medzi ne patrila starostlivosť o chudobných a chorých a zabezpečovanie pohrebu mŕtvych. Pomáhali biskupom a kňazom v poradenstve pre ľud. Zvyčajne ako prví vypočuli prípady a viedli ich k správnemu riešeniu. Raná Cirkev považovala diakonát za stav, ktorý sa najviac približoval Kristovmu pozemskému životu služby. V Ríme boli diakoni takí dôležití, že archidiakon mesta bol zvyčajne zvolený za pápeža. Po mnoho storočí boli v niektorých cirkvách ženy vysviacané za diakonky a plnili podobné úlohy pre ženy spoločenstva.

V neskorších storočiach začal diakonátny stav upadať, hoci vo východných cirkvách bol vždy silnejší ako na Západe. Druhý vatikánsky koncil odporučil obnoviť tento stavu v Katolíckej cirkvi. Obnova tohto stavu odvtedy pokračuje vo východných aj západných katolíckych cirkvách. Jeho revitalizácia začala zvyšovať počet spôsobov, ktorými môžu veriaci v týchto spoločenstvách slúžiť Božiemu ľudu.

Tajomstvo uzdravenia

Krst, tajomstvo nášho nového života v Kristovi, ohlasuje Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou. Adamov hriech priniesol utrpenie a smrť do nášho sveta, ale Kristova smrť na kríži bola vnímaná ako víťazstvo nad smrťou. Smrť bola konečným výsledkom závislosti človeka od materiálnej stránky jeho existencie, hľadania krátkodobých výhod namiesto dôvery v Boha. Kristus svojou poslušnosťou Otcovi, zdroju života, zvrátil pád a otvoril nám cestu k účasti na svojom víťazstve.

Vďaka Kristovmu víťazstvu biologická smrť už nemá duchovnú moc nad nami. Napriek tomu sme naďalej obeťami fyzickej moci choroby a smrti, naďalej podliehame rozkladným vplyvom času a priestoru na naše hmotné telá. Niekedy je choroba priamym alebo nepriamym dôsledkom nášho vlastného hriešneho správania. Ako taká by nás mala podnecovať k pokániu. Inokedy sú naše fyzické utrpenia dôsledkom konania druhých a odrážajú slobodne zvolenú zraniteľnosť ľudstva voči diablovým zvodom.

Bez ohľadu na príčinu je telesná choroba zvyčajne sprevádzaná oslabením ducha. Utrpenie – najmä utrpenie, za ktoré nie sme priamo zodpovední – má tendenciu ničiť obeť na duchu aj na tele. Rast cez utrpenie je pre silných ľudí sotva možný; väčšina z nich zakusuje duchovnú aj fyzickú stratu, keď trpí vážnymi chorobami. Z toho vyplývajúca potreba odpustenia a uzdravenia prostredníctvom tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je dôvodom, prečo je obrad svätého pomazania alebo pomazania chorých jedným zo siedmich sviatostných tajomstiev Cirkvi.

List svätého Jakuba poučuje kresťanov: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (presbyteroch) Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14 – 15). Toto pomazanie je potvrdením nášho krstného víťazstva v čase duchovnej a telesnej krízy. Naša viera v toto pomazanie spočíva v tom, že odpustí hriechy a vylieči chorobu duše, aby mohlo pokračovať uzdravenie tela. Duchovné uzdravenie teda neodmieta akúkoľvek materiálnu pomoc, ktorú môže poskytnúť medicína pri riešení utrpenia vo všetkých jeho rozmeroch. Skôr je zamerané na oživenie našej dôvery v Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou uprostred nášho utrpenia, aby sme mohli nájsť nové príležitosti na rastu a obnovu celistvosti vo svojom vnútri.

Sväté pomazanie je najintenzívnejšia modlitba Cirkvi za chorých. Nezdôrazňuje hroziacu smrť, ale nádej v Boha v čase utrpenia, ako to hlása Žalm 142, 11: „Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“ V plnej podobe je táto bohoslužba vymodelovaná podľa vzoru ranného obradu Cirkvi so spevom kánonu za chorého. Potom sa požehná olivový olej zvolaním Svätého Ducha. Čítania zo Svätého písma ohlasujú radostnú zvesť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou. Chorému sa opakovane pomazáva čelo, oči, uši, nozdry, pery, hruď, ruky a nohy so slávnostnou modlitbou adresovanou Otcovi. Tieto pomazania by mali udeľovať viacerí kňazi, ale často to nie je možné. V istom období to tak skutočne bolo predpísané, pretože svätý Jakub hovorí o „presbyteroch“ v množnom čísle. Obrad sa končí položením evanjeliára na hlavu chorého na znak odpustenia hriechov.

Podobne ako ostatné tajomstvá, aj sväté pomazanie je slávnostnou a verejnou modlitbou Cirkvi. Hoci ho vysluhuje kňaz, všetci veriaci by mali byť prítomní a pripojiť sa k tejto modlitbe. Zvyčajne sa po pomazaní podáva sväté prijímanie, ktoré ako dokončenie a zdokonalenie každého tajomstva umožňuje, aby z nášho spojenia s Trojicou prostredníctvom Kristovho tela pramenilo odpustenie a uzdravenie.

Povaha svätého pomazania bola v dejinách Cirkvi nesprávne chápaná. Niekedy sa považovalo za „posledný obrad“ a na Západe dokonca dostalo názov „Posledné pomazanie“. Veriaci oň žiadali len ak boli presvedčení, že hodina ich smrti sa blíži. Aj dnes sa mnohí zdráhajú žiadať o toto tajomstvo a považujú ho za duchovnú posilu na finálnu cestu. Druhý vatikánsky koncil tento názor trochu zmiernil: „Posledné pomazanie, ktoré možno nazvať aj – a to priliehavejšie – pomazanie chorých, nie je sviatosť iba tých, ktorí sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na prijatie tejto sviatosti je isto už vtedy, keď veriaci pre chorobu alebo starobu začína byť v nebezpečenstve smrti“ (Sacrosanctum concilium 73).

Vo východných cirkvách je cieľom tohto tajomstva znovu utvrdiť našu vieru a priniesť nám odpustenie a uzdravenie. Preto sa sväté pomazanie neudeľuje primárne tým, ktorým hrozí smrť, ale všetkým chorým. V niektorých cirkvách sa ponúka všetkým počas Veľkého týždňa na uzdravenie našich duchovných chorôb v rámci prípravy na Paschu. „Posledný obrad“ Cirkvi vlastne spočíva v podaní svätého prijímania ako zaopatrenia človeka na cestu (po latinsky viaticum) do večného života spolu s modlitbami pri odchode duše z tela.

Ďalšie okamihy posvätenia

Sedem vyššie opísaných tajomstiev Cirkvi má osobitné miesto v živote kresťana. Eucharistia znamená neustálu prítomnosť nášho životodarného Boha a Pána a ostatné obrady znamenajú vstup, rast, obnovu a službu v našom živote viery. Týchto sedem tajomstiev má určité spoločné prvky: Boh nám ich daroval prostredníctvom Kristovho tela; oslavujú určitý aspekt jeho smrti a zmŕtvychvstania za nás; a všetky zjavujú jeho prítomnosť medzi nami v jeho tele. Sedem tajomstiev predstavuje symbolickú dokonalosť, zjednotenie Boha (Svätej Trojice) so štyrmi prvkami. Hoci si už osobitne neceníme číselnú symboliku a už neuznávame len štyri základné prvky hmoty, sviatosti pre nás predstavujú komplexnosť spôsobov, ktorými sme na svojej ceste životom zjednotení s Bohom. Počet tajomstiev nezodpovedá počtu rôznych obradov. Dve tajomstvá, krst a myropomazanie, sa majú sláviť spoločne. Existujú tri rôzne obrady svätenia: na biskupa, kňaza a diakona.

Rímskokatolícka cirkev sa drží viery, že existuje sedem sviatostí (Tridentský koncil). Pravoslávne cirkvi, hoci to nikdy nedefinovali, prijali túto tradíciu tým, že uznávajú tie isté tajomstvá za sviatosti. Väčšina protestantských spoločenstiev uznáva len dve, ktoré boli priamo ustanovené naším Pánom (krst a eucharistiu). Sedem tajomstiev alebo sedemnásobné tajomstvo sa jednoznačne opiera o prítomnosť Krista v jeho Cirkvi. Aj v iných úkonoch viery sa prejavujú niektoré aspekty Božieho pôsobenia v jeho paschálnom tajomstve.

Cirkev v rôznych obdobiach svojej histórie rozpoznala, že aj ďalšie obrady majú osobitný význam v živote kresťana. Aj keď nemusia byť uznané ako jeden zo siedmich, predsa len sú to „sviatostné“ okamihy. Medzi nimi je na prvom mieste pohreb a ustanovenie mnícha alebo mníšku. Pohrebné a spomienkové obrady označujú náš odchod z tohto života. Charakterizujú ich hymny, ktoré uznávajú smrť ako poslednú stopu „starého človeka“ v nás, a modlitby za odpustenie, ktoré sú poslednými prejavmi pokánia, ktoré Cirkev slávi za zosnulých.

Niektoré východné cirkvi zachovávajú starobylú tradíciu pomazania mŕtvych na konci bohoslužby, pripomínajúc slávnostné pomazanie olivovým olejom pred krstom ako znamenie, že človek, ktorý zomrel v Kristovi, je s ním zjednotený v jeho smrti a v nádeji na vzkriesenie. „Vtedy [pri krste] posvätné pomazanie vyzývalo iniciovaného na svätý boj; teraz vyliatie oleja znamená, že v tomto zápase bojoval až do víťazstva“ (Pseudo-Dionýz Areopagita). Hoci niektorí Otcovia považovali pohrebnú bohoslužbu za sviatosť, ich názor nie je všeobecný, možno preto, lebo veriaci človek, za ktorého sa modlíme, prešiel za hranice znakov tohto sveta.

Ustanovenie za mnícha alebo mníšku považovali niektorí Otcovia aj za osobitné zasvätenie a druhý krst. Svätý Simeon Solúnsky (15. storočie) akceptoval systém siedmich sviatostí, ale obrad zasvätenia mníšskemu životu stále zahŕňal pod tajomstvo pokánia. Veriaci kresťan – muž alebo žena – sa rozhoduje usilovať o dokonalosť úplným odovzdaním seba samého Kristovi v súlade s jeho príkazom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34). Mníšsky život je svojou chudobou, čistotou a poslušnosťou pre svet osobitným a obdivuhodným znamením moci Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Je to život obety, ktorý však napĺňa Kristovo prisľúbenie: „Nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 29 – 30).

Cirkev považuje za sviatostné okamihy aj posvätenia a požehnanie vecí, ktoré súvisia s naším posvätením. Tieto viditeľné prejavy Božieho vykúpenia celého sveta sú pre nás znameniami moci jeho smrti a zmŕtvychvstania. Tradícia ich nepovažovala za sviatosti, pretože samy osebe nie sú obradom ani vstupom do paschálneho tajomstva. Sú s ním spojené ako nástroje dané Bohom, ktorý chce spásu všetkých. Najdôležitejšou z nich je posvätenie chrámu. Vierou vieme, že Boh je „všade prítomný a všetko napĺňa“; vieme však, že na túto prítomnosť nie sme bežne citliví. Potrebujeme si pripomínať nebeský rozmer, ktorý nás obklopuje a podopiera.

Budova chrámu sa pre nás stáva posvätným priestorom, viditeľnou ikonou Božieho kráľovstva. Naše bohoslužby sa stávajú posvätným časom, v ktorom spoločne prichádzame do Božej prítomnosti, aby sme boli spojení s ním a medzi sebou navzájom pre naše posvätenie. Cirkevná budova preto dostáva od biskupa osobitné požehnanie alebo posvätenie. Je to takmer akýsi druh krstu, ktorý označí toto miesto ako osobitné, kde pôsobí Pán, ako bránu do Božieho kráľovstva. Cirkev slávi aj obrady požehnania všetkých predmetov používaných pri liturgickom slávení – ikon, rúch, posvätných nádob, oltárnych plachiet, relikviárov, paliem, sviečok –, z ktorých každý sa podieľa na funkcii cirkevnej stavby. Posvätenie niektorých z týchto materiálov – oltára, myra a vody posvätenej na Bohozjavenie – považovali niektorí Otcovia za osobitne dôležité sviatostné okamihy.

Osobitné požehnanie jedla sa vykonáva v súvislosti so sviatočnými obradmi Cirkvi. Na veľké sviatky sa požehnáva päť chlebov, ktoré pripomínajú Kristovo rozmnoženie chlebov, a počas bdenia sa spolu s pšenicou, vínom a olejom požehnávajú (artoklasia alebo „lámanie chleba“). Na Paschu sa požehnávajú a jedia tie potraviny, ktoré sa nejedli počas Veľkého pôstu (mäso, vajcia, syr).

„Pane Ježišu Kriste, Bože náš, ktorý si požehnal päť chlebov na púšti, a tak si nasýtil päťtisíc ľudí, požehnaj tieto chleby s touto pšenicou, vínom a olejom a rozmnož ich na tomto svätom mieste i pre celý svoj svet…“

(Artoklasia)

Ďalšie požehnané jedlá sú osobitne spojené so sviatočnými obradmi: paschálny chlieb nazývaný Artos (z gréčtiny: chlieb), ktorý pripomína tajomstvo Kristovej obety, hrozno – ktoré sa má „premeniť“ na víno a Kristovu krv – na sviatok Premenenia Pána, a v niektorých tradíciách víno a chleby so špeciálnym nápisom na sviatky svätých.

Tradične sa požehnávajú mnohé prvky každodenného života, čím sa vnášajú do nášho života v Božom kráľovstve. Existujú špeciálne modlitby alebo bohoslužby, ktorú sú spojené s bývaním (položenie základov, sťahovanie do domu); s dopravnými prostriedkami alebo s podnikaním: tradične s poľnohospodárstvom (pôda a náradie, stodoly, stáda alebo sadenie a zber úrody), s včelárstvom (včely, úle) alebo s rybárstvom (siete, člny, zarybnenie rybníkov). Neexistuje žiadny aspekt riadnej ľudskej činnosti, ktorý by sa nedal posvätiť modlitbou a oddaným správcovstvom verných kresťanov.