Svetlo pre život II.

Svetlo pre život II.: Piata kapitola: Sväté tajomstvá

od autora: Ján Krupa · 2 mája, 2023

Piata kapitola: Sväté tajomstvá: Posväcovanie života

Pojem tajomstvo, ktorý pôvodne vyjadruje celý plán Stvoriteľa pre svoj svet, sa v teológii Cirkvi začal uplatňovať na určité stelesnenia v obrade a slove. Krst, Eucharistia a ostatné sviatosti sú známe ako sväté tajomstvá Cirkvi. Nenahrádzajú širší vzťah medzi Bohom a ľudstvom. Hoci zostávajú znakmi, stávajú sa skutočnosťou tohto vzťahu spôsobom, ktorý presahuje naše zmysly. Neexistuje žiadne čisto intelektuálne hľadanie Boha, pretože on nás už našiel a zjednocuje sa s nami spôsobmi, ktoré presahujú ľudské chápanie. Neveriaci môže vidieť len obradné gestá; veriaci hľadí do skrytej skutočnosti. Svätý Ján Zlatoústy to vysvetľuje v súvislosti s krstom:

„Tajomstvom sa nazýva, keď neberieme do úvahy to, čo vidíme, ale vidíme jeden súbor vecí a do úvahy berieme iný. … Tu je úsudok veriaceho jedna vec, zatiaľ čo úsudok neveriaceho je iná vec. Pre seba počujem, že Kristus bol ukrižovaný, a hneď žasnem nad jeho láskou k ľudstvu… Keď neveriaci počuje o kúpeli, myslí si, že je to len voda; ja, naopak, neberiem do úvahy len to, čo je vidieť, ale aj očistenie duše Svätým Duchom.“[1]

Toto ústredné tajomstvo nového života v Kristovi sa prejavuje v rôznych okamihoch nášho života. Všetky cirkevné tajomstvá sú spôsobmi, ktorými Boh pôsobí v našom živote prostredníctvom symbolických gest a slov. Skrze ne sa podľa viery Cirkvi udeľuje milosť Svätého Ducha. V inom zmysle sú všetky sviatosti zjednotené ako jedno „sedemnásobné“ tajomstvo Kristovej prítomnosti. Cirkev ako Kristovo telo tvorí stred tohto jediného tajomstva. Tu sú Boh a človek skutočne zjednotení.

Najzákladnejšou zo všetkých sviatostí je teda samotná Cirkev. Druhý vatikánsky koncil to povedal celkom jasne: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“[2]. Všetky sviatosti sú iniciované Cirkvou a v Cirkvi. Nevyhnutnou podmienkou pre každú z nich je viera Cirkvi a úmysel sláviť toto tajomstvo podľa zmýšľania Cirkvi. Každé zo svätých tajomstiev je nevyhnutne činnosťou Cirkvi. Cirkev je rozšírením tajomstva Boha, ktorý sa stal človekom pre našu spásu, v celých dejinách a na celom svete. Keď Cirkev koná, Kristus koná skrze Svätého Ducha; a keď sme spojení v Cirkvi, sme zjednotení s Bohom a zbožštení.

A okrem toho každé tajomstvo má „cirkevný rozmer“, ktorý sa nejakým spôsobom vzťahuje na Cirkev. Krst a myropomazanie nás prijímajú do Cirkvi a uvádzajú nás ako členov kráľovského kňazstva. Tajomstvo pokánia (spoveď) umožňuje kajúcnikovi získať odpustenie a zmieriť sa s Cirkvou, aby mohol nadobudnúť spoločenstvo s Cirkvou.[3] Tajomstvá kňazstva a korunovania (manželstva) ustanovujú kresťanov k službe spoločenstvu veriacich, buď v Cirkvi, alebo v domácej cirkvi – domácnosti. Dokonca sa sväté pomazanie chorých predpokladá účasť spoločenstva, ktoré sa zúčastňuje na bohoslužbe, odkiaľ všetko uzdravenie pramení z prítomnosti Krista, lekára tela i duše.[4] Na svedectvo o tom sa každé tajomstvo napĺňa božskou liturgiou alebo je zamerané na božskú liturgiu, ktorá je veľkou manifestáciou Krista a jeho Cirkvi. Ako napísal svätý Simeon Solúnsky: „Sväté prijímanie je zdokonalením každej sviatosti a pečaťou každého tajomstva.“[5]

Tajomstvá iniciácie

Tajomstvom, ktoré nám umožňuje vstup do života Svätej Trojice a účasť na prítomnosti Boha v jeho Cirkvi, je krst. Po krste už nie sme prirodzenými deťmi, ale Božími deťmi milosťou. Stávame sa Kristovými bratmi a sestrami ako adoptované deti Otca, naplnené silou a láskou Svätého Ducha. Sme súčasťou Kristovho tela, jeho Cirkvi, a získavame všetky práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v nej.

Krst je darom pre jednotlivého kresťana i pre celú Cirkev. Človek je zachránený zo vzoru Adamovej neposlušnosti a obnovený Kristovou dôslednou poslušnosťou svojmu Otcovi. Boh si želá viac než len spásu jednotlivcov. Chce spásu a znovu-stvorenie celého svojho sveta. Každý krst vyjadruje ochotu každého človeka konať správne ako jednotlivec; ale zároveň ohlasuje nastolenie Božieho kráľovstva v celom svete. Kristus odovzdal apoštolom poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19 – 20). Krst je znamením prítomnosti Božej vlády i jeho budúcej slávy. K tejto pravde sa zaväzujeme (vlastným hlasom alebo prostredníctvom krstných rodičov) recitovaním Symbolu viery ako nášho vyznania viery a krstom v mene Trojice.

Všetky sviatostné tajomstvá pozostávajú z verbálnych a neverbálnych obrazov, z gest a modlitby. Pri krste sa posväcuje celá osoba – telo, duša a duch – pomocou telesnej hmoty, ktorá bola vyčlenená ako svätá. A tak po vyznaní viery sa voda používaná pri krste posväcuje slávnostnou modlitbou. Voda očisťuje, osviežuje a je nevyhnutná pre život. Ako taká je symbolom znovuzrodenia, života. Voda v sebe nesie aj prvok smrti, zničenia. Voda, ktorá sa rozdelila pre vyvolený ľud utekajúci z Egypta, utopila jeho utláčateľov. A tak predstavuje aj smrť: pochovanie a vzkriesenie Ježiša. V paschálnom kánone spievame: „Včera som bol s tebou pochovaný, Kriste [narážka na krst na Veľkú sobotu], ale dnes vstanem, s tebou vzkriesený.“

Voda a osoba, ktorá má byť pokrstená, sa potom pripravia pomazaním olivovým olejom. Tento olej, používaný na predkrstné pomazanie, pripomína vetvičku olivovníka, ktorú dostal Noe „na znak zmierenia a vyslobodenia z potopy“. Holubica s olivovou ratolesťou bola pre Noema v arche znamením zmierenia, zmluvy pokoja medzi Bohom a ľudstvom. Krstný „olej radosti“ je pre nás znamením, že je bezprostredne blízko naše zmierenie v Kristovi. Tento olej je považovaný aj za „výzbroj spravodlivosti“[6], pripomína zápas pokánia, ktorý prichádza s prijatím nového života v Kristovi.

V cirkvách byzantského obradu sa samotný krst udeľuje slovami: „Boží služobník (meno) sa krstí v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ Forma krstu (v gréčtine baptizo alebo „ponoriť“) je podľa vzoru krstu, ktorý nášmu Pánovi udelil prorok Ján, neskôr nazývaný „Krstiteľ“. Kristus zostúpil do vody na znak pokánia, hoci pokánie nepotreboval, a bol zjavený ako Boží Syn hlasom Otca a zjavením Svätého Ducha v podobe holubice (Bohozjavenie). Náš Pán dal Jánovmu krstu nový význam: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, … vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Mt 3, 11). Kresťanský krst nás nielen očisťuje od hriechov, ale dáva nám aj život v Duchu ako novému stvoreniu.

Krst je slávením paschálneho tajomstva. Naše ponorenie do vody symbolizuje, že ideme do hrobu s Kristom. Naše vynorenie z vody predstavuje vzkriesenie nášho Pána. Dvojaká povahu krstu – očistenie od hriechu a zároveň nový život v Trojici – je vyjadrená rôznymi spôsobmi. V čítaní z apoštola na obrade krstu sa píše: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom… Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4. 11). Pred krstom sa teda kresťan musí slávnostne zrieknuť zla v podobe satana a úplne sa oddať Kristovi.

Po krste sa oblečie biele rúcho – rúcho spravodlivosti (porov. Iz 61, 10), ktoré je v kontraste s nahotou pred krstom. Krstné rúcho, „rúcho svetla“, naznačuje, že sme si obliekli Krista (Gal 3, 27) a že nahradilo hanbu Adama a Evy z ich nahoty mimo Boha (Gn 3, 27). Ich pokusy prikryť sa listami odrážali ich voľbu, ktorá ich urobila závislými od materiálnej stránky stvorenia s jeho otroctvom vášňam a smrti. Krstné rúcho, na ktoré sa poukazuje už v Zjavení apoštola Jána 3, 18 a 7, 13. 14, predstavuje návrat do raja a odhaľuje pravú prirodzenosť človeka obnoveného na Boží obraz a podobu.

Keď sme pokrstení v Krista, obliekli sme Krista. Sme doslova ponorení do Krista, ktorý nás vedie k Otcovi a dáva nám dar Svätého Ducha. Jedine v Kristovi môžeme spoznať Otca, pretože nikto nikdy nevidel Otca okrem Syna (Jn 1, 18) a jedine on nás môže viesť k Otcovi, keďže jedine on skutočne pozná cestu (Jn 14, 5). Jedine v Kristovi sme sa stali deťmi Otca, adoptovanými synmi a dcérami, dedičmi kráľovstva.

Obrad iniciácie je vlastne dvojitým tajomstvom: krst „vo vode a Svätom Duchu“ (Jn 3, 5). V Kristovi zomrieme hriechu, aby sme v Ňom vstali k životu, ale sme tiež „zapečatení Svätým Duchom“. Skrze Krista príjmeme aj Svätého Ducha, ktorý zapečatí našu krstnú iniciáciu. Tak ako sviatok Päťdesiatnice završuje Paschálny sviatok a zostúpenie Svätého Ducha poverenie učeníkov, tak aj naše myropomazanie, naše prijatie daru Svätého Ducha, završuje náš krst.

Pri svojom krste v rieke Jordán bol Kristus zjavený ako Mesiáš (po grécky Christos alebo „Pomazaný“) zostúpením Svätého Ducha v podobe holubice. Pri našom krste sme pomazaní svätým myrom, olivovým olejom, napusteným mnohými vôňami, ktorý symbolizuje mnohoraké dary Ducha a ktorý svätý Cyril Jeruzalemský nazýva „obrazom Svätého Ducha“[7]. Toto myro slávnostne posväcuje prímas (gr. protos) alebo miestny biskup po anafore na božskej liturgii Veľkého štvrtka. Pôvodne biskup ako hlava miestnej cirkvi slávil iniciáciu každého dospelého. Tento vzťah s biskupom sa zachováva vyhradením posvätenia myra hlave Cirkvi.

Kňaz pomaže osobe čelo, oči, nosné dierky, ústa, uši, hruď (srdce), ruky a nohy so slovami: „Pečať daru Svätého Ducha!“ To naznačuje, že sme skutočne „kresťania“ – „pomazaní“ spolu s naším Pánom. Toto zapečatenie vyjadruje tajomstvo nášho vyvolenia a spasenia Bohom, lebo „v ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha“ (Ef 1, 13). Tento nový vzťah s Bohom a s Cirkvou prináša zodpovednosť za vernosť pravde: „A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom“ (1 Jn 2, 27).

Vzor pre obrad krstu a myropomaznia sa nachádza v evanjeliových správach o krste nášho Pána. Krstom vo vode a pomazaním svätým myrom napodobňujeme Ježiša. Tak ako Svätý Duch po krste zjavil, že Ježiš je „Kristus“, aj my sme po krste zjavení ako „kresťania“ svojím myropomazaním. Len vďaka tomuto daru môžeme skutočne odpovedať vo viere a nazývať Boha svojím Otcom. Jedine prítomnosť Svätého Ducha v nás môže viesť k tomu, aby sme rozpoznali Božiu prítomnosť a odpovedali na ňu. Myropomazanie nás napĺňa mocou Ducha, aby sme konali to, čo je správne, a aby sme odháňali zlo.

Náš krst do života Trojice sa zavŕši až vtedy, keď sa pripojíme k eucharistickému spoločenstvu s ostatnými členmi Kristovho tela. Krst nám umožnil vstúpiť do Kristovho života. Sväté prijímanie urobí toto členstvo plným a dokonalým: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Každé pristúpenie k svätému prijímaniu je obnovením nášho krstu, preukazujeme svoju vieru a nádej v Krista tým, že sa znovu zaväzujeme k pravému a svätému. Vtedy sme schopní spievať: „Zachovaj nás v posvätení, aby sme ospevovali tvoju slávu a celý deň rozjímali o tvojej spravodlivosti.“[8]

Pokánie: „Druhý krst“

Krst znamená, že sme sa úplne rozišli so „starým človekom“. Kandidát sa musí zrieknuť všetkého zla a zaviazať sa Kristovi. Raná Cirkev dosť kládla dôraz na to, aby bola verná tomuto záväzku. Na niektorých miestach napríklad neexistoval návrat po odpadnutí od Kristovej cesty: „Ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy“ (Hebr 10, 26). Náš Pán nás však učil o tajomstve odpustenia ako trvalom procese. Učeníkov učil, aby si opakovane odpúšťali: „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22). Raná Cirkev videla rozdiel medzi „každodennými hriechmi“ aj toho najoddanejšieho veriaceho a dramatickejším či rozhodnejším zrieknutím sa Krista a jeho cesty. Do väčšiny svojich bohoslužieb zaraďovala modlitby za odpustenie „každodenných hriechov“, ale zmierenie z ťažkých hriechov obmedzovala na slávnostný spôsob.

Cirkev zakázala opakovanie krstu, ale povolila odpustenie následných hriechov samostatným obradom, tajomstvom pokánia. Absolútne zrieknutie sa hriechu urobené pri krste nemohlo byť ohrozené, avšak Božie milosrdenstvo mohlo prijať späť tých, ktorí sa potkli a padli na ceste života, ak sa skutočne kajali. V prvých storočiach Cirkvi sa toto tajomstvo konalo verejne. Obvykle pozostávalo z verejného priznania hriechu, z vylúčenia z bohoslužobného spoločenstva počas vykonávania primeraného pokánia a z konečného rozhrešenia biskupovým rukopoložením. Otcovia toto tajomstvo pokánia často označovali ako „druhý krst“. Origenes vysvetľoval rozdiel medzi odpustením hriechov pri krste, ktoré bolo nezaslúžené a úplné, zatiaľ čo odpustenie prostredníctvom v tajomstve pokánia si vyžadovalo veľa sĺz a práce.

Po ukončení oficiálneho prenasledovania kresťanov za vlády cisára Konštantína Veľkého (4. storočie) sa kresťanstvo stalo spoločensky populárnym a napokon aj oficiálnym náboženstvom ríše. Tieto zmeny oslabili zmysel pre oddanosť u bežných členov Cirkvi, no dali vzniknúť novej elite – veriacim, ktorí žili mníšskym životom. Mnísi praktizovali pravidelnú, dokonca každodennú spoveď – nielen z verejných pohoršení –, ale zo všetkých hriechov, previnení a duchovných slabostí. Keď sa táto prax rozšírila po celom kresťanskom svete, Írska cirkev – ktorá zakúsila obrovský rozkvet mníšstva – bola zrejme prvá, ktorá povolila súkromnú spoveď pred jediným predstaviteľom Cirkvi. Kňaz ako funkcionár Cirkvi začal súkromne počúvať spovede a musel sa zaviazať, že nikdy nikomu neprezradí, čo počul, či už priamo alebo nepriamo, a to ani pod hrozbou smrti. Dnes môže obrad tejto sviatosti pozostávať z prípravnej verejnej bohoslužby, zo súkromného vyznania hriechov, z duchovného povzbudenia, z pokánia uloženého kňazom a z modlitby rozhrešenia (absolúcie) prostredníctvom rukopoloženia.

Keď sa v Cirkvi rozšírila prax súkromnej spovede, veriaci čoskoro začali využívať tajomstvo pokánia dvoma spôsobmi. Prvým bolo stále ešte zmierenie s Bohom a jeho Cirkvou pre závažné hriechy spáchané po krste. Pri krste nám Boh úplne odpustil hriechy, ktorých sme zriekli, dal nám prístup k spoločenstvu s ním a urobil nás členmi jeho tela, Cirkvi. Toto zjednotenie je prerušené, keď sa od neho odvrátime a spáchame vážny hriech. Predtým, ako sa budeme môcť vrátiť k spoločenstvu, sa musíme usilovať o zmierenie s Cirkvou vyznaním previnenia prostredníctvom pravej metanoie (zmeny zmýšľania). Toto tajomstvo prinavracia kajúcnika k životu v Kristovi ako plnohodnotného člena jeho tela a je završené až pristúpením k svätému prijímaniu, ktoré je prameňom všetkého odpustenia.

Druhé používanie tohto tajomstva bolo ako prostriedok pre odstraňovanie nielen bezprostredného hriechu, ale aj sklonov k hriechu, ktoré bránia duchovnému pokroku. Spovedník sa dostal do úlohy „duchovného otca“ alebo „liečiteľa“. Kňazovi bolo potrebné odhaliť stav duše kajúcnika, aby sa ukázali nielen závažné hriechy, ale aj chyby a hriechy slabosti. Kňaz potom mohol poskytnúť duchovné vedenie a usmernenie pri vedení plnšieho kresťanského života.

Táto prax naznačuje, že veriaci, hoci je krstom úplne oslobodený od hriechu, potrebuje neustálu starostlivosť milosti, aby mohol rásť k zrelosti v Kristovi. Krst nás zasväcuje do celoživotnej skutočnosti života v Bohu ako jeho adoptívne deti. Svoj krstný záväzok prežívame denne, kedykoľvek sa odvraciame od toho, čo je zlé, a konáme to, čo je správne. Dozrievanie v učení sa vyberať si dobro je výstižným opisom kresťanskej cesty. Gregor z Nyssy píše: „Ľudská dokonalosť spočíva práve v tomto: v neustálom raste v dobre.“[9] To, že sme si vybrali správnu cestu života, neodstraňuje zakopnutia a chyby. Účasť na tajomstve pokánia nám umožňuje neustále prispôsobovať svoj pohľad správnej ceste, keď kráčame k osvieteniu a plnosti života.

Obe tieto možnosti sú stále k dispozícii, ale používajú sa zriedkavejšie než v minulosti. Dôvodom môže byť menší zmysel pre hriech, väčší étos individualizmu alebo zlé skúsenosti so sviatosťou, či už pre pocit hanby alebo pre necitlivého spovedníka. Napriek tomu je stálym poslaním Cirkvi hlásať a podporovať pokánie a odpustenie. Vskutku, „Cirkev nikdy nezlyhala vo vyzývaní ľudí od hriechu k obráteniu a slávením pokánia ukazovala Kristovo víťazstvo nad hriechom.“[10]

Tajomstvá posvätenej služby

Manželstvo bolo Božím darom pre ľudstvo od samého začiatku. Keď Boh stvoril mužov a ženy, stvoril pre každého z nich spoločníka, pomocníka, s ktorým sa budú deliť o radosti a bremená života. Vďaka manželstvu sú muž a žena schopní prekročiť sami seba. Stanú sa jednou novou osobou a podieľajú sa s Bohom na procese stvorenia tým, že privádzajú k životu nové ľudské bytosti a vychovávajú ich na Boží obraz. V Cirkvi je manželstvo ešte viac: je premenené na akési kňazstva služby a ikonu spásonosnej Božej lásky tým, že je posvätené Kristom a vtiahnuté do jeho paschálneho tajomstva.

Dôvod, prečo sa kresťanské manželstvo považuje za tajomstvo viery, možno nájsť v liste svätého Pavla, ktorý sa číta pri sobášnom obrade: „Toto tajomstvo [manželstvo] je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 32). Oddaná láska muža a ženy je tou najintenzívnejšou ľudskou láskou, aká existuje. Je to jedinečný obraz vzťahu medzi Bohom a ľudským rodom. V Starom zákone sa Boh zjavil svojmu ľudu Izraelu ako jeho ženích: „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie“ (Oz 2, 19). V evanjeliách Ján Krstiteľ dosvedčil, že Ježiš je Mesiáš, ženích Cirkvi. Ján ohlasuje: „Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním. Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná“ (Jn 3, 28 – 29). Mystické manželstvo Krista a jeho Cirkvi najlepšie predstavuje kríž, na ktorom Boží Syn z lásky k svojmu ľudu vydal svoj život. V tajomstve manželstva sa dvaja ľudia podobne vzdávajú svojich vlastných životov v úplnej oddanosti jeden druhému, aby sa stali jednou novou osobou. Každé manželstvo je teda osobnou manifestáciou tajomstva Božej lásky ku všetkým.

Pretože Kristus je Boh, ktorý sa stal človekom, manželstvo už nie je rovnakou skutočnosťou. Teraz získalo božský rozmer, pretože v ňom sa manželia stávajú ako Boh. V manželstve sa oddelené, ale rovnocenné osoby stávajú jedno, podľa určitého poriadku, avšak bez toho, aby sa zotrela ich individualita. V tomto je kresťanský pár ikonou Trojice, kde Otec, Syn a Svätý Duch sú jedno v podstate, a predsa odlišní v osobe.

Vo východných cirkvách je v tomto tajomstve ústredným obradným gestom, od ktorého pochádza jeho názov, korunovanie, pretože týmto spôsobom sú muž a žena zjavení ako pozdvihnutí k osobitnej účasti na Božom živote. Napĺňajú prísľub žalmistu: „Stvoril si ich len o niečo menších od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ich za vládcov nad dielami tvojich rúk. Všetko si im položil pod nohy“ (podľa Ž 8, 6 – 7). Tento úryvok naznačuje, že manželia sa opäť podieľajú na úlohe Adama a Evy ako správcov stvorenia pred ich pádom do hriechu.

Kresťanský pár je povolaný naplniť kňazskú prirodzenosť ľudského rodu. Tak ako každý človek napĺňa svoju prirodzenosť bohoslužbou, kresťanský pár napĺňa svoju prirodzenosť starostlivosťou o svoju časť sveta a jej obetovaním Bohu. To je znázornené v obrade korunovania, keď sú manželia v sprievode vedení okolo sviatostného stola. Počas ich kráčania sa spievajú tie isté piesne, ktoré zaznievajú pri obrade kňazskej vysviacky.

Tajomstvo korunovania, rovnako ako krst, nie je len obradom, ale novým vzťahom, ktorý sa dotýka všetkých aspektov každej osoby, aby ich otvoril možnosti skutočnej intimity. Práve táto intimita je viac než romantika a sex jadrom hlbokej ľudskej potreby. Toto tajomstvo znamená, že príjemcovia sa musia prísť deliť o svoje životy spôsobom, ktorým možno vybudovať spoločenstvo skutočnej lásky, otvorené možnosti rastu v rodinu skrze účasť na stvoriteľskom procese.

Manželstvo je celoživotná oddanosť muža a ženy navzájom. Cirkev neakceptuje rozvod, pretože náš Pán učil: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6; 10, 9). Cirkev vyhlasuje za neplatné manželstvá, ak neveriaci manželský partner odmietne žiť s veriacim pre vieru (porov. 1 Kor 7, 15). Cirkev môže vyhlásiť za nulitné aj manželstvo, ktoré bolo od začiatku defektné. K tomu môže dôjsť vtedy, keď jeden alebo obaja partneri nie sú z dôvodu nedostatku schopností alebo z iných vážnych dôvodov schopní plniť záväzky, ktoré si manželský vzťah vyžaduje.

Rôzne stavy kléru sa jedinečným spôsobom podieľajú na tajomstve Krista a jeho Cirkvi, ktorá je Božím darom samého seba svojmu ľudu. Zatiaľ čo všetci kresťania sú povolaní budovať Kristovo telo, klérus má túto službu ako samotný dôvod svojho bytia. A zároveň, hoci celé spoločenstvo slávi Eucharistiu, klérus je jej služobníkom jedinečným spôsobom. Hoci centrom tohto tajomstva je služba pri svätom stole/prestole (lebo Eucharistia je centrom Božej prítomnosti v jeho Cirkvi), vysvätení slúžia Cirkvi vo všetkých aspektoch jej života. Osoby vybrané do týchto úradov musia byť vynikajúcimi služobníkmi ľudu, musia byť k tejto službe povolané a potvrdené milosťou Svätého Ducha.

Je vhodné, aby tí, ktorí sú takto povolaní slúžiť liturgii a Cirkvi, boli posvätení osobitným tajomstvom. V tejto sviatosti je osoba prijatá do stavu služby Cirkvi položením rúk biskupa. Toto rukopoloženie identifikuje túto osobu ako osobitne vyvolenú pre túto službu. Zároveň jej udeľuje milosť Svätého Ducha na plnenie jej služby.

Tajomstvo kňazstva sa vždy slávi v rámci božskej liturgie, pretože centrom služobného charakteru je služba pri Eucharistii. V tomto tajomstve sa konštituujú tri stavy služby pri oltári: biskup, kňaz a diakon. Obradným gestom pri udeľovaní každého stavu je to isté položenie biskupových rúk. Keďže biskup je dozorcom nad celou službou v Cirkvi, jedine on môže vysväcovať. Kandidát je vedený v sprievode k biskupovi, ktorý si s ním vymení bozk pokoja. Potom kandidát pobozká svätý stôl/prestol, pri ktorom bude slúžiť. Keď klačí pri rohu oltára, biskup položí svoje ruky na hlavu kandidáta a ohlási jeho službu slovami: „Božia milosť, ktorá všetko uzdravuje a dopĺňa, čo chýba, povyšuje (meno) do (biskupského alebo presbyterského alebo diakonského) stavu.“ Potom sa vyslovia dve modlitby, pričom biskup má stále položené ruky na hlave vysviacaného a prosí o dar a pôsobenie Svätého Ducha. Obrad sa končí oblečením novovysväteného do rúcha jeho úradu a vyhlásením: „Axios“ („Je hoden“).

Plnosť stavov má biskup. Je „veľkňazom“, otcom a pastierom spoločenstva. Ako hlava cirkvi predsedá všetkým liturgiám, a to buď osobne, alebo poverí kňaza ako svojho zástupcu. Biskup (v gréčtine episkopos znamená „dozorca“) má pastierskú starostlivosť o celú cirkev a musí dohliadať na jej každodenný život, aby ju viedol k plnosti Božej vlády. Vo svojej službe je nástupcom apoštolov v tom zmysle, že má najvyššiu autoritu v cirkvi. Predsedá miestnej cirkvi, ktorá mu bola zverená do opatery, a môže sa spojiť o ostatnými biskupmi na koncile (synode) a vykonávať zodpovednosť aj za širšiu cirkev. Vzhľadom na veľkú zodpovednosť úradu biskupa sa zaňho cirkev modlí menovite prakticky pri každej bohoslužbe. Dnes sa pre tento úrad vyberá obvykle medzi kňazmi.

Kňaz je služobník Cirkvi, ktorý slúži na úrovni farnosti. Z tohto dôvodu je v najužšom každodennom kontakte s ľuďmi. Pôvodný význam slova „kňaz“ bol „presbyter“ alebo „starší“. Kňaz bol múdrym mužom spoločenstva, ktorý bol vybraný, aby radil biskupovi a zastupoval ľud. Keď sa cirkvi rozrástli natoľko, že biskup nemohol byť všade a priamo spravovať každú farnosť, menoval svojich najbližších radcov, kňazov, ako svojich zástupcov. Na základe poverenia od biskupa a rukopoloženia kňaz predsedá všetkým bohoslužbám (výnimku predstavujú vysviacky), spravuje, vyučuje a radí veriacim, ktorí sú mu zverení do opatery.

Kňaz je najmä mužom modlitby. Jeho úlohou pri bohoslužbe je viesť celé spoločenstvo v modlitbe, ku ktorej sa spoločenstvo pripája slovom „Amen“. Tento úrad modlitby sa prejavuje pri kázaní, keď vysvetľuje ohlásené Božie slovo. Kňazstvo je úplnou oddanosťou Kristovmu telu, Cirkvi. Tým sa podieľa na paschálnom tajomstve Kristovho umierania a zmŕtvychvstania. Kňaz zomiera darovaním svojho života ľuďom a vstáva do slávy života v dôvernom spoločenstve s Bohom.

Tretím vyšším stavom je diakon, čo v gréčtine znamená „služobník“. Úrad diakona sa spája so svätým Štefanom a ďalšími, ktorí boli vybraní, aby slúžili materiálnym potrebám grécky hovoriacej komunity v Jeruzaleme, a tak uvoľnili apoštolov na ohlasovanie Božieho slova (Sk 6, 1 – 6). Štefan je zaznamenaný ako veľký kazateľ, „plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6, 8). Stal sa prvým mučeníkom pre vieru, prvým, ktorý išiel v Kristových šľapajach svedectvom smrti.

Osobitným znakom diakonov je napodobňovať Krista ako služobníci Cirkvi: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). Prví diakoni úzko spolupracovali s biskupom pri správe eparchie. Počas bohoslužieb stáli po jeho pravici a udržiavali náležitý poriadok bohoslužby: navrhovali prosby pre modlitbu (ekténie), usmerňovali celebrantov a dávali pokyny ľudu. Spravovali aj dobročinné diela Cirkvi. Medzi ne patrila starostlivosť o chudobných a chorých a zabezpečovanie pochovávania mŕtvych. Pomáhali biskupom a kňazom v poradenstve pre ľud. Zvyčajne ako prví vypočuli prípady a viedli ich k správnemu riešeniu. Raná Cirkev považovala diakonát za stav, ktorý sa najviac približoval Kristovmu pozemskému životu služby. V Ríme boli diakoni takí dôležití, že archidiakon mesta bol zvyčajne volený za pápeža. Po mnoho storočí boli v niektorých cirkvách ženy vysviacané za diakonky a plnili podobné úlohy pre ženy spoločenstva.

V neskorších storočiach začal diakonátny stav upadať, hoci vo východných cirkvách bol vždy silnejší než na Západe. Druhý vatikánsky koncil odporučil obnoviť tento stav v Katolíckej cirkvi.[11] Obnova tohto úradu odvtedy pokračuje vo východných aj západných katolíckych cirkvách. Jeho revitalizácia začala zvyšovať počet spôsobov, ako môžu veriaci v týchto spoločenstvách slúžiť Božiemu ľudu.

Tajomstvo uzdravenia

Krst, tajomstvo nášho nového života v Kristovi, ohlasuje Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou. Adamov hriech priniesol utrpenie a smrť do nášho sveta, ale Kristova smrť na kríži bola vnímaná ako víťazstvo nad smrťou. Smrť bola konečným výsledkom závislosti človeka od materiálnej stránky jeho existencie, hľadania krátkodobých výhod namiesto dôvery v Boha. Kristus svojou poslušnosťou Otcovi, zdroju života, zvrátil pád a otvoril nám cestu k účasti na svojom víťazstve.

Vďaka Kristovmu víťazstvu biologická smrť už nemá duchovnú moc nad nami. Napriek tomu naďalej padáme za obeť fyzickej moci choroby a smrti, naďalej podliehame rozkladným vplyvom času a priestoru na naše hmotné telá. Niekedy je choroba priamym alebo nepriamym dôsledkom nášho vlastného hriešneho správania. Ako taká by nás mala podnecovať k pokániu. Inokedy sú naše fyzické utrpenia dôsledkom konania druhých a odrážajú slobodne zvolenú zraniteľnosť ľudstva voči diablovým zvodom.

Bez ohľadu na príčinu je fyzická choroba zvyčajne sprevádzaná oslabením ducha. Utrpenie – najmä utrpenie, za ktoré nie sme priamo zodpovední – má tendenciu zničiť obeť na duchu aj na tele. Rast cez utrpenie je pre silných ľudí sotva možný; väčšina z nich zakusuje duchovnú aj fyzickú stratu, keď ich postihnú vážne choroby. Z toho vyplývajúca potreba odpustenia a uzdravenia prostredníctvom tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je dôvodom, prečo je obrad svätého pomazania alebo pomazania chorých jedným zo siedmich sviatostných tajomstiev Cirkvi.

List svätého Jakuba poučuje kresťanov: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (presbyterov) Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14 – 15). Toto pomazanie v čase duchovnej a telesnej krízy je opätovným uistením o našom krstnom víťazstve. Naša viera v toto pomazanie spočíva v tom, že nám odpustí hriechy a vylieči chorobu duše, aby mohlo pokračovať uzdravenie tela. Duchovné uzdravenie teda neodmieta akúkoľvek materiálnu pomoc, ktorú môže poskytnúť medicína pri riešení utrpenia vo všetkých jeho rozmeroch. Skôr je uprostred nášho utrpenia zamerané na oživenie našej dôvery v Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou, aby sme mohli nájsť nové príležitosti na rast a obnovu celistvosti vo svojom vnútri.

Sväté pomazanie je najintenzívnejšia modlitba Cirkvi za chorých. Nezdôrazňuje hroziacu smrť, ale nádej v Boha v čase utrpenia, ako to hlása Žalm 142, 11: „Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“ V plnej podobe je táto bohoslužba vymodelovaná podľa vzoru oficiálnej rannej modlitby cirkvi so spevom kánonu za chorého. Potom sa požehná olivový olej zvolaním Svätého Ducha. Čítania zo Svätého písma ohlásia radostnú zvesť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou. Chorému sa opakovane pomaže čelo, oči, uši, nozdry, pery, hruď, ruky a nohy so slávnostnou modlitbou adresovanou Otcovi. Tieto pomazania by mali udeliť viacerí kňazi, ale často to nie je možné. V istom období to bolo skutočne takto predpísané, pretože svätý Jakub sa zmieňuje o „presbyteroch“ v množnom čísle. Obrad sa končí položením evanjeliára na hlavu chorého na znak odpustenia hriechov.

Podobne ako ostatné tajomstvá, aj sväté pomazanie je slávnostnou a verejnou modlitbou Cirkvi. Hoci ho udeľuje kňaz, všetci veriaci by mali byť prítomní a pripojiť sa k tejto modlitbe. Obvykle sa po pomazaní podá sväté prijímanie ako zavŕšenie a zdokonalenie každého tajomstva a umožní, aby z nášho zjednotenia s Trojicou vyšlo prostredníctvom Kristovho tela odpustenie a uzdravenie.

Povaha svätého pomazania bola v dejinách Cirkvi nesprávne chápaná. Niekedy sa považovalo za „posledný obrad“ a na Západe dokonca dostalo názov „Posledné pomazanie“. Veriaci oň žiadali len vtedy, keď boli presvedčení, že hodina ich smrti je bezprostredne blízko. Aj dnes sa mnohí zdráhajú žiadať o toto tajomstvo a považujú ho za duchovnú posilu pre poslednú cestu. Druhý vatikánsky koncil tento názor trochu zmiernil: „Posledné pomazanie, ktoré možno nazvať aj – a to priliehavejšie – pomazanie chorých, nie je sviatosť iba tých, ktorí sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na prijatie tejto sviatosti je isto už vtedy, keď veriaci pre chorobu alebo starobu začína byť v nebezpečenstve smrti“[12]

Vo východných cirkvách je cieľom tohto tajomstva skôr opätovne uistiť našu vieru a priniesť nám odpustenie a uzdravenie. Preto sa sväté pomazanie neudeľuje primárne tým, ktorým hrozí smrť, ale všetkým chorým. V niektorých cirkvách sa ponúka všetkým počas Veľkého týždňa na uzdravenie našich duchovných chorôb v rámci prípravy na Paschu. „Posledný obrad“ Cirkvi vlastne spočíva v podaní svätého prijímania ako zaopatrenia človeka na cestu (po latinsky viaticum) do večného života spolu s modlitbami pri odchode duše z tela.

Ďalšie okamihy posvätenia

Sedem vyššie opísaných tajomstiev Cirkvi má osobitné miesto v živote kresťana. Eucharistia znamená neustálu prítomnosť nášho životodarného Boha a Pána a ostatné obrady znamenajú vstup, rast, obnovu a službu v našom živote viery. Týchto sedem tajomstiev má určité spoločné prvky: Boh nám ich daroval prostredníctvom Kristovho tela; oslavujú určitý aspekt jeho smrti a zmŕtvychvstania pre nás; a všetky zjavujú jeho prítomnosť medzi nami v jeho tele. Sedem tajomstiev predstavuje symbolickú dokonalosť, zjednotenie Boha (Svätej Trojice) so štyrmi prvkami. Hoci si už osobitne neceníme číselnú symboliku a už neuznávame len štyri základné prvky hmoty [oheň, voda, zem a vzduch], sviatosti pre nás predstavujú komplexnosť spôsobov, ktorými sme na svojej ceste životom zjednotení s Bohom. Počet tajomstiev nezodpovedá počtu rôznych obradov. Dve tajomstvá, krst a myropomazanie, sa majú sláviť spoločne. Existujú tri rôzne obrady vysviacky: na biskupa, kňaza a diakona.

Rímskokatolícka cirkev sa drží viery, že existuje sedem sviatostí (Tridentský koncil). Pravoslávne cirkvi, hoci to nikdy nedefinovali, prijali túto tradíciu tým, že uznávajú tie isté tajomstvá za sviatosti. Väčšina protestantských spoločenstiev uznáva len dve, ktoré boli priamo ustanovené naším Pánom (krst a eucharistiu). Sedem tajomstiev alebo sedemnásobné tajomstvo sa jednoznačne opiera o prítomnosť Krista v jeho Cirkvi. Aj v iných úkonoch viery sa prejavujú niektoré aspekty Božieho pôsobenia v jeho paschálnom tajomstve.

Cirkev v rôznych obdobiach svojej histórie uznávala, že aj iné obrady majú osobitný význam v živote kresťana. Aj keď nemusia byť uznané ako jeden zo siedmich, predsa len sú to „sviatostné“ okamihy. Medzi nimi na prvom mieste sú pohreby a ustanovenie mnícha alebo mníšky. Pohrebné a spomienkové služby vyznačujú náš prechod z tohto života. Charakterizujú ich hymny, ktoré uznávajú smrť ako poslednú stopu „starého človeka“ v nás, a modlitby za odpustenie, ktoré sú poslednými prejavmi pokánia, ktoré Cirkev slávi za zomrelých.

Niektoré východné cirkvi zachovávajú starobylú tradíciu pomazania mŕtvych na konci bohoslužby, ktoré pripomína slávnostné pomazanie olivovým olejom pred krstom ako znamenie, že človek, ktorý zomrel v Kristovi, je s ním zjednotený v jeho smrti a v nádeji na vzkriesenie. „Vtedy [pri krste] posvätné pomazanie povolalo iniciovaného do svätej boja; teraz vyliatie oleja znamená, že v tomto zápase zvíťazil“[13]. Niektorí Otcovia síce považovali pohrebný obrad za sviatosť, ale ich názor nie je všeobecný, azda preto, že veriaca osoba, za ktorú sa modlíme, prešla za hranice znakov tohto sveta.[14]

Aj ustanovenie za mnícha alebo mníšku niektorí Otcovia považovali za špeciálnu vysviacku a druhý krst. Svätý Simeon Solúnsky (15. storočie) prijal systém siedmich sviatostí, ale obrad vysviacky k mníšskemu životu stále zahŕňal pod tajomstvo pokánia. Veriaci kresťan ale veriacia kresťanka sa rozhodne usilovať o dokonalosť úplným odovzdaním seba Kristovi v súlade s jeho príkazom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34). Mníšsky život svojou chudobou, čistotou a poslušnosťou je pre svet osobitným a obdivuhodným znamením moci Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Je to život obety, ktorý však napĺňa Kristovo prisľúbenie: „Nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 29 – 30).

Cirkev považuje za sviatostné okamihy aj posvätenia a požehnania vecí spojených s naším posvätením. Tieto viditeľné prejavy Božieho vykúpenia celého sveta sú pre nás znameniami moci jeho smrti a zmŕtvychvstania. Tradícia ich nepovažovala za sviatosti, pretože samy osebe nie sú obradom ani vstupom do paschálneho tajomstva. Sú s ním spojené ako nástroje dané Bohom, ktorý chce spásu všetkých. Najdôležitejším medzi nimi je posvätenie chrámu. Vierou vieme, že Boh je „všade prítomný a všetko napĺňa“,[15] no vieme, že zvyčajne nie sme citliví na túto prítomnosť. Potrebujeme si pripomínať nebeský rozmer, ktorý nás obklopuje a podopiera. Chrám sa pre nás stáva posvätným priestorom, viditeľnou ikonou Božieho kráľovstva. Naše bohoslužby sa stávajú posvätným časom, v ktorom spoločne prichádzame do Božej prítomnosti, aby sme boli zjednotení s ním a medzi sebou navzájom na naše posvätenie. Preto chrámu biskup udelí osobitné požehnanie alebo posvätenie. Je to takmer akoby krst, ktorý toto miesto označí za špeciálne, kde pôsobí Pán, za bránu do Božieho kráľovstva. Cirkev slávi aj obrady požehnania všetkých predmetov používaných pri liturgickom slávení – ikony, rúcha, posvätné nádoby, oltárne plachty, relikviáre, ratolesti, sviečky –, pričom každý predmet má účasť na funkcii chrámu. Posvätenie niektorých z týchto materiálov – oltára, myra a vody posvätenej na Bohozjavenie –niektorí Otcovia považovali za osobitne dôležité sviatostné okamihy.

Špeciálne požehnania pokrmov sa vykonáva v súvislosti s cirkevnými slávnosťami. Na veľké sviatky sa počas bdenia požehnáva a spoločne konzumuje päť chlebov, ktoré pripomínajú Kristovo rozmnoženie chlebov, požehnávajú sa spolu so pšenicou, vínom a olejom (artoklasia alebo „lámanie chleba“). Na Paschu sa požehnávajú a jedia tie potraviny, ktoré sa nejedli počas Veľkého pôstu (mäso, vajcia, syr).

Ostatné požehnané potraviny sú osobitne späté s cirkevnými slávnosťami: paschálny chlieb nazývaný Artos (z gréčtiny: chlieb), ktorý pripomína tajomstvo Kristovej obety, hrozno – ktoré sa má „premeniť“ na víno a Kristovu krv – na sviatok Premenenia Pána, a v niektorých tradíciách víno a chleby so špeciálnym nápisom na sviatky svätých.

Tradične sa požehnávajú mnohé prvky každodenného života, čím sa vnášajú do nášho života v Božom kráľovstve. Existujú špeciálne modlitby alebo obrady pre domácnosť (položenie základov, nasťahovanie do domu); pre dopravné prostriedky alebo podnikanie: tradične pre poľnohospodárstvo (pôda a náradie, stodoly, stáda, sejba, žatva), včelárstvo (včely, úle) alebo rybárstvo (siete, člny, zarybnenie rybníkov). Neexistuje žiadny aspekt riadnej ľudskej činnosti, ktorý by sa nedal posvätiť modlitbou a oddaným správcovstvom veriacich kresťanov.

[1] Homily 1 on 1 Corinthians, 7.

[2] Constituions on the Church, 1.

[3] Geord Wager, „Bussdisziplin in der Traditions des Ostens,“ (The Discipline of Penance in the Eastern Tradition) in Liturgie et Rémission des Paschés (Rome: Edizioni liturgiche, 1975), 254.

[4] Elie Mélia, „The Sacrament of Anointing of the Sich: Its Historical Development and Current Practice,“ in Temple of the Holy Spirit, trans. J. O’Connell (New York: Pueblo Publishing CO., 1983), 151 – 157.

[5] Simeon of Thessalonica, Dialogue, cited in Paul Evdokimov, La Pensee Orthodoxe. He concludes, „In the ancient practice, each myster was arrenged as a component of the eucharistic liturgy, which impressed upon the bestower and the recipient a kind of definite seal.“ Thus, even when baptisms or marriages are celebrated aprt from the Sunday Liturgy, they are concluded with the „eight day“ prayers at the next Sunday Liturgy.

[6] Prayer for blessing the oil in the rite of baptism.

[7] Mystagogical Catechesis 3.1. An „antitype“ is a term given in patristic though to the mysteries as making present that which they represent. Thus baptism is a type of the death and resurrection of Christ and the holy gifts are a type of the body and blood of Christ.

[8] The translation in The Divine Liturgy of Our Father St. John Chrysostom (Pittsburgh, PA: 1965), 44, „… so that we may live according to Your truth,“ is not literal and differs from the original Greek.

[9] Life of Moses, 10

[10] „Rite of Penance,“ in The Rites of the Catholic Church, (New York. Pueblo Publishing Co., 1976), 342.

[11] Cf. Constitution on the Church, 29; Decree on the Catholic Eastern Churches, 17.

[12] Constitution on the Liturgy, 73.

[13] Pseudo-Dionysius the Areopagite, The Ecclesiastical Hierarchy VI

[14] Pseudo-Dionysius the Areopagite, The Ecclesiastical Hierarchy VII

[15] Sticheron to the Holy Spirit („O heavenly King…“)