Predstavujeme cirkevných otcov: Klement Rímsky (2.)

od autora: Ján Krupa · 25 októbra, 2022

List rímskeho spoločenstva korintskému spoločenstvu – zostavený so všetkou pravdepodobnosťou okolo roku 96 – 98, tesne po Domiciánovom prenasledovaní, a jednomyseľne pripisovaný Klementovi Rímskemu – bol dobre známy v starovekej Cirkvi.

Spomínajú ho Hegesippus (porov. Euzébius, Cirkevné dejiny III, 16; IV, 22, 1) a Irenej (Proti herézam III, 3,3). Bol čítaný na liturgických zhromaždeniach Korinťanov okolo roku 170 (porov. list Dionýza Korintského pápežovi Sotérovi u Euzébia, Cirkevné dejiny IV, 23, 11).

Podľa Origena, ktorý cituje Prvý Klementov list 20, 8 vo svojom diele O počiatkoch II, 3, 6, treba autora listu stotožňovať s Pavlovým spolupracovníkom, ktorý je spomenutý v Liste Filipanom 4, 3 (Komentár k Jánovi VI, 36).

Podporte nás

Euzébius dodáva, že Klement bol biskupom Rímskej cirkvi deväť rokov, od 92 do 100 (Cirkevné dejiny III, 4, 9; 15; 34).

List Klementa Rímskeho Korinťanom je dokumentom hlavného významu pre poznanie rímskej teológie a liturgie (kap. 59 – 61) konca prvého storočia a bol rozsiahlo rozšírený v kresťanskom staroveku, ako to dosvedčuje rukopisná tradícia.

Vskutku text tohto listu je dochovaný v šiestich kódexoch, z ktorých tri sú biblické, napísané v štyroch rôznych jazykoch: Alexandrijský grécky kódex (5. storočie), koptský papyrusový kódex (5. – 8. storočie), Edesský sýrsky kódex z roku 1170; Jeruzalemský grécky kódex 54 z roku 1056, Berlínsky koptský kódex (4. – 5. storočie) a latinský rukopis z 11. storočia.

List odhaľuje silné vedomie práva – ktoré Rímska cirkev, vďaka príkladu apoštolov Petra a Pavla (kap. 5), mala už odvtedy – zasiahnuť do vnútorných záležitostí iného spoločenstva (v tomto prípade korintského) s cieľom autoritatívne odstrániť rozkol, ktorý tam vznikol v dôsledku zosadenie niekoľkých presbyterov činnosťou jedného alebo dvoch povýšeneckých agitátorov.

Celý dokument je preto zameraný pripomenúť korintskému spoločenstvu hodnoty pokoja a svornosti (gr. eirene a homonoia 63, 2), ktoré sa majú uskutočňovať praktizovaním pokory a poslušnosti. Nie náhodou je Kristus prezentovaný ako vzor pokory (kap. 16) a potom ako jediná cesta spásy (kap. 36). Týmto spôsobom chce autor listu priviesť k pokániu a k uznaniu chyby pochabých, ktorí sa nezaslúžene vzbúrili proti legitímnej autorite presbyterov, založenej na apoštolskej tradícii (kap. 1 – 3 a 40 – 58).

Za týmto účelom je prvá časť listu (kap. 4 – 39) pretkaná paranetickými prvkami starozákonného pôvodu, pomocou ktorých chce autor listu ukázať, aké hanebné účinky mala závisť a nenávisť v dejinách človeka, a aké dobrodenia, naopak, vždy prinášal duch pokory a pokoja. Nechýbajú potom ďalšie príklady, prevzaté z harmónie kozmu (kap. 19, 2 – 20, 12), zo štruktúry vojska (kap. 37, 1 – 4), z ľudského tela (kap. 37, 5 – 38), z levitskej hierarchie (kap. 40 – 41), aby ukázal model štruktúrovanej a harmonickej jednoty, ktorou sa musí inšpirovať Kristovo telo, ktorým je Cirkev.

Treba poznamenať, že v 40, 5 je po prvý raz v kresťanskej literatúre použitý odborný termín laikòs anthropos na odlíšenie členov ľudu od posvätného rádu kňazov a od levitov. Autor listu sa prejavuje ako vynikajúci znalec nielen Starého zákona a židovských tradícií, ale aj helenistickej kultúry, najmä stoickej: vkladá do diela s literárnou múdrosťou vynálezy starovekého rečníckeho prejavu, aj keď ich zaradzuje do kontextu rozsiahlejších homileticko-paranetických štruktúr, ktoré nie sú neznáme pre kázanie židovsko-helénistickej synagógy, a na ilustráciu svojho diskurzu sa niekedy uchyľuje k príkladom prevzatým z mytológie, ako sú Danaidovci a Dirké (kap. 6, 2) alebo arabský fénix (kap. 25).

Nie je jasné, či v základe konfliktu, ktorý vznikol v Korinte, boli aj dôvody striktne doktrinálneho charakteru, popri disciplinárnych. Klementove slová proti pochybnostiam o vzkriesení tela (kap. 23 – 26) a proti chvastaniu sa spojenému s askézou (38, 2; porov. podobný text u Ignáca, List Polykarpovi 5, 2) nás privádzajú k tomu, aby sme si to mysleli.

Doteraz sa nedostalo patričného uznania skutočnosti, že stanoviská kritizované v tomto liste sú presne tie isté, ktoré približne štyridsať rokov predtým vypracoval a zaviedol v korintskej komunite Apollo Alexandrijský.

Proti enkratickému entuziazmu Apolla, ktorý spájal absolútnu askézu s uskutočnenou eschatológiou (manželstvo je zrušené, pretože vzkriesenie už nastalo), mieril Pavol svoje námietky vo svojej korešpondencii Korinťanom.

Zdá sa, že Klementova zámerná zmienka o konflikte, ktorý v Korinte postavil proti sebe stranu apoštolov Pavla a Kéfasa a stranu Apolla, akoby potvrdzovala pretrvávajúcu vitalitu Apollovej strany v Korinte ešte na konci prvého storočia s priťažujúcou okolnosťou, že teraz protivníci, na rozdiel od Apolla, už nemajú nijaký priamy vzťah s apoštolskou generáciou (kap. 47).

V tomto obnovenom strete teologických stanovísk Klement nie náhodou preberá úlohu, ktorú zohrali Peter a Pavol proti Apollovi. Dá sa povedať, že Klement postupuje veľmi podobne ako jeho súčasník Lukáš. Aj podľa neho je Apollo iba podriadený spolupracovník, schválený Pavlom a jeho spolupracovníkmi (Sk 18, 24 – 28), čo mu však nebráni v tom, aby zároveň tvrdo útočil na „heretikov“, ktorí v jeho dobe pokračujú v šírení Apollových náuk (Sk 20, 29 – 35).

Práve ideologická a literárna príbuznosť medzi Klementom a Lukášom môže vysvetliť, prečo sa List Hebrejom pripisuje raz Klementovi inokedy Lukášovi (porov. Klement Alexandrijský, Hypotyposeis in Euzébius, Cirkevné dejiny VI, 14, 2; Origenes, Homília na Hebrejom in Euzébius, Cirkevné dejiny VI, 25, 14; Euzébius, Cirkevné dejiny III, 38, 1 – 2).

List Klementa Rímskeho teda nachádza svoje prirodzené zaradenie pri ďalších dobových spisoch (Pastorálne listy, Barnabášov list a listy Ignáca Antiochijského) vo všeobecnom „proto-katolíckom“ hnutí polemiky a zásahu proti frakciám „entuziastických“ askétov, ktorí rebelujú proti moci presbyterov-biskupov,

Na druhej strane, v tomto dokumente nemožno nájsť žiadne striktne politické obavy. Záverečná modlitba za svetskú moc (kap. 60, 4 – 61), ak na jednej strane demonštruje základnú rímsku lojalitu spisu, na druhej strane stanovuje, že poslušnosť svetskej moci nikdy nesmie byť v protiklade s nadradenou Božou vôľou. Uznanie božského pôvodu politickej moci, vyjadrené s týmito výhradami, nemožno uvádzať do vzťahu s poriadkom bezpodmienečnej poslušnosti, ktorý je obsiahnutým v interpolovanom texte, akým je Rimanom 13, 1 – 7.

Kajúcna homília od neznámeho autora – prepísaná ako Klementov List Korinťanom v troch kódexoch: alexandrijskom, jeruzalemskom a sýrskom – je najstaršou dochovanou kresťanskou kázňou (ťažko datovateľná po polovici 2. storočia). Do cirkevnej literatúry vošla ako Druhý Klementov list (porov. Euzébius, Cirkevné dejiny III, 38, 4).

V skutočnosti tlmený tón a nestrojený jazyk tohto homiletického spisu odhaľujú spisovateľa bez literárnych ašpirácií. Prvoradý záujem tohto spisu spočíva v tom, aby sa novoobrátenci odvrátili od modlárstva a pohanstva a prejavovali uznanie Kristovi za dobrodenia, ktoré prijali prostredníctvom zachovávania prikázaní a prostredníctvom asketického života (kap. 3 – 4 a 15).

Autor zbiera a prerába komplexné teologické tradície, napríklad tému čistoty tela ako presného krstného záväzku (kap. 6 a 8) alebo náuku o preexistencii nebeskej cirkvi (kap. 14). Nechýba ani antidoketická pasáž (kapitola 9). Silné asketické napätie kazateľa presvitá aj z citácie apokryfného logionu o príchode Kráľovstva a prekonaní duality pohlaví (kap. 12), ktoré sa vracia v enkratických textoch, akým je Evanjelium Egypťanov (u Klementa Alexandrijského, Stromaty III, 64, 1) a koptské Tomášovo evanjelium (log. 22).

Podstatný nedostatok vzťahov s pavlovskou literatúrou nás dnes vedie k domnienke, že miestom pôvodu tejto homílie je s veľkou pravdepodobnosťou Sýria, ale niektorí kritici sa prikláňajú k Egyptu, ďalší ku Korintu. V skutočnosti, dátum spísania, geografická oblasť pôvodu, literárny žáner a ideologické zaradenie tohto dokumentu sú doteraz predmetom diskusie.

Trvalo by dlho, ak by sme chceli vymenovať všetky viac či menej krehké návrhy, ktoré boli dodnes predložené. S istou mierou pokojnosti možno hovoriť o „presbyterálnom“ pôvode tohto textu (kap. 17, 3), čo pre tú dobu uprednostňuje jeho zaradenie do rámca „ortodoxného“ či „proto-katolíckeho“ frontu, ktorého záujmom je odporovať expanzii radikálnych hnutí (entuziastických, enkratických, pre- alebo proto-gnostických) rozšírených po celej oblasti východného Stredomoria. Toto by stačilo na zdôvodnenie veľmi starobylého spojenia tohto záhadného dokumentu s prestížnym Klementovým listom.

V dobe Epifánia (porov. Panarion 30, 15, 2) kolovali pod menom Klementa Rímskeho aj ďalšie dva listy Ad virgines, v ktorých sa dávali poučenia o čistote. Bojujú proti praxi takzvaného Syneisaktentum (asketickí muži a ženy žili pod jednou strechou) a z tohto dôvodu ich zrejme treba pripisovať sýrskemu „ortodoxnému“ prostrediu 3. – 4. storočia.

Zdroj: P.F. Beatrice, Clemente Romano (Lettere di), in NDPAC. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://commons.wikimedia.org/wiki/Category:Clemens_I