Svetlo pre život I.: Prológ
Svetlo pre život I.: Prológ
„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Týmito slovami Evanjelium svätého Jána vysvetľuje účel vtelenia. Božie Slovo – ktoré dalo vzniknúť všetkým veciam pri stvorení (porov. Jn 1, 1 – 4) – teraz privodzuje nové stvorenie tým, že na seba berie telo, aby nám prinieslo život v jeho najpravdivejšom zmysle. Ten, ktorý nám najskôr dal bytie, nás teraz volá za hranice stvoreného času a priestoru k osud naplňujúcemu zakúseniu jeho prítomnosti. Pretvorení v hlbinách našej bytosti prostredníctvom tohto stretnutia kresťanskí veriaci našich dní opakujú volanie prvých veriacich: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1, 16).
Obnovujúca prítomnosť Božieho Slova medzi nami nám otvára cestu k účasti na Božej „milosti“: nie je to nejaký predmet alebo vec, ale plnosť samotného Boha, ktorá nám bola láskavo darovaná. Prostredníctvom Krista sa nám ponúka vstup do dôverného Božieho života a do tajomstva Svätej Trojice. A práve viera, táto otvorenosť voči pôsobeniu Boha vo svete, ako aj v hlbinách našej bytosti, oslobodzuje každého z nás k účasti na tejto novosti života. Písmo hovorí, že „tým, ktorí ho [Krista] prijali, [Kristus] dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1, 12).
Viera je dynamika s mnohými významovými rovinami, o ktorých môžeme uvažovať. Najlepšie začneme tým, že sa zamyslíme nad vierou, ako ju videl svätý Maxim Vyznávač: „Viera je pravdivé poznanie, ktorého princípy presahujú rozumové dokazovanie; lebo viera nám sprítomňuje veci, ktoré presahujú intelekt a rozum“ (Prvá centúria o teológii, 9). Pre mnohých moderných ľudí je toto vysvetlenie rozporom v pojmoch. Tí, ktorí prijímajú len intelekt ako miesto na zisťovanie pravdy, by povedali, že nemôže existovať poznanie mimo intelektu a rozumu. Pre nich sú nástrojmi poznania racionálne argumenty, logické štruktúry, vedecké experimenty alebo pozorovanie; vieru by odmietli ako „subjektívnu“. Veľké pokroky vo vede a technike touto metodológiou im zastierajú nedostatok konečných odpovedí na otázky týkajúce sa pôvodu alebo účelu alebo aj samotného zázraku existencie.
Tradícia Písiem a cirkevných otcov však tvrdí hlbšiu formu poznania, ktoré vychádza z hĺbky našej bytosti: poznanie, ktoré zostáva mimo skúsenosti tých, ktorí si cenia len vedeckú metódu. Práve toto poznanie – zrodené z Božieho obrazu, ktorý sa nachádza v každom človeku, a zo zjednotenia s Bohom tých, ktorí si obliekli Krista – plodí plnosť života v nás a je aj podstatou tohto života: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3).
Rastieme vo viere
Biblické slovo pre spôsob, akým veriaci vkladá svoju vieru v Boha, je eis („v“). Náš Pán povedal apoštolom, aby krstili všetky národy „v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19). Preto pri každom krste spievame: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli, aleluja“ (porov. Gal 3, 27). Krst „v“ najpresnejšom zmysle znamená, že patríme tomu, v ktorého mene sme boli pokrstení. My viac než patríme; my sa „stávame“ Kristom, akoby sme ním boli objatí. Vyjadrujeme vieru, ktorá je viac ako len dôverou v súbor tvrdení. Je to proces, v ktorom sa stávame tým, čo veríme, v ktorom smerujeme k zjednoteniu s Trojicou, ku ktorej patríme od krstu.
Ako veľmi je táto predstava o viere vzdialená od predstavy o viere v našej dobe! Pre mnohých ľudí dnes je viera jednoduchým názorom na zdanlivosť pravdy: záležitosťou intelektuálneho alebo emocionálneho presvedčenia. V tradičnom kresťanskom chápaní viera nie je nič menšie ako udalosť konečnej skutočnosti, presahujúca obmedzenia života tohto sveta.
Viera má však aj intelektuálnu stránku, dimenziu rozumnosti alebo otvorenosti logickému vyjadreniu. Naše vnímanie toho, čo viera odhaľuje, môžeme vyjadriť slovnými symbolmi, hoci tieto slová zostávajú nedostatočné na vyjadrenie plnosti tejto skutočnosti. A tak Cirkev ohlasuje tajomstvo Boha špecifickými pojmami vo svojom vyznaní viery, Nicejskom kréde, zatiaľ čo nám pripomína, že je to je len symbol Toho, s ktorým sa stretávame prostredníctvom viery.
Jedným aspektom povolania k viere je teda pozvanie, aby sme si osvojili cirkevné chápanie toho, čo nám Boh ukázal zo seba a čo urobil, aby sme sa s ním zjednotili. Nie sme povolaní len k všeobecnej viere v Boha alebo náboženstvo, ale k viere Cirkvi. Prvá časť tejto prezentácie s názvom „Tajomstvo, ktorému veríme“ načrtáva toto tajomstvo Boha, ktorý nás miluje a zjavuje seba nám.
Viera je spoločná vec
Cirkev výslovne uznala slobodu, ktorá je zapojená do nášho prijatia daru viery. Človek môže prijať plnosť viery len v kontexte spoločenstva, ale musí ju prijať slobodne. Na druhej strane, moderná doba prijala čisto individualistické chápanie viery. „Skutočná“ viera sa chápe ako osobné hľadanie zmyslu existencie, ktoré prebieha v izolácii, ako cesta osamelého tvora, ktorý sa usiluje o zjednotenie s Bohom. Takto dosiahnutá viera sa považuje za úplne subjektívnu: za súkromnú záležitosť, ktorej pravda nie je pre nikoho iného dôležitá.
Táto predstava drsného individualizmu, individuálnej viery či súkromného kresťanstva je jednoducho neznáma v tradičnej mentalite. Náboženstvo Písiem a Otcov je skôr skupinovou než individuálnou skúsenosťou. Boh určite jedná s jednotlivcami, ale jedná s nimi ako súčasťou spoločenstva, lebo viera je Božím darom najskôr pre spoločenstvo Cirkvi a prostredníctvom spoločenstva pre každého jednotlivca v ňom. Dokonca aj tí veriaci – proroci, pustovníci, mnísi, ani nehovoriac o samotnom Kristovi –, ktorých najvýlučnejšie a najosobnejšie povolanie vyviedlo von zo života spoločenstva, boli pravidelne posielaní späť do spoločenstva s ovocím svojej samotárskej skúsenosti.
Príchod k takejto živej viere môže byť spojený s osobným hľadaním, ale aj toto hľadanie vychádza z Božieho pôsobenia v hlbinách našej bytosti pod vedením jeho Ducha. Boh do nás vštepil túžbu po porozumení, aby sme hľadali príčinu všetkých vecí a nakoniec objavili jeho, Stvoriteľa. Boh je na tejto ceste prítomný už od jej začiatku ako Skutočnosť hlboko v nás. A kedykoľvek je vedomý a slobodný človek otvorený vo viere, objaví Boha, ktorý v ňom pôsobí od počiatku.
Cestujeme aj s ďalšími ľuďmi po našom boku, aby nás viedli a učili, lebo cesta viery sa odohráva v spoločenstve, ktorého kultúra dáva formu, výraz a svedectvo o prítomnosti Boha ako živej skutočnosti v spoločenstve. A tak v kresťanskej skúsenosti môže hľadajúci pravdu autonómne od ostatných teoreticky existovať dovtedy, kým ho hľadanie neprivedie ku Kristovi ako pravde. V tomto bode možno veriaceho označiť za človeka s hlboko osobnou, ale už nie súkromnou vierou. Individualistické kresťanstvo si odporuje.
Viera si vyžaduje oddanosť Kristovi a tiež jeho Cirkvi, pretože Pán sa stotožnil so svojím ľudom, Cirkvou. „[Boh] Všetko mu [Kristovi] položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1, 22 – 23). V druhej časti s názvom „Slávené tajomstvo“ sa ukazuje, že táto viera už nie je súkromná. Jej obvyklá cesta k zjednoteniu s Bohom vedie cez krst do jeho Cirkvi (porov. Mt 28, 19 – 20; Mk 16, 16). Takto pozitívne vyjadrená viera vedúca ku krstu vytvára „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na [Božie] vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9).
Cirkev uskutočňuje toto komunitné chápanie kresťanstva najmä v liturgickom zhromaždení. Bohoslužba nie je len zbožnou podporou individuálnej zbožnosti; je to aréna, v ktorej zakusujeme Kráľovstvo. Keď sa veriaci zhromažďujú, Boh opäť pôsobí uprostred nás a robí z nás „spoločenstvo Svätého Ducha“. Tu prostredníctvom spomienky a bohoslužobného sprítomnenia zakusujeme spásonosné činy Boha-medzi-nami. Druhá časť tejto príručky predstavuje prehľad liturgickej tradície, prostredníctvom ktorej sa naše cirkvi stretávajú s prebývajúcim Božím Duchom.
Dôsledky viery
Keď Boh dáva seba samého veriacim, pôsobí v nás premenu. Jeho dar nás mysticky mení a robí z nás nových ľudí prostredníctvom moci Ducha. Tento Duch, ktorý v nás prebýva, by mal ovplyvniť aj náš vedomý život, vrátane spôsobu, akým sa správame k druhým. Ikona prvej Cirkvi, napísaná v Skutkoch apoštolov, nám ukazuje ľudí premenených tak, že „boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 47). List Diognetovi, napísaný na konci 2. storočia, opísal túto premenu tak, ako ju vnímal nekresťan: „Trávia svoj život na zemi, ale ich občianstvo je v nebi“ (5, 9). Pravá viera, ktorá je poznaním Boha, nikdy nezostáva odlúčeným intelektuálnym cvičením; mení a pretvára každý aspekt našej existencie.
| Boh nás pozýva do vzťahu so sebou samým, ale zjavuje seba ako spoločenstvo Otca, Syna a Svätého Ducha. Sme pozvaní do tohto primárneho spoločenstva. Známa ikona Svätej Trojice pod podobou Abrahámovej pohostinnosti (porov. Gn 18, 1 – 15) znázorňuje troch anjelov sediacich okolo stola. Súladom a prelínaním línií svojich tiel vytvárajú kruh, jednotu okolo chleba, ktorá naznačuje Eucharistiu. Kruh zostáva otvorený, pozýva nás, aby sme sa pripojili k tomuto spoločenstvu života a lásky. Vzájomnou pohostinnosťou sa stávame podobnými Bohu. Žalmista zvolal: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ (Ž 132/133, 1). Poznávacím znamením kresťanskej viery zostáva vzájomná láska (porov. Jn 15, 17; 1 Jn 4, 7 – 13) na obraz Trojice. |
Zatiaľ čo liturgické zhromaždenie je hlavným spôsobom, ktorým Cirkev vyjadruje a obnovuje svoju spoločnú vieru, každodenný život veriaceho je hlavnou oblasťou, v ktorej sa uskutočňuje osobná viera. Normálny priebeh dozrievania viery vedie k tomu, že toto povolanie smeruje von do spoločenstva, ktoré prijíma evanjelium. Viera v Krista by mala meniť k lepšiemu nielen jednotlivého veriaceho, ale aj celú spoločnosť.
Vo všetkých dobách kresťania vzdávali života pre vieru alebo sa venovali službe ľuďom. Ich viera má význam. Zároveň ľudská slabosť kresťanov mohla viesť k tomu, že konali nehodne, a tak boli zodpovední za nespravodlivosť voči iným.
Tretia časť našej prezentácie, „Prežívané tajomstvo“, sa pokúša ukázať, že tento svet nie je mimo našej oblasti ako kresťanov. Našou misiou je vyzývať celý svet, aby sa nechal pretvoriť Kristom tak, ako má byť teraz celý život mocou Svätého Ducha. Naše poznanie fyzického vesmíru vedie k jeho pretváraniu technológiou. Podobne viera – založená na poznaní Boha a láske k Bohu – sa napĺňa v úplnej premene kresťanov. Prostredníctvom nich svet stvorený a milovaný Bohom je pretváraný pôsobením Svätého Ducha na nové stvorenie.
Poznať Boha tak, ako on zjavil seba samého, žiť v ňom prostredníctvom spoločenstva konajúceho bohoslužby, slúžiť mu v uskutočňovaní našich životov: to je naša viera. Hoci naše slová zostávajú nedostatočné na vyjadrenie plnosti skutočnosti, ku ktorej sme boli povolaní, vyjadrujú našu otvorenosť voči tajomstvu Boha, aj keď zmysel tohto tajomstvo presahuje naše chápanie.
Pre mnohých môže byť život viery súčasťou existencie, ktorá sa pridáva k „skutočnému“ životu alebo je jeho nadstavbou. Pre kresťana je poznanie Boha takou neoddeliteľnou súčasťou ľudského života a život v Bohu je takou neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, že bez Boha nie sme naplno živí. Úplnými osobami sa stávame prostredníctvom nášho vzťahu s Bohom a druhými, ako ho zakusujeme v spoločenstve veriacich. V Kristovi uskutočňujeme pravý účel našej prirodzenosti, keďže sa kompletizuje a napĺňa naše človečenstvo. Od toho času byť človekom znamená byť predurčený na božstvo, byť vedený mocou Svätého Ducha, aby sme boli úplne pretvorení podľa vzoru „toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1, 23).
Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa Upravené 25.04.2023
Zdroj obrázka: https://www.amazon.com/Light-Life-Part-Mystery-Believed/dp/1887158073
Svetlo pre život I.: Tajomstvo Boha: Čo je to tajomstvo?; Skrytý, a predsa zjavený; Obraz jasného oblaku; Ikona Neviditeľného
#/media/S%C3%BAbor:Angelsatmamre-trinity-rublev-1410.jpg){kind=link}