Sväté písmo

38 Vo svojej prozreteľnosti Boh naplánoval odovzdávanie svojho Zjavenia aj v písomnej podobe. Toto poskytuje možnosť uchovávať jeho zjavenie bez zmeny a odovzdávať ho z generácie na generáciu počas ľudských dejín. Bohom inšpirovaní ľudia zachytili písomne Božie slovo a vytvorili Bibliu (z gréckeho slova Biblia – knihy), ktorú nazývame Sväté písmo. „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné“ (2 Tim 3, 16). Sväté písmo je Božie slovo adresované každej ľudskej bytosti. Preto je platné v každej dobe a na každom mieste. Sväté Písma sú zbierkou kníh, ktoré napísali pod inšpiráciou Svätého Ducha svätí ľudia a ktoré Kristova Cirkev prijala a uchováva ako Božie slovo. Tieto knihy tvoria kánon Svätého písma, ktorý Cirkev určila vo svetle apoštolskej Tradície. Tento kánon zahŕňa 47 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona.

39 Starý zákon obsahuje Zjavenie, ktoré Boh dával ľudstvu od počiatku sveta až po príchod Spasiteľa. Starý zákon zahrňuje: Pentateuch (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium); Historické knihy (Jozue, Sudcovia, Rút, dve knihy Samuelove, dve knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester a dve knihy Machabejcov); Poetické knihy (Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a Sirachovec) a Prorocké knihy (Izaiáš, Jeremiáš, Náreky Jeremiáša, Baruch, List Jeremiáša, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Ageus, Zachariáš a Malachiáš). Dávidove žalmy sa používajú na všetkých bohoslužbách Cirkvi, zatiaľ čo vybrané texty z ostatných kníh sa používajú ako čítania na večierňach a hodinkách.

40 Sväté Písma Nového zákona obsahujú Zjavenie, ktoré Boh dal ľudstvu prostredníctvom svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista a jeho apoštolov. Nový Zákon sa skladá z 27 kníh: štyri evanjeliá – podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, ktoré zvestujú Kristov pozemský život a jeho náuku; Skutky apoštolov, ktoré opisujú rast Kristovej Cirkvi, hlavne službu a kázanie najvyšších apoštolov Petra a Pavla; štrnásť listov svätého apoštola Pavla (jeden Rimanom, dva Korinťanom, po jeden Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, po jeden Titovi, Filemonovi a Hebrejom); sedem katolíckych [univerzálnych, všeobecných] listov, ktoré napísali ďalší apoštoli rôznym kresťanským spoločenstvám (jeden Jakub, dva Peter, tri Ján a jeden Júda); a Zjavenie Jána Teológa.

Božské a ľudské aspekty Svätého písma

41 Plnosťou Božieho zjavenia je Ježiš Kristus, Bohočlovek, v ktorom spolu s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Ako sú božská a ľudská prirodzenosť neoddeliteľne zjednotené v Kristovi, tak sa nám vo svätých Písmach ľudským jazykom odovzdáva božské Božie Slovo. Božie slová, vyjadrené v ľudských slovách, sa prispôsobili ľudskému jazyku rovnako ako Slovo večného Otca, keď na seba vzalo slabé ľudské telo a žilo ako ľudská bytosť.[1] „Božie Slovo preniká celé Sväté písmo. Toto jedno Slovo zaznieva z úst všetkých svätých posvätených služobníkov; toto Slovo, ktoré bolo u Boha od počiatku, nevyžaduje slabiky, pretože toto Slovo nie je závislé od času.“[2]

42 Pri čítaní a výklade Svätého písma má Cirkev stále na zreteli dva dôležité rozmery: božský a ľudský. Opomínanie ľudského rozmeru Svätého písma vedie k literalizmu [= k doslovnému čítaniu], pri ktorom sa ľudským podobám odovzdávania Božieho slova pripisuje božský charakter. Na druhej strane odmietanie božského rozmeru redukuje Sväté písmo na obyčajné historicko-literárneho dielo.

Jednota Starého a Nového zákona

43 Od najranejších čias Cirkev starostlivo uchovávala Božou múdrosťou naplnené bohatstvo Starého zákona a považovala ho za svoje dedičstvo. „Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je splnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú a sú pravým Božím slovom.“[3] Boh si najskôr vyvolil Izrael, aby prijal a niesol pravdu Zjavenia, potom, v Novom zákone, túto pravdu prijala Cirkev, ktorá sa nazýva Nový Izrael.

44 Boh, inšpirátor a autor kníh obidvoch Zákonov, múdro zariadil, aby bol Nový zákon skrytý v Starom, a Starý manifestovaný v Novom.[4] Lebo hoci Kristus uzavrel novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25), predsa boli knihy Starého zákona úplne absorbované do ohlasovania evanjelia; starozákonné knihy dosahujú a odhaľujú svoj plný význam v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25 – 26; 2 Kor 3, 14 – 16). A starozákonné knihy vrhajú svetlo na Nový zákon a vysvetľujú ho.[5]

45 Vo svetle apoštolskej Tradície Cirkev používa typológiu, aby objasnila jednotu   Božieho plánu spásy (z gréckeho slova oikonomia – ekonómia spásy) v obidvoch Zákonoch. Typológia je taký spôsob čítania Svätého písma, ktorý nám umožňuje rozoznávať v dielach, ktoré Boh vykonal za čias Starej zmluvy, predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna.[6] V osobách a udalostiach Starého zákona svätí Otcovia videli predobrazy a ikony udalostí zo života Krista a jeho Cirkvi. A tak kresťania, ktorí čítajú Starý zákon vo svetle paschálneho tajomstva, odkrývajú jeho hlbší význam.

Čítanie a výklad Svätého písma

46 Svätý Hieronym učí, že „neznalosť Písiem je neznalosťou Krista“[7]. Preto človek, aby poznal Krista, musí čítať Sväté písmo, ktoré podľa slov svätého Pavla „je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17). Človek musí čítať sväté Písma denne: „Každodenné čítanie Svätého písma, hoci aj na krátku chvíľu, by sa malo stať zvykom každej kresťanskej rodiny. Toto čítanie by sa malo stať každodenným pokrmom ľudí.“[8]

47 Božie slovo sa prijíma vierou a viera pochádza z toho, čo sa počúva (porov. Rim 10, 17). Aby sme pochopili sväté Písma, je potrebné spojiť čítanie Božieho slova s počúvaním tohto slova v homíliách a katechézach. Ako sa uvádza v Skutkoch apoštolov, správca všetkých pokladov etiópskej kráľovnej čítal Izaiášove proroctvá o Kristovi, ale nerozumel im, pokým mu apoštol Filip nevysvetlil ich význam. Vďaka tomuto vysvetleniu správca uveril v Krista a bol pokrstený (porov. Sk 8, 26 – 39).

48 Svätí otcovia Cirkvi nielenže sami čítali sväté Písma, ale aj vytrvalo povzbudzovali všetkých veriacich, aby ich čítali. Svätý Ján Zlatoústy píše:

Milovaní, čítanie svätých Písiem je veľkým dobrom. Podnecuje dušu k oceňovaniu múdrosti, upriamuje myseľ na nebo, privádza človeka k postoju vďačnosti, zabraňuje nášmu rozrušovaniu sa nad nejakou pozemskou skutočnosťou, privádza naše myslenie k odpočinku vo svete na druhej strane, privádza nás ku konaniu všetkého s vyhliadkou na odmenu od Pána a k veľmi pohotovému zaoberaniu sa skúškami cností.[9]

49 V nadväznosti na tradíciu svätých Otcov Cirkvi metropolita Andrej Šeptický označuje sväté Písma za nekonečný a neprebádateľný oceán pravdy a dobroty:

Sväté písmo je slovo Najvyššieho Boha, jedného v Trojici, hovorené nám neužitočným hriešnikom, ktorých Najvyšší povoláva k dôstojnosti byť jeho deťmi a prijíma nás za svoje deti. Je to teda nevyčerpateľná pokladnica všetkých nebeských požehnaní, zdroj svetla nebeskej, nepochybnej pravdy a živej vody, ktorá prúdi do večného života, a večnej spásy celého ľudského pokolenia. A tak pochopme, akým liekom pre dušu, akým anjelským pokrmom, akou silou pre život a akým najúžasnejším darom z neba je každé slovo Svätého písma.[10]

50 Obsah Svätého písma sa najplnšie rozlišuje vo svetle posvätnej Tradície, pomocou ktorej sväté Písma zostávajú vždy platné a živé. Pochopiť Sväté písmo znamená rozlíšiť v ňom najhlbší obsah a význam Zjavenia ako dejiny spásy. Toto je možné jedine v Cirkvi, kde sa Sväté písmo zrodilo. Najlepším sprievodcom k porozumeniu Svätému písmu je modlitba Cirkvi, pomocou ktorej sa nám pôsobením Svätého Ducha zjavuje Sväté písmo ako Božie slovo. Kristus sa zjavuje v slove, tak ako sa zjavuje v eucharistickom chlebe a víne. Z tohto dôvodu nás cirkevní Otcovia učia o dvoch stoloch – stôl slova a stôl chleba –, na ktorých majú veriaci účasť počas božskej liturgie.[11]

51 Nakoľko Sväté písmo je Božie slovo vyjadrené v ľudských slovách, úsilia len ľudskej mysle sú nepostačujúce na jeho výklad. Je potrebné čítať a vysvetľovať Sväté písmo v Duchu, prostredníctvom ktorého bolo napísané.[12] Z toho dôvodu, aby sme rozlíšili pravý význam posvätných textov, je potrebné venovať pozornosť obsahu a jednote celého Písma a zohľadňovať živú Tradíciu celej Cirkvi a analógiu viery.[13] Svätý Atanáz Veľký nás varuje, že citovanie jednotlivých pasáží, vytrhávaných z celku Svätého písma bez ohľadu na všeobecný kontext, môže človeka priviesť na scestie.[14] Svätý Hieronym vyznáva, že obsah evanjelia nemožno redukovať na obyčajné slová:

Nemali by sme domnievať, že podstata evanjelia je skôr v slovách než v aktuálnom význame Písma, či skôr na povrchu než v najvnútornejších častiach, či skôr v listoch obyčajných slov než v koreni zmyslu… Sväté písmo je užitočné pre svojich poslucháčov, keď je hovorené s Kristom, keď je ohlasované s Otcom a keď ho kazateľ uvádza s Duchom.[15]

52 Kritériom pre porozumenie Božiemu slovu je čítanie a výklad svätých Písiem Cirkvou: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Svätého Ducha prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20 – 21). Kristus poveril Cirkev autentickým výkladom Svätého písma v jej učiteľskej službe Božiemu slovu. „Tento Učiteľský úrad [Cirkvi] však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané… a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.“[16]

Keď si teda pripomíname, Vládca, jeho spasiteľné utrpenie,

životodarný kríž, troj­dňové pochovanie

a vzkriesenie z mŕtvych, vystúpenie na nebesia,

zasadnutie po pravi­ci teba, Boha a Otca

a jeho slávny a hrozný druhý príchod:

Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.

(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)

Kerygma (ohlasovanie) a katechéza

53 Svätý apoštol Pavol učí, že naša viera v Boha a jeho zjavenie sa zrodila ako odpoveď na počúvané slovo (porov. Rim 10, 17). Z toho dôvodu Cirkev od samého začiatku, ako čítame v Skutkoch apoštolov, ohlasovala vzkrieseného Krista (po grécky kerygma) a vyučovala vieru (po grécky katechesis; porov. Sk 2, 14 – 41). Kerygma je ohlasovanie paschálnej udalosti Kristovej smrti a vzkriesenia, manifestované v svedectve života kresťanského spoločenstva. Kerygma je spojená s výzvou uveriť v Ježiša Krista. Viera vedie k obráteniu, prijatiu krstu a ochote nasledovať Krista: „V toto verím a nebudem zahanbený; pred národmi budem vyznávať túto vieru a za jej vyznávanie položím svoj život.“[17]

54 Katechéza je výklad kresťanského učenia, ktorý slúži príprave katechumenov na krst, vovádzaniu veriacich do Cirkvi a prehlbovaniu ich viery (mystagógia). Príklady apoštolskej katechézy nachádzame hlavne v Pavlovom Prvom liste Korinťanom, v ktorom apoštol odpovedá na otázky veriacich a objasňuje vzťah medzi vierou a každodenným životom. Cieľom katechézy ako podstatnej činnosti Cirkvi je vyučovať a formovať kresťanov vo viere a vovádzať ich do priateľského vzťahu s Ježišom Kristom a cirkevným spoločenstvom. Katechéza má systematický charakter. Objasňuje kresťanské chápanie osobného a spoločenského života veriacich vo svetle učenia Krista a Cirkvi.

Tradícia svätých ctcov Cirkvi

55 V apoštolskom ohlasovaní evanjelia pokračovali cirkevní Otcovia, z ktorých tí prví boli žiakmi apoštolov: svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež; svätý Ignác Bohonositeľ a svätý Polykarp Smyrniansky. Ich učenie a svedectvo viery bolo prijaté od Kristových apoštolov a z tohto dôvodu sa teší mimoriadnej úcte v kresťanskom spoločenstve.

56 Cirkev uznáva tých, ktorí hlásali evanjelium v pravdivosti učenia a vo svätosti života, a nazýva ich svätí Otcovia. Z tohto dôvodu ohlasovali dobrú zvesť mocou Svätého Ducha, Ducha pravdy. Tak sa pre Cirkev stali Otcami vo viere a stali sa podobnými apoštolovi Pavlovi, ktorý povedal: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15 – 16).

57 Svätí otcovia Cirkvi boli svedkami apoštolskej Tradície. Bránili jej čistotu a zosúladili s ňou svoje vlastné teologické učenie. Plnosť Božieho zjavenia sa nachádza v Kristovi Ježišovi. V priebehu dejín však Cirkev postupne odkrývala hĺbku tohto Zjavenia. Cirkevní Otcovia vo svojich kázňach a výkladoch prehlbovali chápanie apoštolskej Tradície a vyznávali ho koncilovým spôsobom. Ich odkaz je neoddeliteľnou súčasťou posvätnej Tradície. V priebehu každého liturgického roku si Cirkev pripomína svätých Otcov, ktorí na ekumenických konciloch jasne definovali to, čo sa v Cirkvi verilo vždy, všade a všetkými.[18]

58 Jednotné koncilové myslenie Otcov definovalo obsah viery. Vďaka tomu viera pretrvala po stáročia bez omylu a bola vyznávaná v plnosti pravdy. Definície viery, ktoré poskytli ekumenické koncily, získali postavenie dogiem a stali sa nemenným učením Cirkvi. Prostredníctvom týchto dogiem Otcovia vymedzili pravé vyznávanie tajomstiev Boha a bránili Tradíciu pred chybnými výkladmi. Odovzdávanie viery pokračuje dodnes prostredníctvom služby biskupov, nástupcov apoštolov. Túto službu nazývame „Učiteľský úrad“ (po latinsky Magisterium) Cirkvi, keď biskupi jednomyseľne, vždy a všade odovzdávajú to, čo dostali od apoštolov.

59 Koncilové dogmatické definície viery boli založené na konsenze Otcov (po latinsky consensus Patrum). Svätci ako Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor Nysský, Augustín Hippský, Lev Veľký, Cyril Alexandrijský, Gregor Veľký, Maxim Vyznávač, Ján Damasky a ďalší prispeli k tomuto jednotnému koncilovému mysleniu Cirkvi.

Inkulturácia dobrej zvesti

60 Kristovo evanjelium sa hlásalo rôznym národom v rámci rozmanitosti ich kultúr.[19] Tento proces sa nazýva inkulturácia – vyjadrenie jednej Tradície v rozmanitosti miestnych tradícií a zbližovanie evanjelizácie so špecifikami ľudských kultúr, jazykov, spôsobov života a myslenia.

Od nej [Tradície] je potrebné odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. [20]

Jedna Tradícia mala byť vyjadrená v rôznych kultúrach, ktoré sú premenené mocou evanjelia, v súlade so slovami apoštola Pavla:

Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov… Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom –, aby som získal tých, čo boli bez zákona… Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1 Kor 9, 20 – 22).

61 Výsledkom inkulturácie evanjelia je vznik rôznych kresťanských tradícii: byzantskej, latinskej, koptskej, sýrskej, arménskej a ďalších. Už od prvých storočí sa kresťanstvo šírilo aj na územia starobylých slovanských kmeňov. V 9. storočí dvaja bratia zo Solúna, svätí Cyril a Metod, rovní apoštolom, preložili evanjelium a bohoslužobné texty do jazyka zrozumiteľného slovanským národom. „Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili Evanjelium s miestnou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry alebo lepšie povedané mnohých kultúr.“[21] Spomedzi kresťanských kultúr, ktoré rozvíjali Slovania, vznikla aj kresťanská kultúra Rusi-Ukrajiny, kde sa z jednej cirkevnej Tradícia vyvinula partikulárna/miestna cirkevná tradícia.

62 Týmto spôsobom sa jediné evanjelium Ježiša Krista stelesnilo vo veľkom množstve kultúr kresťanských národov; jediná Tradícia Božieho slova bola vyjadrená v rozmanitosti tradícii. Svojou vlastnou tradíciou každá partikulárna/miestna cirkev poskytuje svoj vlastný príspevok k chápaniu tejto jedinej Tradície.

Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia

63 V prvých storočiach sa katechéza nepokrstených dospelých v Cirkvi uskutočňovala v troch etapách: katechumenát, osvietenie a iniciácia. Katechumenát (z gréckeho slova katechumenos – poučovaný) sa začínal predstavením nového kandidáta kresťanskému spoločenstvu. So súhlasom spoločenstva sa kandidát stal katechumenom. Meno tejto osoby bolo oznámené spoločenstvu; a teraz sa mali  ohlasovať sväté Písma katechumenovi. Takíto katechumeni občas zostávali v chrámovej predsieni, ktorá slúžila ako vonkajší symbol vnútorného duchovného stavu katechumenov: opúšťali svet, ale ešte úplne nevstúpili do Cirkvi, chrámu veriacich. Po vypočutí Božieho slova a homílie na božskej liturgii boli katechumeni povinní opustiť chrám po modlitbe cirkevného spoločenstva za nich – prosbách za katechumenov.

64 Katechumenát začínal etapu, počas ktorej sa katechumeni oboznamovali s vierou a pripravovali sa na krst. Pred samotným krstom katechumeni prechádzali do postavenia „osvecovaných“ [t. j. do etapy osvietenia]. Počas predkrstných katechéz boli poučovaní o Symbole viery a Pánovej modlitbe „Otčenáš“. Predkrstné katechézy kulminovali v katechetickej inštrukcii, ktoré dával samotný biskup.

65 Krst ponorí človeka do tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Je začiatkom uvedenia do tajomstiev (po grécky mystagógie). Novopokrstená osoba po tom, čo sa stala účastníkom na Kristovej smrti a vzkriesení, sa myropomazaním zapečatí darom Svätého Ducha a na Eucharistii prijme pokrm večného života.

66 V našej tradícii sa kresťanská sviatostná iniciácia vyjadruje aj priestorovo. Krst sa začína v predsieni alebo baptistériu, myropomazanie sa koná v lodi alebo chráme veriacich a Sväté prijímanie na prahu svätyne. Novopokrstení sú oblečení do svetlého rúcha (po ukrajinsky kryžmo), ktoré sa v ranej Cirkvi nosilo počas celého Svetlého týždňa. Toto rúcho vyjadruje radosť zo života v Kristovi a očakávanie plnosti stretnutia s Bohom pri druhom Kristovom príchode.

Prostredie, v ktorom sa odovzdáva viera: rodina, národ a Cirkev

67 Prvoradým kontextom, v ktorom sa odovzdáva viera, je rodina. Rodičia formujú svoje deti vo viere príkladom svojho života a slovami svojej modlitby. Vyučovaním evanjelia a vydávaním svedectva o ňom sa rodičia stávajú prvými katechétmi pre svoje deti. Keď rodičia vychovávajú deti po kresťansky, vytvárajú vo svojej rodine osobitnú atmosféru, atmosféru spoločnej modlitby pred ikonami a slávenia nedieľ a sviatkov.

68 Deti už od útleho veku vstupujú do duchovného života. Tento život je postavený na modlitbe, počúvaní Božieho slova a pristupovaní k Svätému prijímaniu. Ako deti dorastajú do zrelosti, s pomocou svojich rodičov rastú v milosti tajomstva krstu. Učia sa premáhať zlo a konať to, čo je dobré. Pre deti je dedičstvo viery prijaté od rodičov znakom istoty večného života. Zbožný život krstných rodičov a členov širšej rodiny tiež zohráva dôležitú úlohu pri dozrievaní dieťaťa vo viere. Kresťanské rodinné zvyky upevňujú v deťoch kresťanský pohľad na ľudské narodenie a smrť, na vytváranie rodín a rodinné vzťahy a rozvíjajú pocit spolupatričnosti v rámci cirkevného spoločenstva a vlastného ľudu.

69 Každý národ je spoločenstvom s vlastnou historickou pamäťou, pozemskou vlasťou a zápasom o blahobyt a dokonalosť. Práve k národom poslal Ježiš svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Pokresťančovanie národov závisí od postupného preberania kresťanského svetonázoru a spôsobu života. Kresťanská kultúra daného národa je prostriedkom  odovzdávania viery z generácie na generáciu. Pestuje v národe lásku k Bohu, k  pozemskej vlasti, k obetavej službe pre jej blaho a k čestnému prístupu k práci; posilňuje väzby v rodinách, medzi príbuznými a v spoločnosti. Vzájomné prenikanie evanjelia a kultúry ľudu sa prejavuje v samospráve cirkvi.

70 Cirkev, jedna a zároveň rozmanitá, je predobrazom rodiny národov, ktoré sú si rovné, a predsa sú rozdielne. Cirkev ohlasuje všetkým národom cestu spásy: „A nepochybne pravdivé a nemenné je ohlasovanie Cirkvi, v ňom sa po celom svete ukazuje jedna a tá istá cesta spásy.“[22] Vo svojej službe pre spásu všetkých národov Cirkev čerpá silu z kontemplácie Najsvätejšej Trojice, božského spoločenstva osôb jediného Boha. Cirkev šíri pozvanie:

Príďte, národy, pokloňme sa božstvu v troch osobách… Svätému Bohu, ktorý stvoril všetko skrze Syna v spolupráci so Svätým Duchom. Svätému a Silnému, skrze ktorého sme spoznali Otca a skrze ktorého Svätý Duch prišiel na svet. Svätému a Nesmrteľnému, Utešujúcemu Duchu, ktorý vychádza z Otca a spočíva v Synovi. Svätá Trojica, sláva tebe![23]

---

[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 13.

[2] Augustín, Výklad 103. žalmu, Kázeň 4: PL 37, 1348.

[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 140.

[4] Porov. Augustín, Sedem kníh otázok týkajúcich sa Heptateuchu (= siedmich biblických kníh – Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia) 2, 73: PL 34, 623.

[5] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 16.

[6] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 128.

[7] Hieronym, Komentár ku knihe proroka Izaiáša, Úvod: PL 24, 17; porov. Benedikt XV., Encyklika Spiritus Paraclitus (15. september 1920); Pius XII., Encyklika Divino Afflante Spiritu (30. september 1943).

[8] Metropolita Andrej Šeptický, O uctievaní svätého Kríža (9. september 1940).

[9] Ján Zlatoústy, Homílie na knihu Genezis, Homília 35, 1: PG 53, 321.

[10] Metropolita Andrej Šeptický, Vyznanie univerzálnej viery (marec – apríl 1942).

[11] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 21.

[12] Porov. Benedikt XV., Encyklika Spiritus Paraclitus (15. september 1920);  Hieronym, Komentár k Listu Galaťanom, 5, 19 – 21.

[13] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12.

[14] Atanáz Veľký, Proti ariánom, Reč I, 53: PG 26, 121; porov. Proti ariánom, Reč II, 73 – 82: PG 26, 299 – 322; porov. Prvý list Serapionovi: PG 26, 580 – 581.

[15] Hieronym, Komentár k Listu Galaťanom, 1, 11: PL 26, 322.

[16] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.

[17] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.

[18] Porov. Vincent Lerínsky, Poznámková kniha o starobylosti a všeobecnosti katolíckej viery, 6: PL 50, 615.

[19] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 53.

[20] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 83.

[21] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2. máj 1995), 7.

[22] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.

[23] Kvetná trióda, Päťdesiatnica, Večiereň, Záverečná stichira k 140. žalmu.

---

Kristus naša Pascha: Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu – Veríme v Boha Otca; Boh Otec zjavený vo Svätom písme; Bezpočiatočný Otec; Veríme v jednorodeného Syna; Syn zjavený vo Svätom písme; Jednorodený Syn; Svätý Duch zjavený vo Svätom písme; Svätý Duch, ktorých vychádza z Otca


Kristus naša Pascha I.: Zjavenie Najsvätejšej Trojice – Božie zjavenie; Božie Slovo v stvorení; Boh v dejinách; Posvätná Tradícia; Apoštolská Tradícia; Vernosť Tradícii; Posvätná Tradícia a Sväté písmo

---