Predstavujeme cirkevných otcov: Klement Rímsky
Život: Klement je tretím nástupcom apoštola Petra v Ríme podľa zoznamu rímskych biskupov, ktorý uvádza Irenej (Adv. Haer., III, 3, 3). Euzébius (HE, III, 15, 34) fixuje začiatok Klementovho pontifikátu v dvanástom roku cisára Domiciána (92) a koniec v treťom roku cisára Trajána (101). Niektoré zdroje tvrdia, že Klementa vysvätil za biskupa samotný apoštol Peter, ale kvôli pokojnému spolunažívaniu sa Klement vzdal tejto funkcie v prospech Lina a prevzal ju až po Anakletovi. Snahy napísať Klementov životný príbeh boli dosiaľ márne. Origenes ho stotožnil s Klementom, ktorý sa spomína v novozákonnom Liste Filipanom 4, 3. Pseudo-Klementínske spisy z Klementa urobili jedného z Fláviovcov. Cassius ho stotožnil s konzulom Títusom Fláviom Klementom, popraveným medzi rokmi 95 – 96 pre jeho kresťanskú vieru. Nepochybne nemáme dôkazy v prospech niektorej z týchto téz a dokonca ani o Klementovej mučeníckej smrti, ktorá sa napriek tomu pripomína v rímskej (23. november) aj byzantskej liturgii (25. november).
Dielo: Jediným zachovaným Klementovým spisom je List Korintskej cirkvi (95 – 96), prvý kresťanský spis – popri novozákonných spisoch –, ktorého autora, okolnosti a dobu poznáme. Klement, informovaný o existujúcich problémoch korintského spoločenstva, koncipoval tento list ako výzvu na svornosť medzi členmi tejto cirkvi. Klementovi bol pripísaný aj druhý list (ktorého autora nepoznáme) so svedectvom v prospech druhého pokánia, ďalej dva listy Pannám – napísané v skutočnosti v 3. storočí – a Pseudo-Klementínske spisy, ktoré sú v zlomkoch zachovaným rozprávaním takisto z 3. storočia.
Teológia: Klementov list má určitú váhu, pretože obsahuje nielen impozantné svedectvo o pobyte Petra v Ríme a Pavla v Španielsku, ale je aj prvým vyhlásením o apoštolskej postupnosti (XLIV, 1 – 3), hoci netvrdí primát rímskej stolice. Kresťanská hierarchia sa člení na biskupov a diakonov – ktorí sú pri niektorých príležitostiach nazývaní spoločným menom presbyteri (XLIV, 5 a LVII, 1) –, ich poslaním je obetovať dary alebo prinášať obety.
Zdroj: C. V. MANZANARES: Dizionario sintetico di patristica 1991
Apoštolská postupnosť, apoštolská sukcesia, lat. successio apostolica — v kresťanstve znamená odvodenie úradu duchovného od apoštolov Ježiša Krista prostredníctvom neprerušenej línie biskupských svätení, ktoré siahajú od konkrétneho biskupa (s právomocou svätiť iných biskupov, kňazov aj diakonov) spätne do minulosti až po apoštolov. Tento princíp akceptujú katolícka cirkev, pravoslávne cirkvi, orientálne ortodoxné cirkvi, Asýrska cirkev Východu, Starobylá cirkev Východu, starokatolícke a nezávislé katolícke cirkvi, anglikánske a viaceré luteránske cirkvi (napr. Švédska cirkev), ako aj niektoré ďalšie protestantské denominácie. Rôzne kresťanské cirkvi však tento princíp chápu v jeho jednotlivých aspektoch nie celkom identickým spôsobom a nie všetky cirkvi, ktoré sa k nemu hlásia, si vzájomne uznávajú zachovanie apoštolskej postupnosti (napr. katolícka cirkev ho neuznáva u anglikánov).
Zdroj: Encyclopaedia Beliana
Zdroj obrázka: https://www.lumen.sk/aktualita/predstavujeme-cirkevnych-otcov-1-klement-rimsky-.html
Predstavujeme cirkevných otcov: Ignác Antiochijský
