Kresťanský pohreb podľa tradície byzantského obradu
„Ani telá tých, čo žijú s Bohom, nie sú bez úcty“ (Apoštolské konštitúcie VI, 30).
Kresťania, inšpirovaní opisom pohrebu nášho Pána v evanjeliách, od samého začiatku pochovávali svojich mŕtvych s náležitou starostlivosťou a ceremóniami. Verili, že telo každého kresťana je skutočne „Božím chrámom“ a ako také je aj sväté (1 Kor 3, 16 – 17). V očakávaní „vzkriesenia mŕtvych“ kresťania veria, že ich telá sa opäť spoja s ich dušami a budú žiť večne.
Kresťanská viera vo vzkriesenie tela bola potom hlavným dôvodom, prečo sa medzi kresťanmi od dávnych čias „organizovali pohreby, slávili pohrebné obrady a s úctivou zbožnosťou pripravovali hroby“ (porov. svätý Augustín, Božie mesto I, 13). Pohreb kresťana má hlboko náboženský význam, a preto obsahuje určité náboženské ceremónie a zvyky, ktoré budú témou tohto letáku.
Prví kresťania, ukotvení vo viere v zmŕtvychvstalého Spasiteľa, považovali smrť za svoje konečné oslobodenie z pozemského vyhnanstva a za triumfálny vstup do zasľúbenej zeme. Smrť pre nich bola poslednou veľkou prekážkou na ceste k večnému šťastiu. Preto s vďakou pochovávali svojich mŕtvych a sprevádzali telá svojich zosnulých do hrobu v triumfálnom sprievode, ktorý pripomínal víťazné pochody dávnych vojnových hrdinov. Svätý Pavol vysvetľuje, že zomieraním v Pánovi smrť každého kresťana „pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15, 54).
Takto sa každý zosnulý kresťan stáva víťazom, ktorý triumfálne kráča k svojej nesmrteľnosti, aby bol ovenčený „slávou a cťou“ (Hebr 2, 7). V dôsledku toho sa aj telo zosnulého kresťana upravovalo tak, aby mŕtvola pôsobila triumfálnym dojmom. Prvým gestom úcty k zosnulému je zatvoriť mu oči. Zvyčajne to robí najbližší príbuzný zosnulého. Svätý Gregor z Nyssy († 395) vo svojej knihe Život svätej Makríny hovorí, že jeho sestra Makrína ho požiadala, aby jej po smrti zavrel oči. A pokračuje:
„Položil som teda svoju zármutkom umŕtvenú ruku na jej svätú tvár tak, aby sa nezdalo, že nerešpektujem jej žiadosť. V skutočnosti jej oči si nevyžadovali žiadnu pozornosť, pretože viečka mala spustené, akoby spala. Jej pery boli prirodzene nastavené a ruky mala prekrížené na prsiach. Celá poloha jej tela bola taká prirodzená, že nebolo potrebné nič viac upravovať.“
Táto mizivá služba zosnulému bola považovaná nielen za povinnosť, ale aj za česť.
Keď kresťan zomrie, jeho telo by malo byť umyté dočista. Toto sa spomína v Skutkoch apoštolov (9, 37) o istej konvertitke Tabite: „Keď ju poumývali, vystreli ju v hornej sieni.“ Toto obradné umytie symbolizuje čistotu duše, lebo „nič nečisté“ nemôže vojsť do nebeského kráľovstva (Zjv 21, 27 SEB). Keď svätý Gregor z Nazianzu († 389) karhá kresťanov, pretože odkladajú krst svojich detí, hovorí: „Čakáte, že vás umyjú, keď budete mŕtvi?“ (porov. Reč 40, 17). Potom by sa telo malo obliecť do nových, slávnostných šiat, ktoré symbolizujú rúcho neporušiteľnosti, do ktorého sa telo oblečie v čase svojho vzkriesenia: „Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 15, 53). Svätý Dionýz Alexandrijský († 265) nám hovorí, že zbožní kresťania aj počas moru pripravovali mŕtvych „vhodne“ na pohreb tým, že „umývali ich telá a zdobili ich pohrebnými šatami“.
Svätý Gregor z Nyssy ponúkol svoje nové biskupské rúcho na pohreb svojej sestry svätej Makríny, pretože ona sama si na svoj pohreb žiadne nové rúcho nevyhradila. A Gregor poznamenáva: „Bolo potrebné pre je posvätné telo, aby bolo oblečené do slávnostného rúcha.“
Telo zosnulého sa potom položí na katafalk – vyvýšený stojan zakrytý prikrývkami, ktorý predstavuje lôžko, pretože kresťania považovali svojich mŕtvych len za zosnulých. Svätý Hieronym († 420) vysvetľuje: „Pre nás kresťanov smrť nie je smrťou, ale skôr spánkom alebo odpočinkom“ (porov. List 75).
Svätý Lukáš v opise ukameňovania svätého Štefana Prvomučeníka hovorí, že „zosnul“ (Sk 7, 60 Jeruzalemská biblia). Svätý Ján Zlatoústy pri výklade istého úryvku zo svätého Pavla (1 Sol 4, 13) hovorí: „On (svätý Pavol) nám nedal poučenie o umierajúcich, ale o tých, čo zosnuli. Týmto apoštol dokázal, že naša smrť je len spánkom…, samozrejme, dlhším, ale predsa len spánkom“ (porov. Homília na Ochrnutého, 8). Sám náš Pán označil mŕtvu Jairovu dcéru (Mt 9, 24) a svojho priateľa Lazára (Jn 11, 11) za spiacich.
Ruky zosnulého by mali byť zložené na hrudi do tvaru kríža, akoby sa ešte stále modlil spolu s ľuďmi okolo seba. Do rúk je vhodné vložiť aj modlitbovú knižku alebo svätú ikonu. Novším zvykom je vložiť zosnulému do rúk ruženec. To by sa však malo robiť len vtedy, ak mal zosnulý úctu k ružencu a modlil sa ho počas svojho života. Zloženie rúk zosnulého v modlitbovej forme má zároveň pripomenúť smútiacim, aby sa modlili za odpočinok jeho duše.
Zvyčajne sa okolo tela položia štyri horiace sviece, aby pripomínali, že zosnulý ako pokrstený bol skutočne „synom svetla“ (1 Sol 5, 5) a že po nasledovaní Krista, Svetla života (Jn 8, 12), počas svojho pozemského života nakoniec dosiahol „večné svetlo“ v nebi (porov. vysvetlenie v PG, zv. 155, r. 676).
Kresťania vždy považovali za svoju svätú povinnosť zúčastňovať sa na modlitbách za zosnulých členov svojej komunity. Počas prenasledovania sa však na takéto modlitby mohli schádzať len pod rúškom noci.
Zvyčajne strávili celú noc pri tele zosnulého a recitovali rôzne modlitby a žalmy. Až za východu slnka, po slávení svätej liturgie, pochovali telo na pripravenom mieste. Vplyvom mníšskych zvykov sa tieto celonočné bdenia stali súčasťou kresťanského pohrebu, ako o tom svedčí svätý Gregor z Nyssy v opise pohrebu svojej sestry svätej Makríny: „Bolo tam celonočné bdenie so spevom žalmov, ako bolo zvykom.“ Tieto celonočné bdenia s horiacimi sviecami a spevom žalmov symbolizujú vstup kresťanskej duše do spoločnosti anjelov, ktorí chvália Boha „vo dne v noci bez prestania“ (Zjv 4, 8).
Neskôr sa celonočné bdenia trochu skrátili a stali sa z nich dnešné smútočné obrady, ktoré sa zvyčajne začínajú slávením parastasu (gr. parastedzein znamená: stáť pri), teda bohoslužbou pri tele zosnulého. Potom nasledujú modlitby rôznych skupín alebo cirkevných spolkov. Po vzdaní úcty zosnulému modlitbou sa ľudia zhromaždia v prijímacej miestnosti, aby vyjadrili osobnú sústrasť pozostalým členom rodiny. Na znak vďaky rodina zosnulého podávala tým, ktorí prišli vyjadriť sústrasť, nejaké jedlo a občerstvenie.
Po občerstvení sa začala druhá časť nočného bdenia čítaním Knihy žalmov. V prípade pohrebu kňaza sa čítala Kniha evanjelií. Ráno v deň pohrebu, keď už bolo telo zosnulého uložené v rakve, kňaz predniesol krátku bohoslužbu, známu ako Panychída, a zároveň pokropil rakvu svätenou vodou, aby zlí duchovia nerušili pokojný odpočinok zosnulého. Týmto sa ukončila kedysi zvyčajná celonočná bohoslužba (v gréčtine Pannychis, čo znamená celonočné bdenie), z čoho si táto krátka záverečná časť celonočných bohoslužieb zachovala svoj názov.
Ako už bolo spomenuté, prví kresťania považovali smrť kresťana za víťazstvo. Preto pohrebný sprievod poriadali na spôsob triumfu, ako triumfálny pochod víťazstva. Svätec z desiateho storočia hovorí: „Smrť mi bráni len v tom, aby som zostal nažive, ale nie v tom, aby som žil. V tomto zmysle ako kresťan triumfujem nad smrťou“ (svätý Atanáz Atoský, † 1003).
Na čele pohrebného sprievodu by mal byť svätý kríž, ktorý je „trofejou víťazstva nad tyraniou smrti“ (porov. svätý Ján Zlatoústy, Homília na Jána 85, 1). Na vrch rakvy sa kladie veniec kvetov (alebo sa niekedy nesie samostatne), ktorý je symbolom víťaznej „koruny života“, ktorú náš Pán prisľúbil každému, kto bude „verný až do smrti“ (Zjv 2, 10). Klérus bol inštruovaný zúčastniť sa na pohrebnom sprievode, ako to predpisuje dokument zo štvrtého storočia (porov. Apoštolské konštitúcie VI , 30), v ktorom sa hovorí: „Na pohreboch zosnulých sprevádzajte ich spevom (žalmov), ak zostali verní Kristovi, lebo ‚v Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho verných‘“ (Ž 116, 15).
Klérus by mal v pohrebnom sprievode predchádzať rakvu tak, ako adjutanti predchádzali svojho víťazného veliteľa. Kňaz svojimi modlitbami, vyučovaním a vysluhovaním sviatostí pomáhal zosnulému počas jeho života v boji a víťazstve nad nepriateľom spásy. Preto je vhodné, aby kňaz teraz sprevádzal zosnulého k jeho konečnému odpočinku u Stvoriteľa.
Pohrebný sprievod sa potom presunie do chrámu, kde sa slúži božská liturgia za odpočinok duše zosnulého, ako to bolo zvykom od prvých storočí: „Za svojich bratov, ktorí zosnuli v Pánovi, vo svojom chráme obetujte [Pánovi] milú Eucharistiu…“ (porov. Apoštolské konštitúcie, VI , 30). Po liturgii nasledujú vlastné pohrebné obrady, ktorými sa lúčime so zosnulým.
Z chrámu sa telo zosnulého opäť vynesie v triumfálnom sprievode na cintorín (po grécky koimeterion – miesto spánku, miesto odpočinku), kde sa podľa Božieho nariadenia vráti do zeme: „Prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19). A tam, vo svojich „spánkových komnatách“ v hroboch, pokojne čakajú telá zosnulých kresťanov na „vzkriesenie mŕtvych“, lebo ich i naša „nádej bola plná nesmrteľnosti“ (Múd 3, 4).
Hymnus svätého Jána Damaského (7. hlas)
Na počiatku si, Bože môj, stvoril človeka na svoj obraz a podobu a umiestnil si ho do raja, aby vládol nad všetkými pozemskými stvoreniami. Ale on, oklamaný diablovou závisťou, ochutnal zo zakázaného ovocia a stal sa priestupcom tvojich prikázaní. Z tohto dôvodu si ho, Pane, odsúdil na návrat do zeme, z ktorej bol vzatý.
Z testamentu svätého Efréma (z roku 373)
Príďte, bratia moji, a uložte moje pozostatky. Vyšlo nariadenie, že už nemôžem zostať. Ako proviant na moju cestu mi dajte svoje modlitby, žalmy a obety.
Z poslednej modlitby svätej Makríny (leto roku 379)
„Pane, ty si nás zbavil strachu zo smrti, ty si koniec nášho pozemského života urobil pre nás začiatkom pravého života. Na istý čas si dal odpočinúť našim telám v spánku, ale posledným zatrúbením nás prebudíš (1 Kor 15, 52). Prach, z ktorého si nás svojimi rukami stvoril, sa vráti späť na zem do úschovy, ale ty ho po pretvorení neporušiteľnosťou a milosťou povoláš späť do života.“
Zdroj: https://archpitt.org/christian-burial/ Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://sspp.ca/our-faith/liturgical-services-and-prayers/funeral-rites/
Pamiatka svätých otcov šiestich ekumenických snemov
