Sväté tajomstvo (sviatosť) manželstva je jedným zo siedmich kanálov Božej milosti, ktoré ustanovil Kristus na posvätenie a podporu kresťanského rodinného života. Kresťanské manželstvo je povolaním, teda osobitným Božím pozvaním dvoch pokrstených osôb do manželského zväzku, aby sa zasvätili službe novému životu v Kristovi.

Preto svätý Pavol považuje kresťanské manželstvo za „vlastný dar od Boha“ (1 Kor 7, 7). Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu neváhali zdôrazniť veľký význam manželského života, ktorý je posvätený „osobitnou sviatosťou“ (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi LUMEN GENTIUM, 35).

Už prvé stránky Svätého písma svedčia o veľkej dôstojnosti manželstva a uvádzajú osobitné dôvody pre jeho ustanovenie všemohúcim Bohom.

Človek, stvorený na „obraz a podobu“ Boha (Gn 1, 26), bol Bohom obdarený duchovnou dušou. Kým telo sa odovzdáva z rodičov na deti v procese plodenia, ľudskú dušu, „dych života“ (Gn 2, 7), musí akoby vdýchnuť priamo Boh.

Inými slovami, Boh musí nevyhnutne vstúpiť do manželského zväzku, aby bolo zabezpečené plodenie detí a rozmnožovanie ľudského rodu.

Keď Boh stvoril človeka ako „muža a ženu“, požehnal ich a povedal: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem“ (Gn 1, 27 – 28), v spolupráci s Božím plánom plodenia. Duchovná prirodzenosť človeka a jeho povolanie spolupracovať s Bohom na rozmnožovaní ľudského rodu teda tvoria veľkú dôstojnosť manželstva, najmä ak je posvätené Cirkvou, ako to nariadil Ježiš.

Zatiaľ čo prvá kapitola knihy Genezis svedčí o dôstojnosti manželstva, druhá kapitola prezentuje manželstvo ako Božiu ustanovizeň. Svätý spisovateľ nám hovorí, že Adam sa cítil osamelý, pretože preňho „nebola vhodná partnerka“ (Gn 2, 18). Boh teda stvoril ženu z jeho rebra, aby zdôraznil jej rovnosť s mužom ako Božím obrazom (sv. Augustín). Adam, konfrontovaný so ženou, zvolal: „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2, 23)

Na tomto mieste prvotného príbehu pridáva svätý autor dôležitú úvahu, ktorú si neskôr osvojil Ježiš: „Preto muž opustí svojho otca i matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom“ (Gn 2, 24 = Mt 19, 5). Týmito slovami chcel svätý autor poukázať na to, že manželský zväzok je hodný úcty, pretože ho chcel Boh.

V Starom zákone nemalo manželstvo špecificky náboženský charakter a považovalo sa skôr za súkromnú záležitosť. V priebehu storočí sa však pod vplyvom pohanských zvykov a tolerancie Mojžišovského zákona pôvodná inštitúcia manželstva do istej miery zvrhla. Preto náš Pán, ktorý prišiel „obnoviť zákon“ (Mt 5, 17), musel okrem iného obnoviť aj manželstvo do jeho pôvodnej cti a dôstojnosti, ako ho pôvodne zamýšľal Boh, a vyhlásil rozvod za nezákonný.

Farizeji, aby zdiskreditovali Ježiša pred ľuďmi, trvali na tom, že rozvod je zákonný, pretože ho povolil sám Mojžiš (Dt 24, 1 – 4). Ale Ježiš odvetil: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“ (Mt 19, 8). Potom sa obrátil k ľuďom a vysvetlil: „Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mt 10, 5 – 8)

Inými slovami, aby sa manželstvu vrátila jeho pôvodná dôstojnosť, ako si to želal Boh, muselo sa zrušiť Mojžišovo povolenie rozvodu a obnoviť nerozlučiteľnosť manželstva. Ježiš z božskej autority, ktorá mu bola zverená, urobil práve toto nasledujúcimi výrokmi: „Hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako smilstvo a vezme si inú, cudzoloží“ (Mt 19, 9); a „A ak ona prepustí svojho manžela a vydá sa za iného, cudzoloží“ (Mk 10, 12).

Cirkevní otcovia, najmä svätý Epifán ( † 403), svätý Augustín ( † 430) a svätý Cyril Alexandrijský († 444), svorne učia, že Ježiš Kristus posvätil a povýšil kresťanské manželstvo do dôstojnosti tajomstva (sviatosti) svojou prítomnosťou na svadbe v Káne Galilejskej, kde vykonal aj svoj prvý zázrak. To je dôvod, prečo sa na sobášnom obrade číta evanjelium svätého Jána, ktoré opisuje zázrak na svadbe v Káne Galilejskej (Jn 2, 1 – 11).

Svätosť a mystický charakter kresťanského manželstva nádherne vysvetľuje svätý Pavol vo svojom slávnom liste Efezanom. Svätý Pavol modeluje manželskú lásku a vernosť na mystickom spojení Ježiša Krista s jeho Cirkvou a poukazuje na to, že náš Pán sa z lásky k Cirkvi „vydal za ňu, aby ju posvätil očistil kúpeľom vody a slovom (krstom), aby si sám pripravil Cirkev slávnu…, aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 25 – 27).

Po tom, čo manželom navrhol mystické spojenie Krista s Cirkvou ako dokonalý vzor ich manželského vzťahu, svätý Pavol zvolá: „Toto tajomstvo je veľké“ (Ef 5, 32) Inými slovami, sám apoštol pripúšťa, že takýto ideál je v manželskom živote vysoký, ale napriek tomu očakáva, že kresťanskí manželia sa budú snažiť tento ideál čo najviac napodobniť, samozrejme, s pomocou Božej milosti. Preto sa tento úryvok z listu svätého Pavla číta aj na sobášnom obrade (Ef 5, 20 – 33).

Podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu Ježiš Kristus, božský Ženích Cirkvi, „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu (Ef 5, 25). Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spasiteľná činnosť Cirkvi.“

„Kresťanskí manželia sú posilňovaní a akoby posväcovaní osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení Kristovým Duchom, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou (porov. Konštitúcia o Cirkvi v modernom svete GAUDIUM ET SPES, 48).

Cirkevní otcovia od raných čias trvali na tom, aby sa kresťanské manželstvo celebrovalo v chráme a slávilo sa náboženskými obradmi.

Už svätý Ignác Antiochijský († 110) nariadil: „Je vhodné, aby tí, ktorí sa sobášia, boli zjednotení so súhlasom biskupa (presbytera), aby manželstvo bolo podľa Pána a nie podľa žiadostivosti“ (porov. List Polykarpovi, 5). A sv. Ján Zlatoústy: „Chcete, aby Kristus prišiel a posvätil vaše manželstvo? Potom pozvite kňaza. Skrze svojho služobníka príde Kristus a posvätí vaše manželstvo, ako to urobil v Káne Galilejskej“ (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. XLI, col. 210). Aby bol Ježiš skutočne a reálne prítomný na kresťanskej svadbe, cirkevní otcovia nariadili, aby sa manželstvo slávilo so svätou liturgiou, aby manželia mohli prijať živého Krista vo svätom prijímaní a tak mu dovolili posvätiť ich manželstvo (porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 783 § 2).

V priebehu storočí prešiel obrad manželstva rôznymi zmenami a doplnkami. Svoju súčasnú podobu získal až v polovici 17. storočia, keď sa dva pôvodne oddelené obrady, obrad zasnúbenia a obrad korunovácie, spojili do jedného obradu sobáša (porov. P. Mohyla, Trebnyk, Kyjev 1646).

Pôvodne kresťanskému sobášu predchádzal obrad zasnúbenia, ktorý pozostával z obradu prsteňov a kňazského požehnania. Používanie prsteňov v zásnubách spomína už Klement Alexandrijský († asi 215). Aby sa predišlo všetkým kanonickým dôsledkom, ktoré neskôr na cirkevné zásnuby uvalil Trullský koncil (691), väčšina zásnub sa slávila súkromne, bez prítomnosti kňaza. Z tohto dôvodu sa potom obrad zasnúbenia, Otcami často nazývaný ako obrad prsteňov, slávil bezprostredne pred sobášom, ale stále ako samostatná bohoslužba.

Bol to kyjevský metropolita Peter Mohyla, ktorý nakoniec vložil obrad prsteňov do sobášneho obradu vo svojej obradovej knihe Trebnyk, vytlačenej v roku 1646. Byzantská cirkev napriek tomu zachovala aj starý obrad zasnúbenia ako úctyhodnú „starobylú tradíciu“, ale všetky jeho kánonické dôsledky boli odvolané (porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 782). Snubné prstene symbolizujú sľub vernosti medzi manželmi.

Keďže kresťanské manželstvo je nerozlučiteľné a jeho platnosť závisí od slobodného súhlasu manželov, metropolita Mohyla vložil pred obrad korunovácie aj výslovnú a verejnú výmenu manželských sľubov. Pri výmene sľubov si manželia spoja svoje pravé ruky a položia ich na evanjeliár a celebrujúci kňaz im zakryje ruky epitrachilom. Obrad spojenia rúk je veľmi starý a spomína ho už svätý Gregor z Nazianzu († 389). Symbolizuje prítomnosť Krista, ktorý prostredníctvom svojho služobníka-kňaza potvrdzuje manželský zväzok slovami: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mt 19, 6).

Po výmene sľubov nasleduje dojemný obrad korunovácie, ktorý spomína už svätý Ján Zlatoústy († 407) a ktorým sa manželstvo stáva oficiálne uznané Cirkvou. Korunovanie manželov bolo prevzaté zo Starého zákona (Iz 61, 10). Symbolizuje „slávu a česť“ kresťanského manželstva, keďže bolo ustanovené Bohom a povýšené Kristom do dôstojnosti svätého tajomstva (sviatosti).

Koruny by mali manželom pripomínať, že vo svojom manželskom zväzku si musia asistovať a pomáhať, aby dosiahli „nevädnúcu korunu slávy“ v nebi (1 Pt 5, 4), ako to naznačuje záverečná modlitba, ktorú prednáša celebrant: „Bože, Bože náš,… prijmi ich koruny vo svojom kráľovstve, zachovávajúc ich nepoškvrnené a nedotknuté…“

Pozrite sa na krásu a hlboký duchovný význam kresťanského manželstva, posväteného a požehnaného naším Pánom Ježišom Kristom, ktorý prostredníctvom svojich svätých tajomstiev (sviatostí) naďalej žije a koná v spojení so svojou mystickou nevestou, katolíckou Cirkvou.

Úvodná modlitba

Svätý Bože, z prachu si stvárnil Adama, z jeho rebra si utvoril ženu a manželským zväzkom si mu pridal pomocníčku jemu podobnú, lebo tvojej velebnosti sa páčilo, aby človek nebol na zemi sám. Aj teraz, Vládca, vystri svoju ruku z tvojho svätého príbytku a zjednoť svojho služobníka (povie meno) a svoju služobníčku (povie meno), lebo práve ty zjednocuješ muža so ženou. Spoj ich v jednomyseľnosti, korunuj ich láskou, urob z nich jedno telo a daruj im plod lona i ochotu prijať mnoho detí.

Lebo ty vládneš a tvoje je kráľovstvo a moc i  sláva, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.

Manželský sľub

Ženích: Ja, povie meno, beriem si teba, (povie meno), za manželku a sľubujem ti lásku, vernosť, manželskú úctu a že ťa neopustím až do smrti. Tak mi pomáhaj, Bože, jediný vo svätej Trojici, a všetci svätí.

Nevesta: Ja, povie meno, beriem si teba, (povie meno), za manžela a sľubujem ti lásku, vernosť, manželskú úctu, manželskú poslušnosť a že ťa neopustím až do smrti. Tak mi pomáhaj, Bože, jediný vo svätej Trojici, a všetci svätí.

Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-mystery-of-matrimony-according-to-byzantine-rite-practice/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa

---

Sväté tajomstvá: Sviatosti v tradícii byzantského obradu


Sviatosti: Sväté tajomstvo pokánia (spovede) podľa tradície byzantského obradu

---