Sväté tajomstvo manželstva podľa praxe byzantského obradu
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Sväté tajomstvo (sviatosť) manželstva patrí medzi sedem kanálov Božej milosti. Kristus ho ustanovil na posvätenie a podporu kresťanského rodinného života. Kresťanské manželstvo je povolanie, t. j. osobitné Božie pozvanie dvoch pokrstených osôb do manželskému zväzku, aby sa zasvätili službe novému životu v Kristovi.
Preto svätý Pavol považuje kresťanské manželstvo za „vlastný dar od Boha“ (1 Kor 7, 7). Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu neváhali zdôrazniť veľký význam manželského života, ktorý je posvätený „osobitnou sviatosťou“ (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi LUMEN GENTIUM, 35).
Už prvé stránky Svätého písma svedčia o veľkej dôstojnosti manželstva a uvádzajú osobitné dôvody pre jeho ustanovenie všemohúcim Bohom.
Človeka, stvoreného na Boží obraz a podľa Božej podoby (porov. Gn 1, 26), Boh obdaroval duchovnou dušou. Zatiaľ čo telo sa prenáša z rodičov na ich deti prostredníctvom procesu plodenia, ľudská duša, „dych života“ (Gn 2, 7), musí byť vštepená akoby vdýchnutím priamo Bohom.
Inými slovami, Boh musí nevyhnutne vstúpiť do manželského zjednotenia, aby bolo zabezpečené plodenie detí a rozmnožovanie ľudského rodu.
Keď Boh stvoril človeka ako „muža a ženu“, požehnal ich a povedal: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem“ (Gn 1, 27 – 28), v spolupráci s Božím zámerom plodenia. Duchovná prirodzenosť človeka a jeho povolanie spolupracovať s Bohom na rozmnožovaní ľudského rodu teda vytvárajú veľkú dôstojnosť manželstva, najmä ak je posvätené Cirkvou, ako to nariadil Ježiš.
Zatiaľ čo prvá kapitola starozákonnej knihy Genezis prináša svedectvo o dôstojnosti manželstva, druhá kapitola predstavuje manželstvo ako Božiu ustanovizeň. Svätý spisovateľ nám hovorí, že Adam sa cítil osamelý, pretože preňho „nebola vhodná partnerka“ (Gn 2, 18). A tak Boh stvoril ženu z jeho rebra, aby zdôraznil jej rovnosť s mužom ako Božím obrazom (sv. Augustín). Keď Adam bol konfrontovaný so ženou, zvolal: „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2, 23)
Na tomto mieste prvotného príbehu svätý autor pridal dôležitú úvahu, ktorú si neskôr osvojil Ježiš: „Preto muž opustí svojho otca i matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom“ (Gn 2, 24 = Mt 19, 5). Týmito slovami chcel svätý autor poukázať na to, že manželský zväzok je hodný úcty, pretože ho chcel Boh.
V Starom zákone manželstvo nemalo špecificky náboženský charakter a považovalo sa skôr za súkromnú záležitosť. Avšak v priebehu storočí pod vplyvom pohanských zvykov a tolerancie Mojžišovského zákona sa pôvodná inštitúcia manželstva do istej miery zvrhla. Preto náš Pán, ktorý prišiel „obnoviť zákon“ (Mt 5, 17), musel aj manželstvu navrátiť jeho pôvodnu úctu a dôstojnosť, ako ho pôvodne zamýšľal Boh, a rozvod vyhlásil za nezákonný.
Farizeji, aby zdiskreditovali Ježiša pred ľuďmi, trvali na tom, že rozvod je zákonný, pretože ho povolil samotný Mojžiš (Dt 24, 1 – 4). No Ježiš odvetil: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“ (Mt 19, 8). Potom sa obrátil k ľudu a vysvetlil: „Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mt 10, 5 – 8).
Inými slovami, aby sa manželstvu navrátila jeho pôvodná dôstojnosť, ako si to želal Boh, muselo byť zrušené Mojžišovo povolenie rozvodu a obnovená nerozlučiteľnosť manželstva. Ježiš z božskej autority, ktorá mu bola zverená, to urobil nasledujúcimi výrokmi: „Hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ak smilstvo a vezme si inú, cudzoloží“ (Mt 19, 9); a „A ak ona prepustí svojho manžela a vydá sa za iného, cudzoloží“ (Mk 10, 12).
Cirkevní otcovia, najmä svätý Epifán († 403), svätý Augustín († 430) a svätý Cyril Alexandrijský († 444) jednomyseľne učia, že Ježiš Kristus posvätil a povýšil kresťanské manželstvo do dôstojnosti tajomstva (sviatosti) svojou prítomnosťou na svadbe v Káne Galilejskej, kde vykonal aj svoj prvý zázrak. Z tohto dôvodu sa pri sobášnom obrade číta úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý opisuje zázrak na svadbe v Káne Galilejskej (Jn 2, 1 – 11).
Svätosť a mystický charakter kresťanského manželstva nádherne vysvetľuje svätý Pavol vo svojom slávnom liste Efezanom. Svätý Pavol modeluje manželskú lásku a vernosť podľa mystického zjednotenia Ježiša Krista s jeho Cirkvou a poukazuje na to, že z lásky k Cirkvi sa náš Pán „vydal za ňu (Cirkev), aby ju posvätil očistil kúpeľom vody a slovom (krstom), aby si sám pripravil Cirkev slávnu…, aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 25 – 27). Po tom, čo manželom navrhol mystické zjednotenie Krista s Cirkvou ako dokonalý vzor pre ich manželský vzťah, svätý Pavol zvolal: „Toto tajomstvo je veľké“ (Ef 5, 32).
Inými slovami, samostný apoštol pripúšťa, že takýto ideál je v manželskom živote vysoký, ale napriek tomu očakáva, že kresťanskí manželia sa budú snažiť tento ideál čo najviac napodobniť, samozrejme, s pomocou Božej milosti. Preto sa tento úryvok z listu svätého Pavla číta aj pri sobášnom obrade (Ef 5, 20 – 33).
Podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu Ježiš Kristus, božský Ženích Cirkvi, „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu (Ef 5, 25). Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spasiteľná činnosť Cirkvi.“
„Kresťanskí manželia sú posilňovaní a akoby posväcovaní osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení Kristovým Duchom, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou (porov. Konštitúcia o Cirkvi v modernom svete GAUDIUM ET SPES, 48)
Cirkevní otcovia od raných čias trvali na tom, aby sa kresťanské manželstvo uzatváralo v chráme a slávilo sa náboženskými obradmi.
Už svätý Ignác Antiochijský († 110) nariadil: „Je vhodné, aby tí, ktorí sa sobášia, boli zjednotení so súhlasom biskupa (presbytera), aby manželstvo nebolo podľa žiadostivosti, ale podľa Pána“ (List Polykarpovi, 5). A svätý Ján Zlatoústy: „Chcete, aby Kristus prišiel a posvätil vaše manželstvo? Nuž pozvite kňaza. Prostredníctvom svojho služobníka príde Kristus a posvätí vaše manželstvo, ako to urobil v Káne Galilejskej“ (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. XLI, col. 210).
Aby urobili Ježiša skutočne a opravdivo prítomným na kresťanskej svadbe, cirkevní otcovia nariadili, aby sa manželstvo uzavieralo pri svätej liturgii, aby manželia mohli prijať živého Krista vo svätom prijímaní a dovolili mu tak posvätiť ich manželstvo (porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 783 § 2).
V priebehu storočí sobášny obrad prešiel rôznymi zmenami a doplnkami. Svoju súčasnú podobu nadobudol až v polovici 17. storočia, keď sa dva pôvodne oddelené obrady, obrad zasnúbenia a obrad korunovácie, spojili do jediného obradu sobáša (porov. P. Mohyla, Trebnyk, Kyjev 1646).
Pôvodne kresťanskej svadbe predchádzal obrad zasnúbenia, ktorý pozostával z ceremónie prsteňov a kňazského požehnania. Používanie prsteňov pri zásnubách spomína už Klement Alexandrijský († asi 215). Aby sa predišlo všetkým kánonickým dôsledkom, ktoré neskôr na cirkevné zásnuby uvalil Trullský koncil (691), väčšina zásnub sa slávila súkromne, bez prítomnosti kňaza. Z tohto dôvodu sa potom obrad zasnúbenia, ktorý Otcovia často označovali ako obrad prsteňov, slávil bezprostredne pred sobášom, ale naďalej ako samostatná bohoslužba.
Až kyjevský metropolita Peter Mohyla vložil obrad prsteňov do sobášneho obradu vo svojej obradovej knihe Trebnik, ktorá bola vytlačená v roku 1646. Byzantská cirkev napriek tomu zachovala aj starý obrad zasnúbenia ako úctyhodnú „starobylú tradíciu“, ale všetky jeho kánonické dôsledky boli zrušené (porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 782). Svadobné prstene symbolizujú sľub vernosti medzi manželmi.
Keďže kresťanské manželstvo je nerozlučiteľné a jeho platnosť závisí od slobodného súhlasu manželov, metropolita Mohyla vložil pred obrad korunovácie aj výslovnú a verejnú výmenu manželských sľubov. Pri výmene sľubov si manželia spoja svoje pravé ruky a položia ich na evanjeliár a celebrujúci kňaz im zakryje ruky epitrachilom. Obrad spojenia rúk je veľmi starý a spomína ho už svätý Gregor z Nazianzu († 389). Symbolizuje prítomnosť Krista, ktorý prostredníctvom svojho služobníka – kňaza potvrdzuje manželské zjednotenie slovami: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mt 19, 6).
Po výmene sľubov nasleduje dojemný obrad korunovania, ktorý spomína už svätý Ján Zlatoústy († 407) a ktorým sa manželstvo stalo oficiálne uznaným Cirkvou. Korunovanie manželov bolo prevzaté zo Starého zákona (Iz 61, 10). Symbolizuje „slávu a česť“ kresťanského manželstva, keďže bolo ustanovené Bohom a povýšené Kristom do dôstojnosti svätého tajomstva (sviatosti).
Koruny majú manželom pripomenúť, že vo svojom manželskom zväzku si musia asistovať a pomáhať, aby dosiahli „nevädnúcu korunu slávy“ v nebi (1 Pt 5, 4), ako to pripomína záverečná modlitba, ktorú prednáša celebrant: „Bože, Bože náš… prijmi ich koruny vo svojom kráľovstve, zachovávajúc ich nepoškvrnené, neporušené a nedotknuté…“
Všimnite si krásu a hlboký duchovný význam kresťanského manželstva, posväteného a požehnaného naším Pánom Ježišom Kristom, ktorý skrze svoje sväté tajomstvá (sviatostí) naďalej žije a koná v jednote so svojou mystickou nevestou, všeobecnou Cirkvou.
Úvodná modlitba
Svätý Bože, z prachu si stvárnil Adama, z jeho rebra si utvoril ženu a manželským zväzkom si mu pridal pomocníčku jemu podobnú, lebo tvojej velebnosti sa páčilo, aby človek nebol na zemi sám. Aj teraz, Vládca, vystri svoju ruku z tvojho svätého príbytku a zjednoť svojho služobníka povie meno a svoju služobníčku povie meno, lebo práve ty zjednocuješ muža so ženou. Spoj ich v jednomyseľnosti, korunuj ich láskou, urob z nich jedno telo a daruj im plod lona i ochotu prijať mnoho detí.
Lebo ty vládneš a tvoje je kráľovstvo a moc i sláva, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.
Manželské sľuby
Ženích: Ja, povie meno, beriem si teba, povie meno, za manželku a sľubujem ti lásku, vernosť, manželskú úctu a že ťa neopustím až do smrti. Tak mi pomáhaj, Bože, jediný vo svätej Trojici, a všetci svätí.
Nevesta: Ja, povie meno, beriem si teba, povie meno, za manžela a sľubujem ti lásku, vernosť, manželskú úctu, manželskú poslušnosť a že ťa neopustím až do smrti. Tak mi pomáhaj, Bože, jediný vo svätej Trojici, a všetci svätí.
Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-mystery-of-matrimony-according-to-byzantine-rite-practice/ Preložil o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Sväté tajomstvá: Sviatosti v tradícii byzantského obraduSviatosti: Sväté tajomstvo pokánia (spovede) podľa tradície byzantského obradu
