Svätý Ján Zlatoústy (13. november)

od autora: Ján Krupa · 13 novembra, 2023

Spomedzi všetkých svätých v našom cirkevnom kalendári nie je žiaden – odhliadnuc od Bohorodičky a niektorých biblických postáv – taký známy ako svätý Ján Zlatoústy. Keďže božská liturgia nesúca jeho meno je naším najčastejšie slúženým eucharistickým obradom, väčšina kresťanov byzantského obradu, katolíkov i pravoslávnych, pozná jeho meno, aj keď o ňom vedia len málo.

Ján sa narodil v roku 349 v dobre situovanej rodine v Antiochii, vtedajšom hlavnom meste provincie Sýria a cisárskej diecézy nazývanej „Východ“. Jeho matka bola určite kresťanka; o jeho otcovi si učenci nie sú takí istí. V každom prípade Jánov otec zomrel krátko po chlapcovom narodení a jeho matka ho vychovávala ako kresťana. Dostalo sa mu obvyklého klasického vzdelania v jeho dobe a poslali ho do učenia k známemu rečníkovi Libaniovi, aby ho pripravil pravdepodobne na vstup do štátnej služby podobne ako jeho otca. Libanius bude neskôr považovať Jána za svojho najschopnejšieho žiaka.

Ján a Antiochijská cirkev

Podporte nás

V Antiochii štvrtého storočia boli deti kresťanov považované za katechumenov od narodenia, ale často boli pokrstené až neskôr. Ján bol pokrstený po ukončení štúdií a pripojil sa nie k štátnej službe, ale k domácnosti antiochijského biskupa Meletia. Zároveň navštevoval asketickú školu (asketerion) Diodora, ako mnohí seriózni mladí kresťania. Asi po troch rokoch v biskupovej domácnosti bol Ján vysvätený za čitateľa.

Ideály mníšstva mali veľký vplyv na cirkev v Sýrii, vrátane Jána. Keď sa zdalo, že biskup chce z Jána urobiť kňaza, opustil mesto a žil medzi askétmi v horách. Ján sa cítil byť nehodný kňazstva, ako to opíše vo svojom spise O kňazstve. Keďže Antiochijská cirkev bola v tom čase rozdelená medzi súperiace skupiny a teológie, Ján možno cítil, že jeho kňazstvo by bolo zahltené týmito spormi a súperením. Ján strávil asi dva roky ako pustovník (375 – 377), ale jeho asketická prísnosť postihla jeho zdravie a musel sa vrátiť do mesta.

V Antiochii sa Ján vrátil na svoje miesto medzi klérus a nakoniec sa stal diakonom (381) a potom kňazom (386). Počas nasledujúcich dvanástich rokov sa Ján stal všeobecne známym kazateľom, ktorý prednášal dlhé komentáre k Písmu, vďaka čomu si vyslúžil prezývku Chrysostomos (Zlatoústy). Ján sa stal zodpovedným za katechumenát; zachovali sa mnohé z jeho poučení. Ján tiež pravidelne prednášal série homílií, v ktorých verš po verši komentoval biblické knihy. Je možné, že Antiochijská cirkev nemala predpísané čítania na každý deň a nechávala Jánovi voľnosť pri výbere vlastných textov. V každom prípade väčšina týchto homílií bola prednesená v čase medzi Päťdesiatnicou a Pôstom pred Narodením Pána, keď sa vďaka absencii cirkevných sviatkov mohol voľnejšie venovať vybranej knihe.

Konštantínopolský arcibiskup

V októbri 397 si Jána predvolal gróf Východu a guvernér Antiochie, aby sa s ním stretol v mučeníckej svätyni za mestom. Pri ceste smerom na Tarzus guvernér Jánovi oznámil, že bol vybraný za arcibiskupa cisárskeho hlavného mesta. Cisár nariadil, aby Jána z Antiochie odviezli potichu, aby sa mu ľudia nepokúsili zabrániť v odchode. Cisár zvolal aj synodu, ktorá mala Jána formálne zvoliť a potom vysvätiť, ale bolo jasné, že Ján bol cisárovou voľbou.

Jánove roky v Konštantínopole boli plné sporov. Ján sa vnímal skôr ako biskup ľudu, ktorý si ho zamiloval, než ako biskup cisárskeho dvora. Snažil sa nabudiť klérus, čím vzbudil nevôľu mnohých, ktorí boli spokojní s dobovým stavom. Vo svojej starostlivosti o chudobných tlačil na popredných občanov, aby žili jednoduchšie, aby mohli prispievať na jeho diela. Niektorých rozzúril, keď sa snažil postaviť leprosarium v blízkosti ich majetkov, a iných rozhneval, keď predal niektoré poklady, ktoré nahromadili jeho predchodcovia, aby pomohol núdznym.

Ján sa dostal do konfliktu s druhým najvyššie postaveným biskupom v ríši, Teofilom Alexandrijským, pretože podporoval teologických odporcov tohto Egypťana. Napokon stratil priazeň cisára a cisárovnej a synoda usporiadaná Jánovými nepriateľmi ho poslala do vyhnanstva v roku 403 za viaceré priestupky. Takmer okamžite bol však znovu dosadený do funkcie, pretože ľud hrozil vzburou. V roku 404 bol Ján opäť vyhnaný a poslaný do Abcházska na Kaukaze, kde 14. septembra 407 zomrel počas núteného pochodu pod vojenskou strážou.

Mnohí v Konštantínopole odmietli prijať Jánovo odstránenie a 30 rokov udržiavali oddelené komunity. Táto schizma bola nakoniec zacelená v roku 438, keď s cisárovým povolením boli Jánove relikvie prenesené späť do Konštantínopola a uložené v Chráme svätých apoštolov. Relikvie tam zostali až do vyplienenia Konštantínopola križiakmi v roku 1204, keď väčšinu z nich previezli do Ríma. Pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil niekoľko týchto relikvií konštantínopolskému patriarchovi. Sú uložené v patriarchálnom Chráme svätého Juraja.

Zlatoústeho liturgia

Väčšina ľudí v dnešných cirkvách byzantského obradu pozná Zlatoústeho vďaka dvom textom. Jeho katechetická homília o zmŕtvychvstaní sa číta každý rok na Paschu v byzantských chrámoch po celom svete. Božská liturgia, ktorá nesie jeho meno, bola pravdepodobne liturgiou používanou v Antiochii, keď tam svätý Ján bol kňazom. Jej najdôležitejšie prvky – anafora a kňazské modlitby – sú pravdepodobne od Zlatoústeho. Ostatné časti, napríklad ekténie a tropáre, sú pravdepodobne neskoršieho pôvodu. Vieme, že Zlatoústy podporoval antifonálny spev, ako sú naše dnešné antifóny; ten sa mohol konať pred samotnou eucharistickou liturgiou, keď ľudia čakali na príchod biskupa. Keďže homílie svätého Jána mohli trvať dve alebo niekedy aj tri hodiny, nie je pravdepodobné, že liturgický obrad bol taký prepracovaný, ako sa stal neskôr.

O božskej liturgii

Jedným z najpopulárnejších diel svätého Jána Zlatoústeho je šesť kníh O kňazstve, ktoré napísal v čase, keď bol diakonom v Antiochii. Predstavuje jeho vznešený pohľad na kňazstvo a dôvody, prečo sa cítil byť nehodný kňazstva.

„Chceli by ste sa aj z iného zázraku dozvedieť o mimoriadnej svätosti tohto úradu? Predstavte si Eliáša a obrovský zástup stojaci okolo neho, obetu položenú na kamennom oltári a všetok ostatný ľud utíšený do hlbokého ticha, kým prorok sám prednáša modlitbu: potom náhly príval ohňa z neba na obetu: – to sú úžasné veci, nabité hrôzou. Teraz prejdime od tejto scény k obradom, ktoré sa slávia v súčasnosti; tie sú nielen obdivuhodné na pohľad, ale presahujúce v hrôze. Stojí tam kňaz, ktorý neprivádza oheň z neba, ale Svätého Ducha: a robí predlžené prosby, nie aby nejaký plameň zoslaný z výšin strávil obety, ale aby milosť zostupujúca na obetu osvietila duše všetkých a urobila ich žiarivejšími než striebro očistené ohňom. Kto môže opovrhnúť týmto najstrašnejším tajomstvom, ak nie je úplne šialený a nerozumný?“ (O kňazstve, kniha III, 4)

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/st-john-chrysostom-november-13 Z angličtiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://orthodoxmonasteryicons.com/products/st-john-chrysostom-icon-3