Život a bohoslužba

Život a bohoslužba: Úlohy v liturgii – Činnosť spoločenstva; Vysvätené kňazstvo

od autora: Ján Krupa · 11 apríla, 2023

„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na tvojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Božská liturgia Veľkého štvrtka)

Cirkev znamená viac než len budovu alebo organizáciu. Základnou skutočnosťou je, že Cirkev je Kristovo telo v jednote s Ježišom, hlavou (Kol 1,18). Toto telo sa potom prejavuje rôznymi spôsobmi: bohoslužbou, charitou, budovami, usporiadaním do patriarchátov, metropólií, eparchií, farností a služobnými stavmi, ako napríklad biskup, kňaz a diakon. Všetci, ktorí boli pokrstení, sa stali súčasťou tejto Cirkvi, ako poznamenal svätý Pavol: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27). V každom ohľade, v ktorom Cirkev pôsobí na zemi, koná v jednote s Kristom: keď jej pastieri vyučujú, keď jej kňazi slávia sväté tajomstvá, keď sa jej ľud modlí a spieva hymny a navzájom sa podporuje vo viere a keď si všetci jej členovia navzájom slúžia podľa Pánovho prikázania: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).

Cirkev sa rôznymi spôsobmi prejavuje aj v našich individuálnych životoch. Skrze vodu a myro iniciácie sa stávame Božími deťmi a dedičmi jeho kráľovstva; skrze evanjelium a inšpirované spisy počujeme Božie slovo vyslovené skrze jeho jediného Syna, nášho Pána, Ježiša Krista; v našej vzájomnej dobročinnej láske sa stávame Kristom pre blížneho, o čom nás Pán povedal, že bude základom súdu: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili (nakŕmili hladného, dali piť smädnému, prijali cudzinca, dali odev a prístrešie núdznemu, navštívili chorého a väzneného) jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

Podporte nás

Je to stálou tradíciou Cirkvi, že najdôležitejším spôsobom, akým sa zjednocujeme s Kristom, je eucharistická liturgia. Liturgia svätého Bazila nazýva Kristovo telo a krv „obrazmi“ alebo skutočnosťou, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné symboly alebo modely. V eucharistickom spoločenstve sa zjednocujeme s Bohom duchovne aj telesne: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Eucharistia je centrom spoločenstva, zdrojom všetkej jednoty, ktorú zažívame v Cirkvi. V Eucharistii sa zjednocujú jednotlivé cirkvi navzájom, ľudia farského spoločenstva nachádzajú svoju jednotu v Kristovi, všetky ostatné sväté tajomstvá a služby Cirkvi nachádzajú svoj život a silu v Eucharistii a celá Cirkev sa zjednocuje v jednom Pánovi. Pretože jednota pramení z Eucharistie, exkomunikácia (nariadenie, ktorým je človek vylúčený zo spoločenstva) je najprísnejším cirkevným trestom.

Činnosť spoločenstva

Z toho je zrejmé, že naša liturgia je korporatívnou bohoslužbou. Slovo „korporatívna“ znamená „spoločná pre všetkých členov jednotnej skupiny“ (Webster’s New World Dictionary). Toto slovo pochádza z latinského slova pre telo, ale jeho význam ďaleko presahuje jednoduchú telesnú jednotu, pretože zahŕňa Cirkev ako Kristovo telo oživované Svätým Duchom. Svätý Pavol uvádza tento princíp vo forme otázky: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16). Táto korporatívnosť (nie v obchodnom zmysle) sa prejavuje v rozmanitosti funkcií, ktoré rôzni ľudia vykonávajú v Cirkvi. Svätý Pavol vymenúva niektoré z týchto úloh: „On (Kristus) ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 11 – 12). Dom Gregory Dix vo svojej knihe The Shape of the Liturgy (Podoba liturgie) vysvetľuje, že to nevedie k rozdeleniu a kastám, ale k jednote Cirkvi, pretože „prvotným ideálom korporatívnej bohoslužby nebola asimilácia úradu laického „stavu“ s úradmi ostatných stavov, ale kombinácia všetkých radikálne odlišných liturgií do jediného úplného pôsobenia organického Kristovho tela“.

V Cirkvi neexistujú výlučne liturgické úlohy. Pozície v bohoslužbe Cirkvi implikujú aj iné zodpovednosti v živote spoločenstva. Diakoni slúžia pri liturgii, ale zároveň slúžia aj spoločenstvu v oblasti administratívy a charitatívnej činnosti. Biskupi predsedajú liturgii, ale aj správe a spoločenskému usporiadaniu Cirkvi. Kňazi ako zástupcovia biskupa predsedajú liturgii v miestnej farnosti a tiež v jeho mene spravujú farské usporiadanie. Kantor má úlohu pri liturgii, ale očakáva sa od neho aj to, že bude zodpovedným členom cirkevného spoločenstva. Rozlišovať medzi liturgickými a neliturgickými úlohami musíme len preto, lebo v súčasnosti máme tendenciu deliť cirkevný život.

Jedna z ťažkostí pri chápaní úloh v Cirkvi pramení z toho, že sa o liturgii uvažuje len ako o obrade v chráme, a nie zo širšieho hľadiska služby vo všetkých aspektoch života spoločenstva veriacich. Vzorom pre všetky úlohy služby je náš Pán Ježiš Kristus. Počas jeho života bolo jeho hlavnou úlohou vyučovanie a bol nazývaný rabbi (učiteľ). Prišiel slúžiť, lebo „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). Svojím umučením, smrťou a vzkriesením sa prejavil aj ako kňaz. Úlohou kňaza v celej ľudskej tradícii je prinášať obetu za druhých. Všetky ostatné kňazstvá boli nedostatočné, pretože ako symbol zasvätenia sa Bohu obetovali iba krv zvierat. Ježiš však bol dokonalým kňazom, ako to opisuje List Hebrejom: „A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou“ (Hebr 10, 19 – 22). S naším Pánom ako vzorom vidíme, že dokonalým vyjadrením všetkých našich funkcií a služieb je bohoslužba, ktorú prinášame v spoločenstve, naša obeta chvály Bohu. Raná Cirkev sa zdráhala používať titul kňaz pre niekoho iného ako pre Krista, aby sa naše kňazstvo nezamieňalo s nedokonalým kňazstvom Starej zmluvy. No aj keď žiaden jednotlivec nebol nazývaný kňazom, na základe zjednotenia s Kristovým telom bol tento úrad daný všetkým. Svätý Peter kázal: „Ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9).

Keď už nebolo možné zamieňať nedokonalé a dokonalé kňazstvo, začal sa pojem kňaz používať aj pre jednotlivých kresťanov. Ak máme na pamäti, že pravým veľkňazom je vždy Kristus, ktorý vylial svoju krv za celé ľudstvo, kňazstvo sa môže vzťahovať na všetkých, ktorí sú zjednotení s Kristom, a to dvoma spôsobmi. Prvým spôsobom je krst, ktorým sa stávame kresťanmi a napodobňovateľmi Pána. Sme povolaní napodobňovať jeho spôsob života a kráčať v jeho šľapajach. Týmto spôsobom sa všetci stávame kňazmi alebo ľuďmi pripravenými obetovať sa jeden za druhého. Druhým spôsobom je rukopoloženie, ktorým sa pokrstený kresťan osobitným spôsobom úplne zasväcuje službe spoločenstvu, aby dal svoj život za všetkých, ako to urobil Kristus. Rozdiel medzi týmito dvoma druhmi kňazstva jasne vysvetlil Druhý vatikánsky koncil:

„Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo, i keď sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom, sú na seba navzájom zamerané, keďže jedno i druhé má svojím vlastným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Lebo vysvätený služobník posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete, a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (Lumen gentium 10).

O kňazstve veriacich nás učili apoštoli vo svojich inšpirovaných spisoch, najmä svätý Peter vo vyššie citovanom úryvku (1 Pt 2, 9). Pri bohoslužbe Cirkvi ľud vykonáva svoje kňazstvo aktívnou účasťou na modlitbách a hymnoch. Ľud je skutočne neoddeliteľnou súčasťou každej modlitby, ktorú vyslovuje kňaz, pretože sa k nej pripája tým, že na konci povie „amen“. Hodnota tohto zvolania, ktoré znamená „nech sa tak stane“ a zostáva nepreložené z hebrejčiny, by sa nemala znehodnocovať. V najstaršej zaznamenanej kresťanskej liturgii, ako hovorí svätý Justín, „prítomný ľud vyjadruje svoj súhlas slovom Amen!“ Cirkevní otcovia nazývali „amen“ pečaťou modlitby. Na božskej liturgii kňaz na začiatku eucharistickej modlitby vyzve prítomné spoločenstvo na účasť prosbou: „Vzdávajme vďaky Pánovi.“ Ľud odpovie: „Je to dôstojné a správne…“ Ľud dokonca spoločne slávnostne prednesie jednu modlitbu liturgie – „Otče náš“ – , ktorú nás naučil Pán. Ide o výkon spoločného kňazstva, pretože prednášanie liturgických modlitieb (na rozdiel od hymnov a žalmov) je osobitnou úlohou kňaza.

Najvyšším prejavom spoločného kňazstva je prijímanie svätých tajomstiev a podieľanie sa na božskom živote. V porovnaní s tým sú rozdiely v úlohách medzi biskupom, diakonom a laikom druhoradé.

V prijatí svätých tajomstiev všetky úlohy v zhromaždení nachádzajú svoju jednotu. Spoločne sa stávame jedným telom nášho Pána Ježiša Krista. Ján Zlatoústy to vyjadril najjasnejšie:

„Všetky veci sú rovnocenné medzi nami (kňazmi) a vami, až po samotné hlavné z našich požehnaní. Ja sa nezúčastňujem na Svätom stole s väčšou hojnosťou a vy s menšou, ale oba stavy sa rovnocenne zúčastňujeme na tom istom. A ak aj k nemu (svätému prijímaniu) pristupujem ako prvý, nie je to nijaké veľké privilégium, lebo aj medzi deťmi starší (slovná hračka s kňazským titulom presbyter – „starší“) ako prvý naťahuje svoju ruku na hostine, ale napriek tomu sa tým nezískava žiadna výhoda. U nás sú si však všetky veci rovné. Spasiteľný život, ktorý udržiava naše duše, sa s rovnakou úctou dostáva obom stavom. Ja skutočne nemám účasť na jednom Pánovi a vy na druhom, ale máme účasť na tom istom. Všetci máme ten istý krst. Dostali sme toho istého Ducha. Oba stavy sa ponáhľame do toho istého kráľovstva. Sme rovnako Kristovi bratia, máme všetky veci spoločne.“

V liturgickom zhromaždení, a najmä v božskej liturgii, sa všetci veriaci stávajú „jeden v Kristovi“ (Gal 3, 28). V bohoslužbe Cirkvi majú jednotliví členovia spoločenstva rôzne úlohy, ktoré musia plniť. Tieto úlohy je najlepšie nazývať službami, pretože, tak ako Kristus, si máme navzájom slúžiť, a nie byť obsluhovaní (Mk 10, 45). Ku každej z týchto služieb existuje zodpovedajúci úrad alebo stav, ktorý dáva danej osobe osobitné postavenie v spoločenstve, a to nielen pri samotnom slávení liturgických úloh, ale v každodennom živote Cirkvi. Je to preto, lebo celá naša existencia a jej zmysel sa premieňa tajomstvom Krista medzi nami (porov. Kol 1, 27).

Vysvätené kňazstvo

Najvyšším úrad vysvätenej služby je úrad biskupa. Titul biskup pochádza z gréckeho slova episkopos, čo znamená dozorca. Biskupi sú pastiermi Kristovho stáda, napomínaní svätým Pavlom: „Dávajte si pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Svätý Duch ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou“ (Sk 20, 28). Modlitba pre vysviacku nazýva biskupa ako vodcu Cirkvi nástupcom apoštolov, prorokov a učiteľov. To znamená, že biskup má teraz službu vlády, modlitby a kázania. Má byť dokonalým nasledovníkom Krista, a preto dostáva liturgický titul veľkňaza ako ten, kto stojí na mieste Krista pri mystickom stole. Pri biskupskej vysviacke sa mu kladie na hlavu evanjeliár spolu s položením rúk, čo symbolizuje jeho úrad úplnej podriadenosti Božiemu slovu, ktoré musí vyučovať a vykladať veriacim.

Druhým stavom je presbyterát, termín, ktorý pochádza z gréckeho slova presbyteros, čo znamená starší. V slovenčine máme tendenciu používať namiesto slova presbyter slovo kňaz, a to spôsobilo, že mnohí zabudli na ďalší, základnejší zmysel kňaza. Pôvodnou úlohou presbyterov bolo slúžiť ako rada poradcov biskupa pri jeho správe spoločenstva. Vzhľadom na svoj úrad rady a opory biskupa stáli s ním okolo svätého oltára, biskup vpredu a presbyteri po stranách. Ako počet cirkví rástol, biskup posielal do týchto spoločenstiev svojich najbližších spolupracovníkov, presbyterov, ako svojich delegátov. Tam sa ujímali úlohy predsedať Eucharistii a udeľovať sväté tajomstvá v mene biskupa. Preto sa v modlitbe pre vysviacku presbyterov žiada, aby „bezúhonne slúžil pri tvojom svätom oltári“, a z toho vyplývajú jeho ďalšie služby: „ohlasovať evanjelium o tvojom kráľovstve“ (kázať), „posväcovať slovo tvojej pravdy“ (vyučovať slovom i príkladom), „prinášať ti duchovné obety“ (modliť sa v mene spoločenstva a zvolávať Ducha, najmä pri božskej liturgii) a „obnovovať tvoj ľud kúpeľom znovuzrodenia“ (poučovať, krstiť, pomazávať myrom a rozhrešovať kajúcnikov).

Biskup a presbyter boli považovaní za úrady služobného kňazstva, pretože mohli prinášať duchovnú obetu chvály v mene spoločenstva. Keďže evanjeliá nám hovoria, že Kristus je prítomný všade tam, kde sa „zhromaždia dvaja alebo traja“ na modlitbe (Mt 18, 20), kňaz (biskup alebo presbyter) je človek, ktorý vedie spoločenstvo v modlitbe pri verejnej bohoslužbe. Ľudia sa k tejto modlitbe pripájajú odpoveďou: „Amen.“ Kňaz stojí na mieste Krista, keď hovorí: „Toto je moje telo“ a „Toto je moja krv“ a zvoláva Svätého Ducha. Kňaz nerobí nič sám od seba, ale iba z milosti Ducha.

Tretím sviatostným stavom je úrad diakona, čo je grécky výraz, ktorý znamená: „Ten, kto slúži.“ V prvých storočiach Cirkvi boli diakoni veľmi dôležití v liturgii aj v správe Cirkvi, zodpovedali za časné záležitosti Cirkvi. Pri bohoslužbe sa diakoni stali zodpovednými aj za jej fyzický rozmer. Diakoni organizujú liturgické bohoslužby, slúžia ako akýsi majstri obradov. Zabezpečujú kadidlo a navrhujú prosby pre modlitbu. Diakon je akýmsi prostredníkom medzi kňazom a zhromaždením, vedie a usmerňuje ich v modlitbách tým, že ohlasuje prosby a usmerňuje a pomáha kňazovi pri vykonávaní jeho úradu. Keď niet diakona, kňaz musí prevziať úlohy diakona tým, že sám okiadza a vedie zhromaždenie v modlitbe.

Diakoni slúžia v spoločenstve aj mimo slávenia liturgie. Navštevujú chorých, starajú sa o pochovávanie mŕtvych, spravujú dobročinnosť pre chudobných a núdznych a poskytujú útočisko bezdomovcom a pocestným. Diakon nie je kňaz, ale osobitným spôsobom je obrazom Krista, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45).

Stavy biskupa, kňaza a diakona sa považujú za sviatostné stavy, pretože si vyžadujú trvalé zasvätenie sa konkrétnemu druhu funkcie alebo služby v Cirkvi, čo si vyžaduje osobitné uschopnenie darom Svätého Ducha prostredníctvom rukopoloženia. Existujú aj iné služby, ktoré sú potrebné na riadne slávenie liturgie, ale nevyžadujú si rovnaký stupeň záväzku. Tieto nižšie svätenia sa udeľujú položením rúk biskupa mimo oltára (svätyne). Menšie stavy akolytu či svieconosiča, lektora/čitateľa, kantora/speváka a subdiakona/poddiakona sú udeľujú aj dnes pre špecifické úlohy pri bohoslužbe. V ranej Cirkvi sa rovnakým spôsobom požehnávali aj ďalšie služby, napríklad katechéta alebo učiteľ.

Každú z týchto úloh dnes pravidelne plnia členovia farnosti. Osobitný význam má úrad kantora/speváka, pretože cirkevná hudba je azda najvýznamnejším aspektom krásneho slávenia bohoslužieb. Kantor môže pozdvihnúť srdcia veriacich „aby privítali Kráľa všetkých“ a mal by ich viesť k tomu, aby spevom ohlasovali svoju vieru, nádej a lásku voči Bohu spásy.

Veľmi dôležitý je aj lektor/čitateľ. Jeho úlohou je čítať Sväté písmo v rámci bohoslužieb, s výnimkou evanjelia, ktoré číta kňaz alebo diakon. Čítanie Svätého písma upriamuje pozornosť spoločenstva na Božie slovo, ktorým nás Boh zvoláva, aby sme tvorili jeho telo. Dobrý lektor uľahčuje ľuďom počuť a pochopiť Božie pozvanie.

Prísne vzaté, iba poddiakoni/subdiakoni môžu vstúpiť do svätyne, aby pomáhali kňazovi a diakonovi. Ich úlohou je postarať sa o to, aby boli zapálené sviece, pripravené kadidlo a aby všetko, čo je potrebné na slávenie bohoslužby, bolo k dispozícii v čase, keď je to potrebné. Kňaz a diakon tak môžu dôstojne a krásne vykonávať svoj úrad modlitby a služby. Na druhej strane svieconosič nevstupuje do svätyne, ale predchádza procesie, ktoré sa konajú pred ikonostasom. Posluhujúci dnes často plní úlohu akolytu (svieconosiča) aj poddiakona.

Posluhujúci prispieva k slávnostnosti procesií a symbolizuje Kristovo svetlo, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9). Úloha posluhujúceho je veľmi dôležitá. Bez posluhujúcich klerici nemôžu riadne plniť svoju službu modlitby a musia robiť niekoľko činností naraz. Bohužiaľ, služba posluhujúceho sa často považuje za službu určenú pre deti. Zdá sa, že to vzniklo vtedy, keď monastiere začali prijímať chlapcov do škôl a takto ich uvádzali do služby Cirkvi. Dnes mnohé farnosti zamestnávajú na túto úlohu dospelých alebo aspoň tínedžerov.

Všetky tieto úlohy, od biskupa až po svieconosiča, sú funkciami služby Cirkvi. Budujú Kristovo telo tým, že mu umožňujú bohoslužbu s poriadkom, dôstojnosťou a krásou, takže toto telo, Cirkev, môže horlivo plniť svoju kňazskú službu v jednote s Kristom. Spoločné plnenie všetkých týchto úloh v jednej bohoslužbe sa stáva ikonou celej Cirkvi, kde každý z nás plní úlohu, ku ktorej nás Pán povolal, a tak sa spájame ako jedno telo v Pánovi.

Otázky na zamyslenie

Aké sú úrady vo sviatostných stavoch Cirkvi?

Aké sú ich funkcie?

Akým spôsobom sa podieľate na kňazstve?

„Ospevujeme ťa, zvelebujeme ťa, ďakujeme ti, Pane, a prosíme ťa, Bože náš“ (Božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa. Opravené 20102023.