447 V dôsledku pádu našich prvých rodičov sa ľudská vôľa oslabila. Oslabila sa aj schopnosť rozpoznávať a vyberať si dobro. Vo vzťahu k Bohu a blížnemu a v postoji k sebe samému a svojmu okoliu sa ľudské osoby začali riadiť nie láskou a sebadarovaním, ale egoistickým využívaním toho druhého pre osobný a konzumný prospech. Dôsledkom pádu je strata celistvosti každého človeka. Prejavuje sa to fyzickým a duchovným utrpením, chorobou a smrťou.

448 Kristus prišiel na svet, aby uzdravil a zachránil ľudský rod, aby obnovil celistvosť, ktorú ľudia stratili. Kristus, uzdravovateľ ľudských duší a tiel, počas svojho pozemského života odpúšťal hriechy a uzdravoval chorých. Po svojom nanebovstúpení v tom pokračuje vo svojej Cirkvi mocou Svätého Ducha vo svätých tajomstvách pokánia a svätého pomazania chorých.

Sväté tajomstvo pokánia

449 Sväté tajomstvo pokánia (alebo spovede) je úžasným prejavom Božej lásky a milosrdenstva voči nám hriešnikom. Je to preto, lebo Pán nás neodmieta a neodvracia sa od nás, keď my, obmytí od hriechov v krste a obdarení Božou milosťou, znovu zhrešíme zo zloby alebo slabosti. Pán skutočne čaká na naše pokánie. Odpúšťa nám, ak sa kajáme a vyznávame svoje hriechy (porov. Lk 15, 12 – 32).

450 V slávení svätého tajomstva pokánia Cirkev aktualizuje Pánove slová apoštolom: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené. Komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Každý kňaz pokračuje v apoštolskej službe v tajomstve pokánia, keď rozhrešuje veriacich a zmieruje ich s Cirkvou. Kňaz vyslovuje modlitbu rozhrešenia (uvoľnenia z otroctva hriechu) a každý kajúcnik tým dostáva Kristovo odpustenie.

Duchovný zápas a pokánie

451 Povolanie kresťana mať účasť na Kristovom živote a podieľať sa na jeho poslaní si vyžaduje neprestajné úsilie v duchovnom zápase s vášňami a hriechmi: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6,12). Duchovný zápas kresťana sa začína verejným zrieknutím sa diabla a pripojením sa ku Kristovi vo svätom tajomstve krstu. Následne sa posilňovanie kresťana v jeho duchovnom raste uskutočňuje prostredníctvom účasti na svätých tajomstvách pokánia a Eucharistie.

452 V duchovnom zápase kresťan nie je „ponechaný sám na seba“. Naopak, mocou Svätého Ducha kresťan koná spolu s Kristom (v synergii, súčinnosti) pod materskou starostlivosťou Cirkvi. Hoci sme povolaní postupne rásť „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13), pre ľudskú slabosť často blúdime, strácame nádej v Božiu lásku alebo dobrovoľne a vedome spolupracujeme s mocnosťami zla. Napriek tomu sa Boh neodvracia od človeka, ktorý zhrešil. Naopak, vo svojej láske a milosrdenstve dáva možnosť konať pokánie – to znamená vrátiť sa k životu, ktorý pramení z krstu:

„Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv“ (Zjv 2, 5).

453 Kajať sa znamená spoznať a vyznať svoje chyby a zrieknuť sa hriechu:

Tí, ktorí vyznávajú svoje hriechy a obviňujú sa z nich, už spolupracujú s Bohom. Boh obviňuje vaše hriechy: a ak ich aj vy obviňujete, ste zjednotení s Bohom… A keď sa vám vaše vlastné skutky začnú nepáčiť, od tej chvíle sa začínajú vaše dobré skutky, pretože nachádzate vinu na svojich zlých skutkoch. Vyznanie zlých skutkov je začiatkom dobrých skutkov: Konáte pravdu a prichádzate k svetlu.[1]

454 Pri trvalom pokání nejde o to, aby sa človek sústredil na svoje chyby a previnenia. Je predovšetkým o objavovaní Božej lásky. Vo svetle Božej lásky si uvedomujeme, do akej miery nás hriech oddeľuje od Boha a bráni nám zostať v jeho láske. „Ten, kto hreší, tak robí preto, lebo si neváži hodnotu a dôležitosť Božej milosti. Aby sme niekoho priviedli k pokániu, musíme mu najprv jasne a zásadne ukázať veľkosť Božieho daru, ktorý stratil ťažkým hriechom.“[2]

455 Častá spoveď nám umožňuje spoznať nielen naše chyby a previnenia, ale aj naše slabosti a sklony k hriechu. Prostredníctvom milosti tajomstva pokánia kresťan premáha hriechy a sklony k hriechu. Táto milosť tiež kresťana po páde pozdvihuje a posilňuje ho v čnostiach. Ovocím pokánia sú dobré skutky, almužna, čistota srdca a obetavá láska. Darom tajomstva pokánia je odpustenie od Boha a zmierenie s ním: „[Vzdávajte] vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 12 – 14).

456 Spoveď sa vykonáva pred kňazom, ktorý je svedkom hriešnikovej ľútosti a sprostredkovateľom Božieho odpustenia:

Vedz, dieťa, že sám Kristus, náš Spasiteľ, ktorý pozná všetky skryté tajomstvá ľudských sŕdc, je neviditeľne prítomný a prijíma tvoju spoveď. Preto predo mnou nezataj, či už z hanby, alebo zo strachu, nič zo svojich hriechov… Daj si pozor, aby si, keď si prišlo po uzdravenie, neodišlo neuzdravené.[3]

Kňaz zároveň pomáha kajúcnikom spoznať stav ich duše, potvrdzuje ich vieru v Božie odpustenie, ponúka duchovné rady, určuje vhodný duchovný liek (po grécky epitimia, t. j. pokánie) a dáva rozhrešenie. Čo sa týka obsahu spovede kajúcnika, kňaz je povinný zachovávať najprísnejšiu mlčanlivosť, a to aj po kajúcnikovej smrti.

457 Príprava na spoveď si vyžaduje modlitbové spytovanie svedomia. To spočíva v zosúladení nášho života s Božími prikázaniami, cirkevnými predpismi a evanjeliovými blahoslavenstvami. Metropolita Andrej Šeptický učí:

Dobrá spoveď si vyžaduje, azda, dlhšiu prípravu. Pred svätou spoveďou by sme mali v modlitbe prosiť Boha o dar pokánia, dar úprimných sĺz. Možno je dokonca potrebné sa postiť, keďže viete, čo povedal Ježiš Kristus: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou a pôstom“ [porov. Mk 9, 29]. Existujú hriechy, ktoré nemožno vyhnať z duše bez pôstu, bez modlitby.[4]

Dôležitou podmienkou pre spoveď je úprimná ľútosť, túžba zmeniť svoj život. To znamená mať ľútosť alebo zármutok nad hriechmi a predsavzatie k náprave.[5] Úprimná ľútosť znamená predovšetkým uvedomiť si, že človek je hriešnik, ktorý potrebuje Božie odpustenie, a vidieť, že jeho hriechy spôsobili odvrátenie sa od Boha a odmietnutie jeho lásky. Dôležitou požiadavkou pre spoveď je aj zmierenie s blížnym: „Keď prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23 – 24).

458 Pristupujúc k spovedi, kajúcnik dostane od kňaza požehnanie na spoveď. Kajúcnik sa prežehná. Kajúcnik potom úprimne vyznáva všetky hriechy spáchané od poslednej spovede a prijíma usmernenie od spovedníka, ako aj určené pokánie (epitimia). Kňaz potom vysloví rozhrešenie hriechov. Epitimia je asketické cvičenie v čnostiach, ktoré sú v rozpore so spáchanými hriechmi. Cieľom je odstrániť zvyčajný sklon k hriechu a napraviť jeho dôsledky.

459 Ak človek nemá túžbu po pokání a odmieta napraviť škodu spôsobenú hriechom, stáva sa tým neschopným prijať odpustenie hriechov, aj keď pristúpil k spovedi. Aby takejto osobe pomohol pochopiť jej nedostatok pokánia a motivoval ju k skutočnému obráteniu, kňaz jej môže odmietnuť rozhrešenie. Každý, kto pri spovedi úmyselne zatají ťažké hriechy, zostáva neuzdravený a dopúšťa sa hriechu svätokrádeže. Ak človek v takomto stave pristúpi k svätému prijímaniu, uráža Pána a dopúšťa sa ťažkého hriechu.

460 Vo svätom tajomstve pokánia Boh udeľuje kresťanovi rast v milosti krstu a v čnostiach. Čím viac sa približujeme k Bohu, tým jasnejšie vidíme svoje slabosti a hriešnosť, a tak cítime potrebu častejšej spovede. Podľa duchovných Otcov, ak sa človek spovedá zriedka, postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, čo má negatívne dôsledky pre celý jeho život.

461 Častá spoveď robí človeka duchovne zdravým, schopným odolávať pokušeniam a zvyšuje jeho silu v duchovnom boji. Vhodnými príležitosťami na spoveď sú [štyri] pôsty v liturgickom roku, počas ktorých podľa cirkevného zvyku pristupuje k svätému tajomstvu spovede celá rodina.

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.

---

[1] Augustín z Hippo, Komentár k Jánovmu evanjeliu 12, 13: PL 35, 1491.

[2] Metropolita Andrej Šeptický, До духовенства [List kléru] (15. marec 1935). 

[3] Trebnik, Obrad spovede (Ľviv, 1761), f. 91v-93v.

[4] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання до тих, що на Пасху не сповідалися [Pastoračný list tým, ktorí sa nespovedajú na Paschu] (15. október 1935).

[5] Modlitbová kniha Прийдіте поклонімся [Príďte, pokloníme sa] uvádza púť nevyhnutných podmienok pre dobrú spoveď: 1) spytovanie svedomia; 2) ľútosť nad hriechmi; 3) rozhodnutie napraviť sa; 4) vyznanie hriechov v obrade spovede; a 5) splnenie pokánia (epitimia; v ukrajinčine: pokuta), ktoré určil spovedník (Ľviv, 1991), 128.

---

Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá uzdravenia – Sväté pomazanie


Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá iniciácie – Eucharistia

---