Liturgia vopred posvätených darov: historické aspekty
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
V byzantskom obrade liturgia vopred posvätených darov[1] je liturgickou službou pre sväté prijímanie v „aliturgických“ dňoch, t. j. v dňoch, keď sa neslávi božská liturgia, najmä počas Veľkej Štyridsiatnice/Veľkého pôstu: liturgia vopred posvätených radov je určitým spôsobom náhradou božskej liturgie. Slovné spojenie „vopred posvätené dary“ označuje eucharistický chlieb konsekrovaný/premenený na poslednom eucharistickom slávení, teda na božskej liturgii predchádzajúcej nedele.[2] Nejde o súkromné sväté prijímanie, čo je starobylý a rozšírený zvyk, ale o obrad pre spoločné a slávnostné sväté prijímanie cirkevného spoločenstva/farnosti.
V pravoslávnej tradícii slávenie Eucharistie nie je súčasťou denného cyklu: božská liturgia je spojená s dňom zmŕtvychvstalého Pána – nedeľou. Eucharistia si zachovala slávnostný a radostný charakter, a to vďaka úzkemu spojeniu so zmŕtvychvstaním, ktorého je skúsenosťou: Eucharistia je stretnutím učeníkov so zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý sa zjavuje za zatvorenými dverami a zúčastňuje sa na ich jedení (porov. Jn 20, 19 – 29; Lk 24, 13 – 35. 36 – 43). Eucharistia a pôst nejdú dohromady, pretože Eucharistia má slávnostnú symboliku: je to slávnosť Cirkvi.[3]
Základným pravidlom Veľkej Štyridsiatnice/Veľkého pôstu je zákaz slávenia Eucharistie od pondelka do piatka (s výnimkou 25. marca, sviatok Zvestovania). Ide o aplikáciu liturgicko-kánonického princípu.[4]
Tým sa však nezakazuje sväté prijímanie: v monastieroch sa vždy pristupovalo k svätému prijímaniu, aj počas pôstnych dní. Pôvod tohto slávenia spočíva v obradoch svätého prijímania mimo eucharistického slávenia, pre mníchov a pustovníkov. Mníšska forma vznikla v Lavre svätého Sábu, ale v Jeruzaleme nebola známa. Jej katedrálny obrad vznikol v Antiochii v rokoch 511 až 518; neskôr bol zavedený v Konštantínopole. Nebol zviazaný s večierňou, ku ktorej bol pripojený neskôr.
V Antiochii sa slávila liturgia vopred posvätených darov podľa božskej liturgie svätého Jakuba. Boli to čiastočne sýrske a čiastočne byzantské prvky, ktoré charakterizovali sýrskych ortodoxných pred ich úplnou byzantinizáciou. U Byzantíncov pochádzajú prvé správy o liturgii vopred posvätených až zo 7. storočia. Slávila sa na konci Malej večierne, ktorá bola posunutá dopredu (do tej hodiny sa musel dodržiavať eucharistický pôst)[5], mala približne takú štruktúru ako dnes a konala sa od pondelka do piatka počas Veľkého pôstu. Pravdepodobne v Konštantínopole istý čas koexistovali rôzne zvyky, ktoré sa neskôr štandardizovali, čím vznikol dnešný obrad. Tento obrad sa mohol sláviť aj mimo Veľkého pôstu. Slovanské texty z 15. – 16. storočia ho nazývajú liturgiou svätého Gregora Veľkého (dôvod tohto označenia nie je známy).
V byzantskej tradícii mal tento obrad široký rozvoj. Striedmy na počiatku, v priebehu storočí bol nabitý náhodnými prvkami. V súčasnej podobe sa miešajú prvky palestínskej tradície (mníšskej, obšírnejšej) s byzantskou tradíciou (triezvejšou). Kým rímsky zvyk sa prispôsobil všeobecnej praxi prijímania po jedným spôsobom chleba[6], silne symbolické východný zvyk si zachoval napúšťanie alebo miešanie darov, t. j. pridanie nekonsekrovaného vína (niektorí to interpretujú ako konsekráciu/premenie prostredníctvom kontaktu).
Zdroj: Stefano Rosso, La celebrazione della storia della salvezza nel rito bizantino. Libreria editrice vaticana. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa
Liturgia vopred posvätených darov – historické aspekty 2
Liturgia vopred posvätených darov je jednou z najcharakteristickejších bohoslužieb veľkopôstneho obdobia. Pozostáva z večierne, ku ktorej bola pridaný obrad svätého prijímania. Nemá obetovanie či anaforu, a preto nie je úplným slávením eucharistickej liturgie. Anafora pripomína vzkriesenie nášho Pána. V evanjeliovom príbehu o Kristovom zjavení v Emauzách vidíme, že učeníci „spoznali“ Pána, keď „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30). Táto štvoraká činnosť je určite slávením Eucharistie a v evanjeliovom príbehu vidíme, že kresťanskí veriaci vždy objavujú vzkrieseného Pána pri slávení božskej liturgie.
Celé obdobie Veľkého pôstu má inú symboliku. Namiesto oslavy Vzkriesenia tu naše modlitby, pôst, almužna a skutky pokánia symbolizujú štyridsaťročné putovanie izraelského ľudu cez Sinajskú púšť do Zasľúbenej zeme. „Zasľúbenou zemou“ kresťanov je vzkriesenie nášho Pána, ktorý dáva plnosť života všetkým, ktorí v neho veria. Byzantské cirkvi začali považovať za nevhodné modliť sa anaforu vo všedné dni Veľkého pôstu a sformulovali inú bohoslužbu „zjavenú Bohom nevysloviteľných a neviditeľných tajomstiev“ (Modlitba pred Otčenášom). Pozostáva z vchodu so svätými darmi, ktoré boli konsekrované v predchádzajúcu nedeľu, a z ich rozdávania vo svätom prijímaní. (Väčšina byzantských cirkví uchováva vopred posvätené telo aj krv Krista tak, že konsekrovaný chlieb napúšťa vzácnou krvou. Ruténska cirkev uchováva iba telo nášho Pána, čo je zrejme starobylejší zvyk. Môže pochádzať z presvedčenia, že spojenie konsekrovaného tela nášho Pána s nekonsekrovaným vínom posväcuje toto víno kontaktom).
Slávením tejto liturgie vopred posvätených darov ohlasujeme našu vieru v Ježiša ako „pravý chlieb z neba…, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 32 – 33). Veľký pôst predstavuje prechod z Egypta do Izraela, zasľúbenej zeme. Na tejto púti bol Boží ľud zázračne sýtený mannou z neba. Počas nášho veľkopôstneho cestovania sa sýtime nebeskou mannou, ktorá dáva život. Ako vysvetlil Pán: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (Jn 6, 49 – 50).
Dnes je liturgia vopred posvätených darov predpísaná na stredy a piatky Veľkého pôstu, hoci pôvodne sa slávila každý deň Veľkého pôstu vrátane Veľkého piatka.
Zdroj: Light for life. Part two: The mystery celebrated. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
[1] Samotná liturgia vopred posvätených je malá večiereň (1. časť), ku ktorej je pripojené slávnostné sväté prijímanie (2. časť).
[2] Počas nedeľnej proskomídie kňaz na prípravnom stole pripraví baránky aj na stredu a piatok, a to tak, že ich vykrojí z prosfor. Na Veľkom vchode ich prinesie na svätý stôl; aj oni bude premenené/konsekrované. Počas božskej liturgie sa nad nimi konajú tie isté modlitby a gestá ako nad baránkom pre sväté prijímanie na božskej liturgii (pozdvihnutie, napustenie). Pred svätým prijímaním sa uložia do svätostánku.
[3] Existujú dva spôsoby pôstu: úplný pôst, ktorý spočíva v úplnom zdržaní sa všetkého jedla a pitia, a asketický pôst, ktorý spočíva v zdržaní sa určitých potravín a v obmedzení stravy. Úplný pôst je krátkodobý a obmedzuje sa na časť dňa; od kresťanských počiatkov bol chápaný ako príprava a čakanie, ktoré má podporiť duchovné úsilie a sústredenie. Týka sa to najmä prípravy na eucharistické prijímanie. Asketický pôst má oslobodiť človeka od tyranie tela, od podriadenosti ducha telu, ktorá je spôsobená situáciou hriechu. Je to uznanie, že démonické sily nemožno premôcť inak ako modlitbou a pôstom a že človek nežije len z chleba (porov. Mt 17, 20; 4, 4 a par.). Asketický pôst pomáha obnoviť prvenstvo ducha. Tento pôst, zdokonalený v mníšskom živote, sa odovzdáva celej Cirkvi. Eucharistia prerušuje úplný pôst, ale nie asketický pôst. Asketický pôst má prípravný zmysel. Stravovacie pravidlá zostávajú v platnosti počas sobôt a nedieľ Veľkej Štyridsiatnice. Pôst chápaný ako zredukovaný len na telesný rozmer, vnímaný ako čistá disciplína, stráca svoj zmysel. Porov. A. Schmemann, La Grande Lent, Ascesi a liturgia della Chiesa ortodossa, Marietti, Casale Monfettato 1986, 51 – 56.
[4] Prvá istá zmienka o tomto obrade pochádza z koncilu v Trullo (= v Konštantínopol v roku 692). Kánony 49 a 51 Laodicejského koncilu (z roku 341) stanovujú, že vo všedné dni Veľkého pôstu (okrem soboty, pretože je to polosviatok) sa nemá sláviť Eucharistia, čo sa dodnes dodržiava v cirkvách na Východe.
[5] V súčasnosti sa byzantská pôstna večiereň posúva na koniec dopoludnia.
[6] Liturgia vopred posvätených je v hispánskom, galikánskom a ambroziánskom obrade neznáma. V Ríme však táto prax existovala. Keď sa slávenie Eucharistie stalo každodenným aj počas pôstu, v rímskom obrade sa tento obrad slávil ešte na Veľký piatok. Po poklone krížu sa prinášala sviatosť na oltár: išlo o Eucharistiu konsekrovanú na Zelený štvrtok. Po tom, ako sa tento zvyk koncom 7. storočia stal súčasťou pápežského obradu, sa rozšíril na Západe. Po recitovaní modlitby Otče náš sa sväté prijímanie rozdávalo všetkým. Od roku 1622 do roku 1955 bolo sväté prijímanie obmedzené na predsedajúceho. Pius XII. znovu zaviedol všeobecné sväté prijímanie na Veľký piatok, ako sa to robí dnes. S poslednou reformou sa z rímskych liturgických kníh vytratil výraz liturgia vopred posvätených.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Alexander Schmemann: Lazárova sobotaVeľký pôst a liturgia vopred posvätených darov
