Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať bohom“[1]

On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Má­rie Panny a stal sa človekom.

(Symbol viery)

A keď prišla plnosť času, prehovoril si k nám ústami svoj­ho Syna…, kto­rý sa pred vekmi zjavil na zemi a žil tu ako človek. Vtelil sa zo svätej Panny a utajil sa, vezmúc na seba podobu sluhu, pripodobnil sa našej úbohosti, aby nás pripodobnil obra­zu svojej slávy…, aby každý, čo zomiera v Adamovi, ožil v tvojom jedinom Kristovi.

(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)

178 Od stvorenia sveta je Boh vo stvorení prítomný svojou milosťou. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Boh sa zjavoval ľudstvu postupne až do plnosti času: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Boží Syn – „Slovo Otca“–zjavuje svetu Otca:„Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9); „Ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 11). On je Boh: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).

179 Vtelenie Božieho Syna sa uskutočnilo v súlade s Božím plánom „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4). Narodenie Božieho Syna sa stalo ústredným bodom ľudských dejín a zjavilo, ako veľmi Boh miloval svet (porov. Jn 3, 16). Vo vtelení je spojenie Boha s jeho stvorením skutočne Božím sebazrieknutím (po grécky kenosis, v doslovnom preklade: sebavyprázdnenie): „On [Kristus], hoci má božskú prirodzenosť…, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6 – 7). Kristus na seba vzal „podobu služobníka“, bez poškvrny hriechu, „pričom povýšil ľudské, a neumenšil božské“.[2] V spojení božského a ľudského „netelesný berie na seba telo, Slovo sa stáva prístupným, neviditeľný sa stáva viditeľným, nehmatateľný sa stáva dotknuteľným, ten, ktorý je mimo času, vstupuje do času, Boží Syn sa stáva Synom človeka“[3].

180 Svätý Gregor z Nyssy učí, že Božie „zostúpenie do pokory ľudského rodu [t. j. kenosis] je akousi nadmierou moci, ktorá nenachádza žiadnu kontrolu ani v smeroch, ktoré sú v rozpore s prirodzenosťou“[4]. V Božej kenóze „sa Slovo stalo telom a ‚malo telo a krv rovnako ako my‘“[5]: v Jordáne prijal bezhriešny Boží Syn krst – ako hriešnik; za vlády Poncia Piláta bol odsúdený spolu so zločincami; prostredníctvom ukrižovania zostúpil do priepasti ľudského utrpenia a smrti, aby našiel prvého Adama (človeka) v podsvetí (hádese), krajine mŕtvych.

181 Boh sa stane jednou podobou s nami – stane sa človekom, aby nás urobil jednou podobou s ním (porov. Flp 2, 7). V kenóze (z gréckeho slova kenosis – sebazrieknutie alebo sebavyprázdnenie) zostúpi Boží Syn do podsvetia (hádesu) a keď nájde Adama, daruje ľudstvu odpustenie hriechov, účasť na Božej prirodzenosti a večný život. „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať bohom.“[6] Oklamané podnetom hada sa ľudstvo v Adamovi márne usilovalo stať ako Boh vlastnými silami (porov. Gn 3, 5). „Kedysi bol oklamaný Adam, lebo sa chcel stať bohom, a nestal sa. Boh sa stal človekom, aby sa Adam mohol stať bohom.“[7] Človečenstvo v Kristovi sa rastom v podobe Bohu skutočne môže stať ako Boh: „Daroval nám vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).

Vtelenie Božieho Syna

182 Vtelenie Božieho Syna je večný Boží plán spásy: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Práve táto láska k ľudstvu – Božia ľudomilnosť (z gréckeho slova philanthtropia, po cirkevnoslovansky čelovikoľubije) – privodila príchod Boha na svet. Pád ľudského rodu nezastavil Božiu lásku: „Milosrdný Spasiteľu, ty si ma veľmi miloval, aj keď som bol s tebou v nepriateľstve; v podivnom sebazrieknutí si prišiel na zem… Zatiaľ čo si zostával na výšinách svojej nevýslovnej slávy, oslávil si mňa, predtým takého zneucteného.“[8]

183 Vtelením Kristus spojil božskú a ľudskú prirodzenosť:

Jedným hlasom učíme vyznávať jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista… jednej podstaty s Otcom, čo sa týka jeho božstva, a jednej podstaty s nami, čo sa týka jeho človečenstva… v dvoch prirodzenostiach, ktoré sa nemiešajú, nemenia, nerozdeľujú, neoddeľujú… [On] nie je roztrhnutý ani rozdelený na dve osoby, ale je jeden a ten istý jednorodený Syn, Boh, Slovo, Pán Ježiš Kristus.[9]

Kristus je skutočne Boh a skutočne človek:

Ako človek [Kristus] rástol v lone svojej matky, a ako Boh z neho vyšiel bez toho, aby poškvrnil jej panenstvo. Ako človek sal materinské mlieko, a ako Boh prikázal anjelom, aby s pastiermi spievali: „Sláva Bohu na výsostiach!“ Ako človek bol zavinutý do plienok, a ako Boh hviezdou viedol mudrcov. Ako človek ležal v jasliach, a ako Boh prijímal dary a poklonu od mudrcov. Ako človek utiekol do Egypta, a egyptské rytiny ho uctievali ako Boha.[10]

Zvestovanie Panne Márii

184 Pán Boh si vyvolil Pannu Máriu z Nazareta a prostredníctvom archanjela Gabriela jej oznámil, že sa stane matkou Božieho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 31). Keď Mária dáva svoj súhlas – „Hľa, služobníčka Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1, 38) –, obetuje sa Bohu a Svätý Duch na ňu zostúpi a sila Najvyššieho ju zatieni (porov. Lk 1, 35). „Vyznávame, že svätá Panna je Bohorodička [po grécky Theotokos]; pretože Boh Slovo sa vtelil a stal sa človekom.“[11]

185 Pri porovnávaní Máriu s Evou cirkevná tradícia zôdrazňuje poslušnosť Panny Márie v kontraste s neposlušnosťou našej pramatky Evy. Eva je matkou všetkých žijúcich; Mária (nová Eva) je matkou Zdroja života. Eva stratila život (zomrela v smrti); Mária prijala a ponúkla Život, ktorý vo Vzkriesení premohol smrť. Eva poslúchla hada a stratila raj pre ľudstvo; Mária poslúchla Boha a vrátila raj v Kristovi. Adam bol pred Evou, ale Mária, nová Eva, bola pre novým Adamom, Kristom:[12] 

Kým Mária spievala hymnus chvály na toho, ktorého porodila, a hladila dieťa, ktoré sama priviedla na svet, Eva, ktorá rodila v bolestiach, ju začula a naradovaná povedala Adamovi: „Panna porodila Vykúpenie z prekliatia; kto spôsobil, že mi v ušiach zaznela táto dúfaná správa? Už jej hlas ma vyslobodil z môjho trápenia. Jej porodenie dieťaťa zranilo toho, kto ma zranil. Ona je tá, o ktorej Amosov syn prorokoval, že je výhonkom z Jesseho. Vydala ratolesť, na ktorej sa budem pásť a nezomriem, Mária, plná milosti.“[13]

186 Počatie Božieho Syna v lone Panny je naplnením Izaiášovho proroctva: „Sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Cirkev rozjíma o tomto znamení na ikone Bohorodičky Znamenia: Boží Syn prichádza prebývať do panenského lona; a Panna Mária (v jej osobe Cirkev) dvíha svoje ruky a v modlitbe kontempluje Dieťa, zatiaľ skryté pred vonkajším svetom.

187Kristova cirkev sa v učení o tajomstve vtelenia zameriava na osobu, ktorú Mária počala a porodila. Preto bola Mária na Efezskom koncile v roku 431 slávnostne vyhlásená za Bohorodičku (po grécky Theotokos) [tento pojem sa do angličtiny často prekladá jednoducho ako Božia Matka]. „Lebo toto pomenovanie zahŕňa celé tajomstvo zjednotenia.“[14] Titul Theotokos znamená, že to bol večný Boží Syn, kto sa narodil v tele z Panny Márie a stal sa človekom. „Z Bohorodičky si Ježiš vzal telo a stal sa jedno v bytí s našou ľudskou prirodzenosťou.“[15] Osobitným spôsobom Cirkev vyjadruje túto jednotu v bytí ikonou Nehy, v objatí Matky a Syna.

188 Liturgická tradícia Cirkvi velebí presvätú, prečistú, preblahoslavenú a preslávnu Vládkyňu a Bohorodičku ako „čestnejšiu ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšiu ako serafíni“. Cherubíni sú najvyšší anjelský rád. Cirkev velebí jej „sväté narodenie… i jej nepoškvrnené počatie“[16]. Svojou čistotou a tým, že je nepoškvrnená, Bohorodička prevyšuje všetko viditeľné i neviditeľné stvorenie. Napriek tomu zároveň patrí k ľudskému rodu, ktorý sa rozšíril od Adama a zhromaždil sa v Božom Synovi.[17] Počatím bez semena v lone najsvätejšej Bohorodičky Boží Syn „prijíma do seba staré stvorenie“[18] a „zjavuje nové zrodenie“[19]. Toto všetko sa uskutočňuje z Božej blahovôle a so súhlasom Panny Márie.

189V skutočnosti, že je Bohorodičkou, Cirkev kontempluje aj tajomstvo Máriinho panenstva a zvelebuje ju ako „vždy Pannu“. Lateránsky koncil v roku 649 definoval „ustavičné panenstvo“ ako panenstvo pred, počas i po narodení Krista. „[Lebo si bola] Pannou pred pôrodom, Pannou pri pôrode a Pannou aj po pôrode.“[20] Pod panenstvom Bohorodičky Cirkev chápe jej integritu, čiže celistvosť milosťou naplnenej osoby, v ktorej sa harmonicky spájajú telesné a duchovné túžby pri napĺňaní povolania od Boha. Jej panenstvo je panenstvom „mysle, duše i tela“[21]. Cirkevné ikonopisectvo symbolicky zobrazuje Máriino panenstvo hviezdičkami na jej čele a pleciach. Mária si zachovala panenstvo a neporušenosť aj v smrti, ktorú Cirkev označuje ako jej Zosnutie (cirkevnoslovansky: Uspenie). Máriu, ktorá „telom usnula“, jej Syn „prebudil“ do života v sláve: „Prešla si do života, lebo si Matkou Života.“[22] Pán oslávil dušu i telo Márie – prvej zbožštenej spomedzi ľudí.

Narodenie Krista

190Cirkev oslavuje príchod Božieho Syna na svet sviatkom Narodenia Krista. Kristovo narodenie oznamuje pastierom Pánov anjel: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Cirkevní Otcovia velebili vianočnú noc ako deň radosti a pokoja:

Dnes sa Bohatý stal chudobným kvôli nám… Dnes dostávame dar, o ktorý sme nežiadali… Tento dnešný deň otvoril nebeskú bránu našim modlitbám… Teraz Božská Bytosť vzala na seba pečať človečenstva, aby človečenstvo bolo ozdobené pečaťou Božstva.[23]

191 Podľa liturgických textov je narodenie Dieťaťa „z matky bez otca“[24] naplnením Danielovho proroctva o kameni odlúpenom z vrchu bez zásahu ľudských rúk (porov. Dan 2, 45). Vo vtelení Boží Syn „vyšiel z lona Otca a vo svojom nevýslovnom sebazrieknutí vzal na seba náš nízky stav“[25]. Prostredníctvom najsvätejšej Bohorodičky sa stal tým, čím predtým nebol – človekom. Cirkev takto ospevuje Božiu Matku: „Jasný a duchovný oblak, naplnený nebeským dažďom, sa dnes týči nad zemou, aby ju rosil a zavlažoval.“[26]

192Pri Ježišovom narodení „jar milosti… premáha zimu neviery“[27]. Narodenie je predzvesťou Paschy. Jasle sa chápu ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ je predobrazom uloženia Krista do hrobu. Myrha, ktorú priniesli mágovia, je už pomazaním na budúci pohreb.

193Ako spievame na bohoslužbách sviatku Narodenia Krista, Boh Slovo sa vo Vtelení rozhodol obmedziť v čase – „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijíma počiatok“ – a v priestore – „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“ Kristus prijal poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovyšovania. Keď Panna prijala do svojho lona Božie Slovo, jej lono sa stalo noetickým rajom [noetický, z gréckeho slova nous – myseľ alebo intelekt; v slovenských reáliách sa hovorí o duchovnom raji]. Jej lono sa tak stalo miestom stretnutia Boha a ľudstva. Ovečka-jahnička nosila vo svojom lone veľkého Pastiera; a potom v jaskyni z Panny vyrašil Kristus – Strom života. Múr rozdelenia, ktorý oddeľuje ľudstvo od Boha a zem od neba, je teraz odstránený. Nebo to oznamuje Zemi prostredníctvom „hlasu hviezdy“ a „hviezdneho zástupu“ anjelov. Samotná maštaľ sa stáva kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš je poviazaný v plienkach, aby odpútal ľudstvo z reťazí hriechu. Hoci bolo padlé, kráľovský obraz ľudstva sa teraz obnovuje do svojej plnosti vo vzkriesení.

194V súlade s nariadením rímskeho cisára, aby boli všetci ľudia v ríši zapísaní, sa Jozef, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu, vydáva s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby sa zapísal do súpisu. Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (porov. Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, ktorý vyjde z Betlehema (Mich 5, 1). Poslušný slovu, ktoré vyriekol Pánov anjel, Jozef dáva Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). K novonarodenému Dieťaťu prichádzajú pastieri (porov. Lk 2, 15 – 18) a tiež mágovia z Východu (porov. Mt 2, 1 – 11). Skutočnosť, že mágovia – predstavitelia celého ľudstva – sa klaňajú Kristovi, poukazuje na univerzálny charakter spásy. V Božom Synovi Boh Otec ponúka spásu všetkým národom zeme.

195 Stvorenie radostne víta Boha v tele a prináša dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev; nebesia hviezdu; mágovia zlato, kadidlo a myrhu; pastieri svoj údiv; zem jaskyňu; pustatina jasle; ľudstvo panenskú Matku. Tajomstvo Narodenia Pána, teda vstup Boha do ľudských dejín, trvá dodnes: „Dnes zostupuje Boh na zem, a ľudský rod vystupuje do neba.“[28]

196 V našej tradícii našej Cirkvi sa osobitnou slávnostnosťou vyznačuje predvečer sviatku Narodenia Pána, nazývaný aj Svätý večer (po ukrajinsky Sviat večir). Každá domácnosť sa stáva Betlehemom rodiny: stôl symbolizuje jasle; pod obrus sa dáva slama a na obrus sa kladie prosfora (chlieb na sväté prijímanie), symbol dieťaťa Ježiša. Vedľa prosfory sa položí zapálená svieca, ktorá symbolizuje betlehemskú hviezdu. Pri bezmäsitej večeri sa rodina zhromaždí okolo stola, aby si v modlitbe uctila vteleného Božieho Syna. Veriaci spievajú vianočné koledy. V rámci pohostinnosti otvárajú domácnosti svoje dvere všetkým, ktorí oslavujú narodenie Krista. Vrcholom slávenia sviatku Narodenia Pána je slávnostná bohoslužba, na ktorej sa zídu všetci farníci. Eucharistická večera na božskej liturgii korunuje rodinnú večeru.

Bohozjavenie

197 Krstom Ježiša Krista v Jordáne sa začína verejná služba Spasiteľa (porov. Mt 3; Mk 1). Ján Krstiteľ ukazuje na Krista v Jordáne a označuje ho za „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Počas Ježišovho krstu sa zjavuje Najsvätejšia Trojica: „Zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov.“[29] „Otcov hlas“ je hlas nebeského Otca a „Duch v podobe holubice“ je Svätý Duch, ktorý zostupuje na Krista a zjavuje, že je Boží Syn. Z tohto dôvodu cirkevná tradícia označuje krst Ježiša Krista ako Bohozjavenie (z gréckeho slova Theophaneia).

198 Bohozjavenie pri Jordáne je liturgicky spojené so sviatkom Narodenia Pána. Vo svojom slávení oboch týchto udalostí tradícia Cirkvi zdôrazňuje, že vtelenie a krst Pána sú chvíle, keď sa zjavuje Boh (po grécky theophania). V súlade s textom Veľkého posvätenia vody pri Bohozjavení: „V predchádzajúcom sviatku sme ťa videli ako dieťa a v tomto sviatku ako dokonalého človeka, ktorý sa zjavuje ako náš dokonalý Boh.“ Pri Narodení sa Boh Slovo „narodil“, ale teraz „sa zjavuje v tele ľudskému pokoleniu“. Pri Narodení vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a teraz „svieti“. V liturgickej tradícii Cirkvi sa sviatok Bohozjavenia nazýva aj sviatkom Osvietenia. Stichiry sviatku Bohozjavenia objasňujú väzbu medzi sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia: To, čo ohlásil anjel, teraz ľuďom zvestuje Krstiteľ; preliatie krvi nemluvniatok spôsobilo, že Betlehem sa stal bezdetným, ale vďaka posväteným vodám krstu má teraz Jordán veľa detí. To, čo hviezda zvestovala mágom v Betleheme, teraz zjavuje svetu sám Otec.

199 Boží Syn, „ktorý sa prikrýva svetlom ako rúchom… je dnes prikrytý prúdmi Jordánu“. Kristus sám „nepotrebuje byť nimi očistený, ale očistou, ktorú sám príjme, daruje nás obnovu“[30]. „Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: ‚Ja by som sa mal dať pokrstiť tebe, a ty prichádzaš ku mne?‘ Ježiš mu však povedal: ‚Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé‘“ (Mt 3, 13 – 15). Bohočlovek vstúpi do vôd Jordánu: „Ako človek prišiel, aby bol pokrstený, a Jordán sa ho bál ako Boha a obrátil sa späť. Ako človek sa obnažil a vstúpil do vody a Otec dosvedčil, že je Boh, keď povedal: ‚Toto je môj milovaný Syn.‘“[31]

200Kristus prináša ľudstvu obnovu a na jej vyjadrenie si vyberá vody Jordánu. Vo Svätom písme je voda symbolom živelných síl a smrti a zároveň symbolom očistenia, znovuzrodenia, života a milosti Svätého Ducha. Prostredníctvom vody Boh „utopil hriech… za Noemových dní… [a] Mojžišovou rukou oslobodil hebrejský národ z faraónovho otroctva… [a] ohňom a vodou prostredníctvom Eliáša vyviedol Izrael z bludu Bála. Ponorením do vody (krstom) Kristus zmyje záznam Adamových hriechoch. Vody Jordánu obnovujú celé stvorenie. V Jordáne Kristus „obnovil skrze vodu a Ducha našu prirodzenosť zostarnutú hriechom“[32].

201 „Premenené na vody uzdravenia“, vody Jordánu sa stávajú „prameňom neporušiteľnosti“. Lebo prostredníctvom vody Boh ponúka svetu „spasenie krstom“. Po jeho prijatí sa človek a celé stvorenie napĺňajú „tajomnými prúdmi“. Posvätením človeka sa začína posvätenie a eschatologické (z gréckeho slova eschaton – konečné) premenenie stvorenia.

202V ukrajinskej kresťanskej tradícii je symbolika jordánskej vody úzko spojená so spomienkou na krst Rusi – Ukrajiny veľkokniežaťom Volodymyrom. Rieka Dnipro, v ktorej bol pokrstený kyjevský ľud, sa obrazne nazýva „ukrajinský Jordán“. Na sviatok Bohozjavenia sa na Ukrajine stavia ľadový kríž na znak a pamiatku krstu; počas Veľkého posvätenia vody sa do vody ponára trojsvieca. Posvätenú vodu si veriaci prinášajú domov a napijú sa z nej na začiatku štedrovečernej večere pred sviatkom Bohozjavenia. Posväcujú svoje príbytky a hospodárstva a uchovávajú túto vodu počas celého roka, aby sa z nej mohli napiť a požehnať sa v ťažkých časoch a v chorobe.

---

[1] Porov. Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54: PG 25, 192. [This famous and very recognizable phrase by Athanasius expresses the conviction that God assumed humanity that we might become by grace what God is by nature. Táto slávna a veľmi rozpoznateľná veta od Atanáza vyjadruje presvedčenie, že Boh prijal ľudskú prirodzenosť, aby sme sa my milosťou mohli stať tým, čím je Boh prirodzenosťou.]

[2] Lev Veľký, List 28: Flaviánovi, konštantínopolskému arcibiskupovi,3: PL 54, 764 – 766.

[3] Gregor Teológ, Slovo 38: Na Bohozjavenie či Narodenie Krista, 2 a 13: PG 36, 313 a 325.

[4] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 24: PG 45, 61.

[5] Cyril Alexandrijský, Tretí list proti Nestóriovi, Piata anatéma: PG 76, 165.

[6] Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54:PG 25, 192.

[7] Veľkopôstná trióda, Piata sobota pôstu, Stichira na 140. žalm.

[8] Oktoich, Ôsmy hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá pieseň.

[9] Chalcedónsky koncil, Piate zasadnutie. 

[10] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.

[11] Cyril Alexandrijský, List 39: Jánovi Antiochijskému [Formula zjednotenia]: PG 75, 177.

[12] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958 – 959.

[13] Roman Sladkopevec, Druhý kondák na Narodenie, 3.

[14] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.

[15] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 12: PG 94, 1029.

[16] Minea, Narodenie našej najsvätejšej Vládkyne a Bohorodičky, Márie vždy Panny (8. september), Utiereň, Druhý kánon, Šiesta óda. 

[17] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 3 – 4: PG 7, 958.

[18] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 22, 4: PG 7, 958.

[19] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 1, 3: PG 7, 1122.

[20] Oktoich, Siedmy hlas, Nedeľa, Voskresný bohorodičník.

[21] Ján Damaský, Homília prvá na Narodenie Bohorodičky, 9 a 5: PG 96, 676 a 668.

[22] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár sviatku.

[23] Izák Sýrsky, Homília na Narodenie.

[24] Trebník, Obrad Veľkého požehnania vody na sviatok Bohozjavenia, Druhá modlitba.

[25] Minea,Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Druhý sedalen.

[26] Minea,Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.

[27] Minea, Nedeľa pred Kristovým narodením, Svätých Otcov, Utiereň, Stichira na Chválach.

[28] Minea, Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), Veľké povečerie, Stichira na lítii.

[29] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Tropár.

[30] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Veľké povečerie, Stichira na lítii. 

[31] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.

[32] Trebník, Obrad Veľkého požehnania vody na sviatok Bohozjavenia, Tretia modlitba.

---

Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Ohlasovanie Božieho kráľovstva; Znamenia príchodu Kráľovstva; Kristova Pascha; Pánov vstup do Jeruzalema; Umučenie; Vzkriesenie; Nanebovstúpenie


Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Prisľúbenie príchodu Mesiáša; Protoevanjelium; Zmluva medzi Bohom a ľudstvom; Prisľúbenie Novej zmluvy; Očakávanie Spasiteľa

---