Katechéza pre mládež: Kristova Pascha – umučenie a zmŕtvychvstanie (13)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Katechéza pre mládež: Kristova Pascha – umučenie a vzkriesenie (13)
Vidíme kríže na chrámových kupolách. Vieme, že kríž je kresťanský symbol. Počuli sme, že kríž bol potupným spôsobom popravy zavesením. A preto vraj naozaj nie je na čo byť hrdý. Čo si máme o tom myslieť?
Kríž bol skutočne nástrojom trestu smrti. Nevinný Pán Ježiš bol vystavený strašnému mučeniu a ukrutnej smrti na kríži pre obvinenie, ktoré boli krivé. Nikto sa neospravedlnil Ježišovým blízkym. Obvinenie vznesené proti nemu nebolo stiahnuté. Nikdy nebol zbavený obvinenia. Pre samotného Ježiša neboli dôležité nejaké ospravedlnenia, „prepustenie z väzby“ a „výmena za zločinca Barabáša“.
Podľa svedectva evanjelistov Ježiš odpovedal mlčaním na všetky tie hrôzy súdneho procesu, lži falošných svedkov, znevažovanie jeho ľudskej dôstojnosti. Dokonca aj jeho hlavný sudca Poncius Pilát bol veľmi prekvapený. Dokonca aj po ukrižovaní farizeji, zarytí Kristovi nepriatelia, prinútili Piláta postaviť nepretržitú stráž pri Ježišovom hrobe: „Ten zvodca, ešte kým žil, povedal: ‚Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.‘ Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa“ (Matúš 27, 63 – 64). Iróniou bolo, že farizeji mali pochopiteľný strach. Kristovo utrpenie a smrť paradoxne viedlo k jeho vzkrieseniu. Na tretí deň po smrti na kríži bol Kristus vzkriesený a následkom toho sa jeho kríž stal znakom spásy pre kresťanov.
A tak sa kríž stal nástrojom víťazstva nad smrťou?
Bezpochyby. Vo svetle Kristovho vzkriesenia sa ukázalo, že dokonca aj ľudská smrť v tomto svete má relatívny, prechodný či paschálny charakter. V podstate samotné slovo „pascha“ znamená „prechod“. A okrem toho, každoročným slávením Paschy si pripomíname neoddeliteľne prepojené utrpenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Preto každý obraz ukrižovaného Ježiša svedčí o Kristovej Pasche. Kríž je to, čo môžeme vidieť a čo nás začleňuje do zázraku vzkriesenia z mŕtvych, ktorý naše oči nedokážu vidieť.
Pod paschou sa zvyčajne rozumie košík s jedlom. A aký je hlbší význam tohto sviatku?
To, čo sa stalo Ježišovi Kristovi, nie je len historická skutočnosť. V tejto udalosti Kristus dosvedčil svoju poslušnosť Otcovi až na smrť a prijal všetko, „celú času“, ktorú mu Otec dal vypiť. Boží Syn prijal ľudské telo a s ním aj celý pozemský údel, aby mohol súcitiť s našimi slabosťami vo všetkých veciach. On sám, bezhriešny, vzal na seba ako obetný Baránok hriech sveta, aby na kríži zničil tento hriech. Obetoval svoj život za nás hriešnikov, pretože podľa jeho slov „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Ján 15, 13).
Boží Syn prijal ľudské telo, aby našiel smrť v tomto tele a zneškodnil ju. Dovolil ľuďom, aby ho zviazali v Getsemanskej záhrade, potom zbičovali, dali mu na hlavu tŕňovú korunu a ukrižovali ho na kríži.
Slovami proroka Izaiáša: „Vskutku on niesol naše choroby… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti… a jeho ranami sme uzdravení“ (Izaiáš 53, 4 – 5).
Nesmiernosť Božej lásky na kríži po stretnutí s odpornou povahou hriechu sveta neustúpila pred hriechom, ale premohla ho.
Hriech, ktorý zapríčinil smrť, bol vyčerpaný a láska, ktorá prijala smrť, zostala. Preto na kríži nie smrť pohltila život, ale život pohltil smrť a nakoniec ju premohol vzkriesením. Kristova smrť sa stala Paschou (prechodom) do života. Kristova smrť a vzkriesenie sú neoddeliteľne prepojené, to preto spievame: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“
A prečo si každoročne pripomíname udalosť Paschy?
Nielenže si ju pripomíname, ale sa aj stávame účastnými na nej. Kristovo vzkriesenie je totiž odpoveďou na otázku, čo sa s nami stane po smrti. Ježiš Kristus je jedinečným svedkom, ktorý sa po svojej smrti ocitol na „druhom svete“, na tretí deň sa odtiaľ vrátil a vyhlásil, že po smrti existuje život. A že to nie je túžba, ani fantázia, ani ilúzia, ale skutočnosť: On „skutočne vstal z mŕtvych!“
Ak berieme do úvahy túto skutočnosť, tak všetky choroby, utrpenie a dokonca aj samotná smrť nadobúdajú paschálny význam. Už sa ich nemôžeme báť. Nádej a radosť z Kristovho vzkriesenia teraz liečia smútok a depresiu zapríčinenú smrťou. Chýba nám radosť, keď sme ešte neprijali pravdu o Kristovom vzkriesení. A tak slávením Paschy rastieme v radosti z Paschy.
| Ježiš bol nevinne odsúdený na ukrižovanie. Dobrovoľne prijal toto odsúdenie, poníženie a dokonca aj samotnú smrť. Jeho smrť však nebola koncom, ale cestou k jeho vzkrieseniu. Z tohto dôvodu sa Pánov kríž stal znakom víťazstva nad smrťou a hriechom, znakom našej spásy. Kristus ako veľkonočný Baránok vzal na seba hriech a premohol ho odpustením. |
Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Kristova Pascha (Prechod)
215 Slovo Pascha je odvodené od hebrejského slova Pesach a znamená prejsť popri, prejsť cez. Paschou Ježiša Krista je jeho prechod cez utrpenie a smrť do jeho oslávenia vzkriesením a nanebovstúpením. V najhlbšom zmysle je Paschou (Prechodom) sám Kristus (porov. 1 Kor 5, 6 – 8), pretože prechod zo smrti do života sa uskutočnil v ňom: „Pascha, Pánova Pascha, lebo zo smrti k života a zo zeme do nebies vyviedol nás Kristus Boh.“[1] Bez neho by bolo márne všetko úsilie ľudského rodu oslobodiť sa od otroctva hriechu a smrti.
216 V Starom zákone slávenie Pesachu pripomínalo vyslobodenie Božieho ľudu z egyptského otroctva. Keď faraón odmietol prepustiť ľud, anjel smrti vzal život egyptským prvorodeným. Prešiel popri izraelských domoch, ktorých dverné veraje boli na Mojžišov príkaz pomazané krvou obetovaného baránka, aby nezomrelo nijaké prvorodené hebrejské dieťa (porov. Ex 12, 12 – 13). Pri slávení Pesachu si Židia pripomínali aj prechod cez Červené more, keď Pán Boh zachránil izraelský ľud pred faraónovým vojskom (porov. Ex 14).
217 Starozákonný Pesach bol predobrazom Kristovej Paschy. Pripravoval Boží ľud na konečné vyslobodenie a spásu v Božom kráľovstve: Kristus – Boží Baránok – svojou krvou (porov. 1 Pt 1, 19) vyviedol ľudský rod v exode z otroctva hriechu a nadvlády smrti a priviedol nás ku vzkrieseniu a večnému životu.
218 Kristus, naša Pascha, vzal na seba hriech sveta, utrpenie a smrť: „Aké utrpenie prijal pre naše dobro? Bolo to utrpenie lásky. Láska je trpezlivá.“[2] Kristova Pascha je zjavením Božej lásky: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1). Pán dobrovoľne prijal svoju smrť: „Ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10, 17 – 18). Kristus sa obetoval za nás „ako kňaz a zároveň ako Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“[3]. Kristus premohol smrťou svojím vzkriesením, lebo Boh nedopustil, aby jeho „svätý videl porušenie“ (Ž 15 [16], 10). Na základe Kristovho vzkriesenia sa Kristova smrť stala naším prechodom do nového života.
219 „Posledný nepriateľ – smrť“ (porov. 1 Kor 15, 26), proti ktorej bol ľudský rod bezmocný, je teraz zničená Kristovou Paschou. „My síce zomierame, ale nezostávame v smrti, čo znamená vôbec nezomierať. Lebo tyrania smrti a skutočne smrť je vtedy, keď tomu, ktorý zomrie, už nie je dovolený návrat do života. Ale keď po smrti nasleduje život, a to lepší život, to nie je smrť, ale spánok.“[4] Kristovo vzkriesenie je jedinečná a neopakovateľná historická udalosť a základ kresťanskej viery. „Ak nebol Kristus vzkriesený…, márna je vaša viera“ (1 Kor 15, 14). Viera v zmŕtvychvstalého Krista je začiatkom našej Paschy.
220 Každoročne počas obdobia Veľkého pôstu sa kresťania pripravujú na slávenie svätej Paschy. Pôstne obdobie trvá štyridsať dní na obraz štyridsaťročného putovania Božieho ľudu do prisľúbenej zeme a štyridsaťdňového pôstu Krista na púšti. Vychovávaním kresťana k zdržanlivosti od hriechu pôstne obdobie vedie k vnútornej slobode a pravej radosti. Počas pôstneho obdobia Cirkev liturgicky sprevádza kresťanov hymnami z Veľkopôstnej triódy, ktoré poukazujú na hlbší zmysel a účel pôstneho obdobie – zmierenie s Bohom a blížnym, službu Bohu a druhým ľuďom.
Pánov vstup do Jeruzalema
221 Cirkev začína sláviť Kristovo vzkriesenie ako víťazstvo nad smrťou slávením pamiatky Lazárovho vzkriesenia, počas ktorého sa Ježiš zjavil ako „vzkriesenie a život“. „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Lazárovou sobotou sa začína Kvetná trióda. Lazárova sobota uvádza do Veľkého týždňa, ktorý prináša dobrú zvesť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou svojím umučením a krížom. Znamením bezprostredne blízkeho víťazstva je vstup Krista, Bohočloveka, do Jeruzalema. „Ako človek plakal za Lazárom a ako Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Ako človek sedel na osliatku a ako Bohu mu prevolávali: ‚Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom‘.“[5]
222 V liturgických hymnoch Kvetnej nedele, ktorá je známa aj ako Palmová nedeľa, spievame o jeruzalemských deťoch, ktoré vítali Krista ako Kráľa, hoci farizeji a zákonníci ho odmietali prijať: „Zlé a cudzoložné pokolenie, prečo si tak neveriacky zaobchádzali so svojím Pánom?… Prečo ste odmietli prorokove slová, ktoré ho oznamujú? Vaše vlastné deti dnes spievali na vašu hanbu: ‚Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!‘“[6] Tak ako ľud vítal Krista ratolesťami zo stromov, tak aj kresťania vítajú Krista „palmami čnostnosti“[7], keď nastupuje na svoje dobrovoľné umučenie. Tí, ktorí si neosvojili čnosti a odmietli Krista, sú prirovnávaní k neplodnému figovníku: „Hoci Áronova palica bola vyschnutá a odumretá, premenila sa na zelenú ratolesť vydávajúcu listy, ale toto zhromaždenie nerešpektujúce zákon sa zmenilo na neplodný figovník.“[8]
223 Liturgické texty Veľkého týždňa nám prezentujú príklad kajúcej ženy, ktorá drahým olejom pomazala Spasiteľove nohy (porov. Mt 26, 6 – 16; Lk 7, 36 – 50). Keď kajúca neviestka „uznala Kristovo božstvo“, dostala od neho odpustenie svojich hriechov a pohýna nás k pokániu: „Prijmi prúd mojich sĺz, ty, ktorý z oblakov čerpáš vody mora. Nakloň sa k stonaniu môjho srdca, ty, ktorý si svojím nevýslovným sebazrieknutím naklonil nebesia. Budem bozkávať tvoje najčistejšie nohy a utierať ich vlasmi svojej hlavy.“[9] Ježiša pozval farizej, ale požehnanie dostala neviestka: „Ježišu, životodarný Chlieb, jedol si s farizejom Šimonom, aby neviestka vyliatím oleja na tvoju hlavu mohla získať tvoju milosť, ktorá je neoceniteľná.“[10]
224 Dobrý skutok neviestky roznietil Judášovu žiarlivosť a podnietil ho k zrade. „Ó, Judášova bieda! Videl, ako neviestka bozkáva tvoje nohy, a ľstivo zosnoval plán, že ťa zradí bozkom. Ona si rozpustila vlasy a jeho spútala ako väzňa zúrivosť…, lebo závisť si nevie vybrať svoj prospech.“[11] Napriek tomu Ježiš robil všetko pre Judášovu záchranu: Umyl mu nohy a počas Tajomnej večere mu ponúkol chlieb. „Ó, nevýslovné sebaponíženie!… Ó, Spasiteľu, ty, ktorý si oheň, umyl si nohy svojmu zradcovi, a keď si ho umýval, nespálil si ho…, ale dal si mu Chlieb pri večeri.“[12]
Umučenie
225 V Starom zákone prorok Izaiáš vydal svedectvo o utrpení Božieho služobníka, ktoré Cirkev rozpoznala ako Kristovo utrpenie:
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti a na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril ústa (Iz 53, 3 – 7).
226 Sám Ježiš predpovedal svoje budúce umučenie: „Splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka. Vydajú ho pohanom, vysmejú, potupia a opľujú, zbičujú ho a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 31 – 33). Kristus dobrovoľne prijal utrpenie a smrť, aby premohol smrť. „To nie smrť prijala život, ale Život prijal smrť.“[13]
227 Vo svojej liturgickej tradícii rôznymi obrazmi, ktoré sú prezentované stichirami umučenia, cirkev nábožne ospevuje spásonosné utrpenie Božieho Syna. Tým, že dovolil, aby ho spútali v Getsemanskej záhrade, Kristus rozviazal reťaze hriechu praotca Adama. Kristus prijal rozsudok smrti, aby ponúkol odpustenie hriechov. Trstinou, ktorá je žezlom hanby, Kristus zapísal ľudí do Knihy života. Vyzlečením jeho rúcha na Golgote Kristus strhol z ľudského hriechu pokrývku pokrytectva. Tým, že dovolil, aby ho pribili na kríž, ukončil Adamovu túžbu po zakázanom ovocí. Písomný záznam o hriechoch ľudstva je pribitý na kríži a stotníkova kopija roztrhla naše dlhové záväzky. Strom kríža, nástroj smrti, sa stal stromom života. Kristovo telo, vyzdvihnuté na kríž, sa stalo majákom svetla, ktoré zažal Boh s cieľom nájsť stratenú drachmu – hriešnika. Kristove ramená rozprestreté na kríži sa stali Božím objatím a požehnaním pre všetkých ľudí. Miesto ukrižovania sa stalo rajom, pretože strom kríža vydal výhonok života – Krista. Zosnul na kríži a bol prebodnutý kopijou. A z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda. Krvou vykúpil všetky národy a vodou ich očistil. On, ktorý zomrel pre hlad hriešnosti, živí ľudský rod telom, ktoré je mäsom z jeho vlastného mäsa.
Vzkriesenie
228 Keď Kristus predpovedal svoju smrť, zároveň ohlásil svoje vzkriesenie z mŕtvych. Za znamenie svojho vzkriesenia označil trojdňový pobyt proroka Jonáša v bruchu veľryby (porov. Mt 12, 40). Kristus bude „tretieho dňa vzkriesený podľa Písem“ (1 Kor 15, 4): „Zbičujú ho [Syna človeka] a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 33). Kristus prirovnal svoju smrť a vzkriesenie k zničeniu a obnoveniu jeruzalemského chrámu: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím… Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19. 21).
229 Zázračným vzkriesením Jairovej dcéry (porov. Lk 8, 41 – 42, 49 – 56), vzkriesením syna vdovy v Naime (porov. Lk 7, 11 – 16) a vzkriesením svojho priateľa Lazára (porov. Jn 11, 1 – 57) Kristus postupne pripravoval apoštolov na jeho vlastné vzkriesenie. Kristus označil ľudskú smrť za spánok: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí“ (Mt 9, 24). Smrť nie je koncom života, ale zosnutím; človek nie je mŕtvy, ale zaspal. Aj cirkev označuje Kristovu smrť takto: „V tele si zosnul ako obyčajný smrteľník.“[14] Svätý Ján Damaský odhaľuje význam Kristovej smrti: „Hoci zomrel ako človek a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, predsa len jeho božstvo zostalo neoddeliteľné od oboch, tým chcem povedať, že bolo neoddeliteľné od jeho duše i tela.“[15] Kristova smrť je životodarná: samotný Kristus dovolil smrti držať ho, aby ju mohol nakoniec premôcť a darovať nový život.
230 Pomocou smrti na kríži Kristus zostúpil do podsvetia (hádesu), ktoré je miestom mŕtvych. V Kristovom zostúpení do podsvetia cirkev ospevuje moc Kristovho vzkriesenia: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 55). Ikona Kristovho zostúpenia do podsvetia zobrazuje Krista v žiarivom odeve nového stvorenia. Svetlom odetý Kristus rozohnal šero smrti, rozptýlil temnotu podsvetia, aby našiel Adama a Evu. Spolu s Adamom Kristus vyviedol z tieňa smrti tých, ktorí ho očakávali, starozákonných spravodlivých.
231 Zostúpenie Krista do podsvetia sa zavŕšilo spásu celého sveta, „neba, zeme i sveta pod zemou“[16]. Svojím vtelením Boh zostúpil z neba na zem a skrze smrť ďalej do samotných hlbín podsvetia, aby všetko naplnil sebou samým. „V hrobe si bol telesne, v podsvetí s dušou, veď si Boh, v raji so zločincom a na prestole si bol s Otcom a Duchom, všetko naplňujúci, neobsiahnuteľný Kriste.“[17] Kristus – Bohočlovek sa smrťou a zostúpením do podsvetia zjavil ako vzkriesenie a život: prebudil Adama zo spánku hriechu a vyviedol ho do raja. A tak ten, „kto chápe tajomstvo kríža a pochovania, chápe vnútornú podstatu stvorených vecí, zatiaľ čo ten, kto je zasvätený do nevýslovnej moci Kristovho vzkriesenia, chápe účel, pre ktorý Boh najskôr všetko ustanovil“[18].
232 V liturgických stichirách cirkev ospevuje Kristov hrob, zapečatený a strážený vojakmi, ako pokladnicu, do ktorej bol uložený pravý poklad – Kristus. Kristus, ktorý je Slnko spravodlivosti, zostúpil do hrobu, aby z neho vyšiel – aby vstal z mŕtvych. Tak ako Kristus pri vtelení vyšiel z lona Márie, tak pri vzkriesení vyšiel z lona zeme. Zostúpil do zeme ako Adam – prach zeme, ale vyšiel z nej, lebo ako Nepominuteľný sa do prachu nevrátil. „Hrob ho prijal, ale nemohol držať Slovo v zajatí.“ A tak sa znamenie smrti stalo prameňom Kristovho vzkriesenia. „Ako človek bol uložený do hrobu a ako Boh zničil podsvetie a oslobodil duše. Ako človek bol zapečatený v hrobe a ako Boh vyšiel von, pričom pečate zanechal neporušené.“[19]Prázdny hrob zvestoval radostnú zvesť o Kristovom vzkriesení: „Povedzte nám, neveriaci, kde je ten, ktorého ste uložili do hrobu a zapečatili kameňom? Vydajte nám jeho telo, vy popierači života. Vydajte nám pochovaného, alebo uverte v Kristovo vzkriesenie!“[20]
233 Anjeli zvestovali ženám myronosičkám: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24, 5 – 6). Kristovo vzkriesenie z mŕtvych je víťazstvom nad telesnou pominuteľnosťou: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9). Vzkriesené Kristovo telo je nové a oslávené, oslobodené od pozemských časových a priestorových obmedzení. Práve preto je Kristovo vzkriesenie zjavením Božieho nového stvorenia. V nedeľu, ktorá je prvým dňom po sobote, Cirkev oslavuje Kristovo vzkriesenie ako prvý deň nového stvorenia.
234 Kristovo vzkriesenie je zárukou nášho vlastného vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 20 – 22). Viera Cirkvi je úplne založená na Kristovom vzkriesení: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení“ (1 Kor 15, 17 – 18). „Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnulí, skrze Ježiša privedie s ním“ (1 Sol 4, 14).
235 Pri bohoslužbách Veľkého piatka si cirkev uctieva plaštenicu ako znak Kristovej smrti. Bohoslužba Jeruzalemskej utierne (utierne Veľkej soboty) sa koná pred plaštenicou. Hymnografia oplakáva toho, ktorý zomrel v nádeji na nadchádzajúce vzkriesenie: „Neroň slzy nado mnou, Matka…, lebo ja vstanem z mŕtvych.“ Počas Paschálnej polnočnice sa plaštenica prenesie z Pánovho hrobu na oltár vo svätyni. Veriaci vyjdú z chrámu so zapálenými sviecami a trikrát obídu chrám v procesii. Pred chrámovými dverami sa zaspieva paschálny tropár: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Následne kňaz otvorí chrámové dvere, na ktoré zaklopal svojím ručným krížom. Veriaci vojdú do chrámu, oslavujú zmŕtvychvstalého Krista a ako ženy myronosičky v paschálne ráno – prvé svedkyne Kristovo vzkriesenia – prinášajú celému svetu radostnú zvesť o Kristovom vzkriesení: „Toto je deň Kristovho vzkriesenia. Nechajme sa osvietiť týmto sviatkom. Objímme sa navzájom. Nazvime bratmi a sestrami aj tých, ktorí nás nenávidia, a odpusťme všetkým pre Kristovo zmŕtvychvstanie a tak volajme: Kristus vstal z mŕtvych!“[21]
Zdroj: Christ – our Pascha Preložil o. Ján Krupa
[1] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Prvá pieseň, Irmos.
[2] Origenes, Komentár k Ezechielovi, 6, 6: PG 13, 714.
[3] Gregor Nysský, Reč 1: Na Svätú Paschu, 1: PG 46, 612.
[4] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom, Homília 17, 2: PG 63, 129.
[5] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
[6] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Večiereň, Stichira na stichovnách.
[7] Porov. Veľkopôstna trióda, Šiesty týždeň pôstu, Pondelok, Utiereň, Prvý a druhý sedalen.
[8] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Povečerie, Kánon, Deviata pieseň.
[9] Kvetná trióda, Veľká streda, Utiereň, Stichira na stichovnách.
[10] Kvetná trióda, Veľký utorok, Veľké povečerie, Kánon, Deviata pieseň.
[11] Kvetná trióda, Veľký a svätý štvrtok, Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[12] Kvetná trióda, Veľký a svätý piatok, Povečerie, Kánon, Ôsma pieseň.
[13] Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 12, 10 – 11: PL 35, 1489 – 1490.
[14] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Exapostilarion.
[15] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 27: PG 94, 1097.
[16] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Tretia óda.
[17] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba pri veľkom okiadzaní.
[18] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, I, 66: PG 90, 1107.
[19] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň zákone a milosti, 26.
[20] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[21] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Stichira Paschy.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Katechéza pre mládež: Kristovo nanebovstúpenie a druhý príchod (14)Katechéza pre mládež: Verejné hlásanie Božieho kráľovstva – slová a skutky Ježiša Krista (12)
