Zosnutie presvätej Bohorodičky
Čoraz viac byzantských cirkví slávi sviatok Zosnutia presvätej Bohorodičky konaním obradu jej pochovania. Toto slávenie k nám prišlo z Jeruzalemského patriarchátu. Jeruzalem je tradične považovaný za miesto smrti a pochovania Bohorodičky.
Dňa 14. augusta ráno vyrazí z patriarchálnej katedrály procesia s ikonou Zosnutia a plaštenicou Bohorodičky. Tento sprievod smeruje zo Starého mesta cez údolie Kedron do Getsemanskej záhrady k hrobu presvätej Bohorodičky. Tam ľudia, prechádzajúc popod ikonu, vstupujú do chrámu, kde bola vystavená k verejnému ucteniu pohrebná plaštenica Bohorodičky. V deň odovzdania sviatku Zosnutia, 23. augusta, sa koná procesia s ikonou Zosnutia a plaštenicou Bohorodičky späť do patriarchálnej katedrály.
Hrob Panny Márie
Nevieme, kedy sa miesto hrobu Panny Márie v Getsemani na úpätí Olivovej hory stalo miestom kresťanskej zbožnosti. Niektorí tvrdia, že prvý chrám tam postavila svätá Helena vo štvrtom storočí. V piatom storočí tam už jednoznačne stál chrám. Je dobre zdokumentované, že prvý jeruzalemský patriarcha svätý Juvenál vzal z tejto svätyne závoj Bohorodičky a poslal ho cisárovnej Pulchérii, ktorá ho po Chalcedónskom koncile (r. 451) požiadala o „relikvie“ Panny Márie. Patriarcha odpovedal: „Tri dni po zosnutí Panny Márie bolo jej telo vzaté do neba a hrob v Getsemanskej záhrade má len jej závoj.“ Patriarcha potom poslal túto relikviu do Konštantínopolu, kde ju uložili v chráme Bohorodičky v mestskej štvrti Blachernae.
Na mieste hrobu Panny Márie dal byzantský cisár Maurícius v roku 582 postaviť chrám. Tento chrám bol zničený počas perzskej invázie v roku 614, ale čoskoro potom ho obnovili. Počas križiackych výprav bol opäť zničený a zostala z neho len krypta – aktuálne miesto hrobky – a schody, ktoré k nej zostupovali. Dnes chrám s kryptou spoločne obsluhujú Jeruzalemský grécko-pravoslávny patriarchát a Arménsky apoštolský patriarchát. V chráme sa nachádzajú aj kaplnky, ktoré používajú ortodoxní Kopti a Sýrčania.
Obrad pochovania
Prvá zmienka o konaní obradu pochovania mimo Jeruzalema pochádza z 15. storočia. V Rusku boli rektori mariánskych chrámov povzbudzovaní, aby na solei nainštalovali hrob alebo katafalk pre ikonu Zosnutia. Pred týmto hrobom sa potom slúžila utiereň.
V 15. storočí boli v Jeruzaleme zložené náreky pre Kristovo pochovanie. Dnes sa spievajú v rámci utierne Veľkej soboty, ktorá patrí medzi najobľúbenejšie momenty v obradoch Veľkého týždňa v gréckych a blízkovýchodných cirkvách. Vďaka interakcii Grékov a Talianov v tomto období sa často stretávame s obradom pochovania Krista, obsahujúcim aj grécke melódie nárekov, ktorý používajú aj talianski a španielski rímskokatolíci.
Približne o sto rokov neskôr, v roku 1541, grécky metropolita Starého Patrasu v západnom Grécku Dionýz zostavil obrad pre pochovanie Bohorodičky podľa vzoru obradu pre pochovanie Krista. Práve tento obrad sa dnes rozšíril po celom byzantskom svete.
Spočiatku sa v tomto obrade používala najmä ikona Zosnutia, podobne ako v Jeruzaleme. Keď sa pochovanie Bohorodičky začalo sláviť ako napodobenina Kristovho pochovania, začala sa používať plaštenica Bohorodičky.
Prechod cez smrť k životu
Niektorí ľudia majú pocit, že toto napodobňovanie Kristovho pohrebu odvádza ľudí od chápania Paschy – smrti a zmŕtvychvstania Spasiteľa ako vrcholnej udalosti svetových dejín. Panna Mária koniec koncov nevstala z mŕtvych ako Kristus, žila a zomrela čisto ľudským, hoci nepoškvrneným spôsobom.
Keďže v Novom zákone nie je žiadna zmienka o smrti Panny Márie, niektorí kresťania začali veriť, že Mária vôbec nezomrela, ale bola prenesená do slávy bez toho, aby bola vystavená smrti. Neexistujú dôkazy ani tradícia, že by sa toto verilo na kresťanskom Východe. Bohorodička zomrela z nevyhnutnosti svojej ľudskej prirodzenosti, ktorá je neoddeliteľne spätá s porušenosťou tohto sveta. Rovnako ako my bola Bohorodička smrteľná. Na rozdiel od nás ju jej prirodzená smrteľnosť neviedla k hriechu (duchovnej smrti).
Cirkev verí, že Mária zomrela ako všetci ľudia, ale bolo jej dopriate, aby teraz vo svojom tele vstúpila do oslávenia, ktoré očakáva všetkých svätých v živote budúceho veku. Bohorodička sa tak stala znamením, ktoré potvrdzuje, že Kristova smrť a zmŕtvychvstanie skutočne uskutočnili pre celé ľudstvo, a nie iba Krista, zničenie podsvetia (hádu) a porážku smrti. Zosnutie Bohorodičky ukazuje skutočnosť premeny smrti z desivého nepriateľa na radostný prechod do života.
Zosnutie Bohorodičky poukazuje nielen na Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, ale aj na to, čo má prísť: všetci, ktorí sú v Kristovi, budú mať vo vzkriesenom tele účasť na živote anjelov. Ako povedal otec Alexander Schmemann, „Mária nie je veľkou výnimkou“, skôr je veľkým príkladom, ktorý nám bol daný ako svedectvo o tom, čo je zamýšľané pre nás všetkých. Ako hovoríme vo vyznaní viery: „A očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“ Sviatok Zosnutia presvätej Bohorodičky nám dáva nahliadnuť, čo by to mohlo byť.
Náreky pri hrobe Bohorodičky (tretia stasis)
Každá generácia
prichádza k tvojmu hrobu a prináša
svoj žalospev, Panna.
Celé stvorenie
prichádza k hrobu a prináša
rozlúčkový hymnus našej Vládkyni.
Kristovi svätí učeníci
sa skláňajú pred telom
Márie, Matky môjho Boha.
Rády anjelov
a archanjelov
neviditeľne ospevujú jej prítomnosť.
Zbožné ženy
s apoštolmi
teraz hlasno nariekajú.
Tá, ktorá bola v Káne
pri svadbe,
bola povolaná s apoštolmi.
Vládca teraz zostupuje
do Getsemani
s nespočetnými nebeskými zástupmi.
Poďme rýchlo von
na stretnutie s Pánom Ježišom,
ktorý opäť prichádza medzi nás.
Buďme pozorní,
Boh teraz hovorí
so svojou prečistou Matkou:
„Hľa, teraz tvoj Syn
prichádza, aby ťa priniesol
do svojho domova v nebesiach.
Príď, Matka moja,
príď do božskej radosti
a vstúp do kráľovstva.“
„Čo ti prinesiem,
Syn môj, Bohočlovek“
zavolala dievčina na Vládcu.
„Čo ti prinesiem,
Bože môj v nebi,
okrem mojej duše a tela.
Otca oslavujem,
Synovi spievam hymnus,
Svätému Duchu sa klaniam.“
Zdroj: https://melkite.org/faith/the-dormition-of-the-theotokos-august-15 Preložil o. Ján Krupa
Predchodca v podsvetí (29. august)Pôst Bohorodičky
