Jeden Boh, Jeden vo Svätej Trojici

od autora: Ján Krupa · 9 januára, 2023

V práve slávených sviatkoch sa tropár začína slovami: „Pri tvojom krste v Jordáne zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica.“

Existujú tri veľké svetové náboženstvá, ktoré veria v jedného a toho istého Boha: judaizmus, kresťanstvo a islam.

Tieto vierovyznania veria v Boha, ktorý vyzval Abraháma: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gen 12, 1) a Abrahám „uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gen 15, 6).

Hoci každé z týchto troch vierovyznaní verí v Boha Abraháma, môžu mať odlišné predstavy o Bohu. Úprimne povedané, problémom obvykle nie je viera v Boha, ale predstavy, ktoré sa o ňom snažíme vytvoriť v rámci našej ľudskej obmedzenosti. Je tiež pravdepodobné, domnievam sa, že medzi miliardami ľudí, ktorí neveria v Boha Abraháma, je viac viery v jedného Boha než v mnohých bohov.

V kresťanskom vierovyznaní, v Abrahámovom odkaze, je aj presvedčenie, že Boh ako Trojica bol zjavený aj Abrahámovi. „A znova sa mu [Abrahámovi] zjavil Pán pri terebintoch Mamreho, keď za najväčšej horúčavy dňa sedel pri vchode do stanu. Keď zdvihol oči, videl neďaleko seba stáť troch mužov. Len čo ich zbadal, utekal im od vchodu svojho stanu v ústrety, poklonil sa až k zemi“ (Gen 18, 2).

Židia a moslimovia si týchto troch mužov vysvetľujú ako „anjelov“, „Božích poslov“. Kresťania si to vysvetľujú ako zjavenie Trojice, a preto jedinou povolenou ikonou Trojice je ikona troch mužov, ktorí sa zjavili Abrahámovi (najvýznamnejšia je Trojica od sv. Andreja Rubľova). V Starom zákone zakaždým, keď sa zjavia anjeli, existuje určitá nejednoznačnosť, či ide o „anjelov“ ako takých, alebo o Božiu prítomnosť (hebr. „šekina“).

V evanjeliách je viera v Trojicu veľmi jasná. Niekedy sa ľudia pozerajú na evanjeliá len povrchne a hovoria, že zo štyroch evanjelií len svätý Ján jasne učí, že Ježiš je Boh. Ján však neopakuje príbeh o Ježišovom krste ani príbeh o Ježišovom premenení. Matúš, Marek a Lukáš majú oba tieto príbehy, ktoré jasne zjavujú Ježiša ako jediného Božieho Syna. Pri jeho krste v Jordáne počuť Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17) a Duch zostupuje v podobe holubice. Preto na ikonách krstu nášho Pána môže byť Duch zobrazený ako holubica.

Na vrchu Tábor, keď sa zjavila Ježišova sláva, Otcov hlas opäť hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17, 5) a Duch sa zjavuje v podobe oblaku, pretože oblak viedol vyvolený ľud cez púšť do zasľúbenej zeme. Jánovo evanjelium síce neobsahuje opis krstu ani premenenia, ale je v ňom prítomná tá istá skutočnosť. Pred svojím umučením, v prítomnosti zástupu, Ježiš zvolá: „Otče, osláv svoje meno! A z neba zaznel hlas: ‚Už som oslávil a ešte oslávim‘“ (Jn 12, 28).

Ježiš nám sľubuje aj ďalšieho Obhajcu, Svätého Ducha: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13). Práve v kresťanských evanjeliách teda nachádzame definitívne potvrdenie viery v jedného Boha, v jednotu vo Svätej Trojici, do ktorej sme pokrstení podľa Pánovho príkazu: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19).

Je nesporné, že táto zjavená predstava o Bohu ako Trojici je bodom rozporu medzi kresťanmi na jednej strane a židmi a moslimami na strane druhej. Kresťania sa považujú za prísnych monoteistov a prijímajú židovskú formuláciu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5). Kresťanské vyznanie viery sa začína slovami: „Verím v jedného Boha.“ Pre židov a moslimov je však ťažké prijať, keď kresťania hovoria, že jediný Boh je Otec, Syn a Duch.

Možno najväčším učiteľom o Trojici bol svätý Gregor Teológ, ktorý povedal: „Len čo si predstavím jedného, osvieti ma nádhera troch; len čo ich rozlíšim, som prenesený späť k jednému“ (Homília 40. 41).

Domnievam sa, že viera v Trojicu nás vedie k silnejšej viere v Boha ako jedného. Tajomstvo Božieho Syna a Slova, ktoré prijalo ľudskú prirodzenosť, je presným stredobodom nášho vzťahu s Bohom. Príbeh o stvorení v knihe Genezis nám hovorí Božími slovami: „Potom Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gen 1, 26). Stvoril nás, aby sme boli spoločenstvom, pretože jeden Boh, jediný Boh je spoločenstvom osôb (po grécky hypostáz).

Pre žida a moslima je spoločenstvo medzi ľuďmi milostivým Božím darom v záujme mieru a jednoty. Pre kresťana je to spôsob, ako sa pripodobniť Bohu, ako sa modlil Ježiš: „Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 20 – 21). Popieračom Trojice sa môže zdať, že je ľahké vyvrátiť túto vieru, ale skutočnosť je taká, že len vo viere v Boha ako jedného v Trojici je možné nájsť zjednotenie v Bohu pre nás a jednotu medzi nami navzájom, lebo len takto sa môžeme stať „podobnými Bohu“.

Článok Davida Petrasa bol pôvodne publikovaný v The Byzantine catholic world. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa