Život a bohoslužba: Božská liturgia – Počiatky božskej liturgie; Momenty v liturgii
„Jasaj Bohu, celá zem;
hrajte a spievajte na slávu jeho mena,
vzdávajte mu chválu.
Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela.
Pre tvoju nesmiernu moc budú sa ti líškať
tvoji nepriatelia.
Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva,
nech ospevuje tvoje meno“(Žalm 66).
Noví kresťania v Korinte boli horliví v praktizovaní svojej viery. Ich zhromaždenia boli živé: každý mal nejaké proroctvo, o ktoré sa mohol podeliť, pieseň, ktorú mohol zaspievať, posolstvo, ktoré mohol odovzdať. Mali však málo zmyslu pre to, ako by malo byť spoločenstvo stmelené. Delili sa o Eucharistiu, ale nechceli sa navzájom deliť o občerstvenie, ktoré priniesli! Prehliadali hlavný bod v tejto skúsenosti a svätý Pavol ich nešetril slovami:
„Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú“ (1 Kor 11, 27 – 30).
„Rozoznávanie tela“ je teda kľúčové pre plnú a vedomú účasť na živote Cirkvi. S rastúcim pochopením Eucharistie sa bude prehlbovať aj naše povedomie o tom, čo znamená byť Cirkvou, a s hlbším pochopením Cirkvi sa budú zvyšovať aj naše očakávania, čím by pre nás Eucharistia mala byť.
Božská liturgia je najčastejšie slávenou liturgickou službou vo väčšine našich farností. Možno poznáme jej priebeh alebo vonkajšie formy, ale práve znalosť obradu nám môže stáť v ceste pri rozoznávaná Pánovho tela. Na mnohých miestach sa napríklad božská liturgia slúži na vyzdvihnutie profesných alebo klubových stretnutí. Koná sa na oslavu svetských sviatkov, na uctenie pamiatky blízkych, na spestrenie promócií a dokonca aj na „požehnanie“ politických zhromaždení! Vo väčšine takýchto okolností sa stráca pravé zameranie božskej liturgie. Eucharistia sa stáva akousi súkromnou záležitosťou, ktorá sa orientuje na aktuálnu udalosť v živote sláviacej skupiny alebo dokonca len na to, aby im poskytla pohodlný spôsob, ako si splniť svoju „povinnosť“ uctievať Boha uprostred naliehavejšej udalosti.
Pravé zameranie božskej liturgie je úplne iné. Nie je ničím iným ako oslavou novej zmluvy, ktorú s nami náš Boh uzavrel v Ježišovi Kristovi. Je to náš vstup do tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, jeho fyzického oslávenia na nebesiach a jeho druhého príchodu, ktorý očakávame. Ako taká je ústredným bodom nášho kresťanského života, nie zbožným doplnkom našich osobných sviatkov. Hoci sa liturgia môže slúžiť za rôznych okolností, keď sa Cirkev zhromažďuje, má byť stredobodom tohto zhromaždenia, pretože sa v nej zhromaždenie sústreďuje na tajomstvo Krista medzi nami. Jedným zo spôsobov, ako „rozoznávame telo“, je teda to, že mu venujeme ústredné miesto v našom modlitbovom živote, ako to chcel Kristus.
V našej božskej liturgii je viacero aspektov, ktoré poukazujú na to, že Eucharistia nie je nič menšie ako slávenie Božieho plánu spásy v Kristovi. Prvým z nich je skutočnosť, nad ktorou niektorí často lamentujú – že liturgia je „stále rovnaká“. V poriadku bohoslužby je veľmi málo rozmanitosti, najmä po Malom vchode. V usporiadaní Eucharistie je len malá rozmanitosť, pretože naše slávenie má len jedno ohnisko. Slovami liturgie svätého Jána Zlatoústeho, pripomíname si jeho „…kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod“. Stručne povedané, pripomíname si celé spásonosné tajomstvo Krista, ktorý bol za nás obetovaný raz a navždy.
Ústrednou modlitbou božskej liturgie je anafora alebo eucharistická modlitba, v byzantskej tradícii sú dve, a to svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého (aj keď niektoré cirkvi príležitostne používajú aj antiochijskú liturgiu svätého Jakuba). V každej z nich, ako aj v mnohých ďalších anaforách, ktoré používajú iné východné cirkvi, napríklad koptská alebo sýrska, sa nachádza rovnaký všeobecný vzor. Je tu len jedna téma: tajomstvo Božieho spásonosného diela v Ježišovi Kristovi.
Práve toto chápanie božskej liturgie si v byzantskej tradícii vyžaduje, aby sa vždy, keď sa slávi, slúžila s rovnakým stupňom slávnostnosti: vždy sa spieva a vždy sa dodržiavajú všetky prvky obradu. Zajtrajšia božská liturgia nie je „slávnostnejšia“ ako tá dnešná, pretože božská liturgia vždy slávi tú istú udalosť: úplnosť paschálneho tajomstva a naše oživovanie prostredníctvom účasti na ňom.
To isté chápanie sa týka aj vzťahu času k liturgii. Bohoslužby uvedené v druhej kapitole poukazujú na konkrétne momenty v cykle nášho každodenného života. Oslavujú Božiu prítomnosť v týchto okamihoch a premieňajú ich tým, že ich uvádzajú do Božieho kráľovstva. Aj keď obvykle existujú rôzne časy na slávenie božskej liturgie v bežné dni, pôstne dni alebo najväčšie sviatky, liturgia sa nevzťahuje na tieto časy dňa, ako to robí napríklad večiereň alebo povečerie. Božská liturgia skôr poukazuje na Krista – jeho príchod, jeho dielo, jeho oslávenie –, ktoré sú mimo nášho rámca dní, hodín a týždňov a presahujú ho. Božská liturgia je určená na kedykoľvek; lebo kedykoľvek ju slúžime, sme prenesení za hranice každodennej rutiny nášho života a privedení ku krížu, hrobu a večnému trónu Otca.
Liturgia sa vždy slúži ako vrchol liturgického dňa Cirkvi. Očakávanie, ktoré sa začína na večierni a stupňuje sa na utierni, sa napĺňa prvým slávnym zvolaním, že sme v požehnanom kráľovstve Otca, Syna a Svätého Ducha na eucharistickej liturgii. Toto sa často neuskutočňuje, pretože v mnohých farnostiach sa slúži iba božská liturgia bez akejkoľvek inej liturgickej prípravy. Aj keď sa však božská liturgia môže slúžiť v ktoromkoľvek dennom čase, stále má byť vyvrcholením denného cyklu služieb opísaného v druhej kapitole.
Božská liturgia má byť aj vyvrcholením nášho dňa alebo týždňa služby Bohu v našom osobnom živote. Tak ako celé dejiny smerujú ku Kristovmu triumfu pri jeho slávnom druhom príchode, aj naše osobné dejiny by sme mali vnímať ako vyvrcholenie skúsenosti „neba na zemi“, ako sa často nazýva naša liturgia. Ak celý svoj život nevnímame ako akt bohoslužby, potom sa nás naša účasť na Eucharistii nedotkne tak naplno, ako by mohla. Zostane skôr fragmentárnou a izolovanou náboženskou skúsenosťou než súhrnom nášho života v Kristovi. Náš život má byť jedným aktom bohoslužby, ktorý zahŕňa našu každodennú modlitbu a činnosti a vrcholí eucharistickým slávením. Existuje ešte jeden aspekt našej liturgickej tradície, ktorý poukazuje na hlavný význam božskej liturgie. Aj keď sa Cirkev môže na liturgii zhromažďovať v ktorýkoľvek deň alebo aj každý deň v týždni, od začiatku kresťanskej éry bol jeden deň zvláštnou príležitosťou na slávenie Eucharistie. Pánov deň, nedeľa, je dňom Eucharistie, dňom, v ktorom sa Cirkev musí pravidelne zhromažďovať, aby vstúpila do paschálnej udalosti, ak má byť Cirkvou nejakým zmysluplným spôsobom.
Nedeľa, deň Kristovho vzkriesenia, sa čoskoro stala dňom zhromažďovania kresťanov. Mnohí autori poukazujú na Jn 20, 26n, aby ukázali, že samotní apoštoli začali sláviť nedeľu ako osobitný deň kresťanského zhromaždenia. V Sk 20, 7 – 12 čítame, ako sa Cirkev v Troade stretávala na lámanie chleba v prvý deň týždňa. Začali v sobotu večer a pokračovali až do svitania. Tento model, zavedený v čase apoštolov, pokračuje dodnes, pretože Eucharistia tvorí srdce nášho týždenného slávenia vzkriesenia, ktoré sa začína večierňou v sobotu večer a vrcholí nedeľnou božskou liturgiou. Toto spojenie Pánovho dňa so vzkriesením je v našej tradícii stále významné. Hymny pripomínajúce Kristovu smrť a oslávenie tvoria väčšinu nedeľných večierní a utierní a nachádzajú sa aj v samotnej božskej liturgii. Evanjelium, ktoré sa číta na každej nedeľnej bohoslužbe utierne, je vždy príbehom o vzkriesení, čo pripomína Cirkev v Jeruzaleme, kde veriaci chodievali v nedeľu skoro ráno ku Kristovho hrobu, aby si vypočuli tento príbeh znova a znova.
Cirkev spájala nedeľu s Eucharistiou aj preto, lebo tento deň považovala za oslavu nového stvorenia. Ako už bolo spomenuté v tretej kapitole, nedeľa je „ôsmym dňom“, dňom spásy. Ako lepšie ju zachovať než účasťou na slávení spásy, novej zmluvy v Kristovej krvi?
Niet teda divu, že božská liturgia ako slávenie tohto „kráľovstva“ sa považuje za vrchol slávenia ôsmeho dňa. Tak samotný deň, ako aj bohoslužba sa zameriavajú na ústrednú udalosť Krista. Jeho prítomnosť medzi nami zahajuje nové stvorenie, ktoré si pripomíname v Pánov deň a do ktorého skutočne vystupujeme mystickým spôsobom, keď sa zúčastňujeme na eucharistickom tajomstve. Nedeľa a božská liturgia patria k sebe, pretože obe nás vyvádzajú z kolobehu našich každodenných starostí a privádzajú nás do kráľovstva.
Otázky na zamyslenie
Aká je jediná „téma“ božskej liturgie?
Prečo je božská liturgia zvlášť spojená s Pánovým dňom?
Počiatky božskej liturgie
Existuje množstvo rôznych kresťanských bohoslužobných tradícií, ktoré majú odlišné poriadky pre eucharistickú liturgiu. Napríklad na Východe nájdeme niekoľko rôznych liturgických rodín: Alexandrijskú alebo Koptskú v severnej Afrike; Antiochijskú alebo Sýrsku v Levante; Edesskú alebo Asýrsku v Mezopotámii; a našu vlastnú byzantskú tradíciu Konštantínopolu. Každá z týchto tradícii má niekoľko miestnych variácií v určitých oblastiach alebo medzi určitými národmi. Napríklad západná alebo latinská tradícia mala viacero miestnych variácií v Anglicku, Francúzsku, Španielsku a severnom Taliansku, z ktorých väčšina sa už nepoužíva. Napriek tomu v každej z týchto rôznych a odlišných tradícií nachádzame podobnú základnú štruktúru, štruktúru, ktorá prežila dokonca aj prevraty reformácie v niektorých historických protestantských spoločenstvách, napríklad u anglikánov a luteránov.
Tento historický údaj poukazuje na skutočnosť, že všetky tieto tradície majú spoločného predka, božskú liturgiu prvých kresťanov v Jeruzaleme. Aby sme teda pochopili našu vlastnú liturgiu, musíme si uvedomiť, aká bola prax pôvodných cirkví.
Prvými kresťanmi boli Židia, ktorí boli Ježišovými nasledovníkmi a ktorí ho prijali ako Mesiáša. Ich úsilie bolo spočiatku zamerané na to, aby privádzali ďalších Židov k poznaniu Krista. Až neskôr boli do kresťanského ovčinca privedení aj pohania (nie-Židia). Títo prví kresťania vyšli zo židovskej tradície, v ktorej boli vychovaní. Práve táto tradícia stojí pri začiatku kresťanskej bohoslužby.
Židovská bohoslužba malo niekoľko rôznych prvkov. Najdôležitejšie boli obetné obrady, v ktorých sa Pánovi prináša obety (kadidlo, ovocie a obilie, zvieratá). Tieto obety sa konali len v chráme v Jeruzaleme a nikde inde. Ľudia mohli z času na čas ísť do Jeruzalema, aby pomáhali pri týchto obetách, najmä počas sviatkov, ale tieto obety boli predovšetkým úlohou kňazov, ktorí boli zodpovední za ich prinášanie v mene národa. Veríme, že tieto obety zatienila večná sebaobeta Božieho Syna, ktorá, ako čítame v Liste Hebrejom 9, 24 – 28, je účinná raz a navždy. V každom prípade tieto obety prestali v roku 70, keď Rimania zničili chrám a vyhnali Židov z Jeruzalema.
Druhým významným prvkom židovskej bohoslužby bola synagóga. Tieto centrá vznikali ako miesta modlitby a učenia všade tam, kde žili Židia. Bohoslužby tu nespočívali v obetách, ktoré prinášali kňazi, ale v modlitbách, hymnoch a predovšetkým vo verejnom čítaní a hlásaní Písma rabínmi. Práve na takejto bohoslužbe Ježiš oznámil svoje vlastné mesiášske poslanie (Lk 4, 16 – 30). V prvých dňoch Cirkvi židovskí „konvertiti“ ku Kristovi pokračovali v bohoslužbách v synagógach, pretože sa nepovažovali za príslušníkov nového náboženstva, ale za ľudí, ktorí dokonale uznávajú Boží plán pre Izrael.
Tretí prvok židovskej bohoslužby bol sústredený v domácnosti a najmä pri stole. Židia sa pravidelne modlili pri stolovaní a to oveľa rozvinutejším spôsobom než my dnes. Boli tam modlitby, piesne a jedenie rituálnych pokrmov. Prirodzene, tieto jedlá boli výnimočnými udalosťami v živote účastníkov. Najvýznamnejším z týchto obradných stolovaní bol paschálny seder (večera) pripomínajúci prechod Židov z otroctva v Egypte k slobode v zasľúbenej zemi. Existovali aj iné takéto stolovania. Piatkové večerné stolovanie v každej domácnosti malo svoj vlastný rituál, ktorým sa uvádzal šabat. Existovali aj spoločné stolovania, ktoré organizovali zbožné skupiny, a pri ktorých sa modlitba a rituál upevňovali zážitkom spoločného jedenia. Zdá sa, že práve na takomto stolovaní sa Kristus a jeho nasledovníci delili v noc jeho zatknutia.
Písmo dosvedčuje, že Kristus pri tomto stolovaní prevzal židovské rituálne požehnanie chleba a vína a premenil ho na pamiatku svojho spasiteľného diela pre nás. V tomto tajomstve nám pred oči nestavia svoje zázraky alebo uzdravenia, ale tie udalosti, ktoré zdanlivo neukazujú nič iné ako slabosť: jeho kríž, jeho umučenie, jeho smrť. A hovorí nám, aby sme túto činnosť opakovali na jeho pamiatku.
Viacerí cirkevní otcovia si všimli, že nielenže dal tento príkaz, ale aj dal Cirkvi moc, aby ho jedinečným spôsobom plnila, keď jej daroval svojho Svätého Ducha. Keďže Duch pôsobí v Cirkvi, naše slávenie pamiatky nie je len ľudskou činnosťou pripomínania si minulosti. Prostredníctvom moci Ducha sa naše pripomínanie si Kristovho konania stáva príležitosťou, aby on premenili naše dary na to obetované telo, ktoré vstalo z mŕtvych, vystúpilo do neba a neustále sa za nás obetuje. A tak je to náš spôsob, ako osobne vstúpiť do jedinej obety, ktorá je skutočne prijateľná pre Boha: prijateľná, lebo je to sám Kristus, ktorý je kňazom aj obetou.
A tak, keďže Kristov príkaz dostáva túto plnosť moci vo Svätom Duchu, eucharistické stolovanie sa od začiatku stalo jedinečným úkonom Cirkvi, ktorým Cirkev zakusuje prítomnosť svojho obetovaného Pána.
Prví kresťania zachovávali tradíciu účasti na rituáli synagógy, kde sa pripájali k ostatným Židom pri bežných bohoslužbách. Sami sa však stretávali pri spoločnom stolovaní, ktoré nazývali lámaním chleba (porov. Lk 24, 35; Sk 2, 42) a ktoré my nazývame Eucharistiou. Práve tu mohli splniť Kristov príkaz, aby si pripomínali jeho smrť a zmŕtvychvstanie a uvažovali o jeho učení a pokynoch apoštolov.
Títo ľudia boli možno najprv považovaní za výstredných, ale keď sa ich počet neustále zvyšoval, rýchlo ich označili za výtržníkov a heretikov a vylúčili zo synagóg. Nútení odísť na vlastnú päsť museli rozšíriť svoje súkromné zhromaždenia o bohoslužbu modlitieb a čítaní, ktorú poznali zo synagógy. V Pánov deň sa tieto modlitby konali spolu s lámaním chleba (agapé), a tak sa spojili dva hlavné segmenty kresťanskej eucharistickej liturgie: synagogálna bohoslužba, ktorú nazývame katechetickým zhromaždením (gr. synaxis), a lámanie chleba, ktoré nazývame Eucharistiou.
Mnohí ľudia považujú rituálne aspekty liturgie za neskorý vývoj, ktorý je v rozpore s duchom ranej Cirkvi. Majú pocit, že všetky formálne aspekty našej bohoslužby sa zdajú byť cudzie novozákonnému obrazu Krista. V skutočnosti je opak pravdou. Hoci mnohé špecifické formy liturgického kultu vznikli v neskorších dobách, najmä po skončení prenasledovania, slávnostný alebo rituálny prvok bol prítomný od začiatku. Bohoslužba v synagóge bola vždy formálna; čokoľvek menej by sa považovalo za nehodné Pána slávy. Až moderná doba s rastúcim dôrazom na individualizmus začala považovať neformálnosť za prijateľný – ak nie preferovaný – liturgický štýl.
Veľkolepé bohoslužby v Byzancii sa mohli uskutočniť až vtedy, keď sa Cirkvi sprístupnili zdroje ríše, ale už dávno pred Konštantínom môžeme vidieť liturgickú víziu ranej Cirkvi, ktorá skôr hľadí na slávu nebeského oltára než na intimitu rodinnej izby. Novozákonná kniha Zjavenia opisuje nebeské bohoslužbu v pojmoch, ktoré môžeme rozpoznať z našej božskej liturgie. Baránok tam stojí pred trónom, obklopený staršími, ktorým posluhujú anjeli. Toto vidíme zobrazené, keď biskup slúži pred svätým stolom obklopený presbytermi a obsluhovaný diakonmi. V nebeskej liturgii – ktorá sa, mimochodom, koná v Pánov deň (Zjv 1, 10) – sú čítania (lámanie pečatí), homília (prednesená jedným zo starších – Zjv 7, 13 – 17), modlitby, oslava Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou (ktorá je srdcom anafory), svadobná hostina Baránka („Poďte, zhromaždite sa na veľkú Božiu hostinu“ – Zjv 19, 17) a prepustenie (Zjv 22, 21) popretkávané charizmatickými videniami apoštola. Bez ohľadu na to, či mohli realizovať prepracované liturgické slávenie alebo nie, prví kresťania určite vnímali liturgiu ako poukazujúcu na slávu triumfálneho Kráľa kráľov a Pána pánov. Tieto neskoršie rozpracovania obradu sú jednoznačne v súlade s touto pôvodnou víziou.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Ktoré prvky židovskej praxe stoja na počiatku našej božskej liturgie?
Čo hovorí o dôvernosti so svätým? oboznámení?
Momenty v liturgii
Ľudia si často myslia, že liturgia je orientovaná na minulosť. Jej formy sú zakorenené v kultúrach starých viac ako tisíc rokov. Poukazujú na Krista, ktorý žil ešte skôr. Skrátka, niektorí majú pocit, že liturgia nie je pre dnešok. Pre veriaceho človeka však formy nie sú účelom liturgie, to by bol antikvarizmus. Nie sú však ani svojvoľne zozbieranými ozdobami na okrášlenie bohoslužby. Prvky liturgie poukazujú na niečo veľmi súčasné a zároveň veľmi špecifické. Ilustrujú to, čo Kristus robí teraz ako náš večný Veľkňaz, a zároveň poukazujú na to, kým máme byť ako účastníci jeho života.
Kristus je často považovaný za postavu z minulosti. Biblické filmy nás vedú po prašných cestách Galiley a sprievodcovia sú pripravení vziať nás na púť do Svätej zeme, aby sme sa na vlastné oči presvedčili o miestach, po ktorých pred dávnymi rokmi kráčal Ježiš. Tie nám môžu pomôcť predstaviť si, ako to vyzeralo, keď bol Ježiš na zemi v tele, ale zároveň nás utvrdzujú v dojme, že Kristus patrí do „dávnej a ďalekej minulosti“.
My však veríme, že Kristus nie je dávnou históriou. „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8). Žije teraz. Pôsobí teraz, pretože je večný Veľkňaz, ktorý „žije stále, aby sa za nás prihováral“ (Hebr 7, 25). Jeho pôsobenie sa netýka pozemského, fyzického života, ktorý viedol niekoľko rokov v Palestíne, ale neviditeľnej – ale o nič menej reálnej – oblasti mystiky: skrytej sféry Ducha.
Kristus je jediným skutočným kňazom ľudstva, pretože je jediným prostredníkom, skrze ktorého sa nám dáva všetko Otcovo požehnanie. Jeho kňazstvo sa neskončilo jeho obetou na kríži. Neustále sa za nás prihovára tým, že za nás prináša túto jedinú obetu. A tak, ako poznamenali niektorí cirkevní otcovia, on je naším obhajcom nielen slovami alebo prosbami, ale aktívnym obetovaním seba samého za nás.
V božskej liturgii vidíme Krista, ktorý slúži ako veľkňaz v našom mene. On berie naše obety k sebe, premieňa ich na svoju obetu, aby nás urobil účastnými na jej dobrodeniach. Liturgia je miestom, kde sa s ním stretávame tak hlboko, ako sa s ním nikdy v tomto živote nestretneme. Tým, že nás uvádza do jednoty so svojím telom a jedinečnou obetou tohto tela, nám ukazuje záblesk nebeskej svätyne a dáva nám predchuť nebeského kráľovstva.
V božskej liturgii je mnoho prvkov – modlitby, hymny, obrady –, ktoré sa vyvíjali po stáročia. Tieto časti nie sú len dekoráciami a ozdobami vytvorenými na obklopenie základných častí liturgie, ako nás to možno učili. V každom prvku môžeme pozorovať Krista, ako vykonáva svoje kňazstvo, aby nás čoraz viac robil ľudom svojej novej zmluvy.
Prvá časť božskej liturgie – od „Požehnané kráľovstvo…“ až po Malý vchod – sa nazýva enarxis alebo obrad zhromaždenia. Je to čas, keď sa ľudia zhromažďujú, schádzajú sa v chráme a usádzajú sa v duchu modlitby. Z historického hľadiska to bola kedysi samostatná služba, bohoslužba antifón, ktorá predchádzala liturgii. Často sa slúžila pri dverách chrámu, keď sa ľudia zhromaždili a čakali na biskupa a jeho duchovenstvo, aby dokončili svoje prípravy.
Ale čo sa vlastne deje: ľudia sa schádzajú, Cirkev nadobúda podobu, Boh nás spája spolu ako svoj ľud. „Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud,“ hovorí svätý Peter (1 Pt 2, 10). Pred liturgiou sme boli súčasťou Cirkvi, ale neukazovali sme sa ako ľud, spoločenstvo. Teraz, keď sa zhromažďujeme, poukazujeme na skutočnosť, že Boh pracuje na tom, aby sa jeho ľud stal tým, čo liturgia nazýva „spoločenstvo vo Svätom Duchu“. Uskutočňuje sa Kristova veľkoštvrtková modlitba za nás, „aby boli jedno“ (Jn 17, 11). Liturgia nás spája, aby sme mohli byť jedným telom na jeho chválu. A keď sme sa konečne všetci zišli, diakon pred nami pozdvihne evanjeliár a zaznie spev: „Poďte, pokloňme sa…“ Teraz sme všetci spolu, takže robme to, čo sme mali robiť, čo nás napĺňa ako Cirkev: uctievajme toho, ktorý nás formuje ako svoj ľud.
Druhá časť liturgie sa venuje Božiemu slovu. Je to katechetické zhromaždenie (synaxis) alebo liturgia slova, ktorá je potomkom spomínanej židovskej synagogálnej bohoslužby. Ale opäť, čo sa deje: Pán nás spojil, teraz nás učí. Počúvame Božie slovo ohlasované v novozákonných čítaniach a počúvame jeho vysvetlenie v homílii. Nie je to len čas biblických príbehov: rozprávaní o tom, čo Boh urobil v minulosti. Je to Pán, ktorý nás teraz učí a ukazuje nám, že v minulosti priniesol spásu pre všetky časy. Ukazoval seba, robil znamenia, napĺňal ľudí svojou láskou. A robí to aj teraz. Robil to vtedy a robí to aj naďalej s tými, ktorí k nemu prichádzajú vo viere. Spojil nás a teraz nás formuje do ľudu, ktorý vie, že on je s nami.
Treťou časťou liturgie sa dostávame k jej vrcholu, Eucharistii, ktorá zhrňuje, završuje a presahuje všetky očakávania vo viere. Mocou Svätého Ducha sa obetované sväté dary premieňajú tak, aby sme sa my mohli premeniť prostredníctvom účasti na nich.
Na vrchole anafory kňaz – ktorý pripomenul všetko, čo sa v Kristovi stalo pre nás, a pripojil našu obetu s Kristovým vlastným darom seba samého Otcovi – zvoláva Ducha, aby ich premenil, „nech sú prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva, na posilnenie dôvery v teba, nie na súd alebo odsúdenie“ (Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho).
Teraz vidíme, čo chce Pán urobiť, keď nám dal účasť na svojom tele a krvi. Pracuje na premene svätých darov, aby sme sa my mohli premeniť prostredníctvom účasti na nich. Ako sa uvádza v predchádzajúcej modlitbe, dáva nám Eucharistiu, aby sme mohli byť vnútorne premenení: aby nám boli odpustené naše hriechy a očistené naše duše. Táto prvá premena je vnútorná v každom účastníkovi. Druhá premena presahuje naše najvnútornejšie ja. Vytvára z nás spoločenstvo vo Svätom Duchu: spoločenstvo nielen smrteľníkov, ale aj s Bohom. Touto účasťou na Eucharistii sme premieňaní na telo, Kristovo telo. Ako povedal svätý Pavol: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17).
Napokon, v Eucharistii chce Pán premeniť náš spôsob vzťahu k nemu. Ako členovia spoločenstva vo Svätom Duchu potrebujeme spoznať seba samých ako jeho chrám. Boh už nie je mimo nás, nad nami; prebýva v nás. A tak sa kvôli tejto sviatostnej prítomnosti musíme naučiť vzťahovať sa k Bohu novým spôsobom, s dôverou a intimitou, nie akoby bol stále mimo nás, hrozil nám súdom alebo odsúdením. Pán nás chce premeniť na ľudí, ktorí si uvedomujú svoje skutočné miesto v jeho očiach: sú účastníkmi jeho božskej prirodzenosti a príbytkom jeho Svätého Ducha.
Keďže sme členovia spoločenstva vo Svätom Duchu, rozoznávanie Pánovho tela potom znamená viac než len prísť na liturgiu a vedieť, ktorú stranu otvoriť v modlitebníku. Sme pozvaní stať sa ľuďmi, ktorí dokážu rozpoznať, čo Pán urobil prostredníctvom Svätého Ducha, aby liturgia nadobudla takú podobu, akú nadobudla v priebehu storočí. Okrem toho sme pozvaní pristupovať k liturgii s vedomím, čo chce Pán v nás urobiť, aby sa jeho kňazské dielo v našom mene mohlo ešte hlbšie zakoreniť v našom osobnom živote.
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila“ (Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho).
Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Život a bohoslužba: Úlohy v liturgii – Činnosť spoločenstva; Vysvätené kňazstvo