Svetlo pre život III.

Svetlo pre života III.: Duchovná zrelosť – Život v spoločenstve svätých – Spoločenstvo a morálny život – Vyznanie vnútorného človeka, ktoré vedie k pokore – Svedectvo svätých – Získať Svätého Ducha – Kristov život v Cirkvi

od autora: Ján Krupa · 25 júla, 2023

„Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 33, 9).

Na najvyššej úrovni ľudia už nevidia či nenachádzajú Boha vo veciach či v každodennom živote. Všetky veci sú skôr videné v Bohu. Znie to ako slovná hračka, ale odráža to veľmi hlbokú zmenu perspektívy. Na skorších úrovniach majú ľudia „dvojkanálový“ systém, v ktorom môžu vidieť veci posvätným spôsobom či profánnym spôsobom, vidieť v nich Boha alebo ich vidieť v sebe samých mimo Boha. Tu takáto dichotómia neexistuje. Ľudia v tejto fáze si neustále uvedomujú Boha ako základnú skutočnosť – nie však sústredeným, presným spôsobom – ale skôr ako „pozadie“, na ktorom je vnímané všetko ostatné, ako „svetlo“, v ktorom sú „videné“ alebo chápané všetky ostatné veci. Ako hovorí žalmista: „V tvojom svetle uvidíme svetlo“ (Ž 35, 10). Tento prechod je postupný a pre človeka, ktorého sa týka, často nepostrehnuteľný.

Vedomie Boha v tejto fáze je v hlbinách srdca, v jadre našej bytosti. Ľudia v tejto fáze majú často veľký pocit úcty pred veľkosťou a zázrakom Boha. Božie skutky zobrazené v slovách Svätého písma, liturgických textoch a ikonách sa nás hlboko dotýkajú a pozývajú nás k bohoslužbe v našich srdciach. Zároveň máme veľký pocit dôvernosti s Bohom. Zakusujeme ho ako Abba, Otec. Čoraz viac si uvedomujeme, že Boh je s nami osobne. Slová modlitby Kráľu nebeský nadobúdajú v tejto fáze hlbší význam: prežívame ho ako osobne prítomného, nie len ako toho, kto všetko abstraktne udržiava. Zo srdca vieme, že Boh je úplne iný, a predsa veľmi blízko.

Podporte nás

Ľudia v tomto štádiu dokážu oceniť učenie Cirkvi o vnútornej modlitbe, pretože ich vlastná modlitba je čoraz viac v srdci. Ak sa modlia Ježišovu modlitbu, často je v tomto čase už hlboko zakorenená v podvedomí. Boží Duch pôsobí v hlbinách ľudského ducha oveľa hlbšie a dlhodobejšie.

Pre túto fázu je charakteristická úplná odovzdanosť, spojenie našej vôle s Božou vôľou. Nejde ani tak o nasledovanie Božieho vedenia, ale skôr o takmer automatické videnie vecí tak, ako ich vidí Boh, na základe spojenia lásky. Tu prevláda dar múdrosti s kvázi skúsenostným poznaním Trojice, so zakúšaním odlišných vzťahov s každou z troch osôb. Táto odovzdanosť vedie k oveľa hlbšiemu vnútornému pokoju (čo nevylučuje ťažkosti na „povrchu“), ktorý si človek zvyčajne nevšimne hneď, alebo ho vníma skôr ako „nedostatok“ niečoho, na čo si zvykol.

Ľudia v tomto štádiu prejavujú veľkú jednoduchosť, celistvosť alebo jednotu. Sú veľmi pokorní, pokojní a zákon lásky napĺňajú takmer automaticky bez toho, aby o tom premýšľali. Toto je štádium dokonalých „apoštolov“. Ľudia, ktorí sú takí nabití Božou láskou a životom, že to, čo prežívajú, odovzdávajú iným, sú pružnými nástrojmi v Božích rukách. Neusilujú sa ani tak o šírenie a zdieľanie svojej viery ako o „program“, skôr ich bežné skutky prirodzene ohlasujú ich vieru. Keďže ich motiváciou je láska, každý ich skutok býva skutkom lásky k Bohu a zároveň k druhým. V trojičnej ekonómii je skutočné zdieľanie. Ľudská bytosť, koruna stvorenia, ktorá siaha hore, sa dotýka Boha, ktorý siaha dole, a oheň sa prenáša a komunikuje.

Keď dosiahneme určitú mieru duchovnej zrelosti, všetky naše reči o theosis sa začnú zdať reálnejšie. To, čo bolo predtým učením alebo doktrínou, sa teraz stáva niečím, čo ľudia na tomto stupni chápu na základe vlastnej skúsenosti. Začína sa v nás prejavovať realita evanjeliového spôsobu života. Prirodzenejšie sa v nás odrážajú tie vlastnosti, ktoré svätý Pavol nazval „ovocie Ducha“: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť (porov. Gal 5, 25).

Život v spoločenstve svätých

V tejto fáze je všetko vnímané ako záležitosť spoločenstva. Zatiaľ čo v skoršej fáze môžeme zdôrazňovať časté pristupovanie k Svätému prijímaniu, v tejto fáze sa spoločenstvo s Bohom stáva nepretržitejším. Skutočnosť Eucharistie inšpiruje celý náš život a my žijeme nepretržite v spoločenstve s Bohom.

Svätý Pavol sa vo svojom prvom liste Korinťanom zaujímavo vyjadruje o Eucharistii a obsahuje postreh, ktorý sa často prehliada:

„A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení. Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom. A tak, bratia moji, keď sa schádzate jesť, čakajte jeden na druhého. Ak je niekto hladný, nech sa naje doma, aby ste sa neschádzali na odsúdenie. Ostatné zariadim, keď prídem“ (1 Kor 11, 26 – 34).

Príliš často sa domnievame, že „kto je a pije, a nerozoznáva telo“, sa vzťahuje na uvedomenie si skutočnej prítomnosti Pána v jeho svätých daroch. Z toho však vyplýva, že prijímajúci si musí byť vedomý Kristovho tela, spoločenstva, ktorým je spoločenstvo. Nebyť si toho vedomý, reality „spoločenstva“ prežívaného ako súčasť jeden druhého, je podľa Pavla katastrofálne.

Prijímanie svätých darov musí viesť k aktívnemu spoločenstvu s druhými, k starostlivosti a službe pre druhých. Diakonia, láskyplná služba a služba druhým, je základným znakom toho, že spoločenstvo „funguje“, je účinné. Vyplýva z pravého spoločenstva a zároveň ho posilňuje a buduje. Jej absencia poukazuje na absenciu autentického „spoločenstva“ akéhokoľvek typu. Slovami Jána 4, 20: „Ak niekto hovorí: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“

Pravá duchovná zrelosť nás vedie k tomu, aby sme slúžili tak, ako slúžil Kristus, a stali sa skutočnými služobníkmi. Cieľom našej služby je celé stvorenie, ktoré Kristus prišiel zachrániť, premeniť a zjednotiť so svojím Otcom. Svet nie je mimo našej sféry alebo záujmu ako kresťanov. Nie sme spasení pred svetom, ale prostredníctvom neho a v ňom. Máme autentické poslanie voči celému svetu: pozývať ho, aby ho Kristus premenil mocou Ducha; pozývať ho, aby sa stal sviatosťou, pre ktorú bol stvorený, a pozývať všetkých v ňom k premieňajúcemu spoločenstvu. Ak sa to však má stať, nebude to preto, že sme sa riadili stratégiou, ale preto, že z našich sŕdc prúdi Božia láska. Slovami výroku pripisovaného svätému Serafínovi Sarovskému: „Získaj Svätého Ducha a všetci okolo teba budú spasení.“

Znakom overenia duchovnej zrelosti je teda rast súcitu, prítomnosť a pôsobenie Božej lásky v nás. Bez toho nedochádza k skutočnému rastu. Láska premení osobnosť, ale nezmení ju na niečo cudzie. Niektorí ľudia sa stanú asketickejšími, tichšími a introspektívnejšími. Iní sa stanú aktívnejšími, spoločenskejšími a angažovanejšími. Zatiaľ čo v skoršej fáze môže človek v utorok popoludní byť dobrovoľníkom v sociálnej službe, v tejto bude angažovanosť veriaceho pre druhých menej plánovaná, prirodzenejšia. Pohostinnosť bude skôr spôsobom života než jednou z vecí, ktoré robíme pre Boha. V každom prípade je tento rast v láske oslobodením a zdokonalením jedinečného obrazu Boha, ktorý už v danej osobe existuje. Nech sa to deje akýmkoľvek spôsobom, vtiahne to človeka do láskyplnejšieho spoločenstva s Bohom, druhými a celým stvorením.

Toto vedomie spoločenstva sa „vtelí“ do zrelého kresťanského života. Ak sa skrze Ducha premieňame v Krista, potom sa jeho záujmy musia stať našimi. Kristus sa predstavil ako služobník, ktorý má ohlasovať, prinášať a uľahčovať spoločenstvo s Otcom a medzi sebou navzájom. Predpokladá, že to bude životná cesta pre tých, ktorí ho nasledujú.

Hĺbka života človeka v Kristovi sa často prejavuje tým, aký súcit má človek s celým ľudstvom. Človek so zrelým duchovným životom cíti nielen pre materiálne a emocionálne potreby druhých, ale aj pre ich duchovné blaho. Tí, ktorí Boha nepoznajú alebo sa mu vzpierajú, sú pre kresťana, ktorý dospel do tohto štádia, predmetom osobitného záujmu. Môže sa za nich modliť viac ako za seba a prosiť Boha, aby ich priviedol k pokániu alebo aby na nich pamätal v smrti:

„Svetlo tiché, Vykupiteľ sveta, ktorý si objal celý svet svojou láskou, hľa, tvoje volanie z kríža za tvojich nepriateľov je počuť: Otče, odpusť im! A v mene tvojho všeodpustenia sa odvažujeme prosiť nášho nebeského Otca o večný odpočinok tvojich i našich nepriateľov. Pane, odpusť tým, ktorí preliali nevinnú krv, tým, ktorí zasiali do našej životnej cesty smútok, tým, ktorí postavili svoj úspech na slzách svojich blízkych a drahých. Pane, neodsudzuj tých, ktorí nás prenasledujú ohováraním a zlobou. Odplať milosrdenstvom tým, ktorým sme ublížili alebo ktorých sme urazili z nevedomosti, a nech je naša modlitba za nich svätá prostredníctvom tajomstva svätého prijímania. Pane nevýslovnej lásky, spomeň si na svojich služobníkov, ktorí zosnuli.“

Spoločenstvo a morálny život

V tejto fáze sa tiež prehlbuje naše zameranie na kresťanskú morálku. Ako vo všetkom ostatnom, aj v tomto prípade vidíme svoje chyby v novom svetle. Naše činy nevnímame len ako hriechy alebo cnosti, ale z hľadiska nášho spoločenstva s Bohom. Začíname vnímať svoje správanie ako symptóm nášho základného postoja k spoločenstvu, a nie ako samostatné záležitosti. Uvedomujeme si, že naše hriešne činy sú znakom toho, že sa usilujeme o autonómiu prvého Adama namiesto nových vzťahov Božieho kráľovstva.

Jasne to ilustruje známy príbeh o hľadajúcom v ruskej rozprávke z 19. storočia Pútnik pokračuje v ceste. Pútnik sa v nej vyberie na spoveď do pustovne neďaleko Kyjeva. Po skončení ho kňaz upozornil, že sa namiesto hlavných príčin vyspovedal z banalít: že nemiluje Boha, nemiluje blížneho, neverí v evanjelium a je plný pýchy. Pútnik je ohromený a kňaz mu dáva text, ktorý je tu skrátený, aby vysvetlil tento názor.

Vyznanie vnútorného človeka, ktoré vedie k pokore

Keď sa pozriem na seba a pozorne sledujem priebeh svojho vnútorného života, som na základe skúseností presvedčený, že…

1. Nemilujem Boha. Keby som ho totiž miloval, potom by som na neho neustále myslel s úprimným uspokojením. Každá myšlienka na Boha by ma napĺňala radosťou a potešením. Naopak, viac a s väčšou horlivosťou myslím na svetské veci, zatiaľ čo myšlienky na Boha predstavujú ťažkosti a vyprahnutosť. Ak by som ho miloval, potom by ma moje modlitbové spoločenstvo s ním živilo, tešilo a viedlo k nepretržitému spoločenstvu s ním. Ale naopak, … je pre mňa ťažké modliť sa… a som ochotný urobiť čokoľvek bezvýznamné, len aby som skrátil alebo ukončil svoju modlitbu. Pri neužitočných zamestnaniach nevenujem pozornosť času; ale keď myslím na Boha, keď sa staviam do jeho prítomnosti, každá hodina sa mi zdá ako rok. …

2. Nemilujem svojho blížneho. Nielen preto, že podľa evanjelia nie som ochotný položiť svoj život za dobro blížneho, ale neobetujem ani svoj pokoj a šťastie za jeho dobro. … Keby som miloval blížneho ako seba samého, ako to prikazuje evanjelium, potom by aj jeho nešťastie zarmútilo mňa a jeho blahobyt by mi priniesol veľkú radosť. Ale naopak, so zvedavosťou počúvam správy o nešťastí svojho blížneho a … Zdá sa, že v nich nachádzam uspokojenie. … Blaho, česť a šťastie môjho blížneho ma neteší tak ako moje vlastné; buď som k nim úplne ľahostajný, alebo som žiarlivý či závistlivý.

3. Nemám vieru v duchovné skutočnosti. Neverím ani v nesmrteľnosť, ani v evanjelium. Keby som bezpochyby veril vo večný život, … potom by som na to neustále myslel… a žil by som svoj život ako cudzinec, ktorý sa pripravuje na vstup do svojej rodnej krajiny. Naopak, na večnosť ani nepomyslím. … Keby som s vierou prijal sväté evanjelium ako Božie slovo, potom by som sa ním neustále zaoberal. Študoval by som ho, tešil by som sa z neho a s hlbokou úctou by som sa doň ponáral… Naopak, neponáram sa doň hlboko, ale pociťujem voči nemu suchopárnosť a ľahostajnosť … Ďalej sa jej chcem urýchlene vzdať a prejsť k svetskému čítaniu, o ktoré mám väčší záujem a z ktorého mám väčšie uspokojenie. …

4. Som plný pýchy a sebalásky, … Keď na sebe vidím niečo dobré, chcem to ukázať alebo sa tým pochváliť pred ostatnými; alebo som vnútorne plný sebalásky, aj keď navonok predstieram pokoru. Všetko pripisujem vlastným schopnostiam a považujem sa za dokonalejšieho ako ostatní, alebo aspoň nie horšieho…. Som márnivý, pokiaľ ide o moje nadanie, a nedokážem sa zmieriť s akýmkoľvek neúspechom vo svojom konaní. … Slovom, neustále si zo seba robím modlu…, ktorej neprestajne slúžim, keď hľadám zmyselné pôžitky a snažím sa ukojiť svoje telesné túžby.“

Sebapreskúmanie v tejto fáze nám teda ukazuje, že všetky naše snahy o duchovný život ešte zďaleka nedosahujú nezištné spoločenstvo s Bohom a jeho stvorením, o ktoré sa usilujeme. Zároveň si uvedomujeme možnosti skutočného spoločenstva a neschopnosť nášho padlého ľudstva dosiahnuť ho. Toto vedomie našej porušenosti podkopáva akýkoľvek pocit hrdosti na naše „úspechy“. Je to, akoby sme očakávali Posledný súd a videli svoju vlastnú porušenosť tak, ako ju vidí Boh. Stali sme sa „chudobnými v duchu“, a preto sme blahoslavení.

Svedectvo svätých

Miera duchovnej zrelosti so sebou prináša viac než len zvýšený zmysel pre naše duchovné slabosti. Stávame sa oveľa viac v kontakte so skutočnosťou „spoločenstva svätých“, nielen spoločenstva so všetkými tvormi a stvoreniami tu dole, ale aj s anjelmi a svätými v plnosti kráľovstva. Možno už dávno vieme, že v Kristovi sme všetci spojení v jednom spoločenstve lásky a života a že svätí nám môžu pomôcť svojimi modlitbami. V tejto fáze si však hlboko uvedomujeme, že svätí sú našimi bratmi a sestrami, ktorí sú s nami jedno v Cirkvi. Stali sa pre nás tým „oblakom svedkov“ (Hebr 12, 1), ktorí nás povzbudzujú, aby sme rástli ako spolučlenovia spoločenstva Svätého Ducha. Pozorujeme ich život s väčšou pozornosťou a nadväzujeme s nimi láskyplné spoločenstvo, čo nás podnecuje k rastu.

Často počujeme frázu „napodobňovať svätých“. Tu je potrebné byť opatrný. Určite napodobňujeme ich horlivosť a oddanosť. Nemáme však kopírovať ich činy v tom zmysle, že by sme sedeli na stĺpe, opúšťali svoje rodiny alebo sa dokonca snažili napodobniť niečo, čo robili oni. Každý z nás je totiž „originál“ – musíme sa stať svätými podľa toho, ako každý z nás jedinečne odráža Boha. Nikdy nebude ďalší svätý Anton Egyptský, ani svätý Juraj, ani svätá Katarína; skôr môžeme napodobňovať ich horlivosť v napodobňovaní Krista.

Ak sa pozrieme na plejádu svätých v Menaione, každý z nás nájde niekoľko osôb, ktoré mali rovnaké povolanie, životnú situáciu, osobnosť (s jej silnými a slabými stránkami), výzvy alebo ťažkosti ako my. Môžeme vidieť, ako riešili podobné situácie vo svojom živote: ešte lepšie, ako takéto situácie vnímali, z akej perspektívy sa na ne pozerali, aká bola ich dynamika a ako na ne reagovali. To nám môže pomôcť pri prežívaní našej vlastnej konkrétnej životnej situácie. Vidíme, že v tom nie sme sami a že bratia a sestry pred nami úspešne riešili podobné problémy v Kristovi, pričom používali tie isté Písma, sväté tajomstvá a milosti, ktoré sme dostali my.

Napokon, láska svätých k celej Cirkvi a k celému stvoreniu presahuje rámec ich raného života. Teraz v sláve sa svätí pripájajú svojimi modlitbami ku Kristovmu neprestajnému príhovoru za nás. Dejiny Cirkvi uvádzajú aj nespočetné prípady zásahu svätých v náš prospech ako odpoveď na modlitbu alebo uctievanie ich ikon a relikvií.

Získať Svätého Ducha

Základným zmyslom viery nie je „stať sa lepším človekom“. Ak by to tak bolo, naša viera by bola len ďalším etickým systémom alebo ďalším prístupom k „osobnému rozvoju“. A tak žiadna seriózna kniha o duchovnom živote nemá byť návodom „ako na to“, ktorý možno jednoducho zobrať, utiecť a začať budovať. Práve z tohto dôvodu veľký ruský svätec Serafim Sarovský varoval jedného žiaka:

„Oni [kňazi] vám hovoria: ‚Choďte do chrámu, zachovávajte prikázania, robte dobro. To je cieľ vášho kresťanského života. Nehovorili tak, ako by mali. Modlitba, pôst, bdenie a všetky ostatné kresťanské skutky, nech sú akokoľvek vynikajúce, samy osebe nepredstavujú cieľ kresťanského života; sú len nevyhnutnými prostriedkami na dosiahnutie tohto cieľa. Skutočným cieľom kresťanského života je získanie Božieho Ducha…. milosti Svätého Ducha.‘

To je cieľ kresťanského života, ktorý sme začali. Ako ho máme dosiahnuť? Je lákavé myslieť si, že odpoveď spočíva v „duchovnosti“, v modlitbe a kontemplácii. Možno nás Ježišova modlitba alebo nejaká iná forma modlitby či duchovných cvičení zasvätí do tajomstiev Božieho života? V skutočnosti nemôžeme „naštartovať“ Božiu aktivitu; spolupracujeme s jeho aktivitou a odpovedáme na jeho pozvania a iniciatívy prostredníctvom synergie. Všetko, čo je v našej moci, nás môže urobiť dobrými služobníkmi. Môže nás to posunúť vpred. Ale nič, čo môžeme urobiť, nám neumožní žiť v tom tichu, ktoré je Božím životom, Božou láskou. Nič, čo môžeme urobiť, z nás neurobí jeho deti.

Ale my sme už boli adoptovaní Bohom v krste: On nás navždy včleňuje do radosti svojho vnútorného života, ktorým je zbožštenie (theosis), dosiahnuté mocou Svätého Ducha. Podobne ako Božia Matka, presvätá Panna Mária, máme byť „zatienení“ Svätým Duchom (porov. Lk 1, 35). Máme sa stať nositeľmi Boha v sebe, milovať ho celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou dušou (porov. Mt 22, 37) a nosiť v sebe božský oheň, ktorý horí, ale nespaľuje (porov. Ex 3, 2). Boží Duch má preniknúť do každej úrovne nášho bytia, aby, ako jasne učili svätý Simeon Nový Teológ a svätý Gregor Palamas, aj očistené fyzické oči svätých ľudí mohli uzrieť niečo z nestvorenej Božej slávy.

Kristov život v Cirkvi

Svätý Duch už pôsobí v našich životoch prostredníctvom bohoslužieb Cirkvi. V tajomstvách nás Svätý Duch zastrešuje a robí nás Božími deťmi. Prostredníctvom krstu a svätého prijímania sme spojení s Kristom. A tak to, o čom sa hovorilo v predchádzajúcich kapitolách, nie je cestovnou mapou alebo lineárnou cestou, ako „dosiahnuť Boha“. Bez ohľadu na to, kde sa nachádzame na našom exode z „Egypta hriechu“ smerom do „krajiny zasľúbenia“, už teraz môžeme požívať nebeskú mannu, ktorou je spoločenstvo v Pánovi. V každom bode nášho napredovania sa náš život v čase pretína s večnosťou v tajomstvách Cirkvi a v jej posvätnej liturgii. Toto je veľký pohľad byzantskej teológie. Život v Kristovi nie je rozdelený na rôzne časti: morálku, askézu, liturgiu. To všetko sú len rôzne aspekty jedinej, jednotnej skutočnosti. Zjednotení vo sviatostnom živote bohoslužby sú všetci kresťania schopní, ak uprednostnia svetlo pred tmou, vniesť každý aspekt svojho života do skúsenosti svätého prijímania.

Toto je teda prežívané tajomstvo. Prostredníctvom svätých tajomstiev sme uvedení do Kristovho života. Umožňuje nám to rásť v tomto živote „zo slávy do slávy“. A je toho ešte oveľa viac, čo nás čaká, aby sme sa zdokonalili v plnosti Kráľovstva: „nevýslovné“ – tak to často vyjadrujú byzantskí liturgickí spisovatelia. Život v Kristovi teda nebude niečo, čo treba urobiť alebo opísať, ale vzťah, ktorý treba zakúsiť. V tomto rozmere nebude nič, čo by bolo treba robiť, nič, čo by bolo treba sa naučiť, nič, o čom by bolo treba hovoriť. Bude tam len večná, neobmedzená sloboda a láska.

Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa