Kristus naša Pascha III.: Spiritualita srdca (747 – 758)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Srdce – jadro ľudskej osoby
Spiritualita srdca
747 Sväté písmo hovorí o srdci ako vnútornej podstate ľudskej bytosti a jadre alebo centre celého človeka. „Ako voda odráža tvár, tak srdce odráža človeka“ (Prís 27, 19 SEB). Duchovný a morálny stav celého človeka závisí od stavu srdca. Srdce je sídlom nielen citov, ale aj poznania, sebauvedomovania a vedomia, ako aj ostatných duchovných síl človeka.
748 Srdce je svätyňou ľudskej bytosti, kde človek stojí pred Božou tvárou. Vo Svätom písme čítame o „myšlienkach a úmysloch srdca“ (Hebr 4, 12), kde srdce vytvára samotnú podstatu človeka, „miesto“, kde človek preberá zodpovednosť a otvára alebo uzatvára sa pre Božie pôsobenie. Srdce je taktiež sídlom vôle. Srdce robí rozhodnutia (porov. 1 Kor 4, 5; 2 Kor 7, 9; 8, 16), z neho vychádzajú dobré i zlé úmysly (porov. Mt 15, 19; Rim 10, 1; Iz 57, 17), láska k Bohu i blížnemu (porov. Mt 22, 37; Mk 12, 30 – 33; Lk 10, 27).
749 Podľa Svätého písma všetky ľudské emócie sú vlastné srdcu: teší sa (porov. Jer 15, 16; Ž 27[28], 9), smúti (Ž 24[25], 17), trpí úzkosťou (Jer 4, 19), hnevá sa (Pr 19, 3) a závidí ( Jn 3, 14). Jedine Boh dokáže preniknúť do hlbín ľudského srdca: „Veď (Pán nehľadí), ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). Boh skúša myseľ a skúma srdce (porov. Jer 17, 10). V Bohu spoznávajú ľudia seba samých a kontemplujú hlbiny svojich vlastných sŕdc.
750 Jedným z aktívnych prejavov srdca je svedomie človeka. Pojem „svedomie“ pochádza z latinského conscientia (spoločné poznanie). Podobne aj ukrajinský termín sovist pochádza z cirkevnoslovanského so-vidaty (spoločne poznať). Svedomie nezahŕňa ani tak poznanie, ktoré má jednotlivec, či akúsi „subjektívnu pravdu“, ale spoločné poznanie s božskými osobami za účelom spoločného konania s nimi. Sväté písmo hovorí o schopnosti ľudského srdca rozlišovať medzi dobrom a zlom. Kráľ Šalamún sa modlil za „múdrosť srdca“, aby dokázal rozlišovať medzi dobrom a zlom (porov. 1 Kr 3, 9). V evanjeliách Kristus ukazuje, že srdce môže byť zdrojom morálneho dobra i morálneho zla (porov. Lk 6, 45; Mt 12, 35).
751 Podľa tradície svätých otcov je svedomie najdôležitejším faktorom v bytí človeka. Ako učí abba Dorotej:
Keď Boh stvoril človeka, vdýchol do neho niečo božské, akoby horúcu a jasnú iskru pridanú k rozumu, ktorá rozžiarila myseľ a ukázala mu rozdiel medzi správnym a nesprávnym. Toto sa nazýva svedomie, ktoré je zákonom jeho prirodzenosti… Svedomie je niečo Bohom zasadené do nás, ako sme povedali, a nikdy ho nemožno zničiť. Vždy nám trpezlivo pripomína naše povinnosti.[1]
Svätý Klement Alexandrijský učí: „Vlastné svedomie je najlepšie na to, aby si človek starostlivo vyberal alebo sa vyhýbal. A jeho pevným základom je správny život.“[2] Svätý Ján Zlatoústy vyhlásil: „Boh vložil do našej mysle sudcu, ktorý je stále bdelý a ostražitý – myslím tým svedomie. Nie je možné, aby bol nejaký sudca medzi mužmi a ženami taký neúnavný, ako je neúnavné naše svedomie.“[3]
Vnútorná bdelosť a stráženie srdca
752 Ľudské myšlienky a rozhodnutia sa rodia v srdci. Srdce je miesto, kde vznikajú úmysly a ašpirácie. Srdce je zdrojom vôle a túžob. Kresťan je povolaný obrábať „pole“ svojho srdca a dávať pozor, aby doň nevniklo „semeno nepriateľa“ (porov. Mt 13, 24 – 30).
753 Byť pozorný k srdcu znamená predovšetkým odmietať zlé myšlienky a citlivo strážiť srdce. Svätý Makarios Veľký učí nasledovné:
[Ako je to s okom], tak je to aj s mysľou smerom k srdcu. A srdce samo osebe je len malá nádoba, ale aj tam sú draci a levy, sú tam jedovaté zvieratá a všetky poklady zla. A sú tam drsné a nerovné cesty, sú tam priepasti. Ale je tam aj Boh, aj anjeli, život a kráľovstvo, svetlo a apoštoli, poklady milosti – je tam všetko.[4]
754 Keď vnútorná bdelosť intelektu upriami svoju pozornosť na srdce, človek je schopný lepšie spoznať seba samého. Intelekt zameraný na srdce sa oslobodí od chybných úmyslov a myšlienok. Duchovní otcovia tento stav označujú ako upokojenie (z gréckeho hesychia) intelektu. Vnútorne bdelí ľudia sa môžu „vidieť“ vo svetle Božej milosti a objavovať, čo sa deje vo svete ich vnútorného ja. Objavujú silné i slabé stránky svojho charakteru, svoje schopnosti i talenty, začínajú vnímať svoje tajné sklony i ašpirácie.
Askéza, ktorá očisťuje
755 Askéza (z gréckeho slova pre cvičenie) je neustály boj kresťana s vlastnými chybami, vášňami a hriešnymi sklonmi. Asketické úsilie má terapeutický charakter, pretože pomáha človeku spolupracovať s Božou milosťou. Milosť očisťuje človeka od hriechu a lieči rany, ktoré spôsobuje hriech. Takéto očisťovanie si vyžaduje, aby sme sa zriekli nielen všetkého, čo vedie k hriechu, ale aj toho, čím je hriech podnecovaný. Apoštol Pavol vyzýva každého kresťana, aby podnikal takúto askézu:
Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi. Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti (Rim 6, 11 – 13).
Hriech v ľudskom živote
756 Bohom stvorení ľudia sú povolaní rásť do slobody Božích detí (porov. Rim 8, 21). No nie vždy boli verní tomuto povolaniu. Adam a Eva podľahli klamu, odmietli Božiu vôľu a takto oslabili svoju schopnosť uplatňovať dar slobody. Kresťanská tradícia toto odmietnutie poslúchať Boha označuje ako hriech. Po hriechu sa človek dostal do neprirodzeného stavu: odlúčenie od Boha a odcudzenie od blížnych.
757 Kresťanská tradícia považuje hriech za chorobu, ktorá narúša Boží obraz v človeku. V jednom z tropárov parastasu spievame: „Som obrazom tvojej nevýslovnej slávy, hoci nosím známky priestupkov.“ A tak hriešny človek si nezasluhuje až tak veľmi odsúdenie, ale skôr si vyžaduje liečenie – Božie milosrdenstvo a odpustenie. Hriešnik je teda chorý a Kristus je lekár. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9, 12).
758 Hriech je predovšetkým ľudský stav, ktorý sa prejavuje v konaní, a hriešny skutok je vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho prikázania. Porušenie čo i len jedného Božieho prikázania je porušením celého Božieho zákona. „Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým. Lebo ten, ktorý povedal: ‚Nescudzoložíš,‘ povedal aj: ‚Nezabiješ.‘ A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestupuješ zákon“ (Jak 2, 10 – 11). Tak ako jedna choroba môže spôsobiť ďalšiu, tak jeden hriech vedie k ďalšiemu. Svätý Ján Damaský zdôrazňuje, že existuje osem zlých „myšlienok“ (po grécky logismoi), ktoré vyvolávajú hriech: obžerstvo, žiadostivosť, lakomstvo (láska k peniazom), smútok, hnev, akédia (znechutenosť), márnivosť a pýcha.[5] Nazývame ich hlavné hriechy, pretože sú koreňom všetkých ostatných hriešnych skutkov.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 29. januára 2025
[1] Abba Dorotej, Inštrukcie a listy, Inštrukcia 3: O svedomí, 1 – 2.
[2] Klement Alexandrijský, Stromata, 1: PG 8, 693.
[3] Ján Zlatoústy, Príhovory o Lazárovi, 4:4: PG 48, 1011.
[4] Pseudo-Makarios, Duchovné homílie, 43, 7: PG 34, 776.
[5] Porov. Ján Damaský, O ôsmich zlých duchoch, 1: PG 95, 80.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha III.: Osem hlavných hriechov a ich protikladné čnosti – Pokánie (759 – 784)Ukázať, že sme svätí: Šiesta kapitola – Dať to dohromady