Keď sa dotkla obruby jeho šiat

od autora: Ján Krupa · 5 novembra, 2023

Žijeme v dobe, ktorá sa riadi rýchlosťou. Hľadáme rýchlejšie spôsoby, ako splniť každú úlohu: v kancelárii, v kuchyni, v triede. V našej ekonomike je rýchlosť zdrojom konkurenčnej výhody. Na pracovisku vyššia rýchlosť znamená vyššiu efektivitu. Dnes „postaviť lepšiu pascu na myši“ znamená „postaviť rýchlejšiu pascu na myši“.

V dôsledku toho sme čoraz netolerantnejší k pomalosti. Čakanie je čoraz ťažšie. Ak narazíme na dlhý rad v obchode, banke alebo na pošte, máme chuť odísť a vrátiť sa neskôr. Naše vzťahy s inými ľuďmi môžu byť poznačené alebo zničené našou netrpezlivosťou voči iným. Naša netrpezlivosť voči sebe samým nám môže znemožniť radovať sa zo života v prítomnosti alebo ho dokonca prijať.

Hoci ľudia s chronickými chorobami alebo hendikepmi majú k dispozícii zdravotné služby ako nikdy predtým, ich najväčšie utrpenie dnes môže byť psychické: vedomie, že musia žiť so svojím trápením deň čo deň bez nádeje na vyslobodenie. Niektorí obhajujú samovraždu alebo zabitie z milosti ako východisko z tejto slepej uličky. Holandsko, Belgicko a Švajčiarsko za určitých okolností dekriminalizovali zabitie z milosti, aby ľuďom poskytli východisko z ich beznádejného stavu.

V protiklade k tomu stojí v evanjeliách opísaná situácia ženy, ktorej beznádejný stav prevyšoval všetko, čo je dnes bežné v rozvinutých krajinách. Hovorí sa, že krvácala dvanásť rokov. V Tóre sa píše, že akýkoľvek kontakt so životne dôležitými tekutinami, ako napríklad krvou, robí človek rituálne nečistým a vyžaduje, aby sa postihnutému vyhýbalo. „Ak má nejaká žena dlhší čas krvotok, mimo času jej očisťovania, alebo ak má výtok dlhší čas ako obyčajne, tu o čase, v ktorom má nečistý výtok, platí to, čo o čase jej (riadneho) očisťovania: je nečistá. Každé lôžko, na ktorom by v čase svojho výtoku ležala, je pre ňu ako lôžko v čase očisťovania a každý predmet, na ktorom by sedela, je nečistý ako pri nečistote jej riadneho očisťovania. Každý, kto sa týchto vecí dotkne, bude nečistý. Vyperie si odev a okúpe sa vo vode a bude do večera nečistý. Keď však od výtoku ozdravie, nech počíta sedem dní, potom bude čistá“ (Levitikus 15, 25 – 28). Keďže táto žena stále krvácala, znamenalo to, že dvanásť rokov nemohla zažiť žiadny osobný kontakt.

Jedine Kristus prináša uzdravenie

V Markovom evanjeliu (5, 26) čítame, že jej pokusy nájsť lekársku pomoc boli rovnako bezvýsledné ako finančne náročné. Nemala žiadnu nádej, pokým sa nedozvedela o Ježišovi. Priblížila sa k nemu tajne, aby ho nepoškvrnila alebo aby ju neodmietol, ale dotknutie sa Prečistého ju vyčistilo a očistilo. Kontakt s Najtrpezlivejším ukončil jej dlhé utrpenie.

V Novom zákone fyzické uzdravenia a iné zázraky vo všeobecnosti poukazujú na duchovné uzdravenie. Tu choroba ženy a jej uzdravujúci kontakt s Kristom smeruje našu myseľ k zamysleniu sa nad naším vlastným duchovným stavom.

Väčšina kresťanov sa dnes pozerá na myšlienku rituálnej nečistoty na starozákonný spôsob ako na zastaranú a nepatriacu do našej spirituality. Každý z nás je však nespôsobilý na kontakt so Svätým, pretože máme spoločnú prirodzenosť poznačenú hriechom a podliehajúcu smrti. Potrebujeme sa dotknúť obruby Kristových šiat, aby sa obnovila naša porušená prirodzenosť.

Pre nás, ktorí žijeme v čase po Kristovom zmŕtvychvstaní, sú „obrubou jeho šiat“ fyzické skutočnosti, ktoré nám sprostredkúvajú jeho božskú moc, čiže sväté tajomstvá. V krste spolu s Kristom vstávame zo smrti nášho zlomeného človečenstva. V Eucharistii sa s Kristom hlbšie zjednocujeme v jeho tele, čiže v Cirkvi. Prichádzame k Kristovi v rôznych okolnostiach nášho života – v potrebe fyzického alebo duchovného uzdravenia, v túžbe zažiť jeho požehnanie pre naše rodiny a naše služby – a snažíme sa byť premenení jeho prítomnosťou. A keď pristupujeme k vode, myru, olejom alebo korunám s vierou tejto nemenovanej ženy v evanjeliu, sme dotknutí mocou, ktorá z Neho vychádza aj prostredníctvom nich.

Tajomstvá ako „skutky Zákona“

Je pre nás príliš ľahké, najmä pre tých, ktorí boli vychovaní v Cirkvi, pristupovať k svätým tajomstvám, akoby išlo o rituálne očisťovanie, ako je to opísané v Tóre. Môžeme priviesť svoje deti na krst, pretože to robíme s deťmi, aby sme ich urobili kresťanmi. K tajomstvu spovede môžeme pristupovať legalisticky, aby sme dostali priepustku na prijatie Eucharistie. Pristupovanie ku ktorémukoľvek z tajomstiev, akoby išlo o prechodové rituály alebo rituálne očisťovanie – alebo ako k čomukoľvek inému, aby sme sa dotkli obruby Kristových šiat – , z nich robí „skutky Zákona“. A ako zdôrazňuje svätý Pavol, „človek nie je ospravedlnený zo skutkov zákona“ (Gal 2, 16).

Naše sviatostné kontakty s Kristom majú ovplyvniť náš život. Sväté tajomstvá nie sú len „obrady“, ceremoniálne momenty, ktoré vykonáme a potom sa vrátime do bežného života bez toho, aby ovplyvnili náš spôsob života. Na jednej strane žijeme a konám bohoslužby ako kresťania len preto, že sme sa “dotkli” Krista. On jediný je svätý, on jediný je Pán.

Na druhej strane vieme, že naše krstné zjednotenie s Kristom nezaručuje, že budeme žiť život, ktorý sme dostali. Podobne ako v prípade ženy z evanjelia, aj naše kontakty s Kristom sú len súčasťou príbehu. Spôsob, akým žijeme, rozhoduje o tom, ako sa tento príbeh bude vyvíjať a ako sa skončí.

Žena vo východokresťanskom podaní

Sväté písmo sa viac nezmieňuje o tejto žene. Neskoršie dielo Skutky Pilátove jej dalo meno Berenika, ale to nevrhá žiadne svetlo na to, ako jej uzdravenie ovplyvnilo život. Na Západe sa toto meno prekladá ako Veronika, ktorej spojenie s Kristovým umučením sa spopularizovalo v stredoveku.

Skutky Pilátove, ktorých časti pochádzajú z polovice druhého až tretieho storočia, opisujú túto ženu ako svedkyňu na Ježišovom procese: „Dvanásť rokov som trpela krvotokom, a len čo som sa dotkla okraja jeho šiat, hneď som bola uzdravená. Židia povedali: ‚Náš zákon nepripúšťa svedectvo ženy‘“ (Skutky Pilátove, 7).

Podľa jednej tradície Berenika z vďaky za svoje uzdravenie dala zhotoviť sochu Pána Ježiša, pred ktorou sa modlila k Bohu. V štvrtom storočí to opísal cézarejský biskup Euzébius: „Keď som už spomenul toto mesto [Cézareu Filipovu], nepovažujem za vhodné vynechať správu, ktorá je hodná zápisu pre potomkov. Hovorí sa totiž, že žena trpiaca krvotokom, ktorá, ako sa dozvedáme z posvätného evanjelia, dostala od nášho Spasiteľa vyslobodenie zo svojho utrpenia, pochádzala z tohto miesta a že v meste sa nachádza jej dom a sú tam pozoruhodné pamiatky na Spasiteľovu láskavosť k nej.

„Lebo na vyvýšenom kameni pri bráne jej domu stojí medený obraz kľačiacej ženy s vystretými rukami, akoby sa modlila. Oproti nej je iný vzpriamený obraz muža z toho istého materiálu, slušne oblečeného v dvojitom plášti a vystierajúceho ruku k žene. Hovorí sa, že táto socha je obrazom Ježiša. Zachovala sa až do našich dní, takže sme ju aj my sami videli, keď sme sa zdržiavali v meste.“

Táto socha sa zachovala až do čias Juliána Apostatu, keď bola zmenená na sochu Zeusa.

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/on-touching-the-hem-of-his-garment Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.