Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie – krst a myropomazanie
Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie
408 Účasť na živote Najsvätejšej Trojice sa pre nás stáva skutočnosťou prostredníctvom svätých tajomstiev krstu, myropomaznia a eucharistie. Inými slovami, na Božom živote sa zúčastňujeme tým, že sa zjednocujeme s Kristom, prijímame pečať Svätého Ducha a máme účasť na Kristovom tele a krvi v spoločenstve, ktoré sa nazýva Cirkev. Tak ako človek po narodení začína dýchať a potom prijíma potravu, aby mohol žiť, tak aj novopokrstený, ktorý sa v krstiteľnici zrodil k novému životu, začína dýchať Svätým Duchom a prijíma potravu svätého prijímania, aby mohol rásť v Kristovi. Prostredníctvom modlitieb a posvätných úkonov liturgického obradu každého z týchto tajomstiev Cirkev vedie veriacich (grécki Otcovia hovoria o mystagógii – uvádzaní do tajomstva) k pochopeniu tajomstva a jeho vnímaniu ako jediného, jednotného pôsobenia Božej milosti. Preto sa v tradícii východnej cirkvi tieto tri sväté tajomstvá slávia spoločne.[1]
Sväté tajomstvo krstu
Krst je zrodenie k novému životu v Kristovi
409 Otec nám zjavuje a darúva večný život skrze svojho Syna vo Svätom Duchu. Tento život nového stvorenia sa nám stáva prístupným nielen po smrti, ale aj teraz. Prostredníctvom svätých tajomstiev krstu a myropomazania spolu s Eucharistiou sme zjednotení s Kristom. V ňom sa stávame dedičmi božského života, nositeľmi Svätého Ducha, ktorý nám zjavuje plnú Kristovu pravdu. Duch nás vedie po cestách Kristových prikázaní a modlí sa v nás: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15). Prostredníctvom týchto svätých tajomstiev sa stávame údmi Kristovho tela a chrámami Svätého Ducha.
410 V rozhovore s Nikodémom Kristus hovorí o zahájení nového života ako o procese „znovuzrodenia“ alebo „narodenia zhora“ (porov. Jn 3, 3). Toto nové narodenie je narodením „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Vykonáva sa vodou v liturgickom obrade, stáva sa skutočnosťou prostredníctvom moci Svätého Ducha. Krst je pre nás začiatkom plnosti života, pre ktorú sme boli stvorení:
Ján hlásal krst pokánia a celá Judea sa k nemu vydala. Pán ohlasuje krst adopcie synov. Kto z tých, čo vkladajú svoju nádej do [Pána], neposlúchne? Jánov krst bol predbežný, Ježišov krst bol zavŕšením. Jánov krst bol rozchodom s hriechom, Ježišov krst bol zjednotením s Bohom.[2]
V krste nás Boh nielen zachraňuje od hriechu, ale zároveň nám dáva neoceniteľné poklady nového života.
Krst je odumretie a zmŕtvychvstanie v Kristovi
411 Aby nás Kristus urobil účastnými na božskom živote a umožnil nám žiť v slobode Božích detí, oslobodzuje nás od otroctva hriechu. Do tohto otroctva sme upadli Adamovým pádom a vlastnými hriechmi. Keď Kristus vzal na seba hriech sveta, prijal aj konečný dôsledok tohto hriechu, ktorým je smrť. Premohol ju však smrťou, ktorú dobrovoľne prijal na kríži. V krste nás Kristus robí účastnými na svojom víťazstve nad hriechom a smrťou.
412 Náš vstup do nového života sa začína aj naším odumretím hriechu (porov. Rim 6, 2), ktoré je odumretím s Kristom. Toto odumretie však vrcholí v našom vzkriesení s ním: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním a zoslaním Svätého Ducha nás Kristus uviedol do božského života. Do tohto života vstupujeme svojou smrťou a vzkriesením v Kristovi a prijatím daru Svätého Ducha. Iba skrze smrť „starého ja“ sa človek môže stať „novým človekom“ – „novým stvorením“ v Kristovi (porov. 2 Kor 5, 17; Kol 3, 9 – 10; Gal 6, 15).
Náš krst je „požehnanie Jordána“
413 V obrade krstu sa Cirkev modlí, aby „milosť vykúpenia, požehnanie Jordána“[3] boli zoslané vode. Modlíme sa, aby sa v tomto krste teraz uskutočnilo to, čo sa zjavilo pri rieke Jordán. Tam Otec prostredníctvom Svätého Ducha vyhlásil Ježiša za svojho milovaného Syna. To, čo sa zjavilo v Kristovi – že je Boží Syn – sa stáva skutočnosťou všetkých pokrstených.
Aj na teba, ak máš úprimnú zbožnosť, zostúpi Svätý Duch a zhora bude nad tebou počuť Otcov hlas, ktorý povie nie: „Tento je môj Syn“, ale: „Tento sa teraz stal mojím synom.“ Lebo len Kristovi patrí to „je“… Tebe patrí „teraz sa stal“, pretože synovstvo nemáš od prirodzenosti, ale dostávaš ho prostredníctvom adopcie. On je Synom od večnosti, ale ty túto milosť dostávaš povýšením.[4]3
414 Krst je prvé tajomstvo, ktoré musí človek prijať, aby vstúpil do Cirkvi, archy spásy. Je to prostriedok, ktorým sa človek stáva údom Cirkvi, Kristovho tela. „Odkiaľ to je, že sme kresťania? Prostredníctvom našej viery by bola všeobecná odpoveď. A akým spôsobom sme spasení? Veľmi jednoducho, pretože sme boli obnovení milosťou danou v krste.“[5] Krst odomyká prístup k ostatným svätým tajomstvám a posvätným obradom v Cirkvi, prostredníctvom ktorých Pán posväcuje, oživuje a vedie svoju Cirkev ako celok a každého veriaceho osobitne. Preto sa pokrstení už teraz stávajú „dedičmi kráľovstva“ a dostávajú „blaženosť svätých“.[6]
Jeden krst na odpustenie hriechov
415 V krste človek dostáva odpustenie všetkých hriechov: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Po zjednotení s Kristom a po tom, ako sa kresťan stal chrámom Svätého Ducha, je pôsobením Božej milosti oslobodený od otroctva hriechu a smrti. Stáva sa schopným rásť do podoby Boha. Božské synovstvo a schopnosť pripodobniť sa Bohu prostredníctvom Krista vo Svätom Duchu je pokrstenému človeku daná raz a navždy. Preto možno toto tajomstvo prijať len raz za život. Aj po krste však človek, ktorý ešte nie je skrotený vo výbere toho, čo je dobré, má sklon k hriechu. Preto sa človek uchyľuje k tajomstvu pokánia. V tomto svätom tajomstve človek pokračuje na ceste pokánia, obrátenia, očisťovania od hriechu a posilňovania v cnostiach.
Nevyhnutnosť viery
416 Keď Kristus posiela svojich učeníkov kázať, uisťuje ich: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16). Na prijatie spásneho daru krstu je podstatná viera – viera v Krista, Božieho Syna, „v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1,14) a dar božského synovstva: „Ak veríš z celého srdca, môžeš byť pokrstený“ (Sk 8, 37). „Skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 26 – 27).
417 „Viera a krst sú dva príbuzné a neoddeliteľné cesty spásy: viera sa zdokonaľuje krstom a krst je založený na viere… Najprv prichádza vyznanie [viery], ktoré nás uvádza do spásy, a po ňom nasleduje krst, ktorý spečaťuje náš súhlas.“[7] Po prijatí daru ako akéhosi semena sme povolaní spolupracovať so Svätým Duchom, aby sme prinášali hojné ovocie: „Lebo hoci sa odpustenie hriechov udeľuje všetkým rovnako, komunikácia Svätého Ducha sa udeľuje úmerne viere každého… Bežíte sami za seba, preto hľadajte svoj vlastný prospech.“[8]
Krstenie detí
418 Cirkev krstí dospelých i deti, aby ich uviedla do nového Kristovho života. Cirkev krstí deti, nositeľov Božieho obrazu, aby mohli prijať milosť Božej podoby. Spolu s darom života je najvzácnejším darom, ktorý môžu rodičia dať, priviesť svoje dieťa k tajomstvu krstu. Keď sú deti krstené, cirkevné spoločenstvo, zastúpené krstnými rodičmi, vyjadruje v ich mene vieru v Krista. Spolu s otcom a matkou prijímajú zodpovednosť pred Bohom a Cirkvou za kresťanskú výchovu dieťaťa. Dieťa má v cirkevnom spoločenstve rásť vo viere, ako aj v kresťanskom životnom štýle a v poznaní Boha. Aby sa človek mohol stať krstným rodičom, či už detí alebo dospelých, je potrebné, aby bol veriaci, aby sa jeho viera a spôsob života stali vzorom pre budúce krstné dieťa. Duchovný vzťah medzi krstnými rodičmi a krstnými deťmi pretrváva po celý ich život. Krst dieťaťa nemožno považovať za porušenie jeho práv alebo slobôd, pretože tak ako rodičia alebo opatrovníci živia a učia ho pre jeho dobro, tak aj veriaci rodičia tým, že privádzajú svojho dieťa k tajomstva krstu, ho otvárajú životu v Bohu.
Obrad krstu
419 Obrad krstu sa začína ustanovením katechumena — prípravou osoby na krst. V úvodnej modlitbe kňaz položí ruku na katechumena. Cirkev tak berie katechumena do svojej starostlivosti, aby bol „uznaný za hodného utiekať sa k tvojmu [Božiemu] svätému menu a nájsť ochranu v tôni [Božích] krídel.“[9] Potom Cirkev prostredníctvom modlitieb a exorcizmov chráni katechumena pred vplyvom Satana. Následne sa katechumen buď osobne alebo prostredníctvom krstných rodičov zriekne Satana a jeho skutkov a zjednotí sa s Kristom Spasiteľom. Na znak tohto zjednotenia s Kristom prejde z predsiene chrámu (symbol sveta) do stredu lode (symbol Kristovej Cirkvi).
420 Bezprostredne pred ponorením (alebo poliatím) kňaz pomaže katechumena svätým olejom. Toto pomazanie je znakom moci Svätého Ducha prijatej v krste. Dáva sa katechumenovi ako „meč spravodlivosti“ na „odvrátenie každého pôsobenia diabla“ a na „obnovenie tela i duše“.[10] Kňaz pomaže čelo, hruď, plecia, uši a ruky a nohy.[11] Čelo pomaže preto, „aby sa mu rozum otváral na pochopenie a prijatie tajomstiev Kristovej viery“. Hruď pomaže, aby pokrstený „miloval Pána Boha celým svojím srdcom“. Plecia pomaže, aby „ochotne zobral na seba príjemné Kristovo jarmo“. Uši sa pomažú „aby mu sluch slúžil na počúvanie viery a prijímanie hlasu božského evanjelia“. Nakoniec sa pomažú ruky a nohy krstenca, aby „zdvíhal svoje ruky k svätyni, aby v každom čase konal spravodlivo“ a „kráčal v šľapajach Kristových prikázaní“. Pomazanie tela naznačuje, že v krste sa obnovuje celá prirodzenosť človeka spolu so všetkými jeho zmyslami.
421 Krst sa vykonáva vodou, ktorá je symbolom života, ale aj smrti („vody potopy“, porov. Gn 6 – 9). Prechod cez vody Červeného mora symbolizuje spásu (porov. Ex 14), kým obmytie vodou je symbolom uzdravenia (napr. vyliečenie Námana z malomocenstva, porov. 2 Kr 5, 10 – 14). Kňaz trikrát ponára osobu do vody alebo jej trikrát leje vodu na čelo, pričom vyhlasuje: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Krst je smrťou „starého človeka“ a narodením „nového človeka“, zjednoteného s tromi božskými osobami – Otcom, Synom a Svätým Duchom (porov. Mt 28, 19). Deje sa to prostredníctvom zjednotenia s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (porov. Rim 6). Na znak nového narodenia dostane pokrstený kresťanské meno, ktorým Cirkev uvedie neofytu do duchovného vzťahu s jeho nebeským patrónom.
422 Novorodenec v Kristovi dostane biele rúcho, krstné rúcho (kryžmo). Je to rúcho spravodlivosti a symbolizuje „oblečenie si“ zmŕtvychvstalého Krista: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Obliecť si Krista znamená, že novopokrstení sa stali novými ľuďmi: oblečení do svetlého rúcha ohlasujú pred ostatnými, že v nich žije a pôsobí Kristus. Kňaz podá novopokrstenému zažatú, pričom povie: „Prijmi túto horiacu sviecu a po celý svoj život sa usiluj o svoje prežiarenie svetlom viery a dobrých skutkov, aby si mohol, keď príde Pána, radostne mu vyjsť v ústrety so všetkými svätými.“ Ako je Kristus „svetlo [ktoré] vo tmách svieti“ (porov. Jn 1, 5), tak aj ten, ktorý bol Kristom osvietený v krste, je povolaný byť „svetlo sveta“ (Mt 5, 14).
Celebrant tajomstva krstu
423 Tajomstvo krstu zvyčajne slávi kňaz. Je duchovným otcom farského spoločenstva, ku ktorému je novopokrstený pripojený (a teda príslušným predsedajúcim). Ak je však nebezpečenstvo smrti, môže krstiť ktorýkoľvek kresťan. V takom prípade sa krst vykonáva trojitým poliatím osoby vodou so slovami: „Boží služobník (meno) sa krstí v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ Často sa stáva, že osoba, ktorá prijíma krst v nebezpečenstve smrti, ho prijíma bez úplného liturgického obradu. Následne, ak osoba žije a uzdraví sa, je privedená ku kňazovi, ktorý obrad dokončí a vykoná aj myropomazanie. Tajomstvá krstu a myropomazania sa prijímajú len raz za život, pretože po narodení v Kristovi prostredníctvom Svätého Ducha zostávame deťmi Otca navždy.
Sväté tajomstvo myropomazania
Dar Päťdesiatnice
424 Ako paschálne tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania nachádza svoje zavŕšenie v zoslaní Svätého Ducha na apoštolov, tak aj naše znovuzrodenie v Kristovi je spečatené darom Svätého Ducha. Myropomazanie je pečaťou daru, ktorý sme dostali v krste. Manifestuje, že každý pokrstený človek prijíma príchod Svätého Ducha, tak ako apoštoli v Päťdesiatnicu. Toto pomazanie Svätým Duchom naznačuje, že každý kresťan sa rodí k novému životu v Kristovi a stáva sa dieťaťom Otca, aby sa mohol zúčastňovať na kráľovskej, kňazskej a prorockej službe Krista pre spásu sveta. To sa zdôrazňuje v modlitbe posvätenia myra na Veľký a Svätý štvrtok:
Zošli, Pane, svojho najsvätejšieho Ducha na toto myro a urob z neho kráľovské pomazanie, duchovné pomazanie, ktorým boli pomazaní králi, veľkňazi a proroci a všetci ich nástupcovia – biskupi a presbyteri a všetci, ktorí až do dnešného dňa prijali znovuzrodenie v prameni obnovy… Urob z tohto myra zostúpenie Svätého Ducha.[12]
Kráľovská, kňazská a prorocká služba
425 Prijatím pečate daru Svätého Ducha sa kresťania stávajú členmi „vyvoleného rodu, kráľovského kňazstva, svätého národa, ľudom určeným na vlastníctvo, aby… zvestovali slávne skutky toho, ktorý… [ich] z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).
Všetci, ktorí sa znovuzrodili v Kristovi, sa stali kráľmi znamením kríža. A pomazanie Svätým Duchom ich zasväcuje za kňazov, takže okrem tejto osobitnej služby sa všetci kresťania – naplnení Duchom a poznaním – uznávajú za členov tohto kráľovského národa a za účastníkov kňazskej služby. Lebo čo je pre dušu kráľovskejšie ako môcť disciplinovať svoje telo, podriadiť ho Bohu? A čo je kňazskejšie ako obetovať Pánovi čisté svedomie a prinášať na oltár svojho srdca čisté obety zbožného života?[13]
Prorocká služba veriacich sa napĺňa prinajmenšom tromi spôsobmi: neochvejným vyznávaním viery, prehlbovaním svojho chápania viery a svedectvom o Kristovi vo svete.[14] Preto sa Cirkev počas myropomazania modlí za novopokrsteného slovami, aby sa stal „pevným, silným a neotrasiteľným v pravej viere, láske a nádeji“ a aby „odvážne, bez strachu a zahanbenia“ vyznával pre všetkými „meno Krista, nášho Boha“.[15]
426 Myropomazaním sa spečaťuje dar Svätého Ducha, aby sa kresťan mohol stať „odvážnym a víťazným bojovníkom Krista, nášho Boha“, ochotným „trpieť a zomrieť z lásky k nemu“. Prostredníctvom „rastu v cnostiach“ môže dospieť „k plnej miere Kristovho veku“ (Ef 4, 13). To sa v kresťanovi uskutočňuje „mocou, pôsobením, milosťou a zostúpením Svätého Ducha“.[16]
427 Tak ako po Kristovom krste v Jordáne Svätý Duch viedol Krista v jeho spásonosnom poslaní a ako Svätý Duch vedie cirkevné spoločenstvo od zostúpenia na apoštolov v Päťdesiatnicu, tak aj v tajomstve myropomazania Svätý Duch udeľuje každému kresťanovi schopnosť rozlíšiť a uskutočniť základné povolanie (poslanie) svojho života pre spásu a premenu sveta.
Obrad myropomazania
428 Obrad myropomazania sa vykonáva hneď po krste, pretože kde je život, tam je aj dych. Sväté myro, vonná zmes olejov a iných aromatických zložiek, symbolizuje bohatstvo a rozmanitosť duchovných darov, ktoré Svätý Duch udeľuje novonarodenému v Kristovi.
Dávajte si pozor, aby ste sa nedomnievali, že tento olej [t. j. myro] je len masť. Tak ako po zvolávaní Svätého Ducha eucharistický chlieb už nie je obyčajným chlebom, ale Kristovým telom, tak tento svätý olej v spojení so zvolávaním už nie je obyčajným alebo bežným olejom, ale stáva sa milostivým darom Krista a Svätého Ducha, spôsobujúcim príchod jeho božstva.[17]
Sväté myro posväcuje na Veľký štvrtok hlava samosprávnej cirkvi, aby ho používali kňazi, čo svedčí o jednote Cirkvi.
429 Počas obradu myropomazania kňaz pomaže novopokrstenému čelo, oči, nos, ústa, uši, hruď, ruky a nohy. Vyhlasuje: „Pečať daru Svätého Ducha.“ Novopokrstený sa teda „každým slovom a skutkom“ má páčiť Bohu a má sa stať „synom (dcérou) a dedičom (dedičkou)“ jeho kráľovstva. Svätý Duch premieňa myšlienky, city a skutky tých, ktorí sú členmi kráľovstva.
430 Slová „pečať daru Svätého Ducha“ svedčia o tom, že kresťan patrí Bohu. Kresťania sú jeho vlastníctvom, pretože sme boli „označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Kresťan žije v Kristovi vďaka moci a pôsobeniu Svätého Ducha: „A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom“ (1 Jn 2, 27).
[1] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[2] Bazil Veľký, Homília 13, Protreptikum o svätom krste, 1: PG 31, 425.
[3] Trebník, Obrad krstu, Pokojná ekténia.
[4] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 3, 14: PG 33, 444 – 445.
[5] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 10, 26: PG 32, 113.
[6] Trebník, Obrad krstu, Modlitba exorcizmu.
[7] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 12, 28: PG 32, 117.
[8] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 1, 5: PG 33, 377.
[9] Trebník, Obrad krstu, Modlitba nad katechumenom.
[10] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.
[11] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.
[12] Archihieratikon, Obrad posvätenia veľkého a svätého myra.
[13] Lev Veľký, Kázeň 4 na Narodenie Pána, 4, 1: PG 54, 149.
[14] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium [Svetlo národov], 12.
[15] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia.
[16] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia.
[17] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické prednášky, 3, 3: PG 33, 1090.
Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá iniciácie – EucharistiaKristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá kresťanského života