David M. Petras: Božská liturgia svätého Bazila Veľkého

od autora: Ján Krupa · 29 júna, 2023

V byzantskej cirkvi sa používajú dve rôzne eucharistické modlitby. Vo východnej liturgickej tradícii sa riadne nazývajú anafory (modlitby obetovania). Základná štruktúra liturgie zostáva rovnaká, ale menia sa modlitby používané na rôznych miestach: prvá a druhá modlitba veriacich, modlitba obetovania, anafora, modlitba pred Otčenášom, modlitba sklonenia hláv, modlitba vďakyvzdania a modlitba pri požívaní svätých darov. Anafora svätého Jána Zlatoústeho bola prevzatá zo sýrskej Antiochijskej cirkvi, kde Ján bol kňazom. Použil sýrsku anaforu pripisovanú dvanástim apoštolom a urobil niekoľko úprav, takže v byzantskej cirkvi táto modlitba získala jeho meno. Anafora svätého Bazila bola prevzatá z Kapadóckej cirkvi, kde Bazil bol arcibiskupom. S najväčšou pravdepodobnosťou mal veľký podiel na jej konečnej podobe.

Je dobre známe, že modlitby Bazilovej anafory sú oveľa dlhšie než modlitby Zlatoústeho anafory. Z tohto dôvodu Bazilova anafora získala povesť „kajúcej“ liturgie. Používa sa však aj na sviatočné dni, akými sú predvečery Narodenia Pána, Bohozjavenia a Paschy, a tiež na sviatok svätého Bazila Veľkého a Veľký štvrtok. Chvíľa reflexie ukazuje, že naše charakterizovanie tejto liturgie ako „kajúcej“ pochádza len z našej modernej znudenosti z bohoslužieb. Zostať v chráme dlhšie, byť prítomný s naším Pánom na mystickej hostine, ktorá sľubuje budúcu hostinu v Božom kráľovstve, môže byť len zdrojom radosti. Preto sa eucharistické modlitby svätého Bazila Veľkého používali na veľké sviatky a nedele, deň Pána. Liturgia svätého Bazila Veľkého teda nie je kajúca, ale vlastne slávnostnejšia.

Dôvod, prečo sa vo veľkopôstne nedele slávi liturgia svätého Bazila, zatiaľ čo počas zvyšku roka sa používa liturgia svätého Jána Zlatoústeho, vychádza z zaužívaného liturgického princípu: veľkopôstne obdobie je obradovo oveľa konzervatívnejšie. Liturgia Bazila Veľkého zostáva dodnes počas nedieľ Veľkého pôstu, pretože Veľký pôst uchováva starobylejšie tradície. Keďže toto obdobie je pre cirkevné spoločenstvo oveľa dôležitejšie, Cirkev sa zdráha robiť zmeny, „majstrovať“ v niečom, čo dalo jej ľudu toľko života. Pôvodnou praxou bolo každú nedeľu sláviť liturgiu svätého Bazila Veľkého, slávnostné stretnutie kresťanského ľudu na pamiatku Ježišovej životodarnej smrti a zmŕtvychvstania.

Podporte nás

Bazilova anafora podrobnejšie rozpráva celý príbeh spásy nášho Pána. Svätý Bazil prevzal staršiu modlitbu a votkal do nej mnohé biblické úryvky, aby prerozprával celý príbeh našej spásy prostredníctvom Božej lásky k nám. V minulosti nám bol krásny text anafory skrytý, pretože ho kňaz recitoval potichu, kým sa spievali predpísané hymny. Dnes, ruka v ruke s častejším používaním ľudovej reči, sa tieto modlitby čoraz častejšie hovoria nahlas v pravoslávnych aj katolíckych cirkvách byzantskej liturgickej tradície. Pravdaže, dĺžka modlitby predstavuje výzvu tak pre ohlasovateľa, čiže celebrujúceho kňaza, ako aj pre poslucháča, ale počuť a pochopiť znamená dotknúť sa toho, o čom je naša viera.

Hoci Bazilova anafora určite nebola napísaná len pre obdobie Veľkého pôstu, odráža jeho štruktúru. Počas Veľkého pôstu sme totiž vedení od poníženia pochádzajúceho z nášho pádu do hriechu k obnove našej prirodzenosti prostredníctvom smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána. V prvej časti Veľkého pôstu sa na večierňach, a teda aj na liturgii vopred posvätených darov, znovu rozpráva o neposlušnosti Adama a Evy a pokračujúcom zhoršovaní ľudského rodu, tak sa koná až do druhého piatka Veľkého pôstu, keď v rámci čítania Boh vysloví hrozné slová: „Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril… lebo ľutujem, že som ich urobil“ (Gen 6, 7). To nás privádza k najhlbšiemu poníženiu, lebo si uvedomujeme, že „sme na zemi neurobili nič dobré“ a „podľa svojho spravodlivého rozhodnutia [Bože] vyhnal [si Adama, v ktorom všetci zhrešili, porov. Rim 5, 19,] z raja do tohto sveta a vrátil si ho do zeme, z ktorej bol vzatý“. Príbeh Noema sa však v anafore svätého Bazila Veľkého nespomína.

Od tej chvíle tak vo Veľkom pôste, ako aj v anafore vidíme, že Boh začína obnovu ľudského rodu, lebo „Ty [Bože] si sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia, ani si nezabudol, Dobrotivý, na dielo tvojich rúk“. Veľký pôst rozpráva príbeh novej zmluvy s Noemom, obetovania Izáka, vyvolenia Jakuba, povýšenia Jozefa, ako aj odpustenia márnotratnému synovi a kajúcemu mýtnikovi a záchrany chudáka Lazára. Anafora svätého Bazila sa sústreďuje na sebazriekenutie (gr. kenosis) Krista v Liste svätého Pavla Filipanom 2, 5 – 11 a Kristovo obnovenie Adama (Rim 5) a ohlasuje, že Kristus „odstránil hrôzy smrti. Na tretí deň vstal z mŕtvych a každému telu otvoril cestu ku vzkrieseniu“. Anafora týmto spôsobom potvrdzuje ústredné tajomstvo našej viery, že sme svet poškodili svojou neposlušnosťou voči Božiemu plánu a že jedine Boh ho môže obnoviť, urobiť z nás „vyvolený ľud, kráľovské kňazstvo a svätý národ (citát z 1 Pt 2, 9)“.

To všetko sa deje prostredníctvom božskej liturgie. Pri Mystickej [Poslednej či Tajomnej] večeri nášho Pána pred jeho umučením, „keď sa rozhodol ísť na svoju dobrovoľnú, životodarnú a naveky pripomínanú smrť“, nám dal svoje telo a krv ako pokrm a nápoj, aby sme mohli ohlasovať jeho smrť a zmŕtvychvstanie nielen slovami, ale aj samotným životom. Po slovách ustanovenia a epikléze sa kňaz modlí: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ Anafora svätého Bazila Veľkého je ohlasovaním a proroctvom, ktoré sa napĺňa v samotnej službe.

Z angličtiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: http://full-of-grace-and-truth.blogspot.com/2011/10/divine-liturgies-of-st-james.html