Život a bohoslužba: Liturgický priestor – Chrámová budova; Oltárny priestor a ikonostas
Svetlo tiché, svätej slávy, nesmrteľného Otca nebeského, svätého blaženého, Ježišu Kriste, keď sme prišli k západu slnka a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha. Je dôstojné preľúbeznými hlasmi oslavovať teba, Synu Boží, ktorý dávaš život celému svetu, preto ťa celý vesmír velebí. (Hymnus vchodu na večierni)
Každá diskusia o vplyve priestorových dimenzií na byzantskú bohoslužbu sa musí začať pochopením dvoch vecí. V prvom rade treba pochopiť vplyv konštantínopolskeho Veľkého chrámu; a v druhom rade si treba uvedomiť aj predstavu o kresťanskej Cirkvi ako naplnení židovskej viery.
Na prvý pohľad je ťažké si uvedomiť, že štruktúra jednej budovy môže mať nejaký zásadný vplyv na vývoj liturgie a jej teológie. Tento postoj je často priamym dôsledkom takmer „prirodzeného“ dualizmu, do ktorého akoby upadali moderní kresťania. Často si neuvedomujeme, že svet materiálny a svet duchovný nemožno pre človeka oddeliť. Naopak, človek je spojovacím článkom medzi stvorením a božstvom, najmä preto, že bol stvorený na Boží obraz. (Malo by byť samozrejmé, že Ježiš Kristus je dokonalosťou tohto obrazu, pretože je pravým Bohom a pravým človekom). Veriť, že duchovný život človeka existuje bez vzťahu k materiálnemu, hraničí s manicheizmom. Pokúsiť sa pochopiť náš duchovný život tým, že predpokladáme, že existuje v akomsi vákuu, bez toho, aby čokoľvek materiálne malo „skutočný“ význam, znamená zničiť realitu do tej miery, že nie je možné skutočne pochopiť náš vzťah s Bohom.
Človek je fyzický aj duchovný, a preto náš vzťah s Bohu musí byť viazaný na priestor a čas, či sa nám to páči alebo nie. Z tohto dôvodu musíme pochopiť špecifický priestor, v ktorom sa rozvíjal náš liturgický život. Spôsob, akým sa modlíme, bol výrazne ovplyvnený typom priestoru, samotnými budovami, v ktorých sa naša liturgická modlitba vyvíjala, rástla a dospela do podoby, ktorú máme dnes.
Najdôležitejšou budovou v tomto vývoji bol konštantínopolský Veľký chrám, Hagia Sofia (Svätá Múdrosť). Bola to hlavná katedrála byzantskej cirkvi, podobne ako Bazilika svätého Petra v Ríme pre rímsku cirkev. Všetko, čo sa dialo v Hagii Sofii, ostatné byzantské chrámy čo najviac kopírovali, dokonca až do tej miery, že sa snažili kopírovať samotnú budovu. Keďže to bol patriarchálny chrám, jeho liturgia a štruktúra sa stali normou pre celú cirkev. Naše chápanie liturgie, ako aj toho, aká má byť chrámová budova, do veľkej miery vychádza zo štruktúry Hagie Sofie. Hagia Sofia stále stojí v rovnakej podobe ako v 6. storočí, keď ju postavil Justinián Veľký. Po páde Konštantínopolu do rúk Turkov bola Hagia Sofia premenená na mešitu a po prvej svetovej vojne vyhlásená za národné múzeum. Od roku 2020 opäť slúži ako mešita.
Druhý významný vplyv na našu liturgickú modlitbu má naše židovské dedičstvo. Tento vplyv, hoci je jemnejší ako vplyv Hagie Sofie, je skutočne základnejší a starobylejší ako vplyv Veľkého chrámu. Už samotná štruktúra Hagie Sofie vychádza z potrieb, ktoré pramenia z nášho židovského pozadia. Naše kresťanské postoje k Bohu a náš vzťah k nemu majú korene v židovských postojoch. Preto sa mnohé z toho, čo Židia potrebovali na vyjadrenie tohto vzťahu v bohoslužbe, zachovalo a rozvinulo pre naše kresťanské potreby.
Pri zmienke o týchto vplyvoch teda rozpoznávame hlavné faktory, ktoré formovali byzantskú tradíciu. Dúfajme, že táto diskusia nám pomôže nájsť zmysel tejto tradície aj dnes, pretože ukazuje, ako byzantská bohoslužba vychádza z reálnych potrieb (materiálnych a duchovných) ľudí tej doby, a zároveň nám poskytuje predstavu o nepretržitom procese vývoja, ktorý prináša byzantskú tradíciu všetkým členom Cirkvi až do dnešných dní.
Chrámová budova
Budova farského chrámu je dnes pre bežného kresťana ústredným miestom liturgickej bohoslužby. Farnosti, ktoré majú svoje bohoslužby v hale alebo v iných budovách, tak zvyčajne robia z nevyhnutnosti. Pre väčšinu ľudí je to neuspokojivé opatrenie, aj keď nedokážu vyjadriť dôvod, prečo to tak vnímajú. Každý kresťan má vrodený zmysel pre to, že uctievanie Boha sa musí uskutočňovať v budove, ktorá toto uctievanie vyjadruje.
Túto potrebu pociťovali aj prví kresťania. Dajme tomu, že občas slávili bohoslužby, vrátane „agapé“, v súkromných domoch, vôbec to však nepovažovali za vhodné. Hneď ako to bolo možné, aj keď veľkosť spoločenstva si nemusela nevyhnutne vyžadovať tento výdavok, boli vyčlenené určité budovy, ktoré sa používali výlučne na účely bohoslužieb. K tomu dochádzalo aj počas prenasledovania. Zakaždým, keď prenasledovanie na chvíľu ustalo, prvé, čo kresťanská komunita urobila, bolo, že vyšla „z podzemia“ a slávila v rozpoznateľnom chráme.
Umiestnenie oltára v rímskom kostole bazilikového typu, v ktorom boli bema a archa upravené a neskôr nahradené scholou, podlhovastou ohradou otvorenou na oboch koncoch, kde spolu stáli slúžiaci, čitatelia a speváci.
Koncom prvého storočia sa už Cirkev formálne a definitívne rozišla zo židovstvom. Kresťanské spoločenstvo nemohlo používať synagógy ako miesto svojich stretnutí. Z tohto dôvodu si postavili vlastné chrámy, ktoré mali rovnakú štruktúru ako synagógy, na ktoré boli zvyknutí, alebo „baziliku“, veľkú sálu grécko-rímskeho sveta. Bazilika bola v tom čase veľmi rozšíreným typom budovy, ktorá sa často používala pre verejné budovy, najmä pre súdy a iné vládne funkcie. Bazilika bola zvyčajne obdĺžniková budova, ktorá mala na jednom konci hlavný vchod a na druhom konci apsidu. V apside sedeli sudcovia alebo iní úradníci; bola vyvýšená, čo pomáhalo oddeliť úradníkov od verejnosti. Zvyčajne sa stĺpy umiestňovali do dvoch radov prebiehajúcich spredu dozadu a rozdeľovali budovu na tri dlhé, úzke obdĺžniky, pričom stredná ulička širšia ako dve bočné uličky.
Keď kresťania prispôsobili tento stavebný štýl na bohoslužby, oltár bol zvyčajne umiestnený v apside. Keďže bol bežný aj ďalší rad stĺpov naprieč apsidou, s priečnym brvnom alebo bez neho, zachoval sa aj v kresťanskej chráme a oltár bol umiestnený za ním.
V strede chrámu sa nachádzalo vyvýšené pódium, nazývané „bema“. Na beme sedel hlavný celebrant liturgie, ako aj ostatní predstavitelia bohoslužieb. Na beme boli zvyčajne dve vyvýšené kazateľnice alebo „amboi“, z ktorých sa prednášali biblické čítania a kázeň. V príslušnom čase liturgie sa potom celebranti presunuli k oltáru.
Ďalší návrh bol použitý vo Veľkom chráme, ako aj v mnohých ďalších chrámoch tej doby. Ide o kocku, ktorá je prekrytá kupolou, a má apsidu na každej strane. Hlavné dvere boli v jednej apside, pričom oltár bol v apside na protiľahlej strane budovy, orientovaný na východ. (Východ je miestom vychádzajúceho slnka, ktoré symbolizuje zmŕtvychvstalého Syna.) Bočné apsidy sa zvyčajne používali pre zbory. Bema bola stále v strede chrámu, priamo pod kupolou. Aj keď mal chrám kolonády, ako mal Veľký chrám kvôli svojej veľkosti, efektom budovy bolo zjednotenie zhromaždenia, pretože ľudia obklopovali bemu. Táto centrálna bema so sedadlami a amboi priťahovala pozornosť zhromaždenia doslova do jeho vlastného centra. Bohoslužbu fyzicky a priestorovo slávilo celé zhromaždenie, pretože vychádzala z bodu, ktorý bolo doslova a skutočne uprostred všetkých, a bola naň zameraná.
Umiestnenie oltára v ranobyzantskom chráme, ideálne usporiadané tak, aby zhromaždenie zoskupené okolo biskupa a čitateľov mohlo pokračoval obetovaním a neskôr sa zhromaždiť okolo oltára. Dnes je v strede bemy (smerom k oltáru) umiestnený jediný pult (namiesto ambónu). Ten mohol existovať ešte pred zánikom archy.
Až keď nastal čas sláviť tajomstvo Eucharistie, zhromaždenie sa obrátilo k oltáru. Tento pohyb udržiaval zhromaždenie zjednotené ako celok a zároveň fyzicky zdôrazňoval skutočnú vzdialenosť, ktorá existuje medzi ľuďmi a Bohom. Oddelenie oltára od zvyšku chrámu je to, čo pripomína oddelenie, ktoré existuje medzi Bohom a nami. Oltár sa nachádzal v apside, ktorá fyzicky oddeľovala „priestor pre ľudí“ (loď) od oltára. Ten bol zvyčajne umiestnený za kolonádou, čo je opäť fyzický bod oddelenia. Takéto využitie priestoru správne zdôrazňuje rozdiel medzi Bohom a človekom. Zistili sme však, že čítanie Svätého písma sa uskutočňovalo uprostred chrámu, uprostred Božieho ľudu. Aj dary chleba a vína sa prinášali cez loď k oltáru. Tieto úkony, vykonané uprostred zhromaždenia, a najmä v kontraste s bežne zachovávaným oddelením medzi Bohom a človekom, slúžia na zdôraznenie skutočnosti, že Syn Boží vynaložil a stále vynakladá osobitné úsilie, aby prišiel k nám, na našu úroveň, kvôli našej spáse, zo svojej lásky k nám.
Boh sa nestráni ľudstva, hoci je nám svojou prirodzenosťou taký vzdialený, že by sme ho nepoznali ako Otca, Syna a Svätého Ducha, keby sa nám nezjavil. Prichádza k nám v podobe svojho Slova a svojho Syna, aby sme si ho zamilovali, a tak našli večnú spásu. Toto všetko nám veľmi fyzicky pripomína štruktúra chrámovej budovy.
Hoci sa dnes štruktúra chrámu od čias Konštantína trochu zmenila, základné prvky byzantskej cirkevnej štruktúry zostali rovnaké. Loď je stále centrom chrámu; predstavuje stvorenie, ako bolo pôvodne zamýšľané, teda v spoločenstve s Bohom. Preto je to miesto veriacich, tých, ktorí mali účasť na spáse prostredníctvom krstu a ktorí túto spásu stále hľadajú. Narthex alebo predsieň zostáva mimo vlastného chrámu. Predstavuje svet, ktorý ešte nenašiel svoju spásu. Preto sa napríklad dnes slávenie krstu začína v predsieni, mimo priestoru veriacich, obradom katechumenátu. Kandidát ešte nebol pokrstený, ešte nie je súčasťou spoločenstva veriacich. Preto až do času samotného krstu nie je miesto tohto kandidáta medzi veriacimi.
Oltár je oddelený od lode, ako sa na Božie miesto patrí. Je na vyvýšenej plošine, odsadený od zvyšku chrámu a pred ním je zástena. To všetko nám pripomína, že my nie sme Bohom a Boh nie je nami. Zo svojej lásky k nám prichádza k nám a stáva sa jedným z nás, ale stále zostáva navždy mimo nás. Tak ako chcel zostúpiť k nám, tak aj dnes sa jeho slovo číta uprostred zhromaždenia a dary sa vynášajú ľuďom pri Veľkom vchode a na sväté prijímanie, pretože on musí prísť k nám; my nedokážeme ísť k nemu bez jeho pomoci. Z tohto dôvodu sa aj väčšina ostatných svätých tajomstiev Cirkvi slávi uprostred ľudu.
Vo väčšine dnešných chrámov sa už bema nenachádza. Namiesto nej sa pred ikonostasom nachádza vyvýšená plocha, ktorá zvyčajne prekračuje jej šírku a nazýva sa solea. V strede soley je malý zaoblený výstupok, ambon, z ktorého sa číta evanjelium. Opäť vidíme fyzickú realitu Slova, ktoré k nám vychádza (oslovuje nás) a nezostáva „na svojom mieste“.
Odteraz by sme si mali začať uvedomovať, že chrámová budova predstavuje stretnutie Boha a človeka. Preto sa právom zvykne nazývať cerkvou, pretože fyzicky predstavuje skutočnosť, ktorá sa nazýva Cirkev. V jednej budove máme zastúpenie Boha a stvorenia, ako to malo byť, keď to všetko Boh začal. V kupole, ktorá často prekrýva stred lode, je zvyčajne ikona Krista Pantokratora, Stvoriteľa a Vládcu všetkých vecí. Kupola je všeobjímajúca štruktúra a ikona Krista v nej nám pripomína všeobjímajúcu lásku a ochranu, ktorú má pre nás náš Pán, hlava Cirkvi. Na strope oltárnej apsidy je ikona Márie Bohorodičky, zvyčajne s rukami rozpaženými v modlitbe, a Kristus, ktorý kraľuje z jej lona. Práve skrze ňu sa Boh stal človekom. Slúži nám na pripomenutie, že Boh k nám naozaj zostúpil, a preto a len preto môžeme nájsť spásu. V skutočnosti práve vďaka Bohorodičke a vteleniu, ktoré sa v nej odohralo, sa vôbec môže uskutočniť Eucharistia a všetky ostatné spôsoby, ktorými sa my veriaci stretávame s Bohom. Preto je Bohorodička v chráme umiestnená na mieste uprostred medzi zemou a nebom, aby nám to všetko neustála pripomínala.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Ako ti štruktúra chrámovej budovy hovorí o tom, že Boh sa zjavuje v Ježišovi Kristovi?
Vymenuj tri hlavné prvky štruktúry byzantského chrámu a ich symboliku.
Oltárny priestor a ikonostas
Oltár byzantského chrámu tvorí celá plocha apsidy za ikonostasom. Jeho hlavnými prvkami sú dva stoly: centrálny, všeobecne známy ako Svätý stôl, a stôl naľavo, známy ako Prípravný stôl; priestor napravo je známy ako diakonské alebo služobné miesto (diakonikon).
Svätý stôl má tradične tvar kocky, pretože je to dokonalý tvar. Je to obetný stôl, Boží trón, ako aj jeho kríž, a preto sa mu vzdáva osobitná úcta. Na Svätom stole vždy tróni evanjeliár: je to prítomnosť Krista v našom živote, jeho dobrá správa o spáse. Náš Pán je Božie Slovo, a tak je evanjelium naším Pánom prítomným uprostred nás.
Eucharistia sa uchováva na Svätom stole vo svätostánku, aby ju mohli prijímať chorí alebo umierajúci. Na Svätom stole alebo v jeho blízkosti sa nachádzajú aj sviece, ktoré predstavujú Krista ako svetlo sveta, a ručný kríž, ktorý kňaz používa počas rôznych bohoslužieb. Antimenzion (ležiaci pod evanjeliárom) je špeciálna látka, na ktorej je vytlačená ikona Kristovho pohrebu (ako zmenšená plaščenica). Obsahuje relikvie mučeníka a biskup ho posväcuje vo Veľký štvrtok alebo pri posviacke chrámu. Je to znak, že táto farnosť je v jednote s Cirkvou a že biskup je zodpovedný za farské spoločenstvo.
Prípravný stôl sa používa na prípravu oltárneho chleba (prosfora) a kalicha pred božskou liturgiou. Pôvodne sa to robilo v sakristii v zadnej časti chrámu alebo dokonca v samostatnej budove. Bolo to preto, aby sa uľahčil zvyk, keď veriaci žiadali o osobitné spomenutie ich úmyslov. Robili to tak, že prinieslo bochník prosfory, ktorý upiekli. Táto obeta kňazovi bola určená na každý úmysel. Kúsok z každého bochníka sa položil na diskos a spomienka sa potom vykonala počas liturgie. Keďže príprava sa teraz vykonáva v rámci oltára, táto prax sa bežne nevidí. Zachoval sa však sprievod, ktorý bol potrebný na prinesie darov k oltáru a je známy ako Veľký vchod, aby si všetci uvedomili, že tieto dary sú určené pre dobro všetkých.
Diakonikon je úschovňa rúch a rôznych posvätných predmetov, ktoré sa používajú pri rôznych bohoslužbách. V súčasnosti sa diakonikon vďaka používaniu samostatných sakristií nepoužíva tak často ako predtým. Stále však plní veľmi užitočnú funkciu ako miesto, kde možno mať po ruke predmety potrebné na bohoslužby.
Za Svätým stolom sú zvyčajne umiestnené tri alebo viacero stoličiek. Prostredná stolička je biskupský trón, ktorý sa udržiava v pohotovosti pre prípad potreby. Je to ďalšia pripomienka toho, že biskup je hlavným pastierom každej farnosti, ktorú má na starosti. Trón tiež predstavuje trón Krista, veľkňaza, prvého kňaza a pastiera celej Cirkvi. Ostatné stoličky používa kňaz a ostatní celebranti počas rôznych častí bohoslužieb (napríklad počas čítania apoštolského listu).
Oltár oddeľuje od lode chrámu ikonostas alebo zástena s ikonami. Táto zástena máva rôzne tvary a veľkosti, od pevnej drevenej steny siahajúcej od
od podlahy po strop, s viacerými radmi ikon, až po jednoduchú otvorenú konštrukciu s jedným alebo dvoma radmi ikon. Všetky ikonostasy však majú niekoľko spoločných znakov. V strede ikonostasu sa nachádzajú veľké dvojkrídlové dvere; toto sú Sväté/Kráľovské dvere. Po každej strane Svätých dverí sú menšie jednoduché dvere, často nazývané Diakonské dvere.
Ikonostas sa vyvinul z kolonády, ktorá existovala v najranejších kresťanských chrámoch. Táto stena alebo rad stĺpov slúžil na oddelenie Božieho trónu, oltára, od stvorenia, teda od lode. Začalo sa praktizovať umiestňovanie kríža na vrchol priečneho trámu zásteny, čo je podľa nás prirodzená tendencia. Taktiež sa veľmi skoro v chráme cez kolonádu zaťahoval záves, keď sa oltár nepoužíval a počas určitých častí rôznych bohoslužieb. Tento záves bol priamym potomkom závesu používaného v židovskom chráme, ktorý bol vždy zatiahnutý, aby uzatváral Svätyňu svätých. Tak ako Svätyňa svätých bola Božím trónom, aj oltár je Božím trónom. Židovský záves slúžil ako neustála pripomienka Božej úžasnosti a aj my, ako dedičia židovského zjavenia, si musíme neustále uvedomovať, že tak ako je Boh milujúci, tak je aj úžasný. Ikonostas teda nie je oddelením kňaza s jeho klerikálnymi „vecami“ od ľudí, ako sa niektorí domnievajú, ale znázornením skutočného a obrovského oddelenia medzi nami a Bohom. Faktom je, že čím viac rozpoznávame a uvedomujeme si túto vzdialenosť, tým viac si uvedomujeme obrovskú lásku, ktorú nám Boh poskytuje, keď sa k nám cez túto priepasť dostáva a stáva sa jedným z nás. Keď sa tento rozdiel zotiera, Kristovo spásonosné dielo sa znižuje.
Na jednej strane je oddelenie medzi Bohom a ľudstvom prirodzeným oddelením, ktoré existuje medzi Stvoriteľom a stvorením. V inom zmysle je toto oddelenie, strata spoločenstva s Bohom, dôsledkom hriechu. Božia láska však túto bariéru prekonala. Prostredníctvom Krista bolo toto spoločenstvo obnovené. A tak, hoci sa v byzantskom chráme zachovala kolonáda, ktorá zdôrazňovala prirodzené oddelenie, zavesili sa na ňu zavesené ikony, aby pripomínali Krista, ktorý prekonáva bariéru hriechu a obnovuje nám spoločenstvo s Bohom.
Táto kolonáda sa preto zachovala v byzantskom chráme. Postupom času sa na túto stenu začali vešať ikony na čestných miestach. Ikony, fresky atď. používali kresťania takmer od apoštolských čias. Bola to aj priama súvislosť so židovstvom, pretože obrazy tohto typu niekedy používali vo svojich synagógach. Tieto maľby, zvyčajne so starozákonnými výjavmi, pomáhali skrášľovať a oddeľovať ich bohoslužobné miesta. Kresťania v tom pokračovali aj na svojich vlastných posvätných bohoslužobných miestach. V katakombách svätej Priscily v Ríme možno vidieť množstvo fresiek pochádzajúcich už z druhého storočia. Tieto starozákonné výjavy dostali nové kresťanské významy: napríklad Abrahámovo obetovanie Izáka je vnímané ako predobraz Eucharistickej obety.
Postupom času sa začali objavovať ikony rôznych mučeníkov a uctievaných svätých a neskôr aj ikony Krista a Márie Bohorodičky. Tie sa nachádzali na stenách chrámov a prirodzene sa začali objavovať aj na čelnej kolonáde. Tento prirodzený pohyb podnietila obrazoborecká heréza vo 8. storočí. Niektorí ľudia vrátane cisára tvrdili, že ikony nie sú dobré, ba dokonca sú svätokrádežné. Ikony boli v chrámoch zakázané, strhávané a ničené. Cirkev nakoniec vyriešila túto otázku na 7. ekumenickom koncile (druhý Nicejský koncil v roku 787), ktorý rozhodol, že ikony sú nielen prijateľné, ale sú aj vynikajúcim spôsobom, ako priblížiť veriacich k Bohu.
Toto rozhodnutie prinieslo návrat ikonopisectva v plnej sile a chrámy sa naplnili ikonami. Čoskoro vznikol ikonostas vo viac-menej takej podobe, v akej ho poznáme dodnes. Dostal poriadok a stal sa veľkým teologickým učiteľom, ako aj pripomienkou, že za ním spočíva Boží trón.
Ikonostas v dnešnej podobe má zvyčajne štyri ikony v dolnom rade. Obraz Krista je napravo od Kráľovských dverí; pri pohľade spredu na čestnom mieste. Mária Bohorodička je po Kristovej pravici, teda po našej ľavici. Na vzdialenejšej strane jedných diakonských dverí je zvyčajne umiestnený patrón farnosti. Oproti nemu, na druhej strane, je umiestnená ikona svätého Jána Krstiteľa. V mnohých slovanských chrámoch je v tomto rade umiestnená aj ikona svätého Mikuláša Divotvorcu. V tomto smere existujú určité odchýlky podľa miestnych zvyklostí.
Na Svätých dverách možno nájsť ikonu Zvestovania Panne Márii, pretože práve prostredníctvom nej sa vtelenie nášho Pána stalo skutočnosťou. Ona je bránou k našej spáse. Na Svätých dverách dverách sa zvyčajne nachádzajú aj štyria evanjelisti, ktorí nám priniesli evanjelium Ježiša Krista. Tieto dvere sa nazývajú Sväté dvere, pretože predstavujú nebeské brány, cez ktoré budeme mať prístup k Božiemu trónu. Takisto cez ne sa prenáša evanjeliár a eucharistické dary. Dnes je vstup týmito dverami zvyčajne vyhradený pre duchovenstvo, ale ani kňaz či diakon nesmie prejsť týmito dverami inokedy ako počas bohoslužby.
Na bočných alebo diakonských dverách bývajú ikony rôznych diakonov, ako napríklad svätého Štefana alebo svätého Vavrinca; alebo ikony rôznych anjelov, ako napríklad svätého Michala alebo svätého Gabriela. Podľa tradície anjeli vykonávajú tie isté bohoslužobné funkcie pri nebeskom Božom tróne, aké vykonávajú diakoni pri oltári.
Nad Svätými dverami je Tajomná večera, ktorá zobrazuje ustanovenie Eucharistie Kristom v noci jeho zatknutia, alebo sväté prijímanie apoštolov, ktoré ukazuje nášho Pána, ako rozdáva Eucharistiu apoštolom, chlieb v jeho ľavici, víno v pravici. Takým istým spôsobom, akým dnes prijímajú Eucharistiu pri oltári duchovní, pôvodne prijímali všetci kresťania.
Druhým radom na ikonostase v mnohých chrámoch je dnes rad sviatkov. Tento rad zvyčajne pozostáva z dvanástich ikon, ktoré predstavujú udalosti zo života Bohorodičky, Krista alebo Cirkvi a tieto udalosti sa slávia ako dvanásť hlavných sviatkov Cirkvi. Tento rad sviatkov sa v súčasnosti často zamieňa s radom nad ním, ktorý sa nazýva Deesis. V skutočnosti toto bol pôvodný rad na ikonostase. V strede je ikona Krista Veľkňaza, ktorý sa dnes zvyčajne zobrazuje v biskupskom rúchu. Tento anachronizmus poukazuje na veľmi základnú realitu, že Kristus je jediný kňaz, jediný schopný a spôsobilý prostredník k Otcovi pre nás. Celá Cirkev a všetka jej moc existuje len skrze neho. Po oboch stranách Krista stoja Mária a Ján Krstiteľ, ktorí sú k nemu otočení v postoji modlitby (slovo deesis znamená modlitba). Po oboch stranách týchto troch postáv je niekoľko ďalších svätých, spravidla apoštolov. V niektorých chrámoch sa v Deesis nachádza zmes rôznych svätých vrátane apoštolov, patriarchov, mučeníkov, anjelov atď. Všetky postavy tiež smerujú svoje modlitby k nášmu Pánovi, a tým nás vyzývajú, aby sme robili to isté. Preto je Deesis taká dôležitá; veľmi názorne nám ukazuje, že náš život musí byť životom modlitby zameranej na Krista, pretože on je naša spása. Títo ľudia zobrazení na ikonostase sú svätí a ako takú sú uctievaní práve preto, že ich život bol takto zameraný na Krista. Deesis nám dáva názorný príklad, ako by sme mali žiť, ako aj skutočnú nádej a pochopenie, že takýto život nám prinesie rovnakú odmenu, akej sa tešili tí, ktorí sú na nej zobrazení – našu spásu.
Ikonostasy zo šestnásteho až devätnásteho storočia majú často viac radov ako tieto. Ďalším radom je spravidla rad starozákonných prorokov, najmä tých, ktorí predpovedali prichádzajúce vtelenie Krista. Často možno v strede tohto radu nájsť ikonu Bohorodičky Znamenie, pretože najmä táto ikona poukazuje na to, že Boh, ktorý je nad všetkým a väčší ako všetko, sa nechal obsiahnuť v lone ženy, ako to predpovedali proroci.
Najvyšší rad tvoria starozákonní patriarchovia od Abraháma. Práve tento rad spolu s radom prorokov zdôrazňuje, že Kristus nám nepriniesol niečo nové a neočakávané, ale že bol a je naplnením prisľúbenia spásy, ktoré Boh dal Abrahámovi.
Niekedy sa nad týmito radmi nachádzajú ďalšie ikony anjelov, cherubínov, serafínov a podobne. Takmer vždy sa však nad ikonostasom nachádza Ukrižovanie, často s Máriou a Jánom Teológom po oboch stranách. Toto bol skutočne najvyšší okamih obety za nás.
Vidíme, že ikonostas nám má pripomínať moc, vznešenosť a úžasnosť, čo je Bohu vlastné od prirodzenosti. Slúži nám aj na vyjadrenie bezhraničnej lásky Boha, ktorý k nám prichádza vo svojom vtelení, Eucharistii a evanjeliu. Dáva nám veľa podnetov na zamyslenie nad príkladom svätých, ktorí sú na ňom vyobrazení. Títo ľudia sú v skutočnosti „o krok pred nami“. Oni to „dokázali“, dosiahli spásu prostredníctvom milosti a moci nášho Pána. Sú mu skutočne bližšie než my, pretože my stále zápasíme o uskutočnenie svojej spásy. Na druhej strane nám prinášajú odvahu a nádej. Ak oni mocou Božou dosiahli spásu, potom tou istou mocou môžeme dosiahnuť spásu aj my.
V niektorých kruhoch sa dnes objavuje tvrdenie, že ikonostas je zbytočná bariéra, ktorá ľuďom bráni vidieť, čo sa deje, a odrezáva ich od bohoslužby. Pri odpovedi na túto otázku si uvedomme realitu. Práve v tých chrámoch, ktoré si zachovali ikonostas alebo záves, pokračovalo hromadné slávenie v zhromaždeniach po celé veky! Neboli potrebné žiadne radikálne reformy, žiadne drastické liturgické zmeny, aby zhromaždenie opäť pocítilo, že sa modlí spolu s kňazom.
Ako povedal otec Louis Bouyer:
„Nesmieme si zamieňať účasť na slávení s pozeraním naň. Prax zvedavého pozerania sa na samotné eucharistické prvky je praxou, ktorú kresťanský starovek vôbec nepoznal. Všeobecnejšie povedané, sústredenie sa na pozorovanie toho, čo robia slúžiaci, zďaleka nikdy nesprevádzalo skutočnú účasť všetkých na liturgii, ale objavilo sa ako kompenzácia nedostatku tejto účasti a psychologicky ju viac-menej vylučovalo. V kresťanskom staroveku, aj keď biskup alebo kňaz sám prednášal eucharistickú modlitbu, všetci kresťania, duchovní i laici, modliac sa s ním, v tej iste pozícii, v tom istom smere, odpovedajúc mu ako na predslov a záver, si boli dokonale vedomí, že to, čo hovorí, sa hovorí v mene všetkých.“ (Liturgia a architektúra, s. 58 – 59)
Bouyer to vyjadruje veľmi dobre. Nie sme diváci, ktorí sú v chráme prítomní len preto, aby sledovali kňaza. Sme tam preto, aby sme sa zúčastnili a dali svoj súhlas a Amen verejnej bohoslužbe Cirkvi.
Ikonostas nám teda nebráni byť súčasťou liturgie. S ikonostasom alebo bez neho slávime rovnako dobre, ak sa aktívne zúčastňujeme na liturgii. Je pravda, že nemôže vidieť, „čo sa deje“, ale keď sa o to snažíme, už sme sa vylúčili z modlitby a stali sme sa iba divákmi. Ikonostas teda pôsobí ako oddelenie, nie však preto, aby oddeľoval kňaza a ľudí, ale aby predstavoval skutočné a aktuálne oddelenie medzi Bohom a nami všetkými, ako aj preklenutie tejto priepasti Kristom, ktorého príchod je na ikonách znázornený. Tým, že nám pomáha neustále si uvedomovať skutočný, nesmierne nezmerateľný rozdiel medzi nami a Bohom, ikonostas nám tiež pomáha neustále si uvedomovať obrovskú lásku a moc, ktorú nám Boh preukazuje v spáse.
Záver
Videli sme, ako je chrám fyzicky usporiadaný, aby sa nám snažil predstaviť skutočný pevný obraz Boha a jeho stvorenia, našu účasť na tomto stvorení a napokon našu spásu. Budova chrámu sa v prvom rade snaží poskytnúť miesto, kde sa kresťania môžu stretávať a slúžiť Bohu ako spoločenstvo. Zároveň nám poskytuje krásu, ktorú ako ľudské bytosti potrebujeme, aby sme si lepšie uvedomili Božiu dobrotu. Svojou formou nám názorne ukazuje poriadok vecí: Boh na prvom mieste, stvorenie na druhom. A napokon, prostredníctvom ikon, ich usporiadania a najmä prostredníctvom ikonostasu na privádza k pochopeniu veľkej Božej lásky, ktorá prekonáva tento poriadok, aby sme sa mohli stať ako on v našej spáse.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Popíšte vývoj ikonostasu.
Diskutujte o protikladných pohľadoch na ikonostas: prekážka alebo pozvanie k modlitbe.
Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Život a bohoslužba: Úlohy v liturgii – Činnosť spoločenstva; Vysvätené kňazstvoŽivot a bohoslužba: Liturgický rok – Pánov deň; Paschálny cyklus; Cyklus sviatkov; Týždenný cyklus