Večiereň: Večerné liturgické modlitby podľa tradície byzantského obradu
Od počiatku kresťanstva sa veriaci zvykli zhromažďovať na modlitby dvakrát denne, ráno a večer. Starokresťanský spisovateľ Tertulián († po roku 220) na prelome 2. a 3. storočia nazýval tieto spoločné modlitby „zákonné modlitby“, t. j. predpísané cirkevnou autoritou (porov. Tertulián, O modlitbe, 25). A dokument zo štvrtého storočia napomínal biskupov: „Keď poučujete ľudí, prikazujte im a nabádajte ich, aby pravidelne prichádzali do chrámu, každý deň ráno a večer, a aby v žiadnom prípade od toho neupúšťali“ (porov. Apoštolské konštitúcie II, 59).
Po „Konštantínovom mieri“ (r. 313) sa kresťania denne schádzali vo svojich chrámoch a vznikli dve samostatné bohoslužby: utiereň ráno a večiereň večer. V tomto článku sa obmedzíme na bohoslužbu večierne, ktorou sa začína liturgický deň v súlade s dňom stvorenia – ako to uvádza Sväté písmo: „A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý“ (Gn 1, 5).
V cirkevnoslovančine sa tieto liturgické modlitby nazývali Večernaja služba (večerná služba), z ktorej sa skrátením stala Večerňa, v slovenčine Večiereň, podobne ako v gréčtine Espertinos (týkajúca sa večera).
Večerné modlitby a, v dôsledku toho, večiereň predpísali cirkevní otcovia z dvoch hlavných dôvodov: 1) poďakovať Bohu za všetky jeho dary a milosti, ktoré ľuďom udelil počas dňa, a 2) „skladať Pánovi účty za celý deň a prosiť o odpustenie všetkých našich chýb“ (Svätý Ján Zlatoústy, Krstné poučenia VIII, 17).
Na tieto dva konštitutívne prvky večierne jasne poukazuje svätý Bazil Veľký († 379), keď hovorí: „Keď sa deň končí (t. j. v čase večierne), ďakujme za to, čo nám bolo dané počas dňa a čo sme urobili správne; a vyznávajme to, čo sme nevykonali, možno nevedomky, či už slovom alebo skutkom alebo srdcom, a prosme o Božie milosrdenstvo v našich modlitbách“ (porov. Dlhé pravidlá 37, 4).
Ústrednú časť večierne tvorí privítanie nášho Spasiteľa Ježiša Krista pod symbolom svetla. Bolo prirodzené, že pri večerných zhromaždeniach sa zapaľovali sviece alebo lampy. V náboženskej praxi sa svetlo vždy spájalo s božstvom, pretože svetlo (oheň) symbolizovalo Božiu prítomnosť, ako napríklad v horiacom kríku (Ex 3, 2).
V Novom zákone je Boh nazývaný jednoducho Svetlo (1 Jn 1,5), prebývajúci v „neprístupnom svetle“ (1 Tim 6, 16). A náš Pán Ježiš Kristus je opísaný ako „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9). Sám seba Kristus nazval „svetlom sveta“ (Jn 9, 5). Z tohto dôvodu vyznávame, že náš Spasiteľ je „Svetlo zo Svetla“ (porov. Symbol viery) či, vyjadrené poeticky, „Svetlo tiché“.
Je teda úplne pochopiteľné, prečo prví kresťania spájali svetlo s posvätnou prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista uprostred nich, keďže Kristus ich uistil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Počas svojich večerných zhromaždení, keď sa zapaľovali sviece alebo lampy, kresťania teda symbolicky (mysticky) vítali večné svetlo, Ježiša, vo svojom strede radostným hymnom Svetlo tiché, ktorý pochádza z druhého storočia.
Svätý Bazil Veľký označuje tento starobylý hymnus za hymnus vďakyvzdania, pričom vysvetľuje: „Našim otcom sa zdalo vhodné neprijímať dar svetla vo večerných hodinách v tichosti, ale len čo sa objavilo, hneď ďakovali hymnom. Kto bol autorom tohto hymnu vďakyvzdania v čase rozsvietenia lampy, to nevieme povedať. Je však veľmi starý a ľudia ho doposiaľ spievajú“ (porov. O Svätom Duchu, 73). Svätý Bazil v roku 375 označil tento hymnus za „veľmi starý“, a predsa sa do dnešného dňa spieva na večierni.
Koncom štvrtého storočia slávna hispánska pútnička do Svätej zeme Egeria dosvedčila, že v Jeruzaleme, keď všetky lampy a sviece boli zažaté (vytvárali „obrovské svetlo“), biskup zvykol vstúpiť do chrámu Vzkriesenia s procesiou (z toho pochádza do dnešného dňa praktizovaný obrad vchodu s kadidlom na večierni) a ľud ho vítal hlasným spevom (porov. Denník púte, kap. 24).
Vedomí si živej prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista vo svojom strede, symbolizovanej svetlom a reprezentovanej biskupom alebo kňazom, ľudia sa potom obrátili so svojou úpenlivou prosbou (po grécky ektenés) a modlitbou (hymnus: „Ráč nás, Pane, tento večer zachrániť od hriechu“) na svojho Spasiteľa a Vykupiteľa.
Po prijatí požehnania od biskupa alebo celebrujúceho kňaza (porov. Modlitba pre „Skloňte si hlavy pred Pánom“) boli veriaci pripravení v pokoji odísť do svojich domovov, pretože svojimi duchovnými očami videli „spásu“, ktorú Spasiteľ „pripravil pred tvárou všetkých národov“, svetlo na osvietenie pohanov (porov. Simeonov chválospev). Tento Simeonov hymnus (Lk 2, 29 – 32), ktorý pod symbolom svetla zdôrazňuje univerzálnosť spásy, bol podľa svedectva Apoštolských konštitúcií (VII, 48) už vo štvrtom storočí zavedený ako hymnus prepustenia ľudu z večierne.
Bohoslužba večierne bola od fázy svojej formácie naplnená najvýznamnejšou symbolikou (svetlo, kadidlo, vchod) a hlbokou náboženskou skúsenosťou Božej dobroty, milosrdenstva a spásy, ako aj stálej Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu, ktorý Boh vedie „cestou pokoja“ (Lk 1, 79) do zasľúbenej zeme. Takúto atmosféru vytvárajú naše večerné liturgické modlitby, ktoré poznáme pod názvom Večiereň.
Večiereň, ako sa slávi v našich chrámoch dnes, možno rozdeliť na tri neoddeliteľné časti:
a) Úvodná časť – pokojné rozjímanie a uvažovanie – pozostáva z úvodného Žalmu 103 (104), kňazských modlitieb recitovaných potichu, Pokojnej ekténie a recitácie k zapaľovaniu lámp patriacemu Žalmu 140 (141), z ktorého prvé dva verše ktorý zapaľuje lampy, z ktorého prvé dva verše – „Pane, ja volám k tebe“ a „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe“ – sa spievajú, zatiaľ čo kňaz okiadza svätyňu a ľud, čo symbolizuje úprimnú modlitbu pokánia ľudu, ktorá „sa vznáša k Bohu ako kadidlo“ (Ž 140, 2).
b) Ústredná časť – vďakyvzdanie a chvála – sa sústreďuje na vstup a slávnostný spev hymnu Svetlo tiché, ktorým sa mysticky víta Ježiš Kristus uprostred veriacich. Pôvodné recitovanie Večerných žalmov (Ž 141, 129 a 116), ktorý predchádzal slávnostnému vchodu, bol zredukovaný na posledné verše, ktoré slúžia ako úvodné verše k počtu použitých stichír (10 v nedeľu, 8 vo sviatok a 6 vo všedný deň). Stichira ako liturgický hymnus je spievanou modlitbou, ktorá je odetá do poetickej formy. Po stichire, ako už bolo spomenuté, nasleduje slávnostný vstup a spev hymnu Svetlo tiché, počas ktorého kňaz znovu okiadza. Tentoraz kadidlo symbolizuje Božiu prítomnosť (Iz 6, 3: „a dom/chrám sa naplnil dymom“). Potom prokimenon uvádza čítanie zo Starého zákona (proroctvá naplnené v Ježišovi Kristovi), ktoré sa v súčasnosti obmedzuje len na sviatočné dni.
c) Záverečnej časti dominujú večerné modlitby prosieb. Začína sa Úpenlivou ekténiou prosieb („Prosme všetci“), po ktorej nasleduje starobylý hymnus-recitál „Ráč nás, Pane, tento večer zachrániť od hriechu“ (zo 4. storočia), po ktorom nasleduje Prosebná ekténia. Tu sa pri celonočnom bdení veľkých sviatkov vkladá bohoslužba Lítia.
Po Prosebnej ekténii sa spievajú stichiry s veršami, v ktorých sa pripomína tajomstvo sviatku alebo dňa. V sobotu večer je to tajomstvo vzkriesenia. Na sviatky nášho Pána sa pripomínajú tajomstvá našej spásy. Na sviatky Bohorodičky alebo svätých sa zdôrazňuje ich úloha a pomoc pri našej spáse.
Posilnení istotou našej spásy môžeme teraz s plnou dôverou spievať Simeonov chválospev: Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka. Naše večerné bohoslužby sa končia vlastným tropárom, prostredníctvom ktorého sa nám v poetickej forme stručne predstaví hlavné tajomstvo dňa. Po požehnaní celebrantom sa v pokoji rozchádzame do svojich domovov.
Hlavný hymnus večierne
Pane, ja volám k tebe: Vyslyš ma, vyslyš ma, Pane. Pane, ja volám k tebe, vypočuj môj hlas. Keď volám k tebe, vyslyš ma, Pane. Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako obeť večerná. Vyslyš ma, Pane.
(Žalm 140/141, 1 – 2)
Svetlo tiché (Svite tichij)
Svetlo tiché, svätej slávy nesmrteľného Otca nebeského, svätého, blaženého, Ježišu Kriste, keď sme prišli k západu slnka a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha. Je dôstojné preľúbeznými hlasmi oslavovať teba, Synu Božím ktorý dávaš život celému svetu. Preto ťa celý vesmír velebí.
(Neznámy autor z 2. storočia)
Simeonov chválospev
Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji. Lebo moje oči videli svoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov. Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.
(Lk 2, 29 – 32)
Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Myrovanie: pomazanie posväteným olejom: tradičný zvyk byzantského obraduDavid M. Petras: Božská liturgia svätého Bazila Veľkého
