Prúd živej vody: Čo je posvätná Tradícia?
Čo je posvätná Tradícia?
Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy,
ktorý si všade a všetko naplňuješ,
poklad dobra a darca života,
príď a prebývaj v nás, očisť nás od každej poškvrny
a spas, Dobrotivý, naše duše.
Väčšina z nás vyrastá s nejakým náboženstvom. Náboženstvo je súbor názorov, postojov a presvedčení, ktoré skupina ľudí vyjadruje určitým spôsobom. Toto náboženstvo sme mohli brať veľmi vážne alebo úplne ľahostajne. V určitom okamihu života sme ho možno odložili alebo sme zmenili svoje hodnotenie tohto náboženstva. Možno sme opustili jedno náboženstvo, aby sme sa pripojili k inému – k takému, ktoré bližšie vyjadruje naše osobné názory, alebo jednoducho k takému, ktoré je vhodnejšie pre spoločenské zmeny v našom živote, ako je to v prípade manželstva.
Ak sa z nejakého dôvodu rozhodneme nájsť korene našich osobných názorov, zistíme, že v našom živote pôsobilo viacero vplyvov súčasne na vytvorenie tohto súboru názorov. Keď skúmame svoju minulosť, uvedomíme si, že naše predstavy sú často produktom skupinového myslenia. Táto skupina počas svojej existencie zhromažďovala bohaté skúsenosti a systematizovala ich. Skupina nám ich predkladá ako odkaz, ktorý môžeme prijať alebo odmietnuť alebo si ho upraviť pre seba. Kým si ho dostatočne uvedomíme, aby sme ho prijali alebo odmietli, už nás do značnej miery formuje a nikdy sa nemôžeme úplne oslobodiť od jeho vplyvov.
Ak sme napríklad vyrastali v určitej krajine, možno sme sa ju rozhodli z toho či onoho dôvodu opustiť, ale kultúra našej vlasti nás formovala. Aj keď ju možno odmietame, vo svojom vnútri sme deťmi tejto kultúry. Spoločnosť sa v priebehu rokov vyvinula a odovzdala súbor prijateľných spôsobov života a myslenia a táto kultúra formuje svojich dedičov, ktorí ju môžu prijať a odovzdať ďalej.
Formovanie našej posvätnej Tradície
Náboženská skúsenosť ľudstva je podobná. Niektorí jednotlivci si v tomto svete uvedomujú stopy alebo dôkazy, že existuje väčší rozmer. O toto presvedčenie sa delia s ostatnými, ktorí ho buď odmietajú, alebo sa ho snažia sami potvrdiť. Každá ďalšia skúsenosť má tendenciu posilniť tú pôvodnú a zintenzívniť vieru. Tento stále rastúci súbor dôkazov a presvedčení sa zdieľa s ostatnými v stále sa rozširujúcej špirále. Ako sa špirála rozširuje, pribúdajú prostriedky prenášajúce tieto správy, a vytvára sa sieť dôkazov. Vytvára sa sieť posilňujúcich prvkov – všetky pochádzajú z toho systému viery a podporujú ho.
V dejinách Božieho konania s jeho ľudom sa odovzdávalo oveľa viac než len vlastné predstavy ľudí o Bohu. Je to len ilúzia našej ľudskej logiky, že my objavujeme Boha. Len čo „objavíme“ Boha, zistíme, že to nie my sme objavili Boha, ale Boh objavil nás. Iniciatíva je vždy na strane Boha, ktorý používa dejiny, aby zjavil seba. Boh vtiahol určitých ľudí do priamych skúsenosti s ním a títo ľudia zasa zostavili ústne a potom písomné dejiny týchto skúseností. Tieto záznamy sa potom stávajú dverami, cez ktoré dospievame k účasti na pôvodnej skúsenosti.
V Cirkvi vnímame tento proces účasti na viere a jej odovzdávania nielen ako prácu ľudských skupín. Boh nielenže iniciuje našu skúsenosť s ním, ale tiež sa podieľa na jej rozvoji a odovzdávaní. V Cirkvi žijeme z moci a pôsobenia Svätého Ducha, ktorý prebýva uprostred nás. Svätý Duch pôsobí v nás a skrze nás, keď žijeme v ňom. Ako Kristus prisľúbil svojim učeníkom:
Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal…
Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy
Ján 14, 25 – 26 a 16, 12 – 13
Trvalá prítomnosť Krista a Svätého Ducha v Cirkvi je základom toho, čo nazývame posvätná Tradícia. Mnohí cirkevní otcovia hovorili o posvätnej Tradícii ako „prítomnosti Svätého Ducha v Cirkvi“. Posvätná Tradícia je trvalá jednota v živote Cirkvi, prostredníctvom ktorej Svätý Duch neustále vyjadruje Božiu pravdu v nás a v každej nasledujúcej generácii. A tak posvätná Tradícia, ktorá vznikla v Cirkvi, je dielom Svätého Ducha, ako aj naším dielom. Posvätnú Tradíciu vnímame ako našu živú skúsenosť s Duchom v kresťanskom spoločenstve, ktorá nám umožňuje počuť, prijímať a poznávať spôsoby, akými s nami zaobchádza Boh. Keďže Duch, ktorý pôsobí v nás, pôsobil už aj v apoštolskej Cirkvi, neexistuje žiadne „nové evanjelium“: posvätná Tradícia je organický a jednotný prúd života, privádza nás do kontaktu s Prameňom živej vody, ktorý nás povolal žiť v Ňom.
Posvätná Tradícia sa vyjadruje v našich životoch ako kresťanov v slovách a skutkoch ľudí, ktorí žijú život v Kristovi mocou prebývajúceho Ducha. Z tohto dôvodu má posvätná Tradícia vnútornú jednotu, ktorá je založená na Duchu Pravdy a diele, ktoré umožňuje Duch a ktorým je verné svedectvo o Kristovi.
Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku“
Ján 15, 26 – 27
Vyjadrenia posvätnej Tradície sú však prirodzene rozmanité, pretože Duch Pravdy prebýva v rôznych ľuďoch na rôznych miestach a v rôznych dobách. Rozmanité vyjadrenia posvätnej Tradície však spája ich spoločný cieľ a inšpirácia. Tento cieľ je dnes rovnaký ako na začiatku apoštolského veku. Pretože ten istý Duch dáva život autentickému vyjadreniu posvätnej Tradície v každom veku.
Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami… až po samý kraj zeme
Skutky apoštolov 1, 8
Posvätná Tradícia a tradície
Musíme veľmi starostlivo poukázať na rozdiel medzi naším pojmom posvätnej Tradície ako „trvalej jednoty v cirkevnom živote, prostredníctvom ktorej Svätý Duch neustále vyjadruje Božiu pravdu v nás a v každej nasledujúcej generácii“ a všedným významom slova tradícia, ktorú by sme mohli charakterizovať ako „spôsob, akým sme to vždy robili“.
Je zrejmé, že každá ľudská spoločnosť ma takéto „tradície“. Je dôležité, aby sme si nezamieňali cirkevný pojem posvätná Tradícia (píše sa s veľkým „T“, aby sa zdôraznila osobitná povaha posvätnej Tradície ako trvalej prítomnosti Svätého Ducha v živote Cirkvi) so širšou predstavou tradícií ( malé „t“) ako zvyčajných spôsobov konania. Nový zákon nám ukazuje Ježiša a apoštolov, ktorí neustále spochybňujú „tradičné“ spôsoby chápania Boha. Nová americká Biblia toto jasne rozlišuje, keď tento širší význam slova „tradícia“ prekladá ako „obyčajné ľudské zvyky“.
Posvätná Tradícia je naša spoločná skúsenosť s Bohom, zatiaľ čo tradície (zvyky) sú prostriedky na prenášanie tejto skúsenosti ďalej. Tradičné zvyky môžu byť zmyslovými stelesneniami posvätnej Tradície. Aj tieto zvyky môžu nakoniec zvädnúť a stratiť význam, a napriek tomu pokračovať ako prívlastky, napríklad ako označenie obradov prechodu. Spýtajte sa ľudí, prečo hádžeme ryžu na novomanželský pár, a málokto vám povie, že ide o zvyk prevzatý z čínskeho náboženstva, v ktorom duchovia alebo plodnosť prebývajú v ryži. Hádzanie ryže obdaruje pár týmito duchmi plodnosti. Málokto vám povie, že sviečky na narodeninovej torte sú formou exorcizmu (vyháňania démonov). Tieto a podobné rituály pretrvali ako zvyky v našej sekulárnej kultúre, ale posvätná Tradícia (viera), ktorá ich pôvodne motivovala, je nefunkčná. Rovnakým spôsobom môžu kresťania priniesť mŕtvolu do chrámu na liturgickú bohoslužbu alebo pokrstiť dieťa na znak prechodu na tomto svete bez toho, aby tieto obrady niekedy brali seriózne ako vyjadrenia presvedčení, ktoré sú hlboko zakorenené v kresťanskej tradícii. Keď hovoríme o posvätnej Tradícii, nehovoríme o týchto rituáloch, zvykoch a obyčajoch ako takých, hoci tieto prvky sú mimoriadne cenné na vyjadrenie posvätnej Tradície a dokonca (v istom zmysle) nevyhnutné pre jej zachovanie a odovzdávanie. Mohli by sme povedať, že zvyky – tradície sú rituály, ktoré na základe spoločného konsenzu umožňujú ľuďom mať účasť na skúsenosti, dokonca aj keď sa takto nepoužívajú. Tradície (zvyky) teda môžu byť nositeľmi posvätnej Tradície (viery), ale nemusia nimi byť nevyhnutne.
Osobná úvaha
Popremýšľajte o rôznych zvykoch cirkevných slávení. Prečo sa zúčastňuješ na týchto tradíciách? Akú úlohu zohrávajú v posvätnej Tradícii našej cirkvi?
Čo veríš o Otcovi, Synovi a Svätom Duchu? Kto alebo čo ovplyvnilo tieto názory? Ako?
Vývoj posvätnej Tradície
Čo sa týka posvätnej Tradície, je potrebné urobiť ešte jedno rozlišovanie. Videli sme, že toto vyjadrenie života Svätého Ducha nie je jednoducho rovné zvykom (tradíciám s malým „t“). Posvätná Tradícia nie je ani jednoduchým opakovaním hoc aj platných vyjadrení činnosti Svätého Ducha z minulosti. Sterilné opakovanie slov a činností novozákonnej Cirkvi nezaručuje, že sme dnes verní Duchu. Ten istý Svätý Duch, ktorý umožnil apoštolom pochopiť zmysel ich skúsenosti s Kristom a tak vydávať „verné svedectvo“ o Kristovi v ich službe ostatným, trvalo prebýva v Cirkvi a splnomocňuje kresťanov všetkých dôb, aby plnili tú istú úlohu verného svedectva.
Táto vernosť si často vyžaduje zmenu. Cirkev nikdy nemôže jednoducho prijať akúkoľvek novú myšlienku alebo zvyk vytvorený spoločnosťou, pretože Cirkev musí mať vždy na pamäti úlohu vydávať verné svedectvo o Kristovi. Zároveň Cirkev nemôže jednoducho opakovať slová a činy z minulosti, keď sa objavia nové problémy, ktorým predtým nemusela čeliť. Ako Cirkev rozhoduje, kedy je vývoj potrebný a zároveň v súlade s posvätnou Tradíciou a kedy je to skreslenie a treba sa mu brániť?
Sami od seba by sme nikdy nemohli urobiť takéto rozhodnutia, rovnako ako apoštoli nechápali plne, čo pre nich Boh robí, keď sprevádzali Krista počas jeho pozemského pôsobenia. Život Cirkvi sa stal posvätnou Tradíciou až v moci Päťdesiatnice, až vďaka prebývajúcemu Duchu Pravdy. Na každom jednom mieste, v každom jednom časovom okamihu, v každej jednej osobe alebo skupine osôb je posvätná Tradícia vystihnutá neúplne, často je zmiešaná s „obyčajnými ľudskými zvykmi“. Všetci musíme zápasiť, aby sme rozlíšili volanie Duchom, aby naše kresťanské spoločenstvá mohli vydávať verné svedectvo o Kristovi. Musíme si tiež uvedomiť svoje obmedzenia a musíme byť ochotní zaujať svoje miesto v „konsenze Cirkvi“ v celom priestore a čase, konsenze, ktorý poskytuje živý kontext a korekcie pre naše vlastné obmedzené rozlíšenia.
Ak si vernosť vyžaduje zmenu, vernú zmenu možno uskutočniť len mocou Svätého Ducha. Slovom inšpirácia označujeme proces, ktorým prebývajúci Duch vedie Cirkev k novým vyjadreniam, ktoré vydávajú verné svedectvo o Kristovi.
Apoštoli našli mnoho príležitostí, aby sa pri vydávaní svedectva o Kristovi usilovali o vedenie Božím Duchom. Skutky apoštolov nám ukazujú mnoho situácií, v ktorých meniace sa okolnosti nútili apoštolov robiť rozhodnutia. V každom prípade sa tieto rozhodnutia snažili robiť tak, že rozlišovali, k čomu ich volá Svätý Duch prítomný medzi nimi. Kristus ustanovil dvanástich apoštolov. Ako majú vybrať náhradu za Judáša? (Skutky apoštolov 1, 15 – 26) Ako majú zariadiť spravodlivé prerozdeľovanie jedla spoločenstva? (Skutky apoštolov 6, 1 – 6) Aký vzťah majú kresťania mať k svojej materskej viere – judaizmu? Aké povinnosti sa majú ukladať pohanom, ktorí sa chcú stať kresťanmi? (Skutky apoštolov, kap. 15). Kam sa má vydať Pavol a jeho spoločníci na svojich misijných cestách? (Skutky apoštolov 16, 6 – 9)
V týchto a mnohých ďalších každodenných rozhodnutiach, ktoré boli nútení robiť v snahe verne svedčiť o Kristovi, apoštoli nemohli jednoducho opakovať to, čo Ježiš povedal, alebo napodobňovať to, čo Ježiš robil. Boli skôr vedení k tomu, aby hľadali vnuknutia Kristovho Ducha, aby rozlíši, aké rozhodnutia budú verne svedčiť o Kristovi.
Rovnako sa zmenil aj pohľad Cirkvi na to, kde možno nájsť posvätnú Tradíciu. Apoštoli sa pozerali na Starý zákon ako na svoje Sväté písmo, ktoré vnímali vo svetle ich osobnej skúsenosti s Kristom. Čoskoro sa začal proces zostavovania „Nového“ zákona a s pribúdajúcimi rokmi sa za prítomnosť Svätého Ducha v Cirkvi, a teda za prvky Svätého Ducha, začali uznávať aj iné formy vyjadrenia.
Keď sa snažíme sledovať posvätnú Tradíciu od doby apoštolov až po našu dobu, keď sa pozeráme na rozhodnutia, ktoré Cirkev urobila, aby si zachovala svoje verné svedectvo o Kristovi v meniacich sa okolnostiach času a miesta, prichádzame k vyjadreniam posvätnej Tradície. Inšpirovaná Svätým Duchom sa Cirkev neustále usilovala vydávať verné svedectvo o Kristovi tým, že prijímala špecifické, konkrétne, historické rozhodnutia. Aj keď sa tieto vyjadrenia posvätnej Tradície v jednotlivých dobách a miestach líšia, stále existuje ich základná jednota, ktorá pochádza z ich spoločného účelu (vydávať verné svedectvo o Kristovi) a ich spoločného zdroja (Svätý Duch prebývajúci v Cirkvi).
Vyjadrenia posvätnej Tradície
Záznamov o pôsobení Božieho Ducha v Cirkvi je mnoho a sú rozmanité. Môžeme len dúfať, že ich tu uvedieme a krátko sa pozrieme na každý z nich vo zvyšku tejto prezentácie. Prostredníctvom každého z nich môžeme zažiť niečo z Pánovej prítomnosti, pretože nie sú len artefaktmi: pamiatkami na to, ako Boh pracoval so svojím ľudom v minulosti. Sú živým svedectvom o jeho nepretržitom pôsobení medzi nami. Prostredníctvom nich Boh môže a hovorí k svojmu ľudu aj dnes, rovnako ako komunikoval s tými, ktorí stáli na začiatku tohto procesu.
Základným vyjadrením posvätnej Tradície je samotná Cirkev, ktorá je kontextom, v ktorom všetky ostatné vyjadrenia posvätnej Tradície nachádzajú svoj pravý význam. Je nemožné plne pochopiť význam akéhokoľvek prvku posvätnej Tradície mimo kontextu Cirkvi.
Historici umenia v Sovietskom zväze dnes prejavujú veľký záujem o ikony, ale mimo života Cirkvi, ktorej vieru tieto ikony vyjadrujú, nedokážu skutočne porozumieť ikonopisectvu. Historici politiky môžu objasniť historický faktor, ktorý viedol k formuláciám ekumenických koncilov, ale mimo života Cirkvi, ktorý tieto koncily vyjadrovali a formovali, je nemožné odhadnúť skutočný význam týchto zhromaždení.
V Severnej Amerike je silným zvykom oddanosť Biblii a jej učeniu, čo sa často prejavovalo v opozícii voči organizovaným náboženským štruktúram. Naša cirkevná Tradícia určite venuje významné čestné miesto Biblii, ale vždy v živom kontexte spoločenstva veriacich, ktoré dalo vzniknúť Biblii a v ktorom možno pochopiť jej plný význam.
Posvätnú Tradíciu teda možno chápať len v Cirkvi, v spoločenstve veriacich. Tu prebývajúci Boží Duch dáva vzniknúť posvätnej Tradícii. Takisto tu veriaci vyjadrujú posvätnú Tradíciu svojím každodenným životom podľa evanjeliového posolstva.
Najdôležitejším vyjadrením posvätnej Tradície v Cirkvi je Sväté písmo. Napísané v Cirkvi, pre Cirkev a Cirkvou je písomným záznamom skúseností s Bohom, na ktorých majú veriaci účasť vo vrcholných obdobiach dejín spásy. Sväté písmo nepredchádzalo Cirkvi: bolo napísané pre veriacich, o veriacich a veriacimi v spoločenstve veriacich. Autori spisov Svätého písma žili život spoločenstva a písali pre ľudí, ktorí žili život spoločenstva. Sväté písmo teda hovorí ľuďom, ako majú žiť. Jeho spisy svedčia o spoločenstve s Bohom, spoločenstve v jeho Duchu, ktoré žijú veriaci. Naďalej sú pozvaním pre neskorších veriacich, aby vstúpili do toho istého spoločenstva.
Ďalším vyjadrením posvätnej Tradície je doktrinálne učenie Cirkvi, ktoré syntetizuje a systematizuje skúsenosť s Bohom, ako je zaznamenaná vo Svätom písme. Toto učenie vyjadruje teologickými výrazmi to, čo Sväté písmo zaznamenáva jazykom skúsenosti. A tak, zatiaľ čo Sväté písmo nám na rôznych miestach hovorí, že Ježiš hovorí o Bohu ako o svojom Otcovi a sľubuje, že pošle Svätého Ducha, to Cirkev v neskorších storočiach zrhnula túto skúsenosť, aby povedala: „Boh je Trojica: Otec, Syn a Svätý Duch.“
Toto učenie sa nachádza vo viacerých prvkoch posvätnej Tradície, pričom každý z nich je spôsobom, akým Duch buduje Cirkev. Prvým prvkom je učenie cirkevných otcov. Otcovia, ktoré ako prví zhrnuli biblickú skúsenosť, vyjadrili vo svojich spisoch a svojím životom prebývanie v Boha v Cirkvi. Snažili sa vyjadriť slovami a myšlienkami, ktoré boli zrozumiteľné pre ľudí ich kultúry, čo pre nich môže znamenať Božie sebazjavenie. Zostávali verní posvätnej Tradícii Cirkvi, Tradícii, ktorá bola známa v ich dobe – či už ústne alebo vo Svätom písme –, a zároveň vyjadrovali vieru spoločenstva novým spôsobom.
Všetci títo „predkovia vo viere“ nám dali život v rovnakom zmysle, ako nám ho dali naši biologickí predkovia. Označujeme ich spoločným termínom „cirkevný ctec“. Patristické dedičstvo Cirkvi je konkrétnym dôkazom neustálej prítomnosti Ducha v živote Cirkvi, Ducha, ktorý nás vedie k vydávaniu verného svedectva o Kristovi. Patristické dedičstvo je najcennejšie vyjadrenie posvätnej Tradície.
Občas sa učenie cirkevných otcov vyjadrovalo pastoračným spôsobom prostredníctvom náuk a homílií alebo dokonca lyrickým spôsobom prostredníctvom poézie a hymnov. Inokedy bolo vyjadrené definitívne a presne v doktrinálnych formuláciách, ktoré Otcovia považovali za nevyhnutné pre ortodoxné/pravoverné chápanie evanjelia. Tieto vyjadrenia sa nachádzajú v dekrétoch cirkevných koncilov, najmä siedmich veľkých ekumenických koncilov. Tieto zhromaždenia sa spravidla zvolávali v časoch konfliktných pohľadov na podstatné vyjadrenia základnej viery. Boli v istom zmysle nútené okolnosťami kategoricky vyhlásiť, že ak chceš byť kresťanom, musíš sa držať toho a opak je „anatémou“. Ak nevidíš, že toto je pravda, nie si v posvätnej Tradícii: nemáš skúsenosť, ktorú zvyšok z nás má s Pánom.
Takéto ťažké rozhodnutia sa mohli prijať len vďaka inšpirácii Svätého Ducha a tieto koncily sú významnými vyjadreniami posvätnej Tradície. Ako sa modlíme pri slávení pamiatky Otcov týchto koncilov:
Keď blažení kazatelia Krista úplne prijali pochodeň Svätého Ducha, hovorili s božskou intuíciou, s nadprirodzeným vnuknutím málo slov a veľa významu, prinášajúc do popredia evanjeliové učenie a tradície pravej bohoslužby, ktoré, keď im boli jasne zjavené zhora, oni objasňovali, a tým upevňovali vieru, ktorú prijali zhora.
Stichira na utierni
Pamiatka Siedmeho ekumenického koncilu (slávi sa v nedeľu medzi 11. a 17. októbrom).
Najzákladnejšie učenie Otcov bolo vyjadrené vo vyznaniach viery – stručných vyhláseniach o najzákladnejšej viere Cirkvi, ktoré boli zamýšľané ako verejné vyjadrenia viery. Tieto súhrny – najmä najviac rozšírené Nicejské vyznanie viery – vyjadrujú v krátkej formule, ktorá je pochopiteľná pre každého veriaceho, to, čo posvätná Tradícia predkladá v mnohých spisoch Svätého písma a cirkevných otcov. A tak Nicejské vyznanie viery je veľmi populárnym skúšobným kameňom, prvkom posvätnej Tradície, prostredníctvom ktorého Duch utvrdzuje nespočetné generácie veriacich v pravde.
Byzantská prax hovorí o vyznaniach viery ako o „symboloch viery“, a tým naznačuje základný prístup k tomu, čím pre nás tieto doktrinálne formuly majú byť. Slová a vyjadrenia, akokoľvek sú presné, nie sú podstatou našej viery. Predstavujú vzťah viery, ktorý nemôže byť záležitosťou len slov. Napriek tomu tieto formuly správne vyjadrujú vieru Cirkvi, pretože sú vyjadrením života Ducha v nás.
Ďalším vyjadrením posvätnej Tradície je liturgický život Cirkvi. Bohoslužby sú našimi sláveniami posvätnej Tradície. Keď slávime túto Tradíciu v našich bohoslužbách, táto Tradícia sa nám stáva skutočnou a dostupnou. Pripomíname si mnohé Božie skutky medzi nami a vstupujeme do nich mystickým spôsobom. Všetky naše bohoslužby – večierne, utierne, božská liturgia a ostatné – sú skúsenosťou s Duchom, ktorý pôsobí uprostred nás, keď slávime skutočnosť nášho života v Kristovi. Každá autentická kresťanská liturgia, ale najmä vo východných cirkvách, je „tradičná“, jej formy zostávajú stabilné a zakorenené vo formách predchádzajúcich generácií. Presná podoba týchto liturgických slávení sa v priebehu času na jednotlivých miestach menila. Avšak ich podstata verného plnenia Kristovho príkazu zostáva vďaka moci Svätého Ducha nemenná. A tak Cirkev zdôrazňuje, že vo svojej bohoslužbe neslávi „nové evanjelium“ a rovnako ani neučíme nové evanjelium.
Posvätná Tradícia vyjadruje túto jednotu prítomnosti Ducha aj v ikonopisectve východných cirkví. Ikony sú namaľované podľa „tradičných“ vzorov, pretože hovoria o realite života v Bohu z posvätnej Tradície, nie z tvorivej vízie nejakého jednotlivého umelca. Prostredníctvom ikon Duch hovorí Cirkvi o tom, kto je Boh, kto sme my a čo Boh robí v tomto svete. Preto majú východné cirkvi také prísne pravidlá, čo sa týka ikon. Ikony nie sú jednoducho náboženské dekorácie, ale umelecké stelesnenia posvätnej Tradície Ducha.
Z tohto dôvodu je ikonopisectvo viac ako jednoducho pripomenutie si osoby alebo udalosti. Ikonopisectvo je pokus o sprítomnenie významu toho, čo je zobrazené, aby sme mohli mať účasť na na realite toho, čo pre nás robí Boh. Takáto účasť je možná len v moci Svätého Ducha. Preto si disciplína Cirkvi vyžaduje modlitby za vnuknutie Ducha na strane ikonopisca a tých, ktorí sa budú modliť prostredníctvom ikon. Ikonopisectvo je vyjadrenie posvätnej Tradície v tvare, farbe a forme, či ako povedal jeden teológ: „Ikony sú teológia vo farbe.“
Posvätná Tradícia nás volá k viere
Viera je naša odpoveď z milosti Svätého Ducha na dobrú zvesť o tom, čo pre nás Boh urobil v Ježišovi Kristovi. Toto evanjelium nám predkladá posvätná Tradícia, trvalá jednota v živote Cirkvi, ktorou Svätý Duch neustále vyjadruje Božiu pravdu v nás každej nasledujúcej generácii. V naozaj skutočnom zmysle je viera pre nás dnes možná len vďaka posvätnej Tradícii, ktorá ľuďom všetkých čias prezentuje apoštolské svedectvo o Ježišovi Kristovi.
Takto nás Svätý Duch, ktorý hovorí skrze rôzne prvky posvätnej Tradície, volá k viere v Ježiša Krista. Tých, ktorí sú v Cirkvi, posvätná Tradícia volá k životu neustálej konverzie, vďaka ktorej sa evanjelium stáva vierohodným pre svet, ktorý tak veľmi potrebuje evanjeliové posolstvo. Tých, ktorí sú mimo Cirkvi, posvätná Tradícia volá k viere v Božiu lásku, ktorá bola medzi nami učinená prítomnou v Ježišovi Kristovi a pokračuje v Cirkvi prostredníctvom moci Svätého Ducha.
Posvätná Tradícia teda nie je cieľom samo o sebe. Neveríme vo vonkajšie formy posvätnej Tradície, pretože by to bolo modloslužobníctvo, ktoré by nahrádzalo živého Boha nejakou stvorenou skutočnosťou. Veríme v posolstvo posvätnej Tradície: že Ježiš Kristus sa nám sprítomňuje v Cirkvi prostredníctvom Ducha.
Keď sa budeme zamýšľať nad týmito rôznymi aspektmi posvätnej Tradície, je dôležité, aby sme sa pozerali na Ducha, ktorý pôsobí v Cirkvi prostredníctvom týchto prvkov. Bez tohto zmyslu pre Ducha ako jadro posvätnej Tradície sa stretávame len s doktrínami, obradmi, formulami. Avšak posvätná Tradícia nie je toto. Posvätná Tradícia je živá skúsenosť so živým Bohom, ktorý nás volá, aby sme ho rozpoznali pri lámaní chleba, pri účasti na Božom slove, pri speve, pri pohľade na svätú ikonu: všade tam, kde nám Duch dáva pocítiť svoju prítomnosť.
Osobná úvaha
Uveďte rozličné vyjadrenia posvätnej Tradície.
Ktoré vyjadrenie posvätnej Tradície je ti najbližšie? Ktoré najmenej?
Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.
Ján 21, 25
Pracovný preklad v máji 2024 zhotovil o. Ján Krupa
Prúd živej vody: Biblia – inšpirované Božie slovo