Genezis pokračuje príbehom o Abrahámovi, praotcovi Izraelitov a otcovi všetkých, ktorí veria. Abrahám mal sériu hlbokých osobných skúseností s tajomným Bohom. Padol na neho „tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Abrahám bol vyzvaný, aby vložil celú svoju dôveru do Boha. On a jeho manželka Sára boli starí a bezdetní, a predsa Boh mu povedal, že sa stane otcom veľkého národa. On zo svojej strany mal opustiť svoju domovinu a svoj kmeň a vydať sa do novej a cudzej krajiny. Abrahám už nemal chápať Boha ako miestneho patróna určitého regiónu, ale ako Boha celého stvorenia.

Boh prevzal iniciatívu a vstúpil do vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami. Týmto Boh uzavrel zmluvu s celým ľudstvom. Svätý Pavol neskôr vysvetlí túto zmluvu z kresťanského hľadiska:

„Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlní pohanov, preto predpovedalo Abrahámovi: ‚V tebe budú požehnané všetky národy.‘ Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom“ (Gal 3, 6 – 9).

Príbeh o Abrahámovi sa číta na večierňach a liturgiách vopred posvätených darov počas štvrtého a piateho týždňa Veľkého pôstu. Zdôrazňuje sa najmä jeho povolanie do novej krajiny, zmluva obriezky (v kresťanstve nahradená krstom) a ochota obetovať svojho syna Izáka. Boh odmietol prijať túto obetu, možno na znak toho, že ľudská obeta je mu odporná. Dôležitá je Abrahámova úplná otvorenosť voči Bohu, ktorý nám neskôr dá svojho jediného Syna, ktorý za nás bude obetovaný na kríži.

Občas sa nad stôl na proskomídiu umiestňuje ikona obetovania Izáka, aby nám pripomínala Abrahámovu vieru. Zároveň nás to pozýva, aby sme sa ukázali ako „Abrahámovi potomkovia“ tým, že sa odovzdáme Bohu; ako sa modlíme v ekténiách: „Sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“

Mojžiš a exodus

Ústredným bodom celého Starého zákona je najvyšší Boží vykupiteľský čin, ktorým Boh vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začína zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov bol ľud zotročený hriešnym správaním, ktoré sa usilovalo o moc pre seba a nenávidelo tých, ktorí boli iní. Táto nespravodlivosť bola prejavom zla, ktoré preniklo do ľudského rodu.

Boh sa zľutoval nad ľudom, ktorý sa ocitol v takomto zajatí, a zjavil seba samého ako vykupiteľa tým, že povolal proroka Mojžiša, aby ich vyviedol z otroctva „do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Boh predstavil seba samého Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba… Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov…“ (Ex 3, 6 – 7).

Exodus je vzorom pre všetky Božie vzťahy s jeho ľudom. Stretávame sa v ňom s Bohom, ktorý sa ujíma iniciatívy z lásky k nám a volá nás do priateľstva s ním. Keď pred ním prechádzal Pán, Mojžiš bol pohnutý a zvolal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudnú, ako Boh zaobchádza s ľudským rodom: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.

Skúsenosť exodu bola zároveň zálohou zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich vyzval, aby uctievali iba jeho. Toto veľké prikázanie, ktoré im bolo dané, mali denne opakovať ako modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5).

Príbeh exodu prežíva Cirkev novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom slávime smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ohlasujeme svoju vieru, že „nad nami zažiarila nová Pascha“ (Paschálna stichira). Kristus naplnil duchovný význam exodu tým, že vyslobodil celý ľudský rod z otroctva hriechu. Táto záchrana je oveľa univerzálnejšia ako exodus z fyzického otroctva na jednom odľahlom mieste a v dávnej dobe. Na ohlasovanie tejto  novej zmluvy Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálny pokrm, ktorý Židia slávnostne jedli, aby si pripomenuli udalosti exodu.

Mnohé detaily príbehu o exode sú vzorom pre spôsob, akým Boh koná v našich životoch. Aby izraelský ľud našiel zasľúbenú zem, musel štyridsať rokov putovať púšťou. Toto malo naznačovať čas prípravy, ktorý potrebujeme, keď čakávame na Božie konanie. Mojžiš sa teda štyridsať dní postil na púšti, kým dostal desať prikázaní. Eliáš sa štyridsať dní postil na púšti, kým prišiel do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvracal diablove pokušenia. Rovnako sa púšť alebo vrch stali privilegovanými miestami na stretnutie s Bohom. Tieto miesta nás oddeľujú od rušivých vplyvov a privádzajú nás do ticha, kde môžeme počuť tichý Boží hlas. Ježiš zjaví svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď sa pred nimi premení. Mojžiš a Eliáš sa pri tejto udalosti objavili ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože podobným spôsobom zažili Boha.

Aby sme našli Božiu prítomnosť v našom živote, aj my potrebujeme nejakú „púštnu skúsenosť.“ Cirkev nám takúto skúsenosť ponúka vo svojich pôstnych obdobiach, najmä v štyridsaťdňovom Veľkom pôste pred sviatkom zmŕtvychvstania nášho Pána.

Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Skúsenosť Izraelitov s púšťou nebola len pozitívna; v skutočnosti bola dôsledkom slabosti ich viery. Neúrodnosť púšte je obrazom boja so zlým a jeho pokušením. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a mnohí raní kresťania sa vydali cestou života na púšti. Stali sa prvými mníchmi a mníškami, založili nový a svätý spôsob života, v ktorom bojovali so zlom a porážali ho. Ich cieľom bolo úplne sa otvoriť zjednoteniu s Bohom. Tento boj sa nazýva askéza, život pokánia.

Každý človek, ktorý chce skutočne nasledovať Krista, sa musí zapojiť do nejakej formy pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej istoty (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).

Exodus bol tiež príležitosťou na plnšie zjavenie Boha ako Toho, ktorý s nami nejedná neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjaví svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a hovoril s ním „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradí Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (v hebrejčine Jahve). Pán nazval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu hovorí o tom, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a, v širšom zmysle, o nás. Dávanie zákona sa sústredilo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako návod k spôsobu života, ktorý by sa vyhýbal zlu a napĺňal nás osobne. Prikázania sú ani nie tak zákonom, ako skôr poznaním o pravej Božej ceste.

Správa o exode sa nesnaží oslavovať izraelský ľud a zámerne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov a samotného ľudu. Exodus stavia do centra príbehu Izraela Boha, milosrdného Pána, ktorý vypočuje bezmocným a privedie ich k spáse. Otvára sa nám nový horizont svetla a nádeje, keď sa Boh vykupiteľ stretáva so svojím ľudom v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stane hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy pripravený vykúpiť a zachrániť. Skôr než svetskou históriou ich pôvodu je exodus ohlasovaním „dobrej správy“, ktorá poskytuje charakteristiku celého náboženského a eticko-sociálneho života židovského ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostane chodenie s Bohom.

Počet Izraelitov, ktorí skutočne opustili Egypt, bol malý, ale stali sa predstaviteľmi všetkých, ktorí budú nasledovať. Vďaka ich odovzdávaniu viery pri príležitosti sviatku Paschy mali neskoršie generácie príležitosť podieľať sa na milosti udelenej týmto niekoľkým. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí koľkí sme sa tiež podieľame na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi na každej božskej liturgii a obnovuje sa v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto sláveniach, stotožňujeme sa s „Paschou“ Ježiša Krista a máme úžitok zo spásonosných účinkov jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Boh zmluvy

Príbeh Starého zákona rozpráva o vzťahu, ktorý vznikol medzi Bohom a jeho ľudom. Tento vzťah bol nazývaný „zmluva“, či slávnostná dohoda, skôr ako formálna zmluva. Spomedzi rôznych zmlúv v Starom zákone je najväčšia zmluva uzavretá s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh vyslobodil ľud z otroctva v Egypte a priviedol ho do zasľúbenej krajiny. Na oplátku mali uctievať jediného, pravého Boha a dostali Desať prikázaní a Zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.

Z ostatných zmlúv tá s Adamom vyhlasovala, že ľuďom bude daný raj a priateľstvo s Bohom, ak nebudú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Zmluva s Noemom vyhlasovala, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom svedčila o tom, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak sa na oplátku jeho mužské deti a potomkovia dajú obrezať.

V týchto zmluvách je Boží prísľub garantovaný jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudstva Boh zostáva absolútne verný svojim prisľúbeniam, jednoducho preto, že sú jeho slovom. Môže trvať stáročia nášho času, kým sa naplnia, rovnako ako v prípade Božieho prisľúbenia Abrahámovi. Môžu sa ešte len naplniť, ako v prípade prisľúbenia všeobecného vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä keď máme pocit, že Boh je ľahostajný.

Sudcovia a králi

Po príchode do zasľúbenej zeme sa izraelský ľud považoval za bezprostredne podriadený svojmu Bohu. Vytvorili voľnú konfederáciu kmeňov, ktoré politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcoch, kapitoly 13 – 16. Napriek tomu, že sa pravidelne objavoval sudca, konečným vládcom vyvoleného ľudu mohol byť len sám Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Žiadali: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“ (1 Sam 8, 20).

Na základe týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1 Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukázal ako nehodný kráľ a vláda pripadla Dávidovi. Ten založil základné kráľovstvo a dokonca vytvoril pomerne veľkú ríšu nad susednými oblasťami. Dávid bol veľmi komplikovaná postava, ktorá urobila veľa zlého; napriek tomu bol verný Božiemu poručníctvu až do konca svojho života. Sväté písmo je schopné ho označiť za „pomazaného Jakubovým Bohom, pevca piesní Izraela“ (2 Sam 23, 1). Neskorší králi často neboli verní, ale Boh zostal verný prisľúbeniam, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.

Voľba kráľa je v Starom zákone zobrazená ako zlyhanie dôvery vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán premenil túto novú situáciu na začiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je, že Boh neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla prostredníctvom života a smrti jeho jediného Syna. Izraelské kráľovstvo sa stalo úradom mesiášskej nádeje. Prostredníctvom proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2 Sam 7, 16). Táto a podobné pasáže sa stali základom nádeje ľudu, že jedného dňa príde Mesiáš, ktorého pošle Boh, aby ho priviedol k spáse.

„Mesiáš príde“

Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. Ježiš Kristus je teda ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri krste v rieke Jordán bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, pretože je Bohom vyvolený a obľúbený.

Kňazi, proroci a králi budú pomazaní na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Od budúceho Mesiáša sa očakávalo, že spojí tieto tri úlohy, čo Ježiš Kristus aj urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý priniesol obetu vlastnej krvi a „zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol jednoznačne prorokom klasického typu. V tomto svetle možno pochopiť význam otázok ľudí, ktorí sa Ježiša pýtali, či je „jedným z prorokov“. Nakoniec, Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo. Hoci to nemala byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Tak sa stáva jasným význam, ktorý sa v Matúšom evanjeliu prikladá tomu, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prisľúbení.

Proroci – svedomie národa

Úloha prorokov v Starom zákone si zaslúži osobitnú pozornosť. Veľká časť Starého zákona je záznamom výrokov prorokov. Viac ako ktorákoľvek iná skupina boli zodpovední za formovanie povedomia ľudu o Božom pláne s ľudským rodom a o tom, ako má človek konať, aby ho naplnil. Prorokov boli vyvolení Bohom, aby hovorili v jeho mene, a boli im udelené osobitné dary a právomoc na plnenie tohto poslania. Preto sa učenie prorokov často začína slovami: „Toto hovorí Pán…“

Bežná predstava o prorokovi zdôrazňuje predpovedanie budúcnosti. Tento aspekt služby prorokov vyplýval z ich primárnej služby, ktorou bolo kázanie a napomínanie. Ak bolo ich ohlasovanie Božieho plánu pravdivé, museli z toho vyplynúť dôsledky jeho neuposlúchnutia.  Ich predpovede budúcnosti boli pečaťou pravosti na ich posolstvo.

Proroci boli „svedomím“ ľudu. Neustále kázali o Božej vernosti jeho zmluvám a nabádali ľud, aby bol verný. Morálne učenie prorokov často rozčuľovalo autority, ktoré sa menej zaujímali o Boží zákon než o vlastné pozície. Keď sa kráľ Achab stretol s prorokom Eliášom, jeho prvé slová boli: „Si to ty, záhubca Izraela?“ (1 Kr 18, 16). Vytrvalosť prorokov v tejto úlohe často viedla k prenasledovaniu a smrti, a to až do čias Jána Krstiteľa, ktorý bol sťatý za to, že odsúdil nemravnosť kráľa Herodesa. Samotný Pán Ježiš bol ukrižovaný čiastočne za to, že spochybňoval správanie náboženských vodcov.

Ježiš odsúdil ľud za to, že nepočúva prorokov: „Toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta“ (Lk 11, 50). Týmto istým spôsobom sa aj nám vyčíta, že nepočúvame Ježišov hlas. Pri Kráľovských hodinkách na Veľký piatok byzantské cirkvi vkladajú tieto slová do úst Ježiša na kríži: „Ľud môj, čo som ti urobil? Čím som ťa znechutil? … Čo som ti urobil, a ako si sa mi odvďačil?“

Dôkazy zo Svätého písma naznačujú, že úloha proroka pretrvávala aj v apoštolských časoch. Prorok menom Agabus predpovie Pavlovo zatknutie a súdenie Rimanmi (Sk 21, 10 – 11). V kresťanskej prorockej knihe Zjavenia anjel povie Jánovi: „Som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov prorokov“ (22, 9). Aj spis Didaché, zostavený v prvom storočí, opisuje úlohu proroka v kresťanskom spoločenstve, prorok „hovorí v Duchu“ (11, 7).

Nikdy nebolo ľahké rozoznať pravých prorokov od falošných prorokov, ktorí zavádzali. Listy svätého Jána a Didaché obsahujú pravidlá na rozlíšenie falošných od pravých prorokov na základe ich spôsobu života a neporušenosti ich náuky. Prorocká úloha sa pomerne skoro začlenila do úradu biskupa. Zdá sa, že tento vývoj prebiehal už v dobe Didaché (15, 1). Súčasná modlitba pre vysviacku biskupa pripomína jeho prorockú úlohu: „Ako si posilnil svojich svätých apoštolov a prorokov, tak, ten istý Pane všetkých,… posilni toho, ktorého si vyvolil… do úradu biskupa.“

Proroci sú potrební pre všetky časy. Udržiavali vedomie Izraela, že Božie konanie sa neobmedzuje len na predchádzajúce časy, ale vzťahuje sa aj na prítomnosť a budúcnosť. Proroci predpovedali príchod Mesiáša a spôsob, ako ho možno rozpoznať. Keď prišiel Ježiš , ľudia sa neustále vracali k proroctvám, aby si overili jeho pravosť. Svätý Matúš a ostatné evanjeliá ukazujú, že Kristus naplnil všetky mesiášske proroctvá. Jedno z najdôležitejších miest hovorilo o trpiacom Mesiášovi a predpovedalo mnohé podrobnosti ukrižovania (Iz 52, 13 – 53, 12). Takéto utrpenie nebolo súčasťou ľudového chápania Mesiáša. Naplnenie tohto proroctva dodalo autenticite Ježiša ako Krista ďalšiu silu, keď sa konfrontovalo s týmto predporozumením.

Povinnosťou prorokov v súčasnosti je ohlasovať, že Boh stále koná a že v budúcnosti opäť príde. Svätý Duch je dnes „Boh s nami“, Utešiteľ, ktorého Kristus prisľúbil, že bude vždy s nami (porov. Jn 14, 16). Vo Verím vyznávame, že je to Duch, ktorý hovorí skrze prorokov. Je to on, skrze ktorého sa vykonáva prorocký úrad a ktorý nás neustále volá k obnove. Svätý Simeon Nový Teológ poukázal na to:

Vďaka Svätému Duchu každý zakusuje vzkriesenie, čím nemyslím konečné vzkriesenie tela… Hovorím o duchovnom znovuzrodení a vzkriesení mŕtvych duší, ktoré sa uskutočňuje duchovným spôsobom každý deň (Katechéza 6, 10).

Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Ježiš – vtelené Slovo; Ježiš – predpovedaný Jánom; Ježiš – zjavený pri Jordáne; Ježiš – zjavený v evanjeliách; Ježiš – zjavený na Tábore; Ježiš – nová Pascha


Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo: Biblia – náš záznam Božieho zjavenia; Zjavený v stvorení; človek na Boží obraz a podobu; pád ľudstva; ozveny v našej bohoslužbe

---