Abrahám a Izraeliti

Genezis pokračuje príbehom Abraháma, praotca Izraelitov a otcovi všetkých, ktorí veria. Abrahám mal sériu hlbokých osobných skúseností s tajomným Bohom. Padol na neho „tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Abrahám bol vyzvaný, aby vložil celú svoju dôveru do Boha. On a jeho manželka Sára boli starí a bezdetní, a predsa mu Boh povedal, že sa stane otcom veľkého národa. On zo svojej strany mal opustiť svoju domovinu a svoj kmeň a vydať sa do novej a cudzej krajiny. Abrahám už nemal Boha vnímať ako miestneho patróna určitého regiónu, ale ako Boha celého stvorenia.

Boh prevzal iniciatívu a nadviazal vzťah s Abrahámom a jeho potomkami. Tým Boh uzavrel zmluvu s celým ľudstvom. Svätý Pavol neskôr vysvetlí túto zmluvu z kresťanského hľadiska:

„Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlní pohanov, preto predpovedalo Abrahámovi: ‚V tebe budú požehnané všetky národy.‘ Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom“ (Gal 3, 6 – 9).

Príbeh Abraháma sa číta na večierňach a na liturgiách vopred posvätených darov v štvrtom a piatom týždni Veľkého pôstu. Zdôrazňuje sa najmä jeho povolanie do novej krajiny, zmluva obriezky (v kresťanstve nahradená krstom) a ochota obetovať svojho syna Izáka. Boh odmietol prijať túto obetu, azda na znak toho, že ľudská obeta je mu odporná. Dôležitá je Abrahámova úplná otvorenosť voči Bohu, ktorý nám neskôr dá svojho jediného Syna, ktorý sa za nás obetuje na kríži.

Niekedy sa nad prípravný stôl umiestňuje ikona obetovania Izáka, aby nám pripomínala Abrahámovu vieru. To nás pozýva, aby sme sa prejavili ako „Abrahámovi potomkovia“ tým, že sa odovzdáme Bohu; ako sa modlíme v ekténiách: „Sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“

Mojžiš a exodus

Ústredným bodom celého Starého zákona je najvyšší Boží vykupiteľský čin, ktorým Boh vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začína zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov bol ľud uvrhnutý do otroctva typom hriešneho správania, ktorý sa usiloval o moc pre seba a nenávidelo tých, ktorí boli iní. Táto nespravodlivosť bola prejavom zla, ktoré preniklo ľudský rod.

Boh sa zľutoval nad takto zadržiavaným ľudom a zjavil seba samého ako vykupiteľa povolaním proroka Mojžiša, aby ich vyviedol z otroctva „do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Boh sa predstavil Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba… Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov…“ (Ex 3, 6 – 7).

Exodus je vzorom pre všetky vzťahy Boha k jeho ľudu. V exode narážame na Boha, ktorý preberá iniciatívu v milovaní a volaní nás k priateľstvu s ním. Keď Pán prechádzal pred ním, Mojžiš bol pohnutý k tomu, aby zvolal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudnú, ako Boh zaobchádza s ľudským rodom: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.

Skúsenosť exodu bola zároveň zálohou zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich vyzval, aby uctievali iba jeho. Toto veľké prikázanie, ktoré im bolo dané, mali denne opakovať ako modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5).

Príbeh exodu prežíva Cirkev novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom oslavujeme smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ohlasujeme naše presvedčenie, že „nad nami zažiarila nová Pascha“ (Paschálna stichira). Kristus naplnil duchovný význam exodu vyslobodením celého ľudského rodu z otroctva hriechu. Táto spása je oveľa univerzálnejšia než exodus z fyzického otroctva na jednom odľahlom mieste a v dávnej dobe. Na ohlasovanie tejto  novej zmluvy Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálny pokrm, ktorý Židia slávnostne jedli na pamiatku udalostí exodu.

Mnoho detailov rozprávania o exode je vzorom pre spôsob, akým Boh pôsobí v našich životoch. Aby našiel zasľúbenú zem, musel izraelský ľud štyridsať rokov putovať púšťou. To  malo naznačiť čas prípravy, ktorý potrebujeme, keď čakáme na Božie konanie. Tak sa Mojžiš postil v púšti štyridsať, než obdržal desať prikázaní. Eliáš sa postil štyridsať dní na púšti, než vstúpil do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvracal diablove pokušenia. Rovnako tak sa púšť alebo vrch stali privilegovanými miestami pre stretanie Boha. Tieto miesta nás oddeľujú od rozptýlení a privádzajú nás do ticha, kde môžeme počuť tichý Boží hlas. Ježiš zjaví svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď sa pred nimi premení. Mojžiš a Eliáš sa pri tejto udalosti objavili ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože podobným spôsobom zakúsili Boha.

Aby sme našli Božiu prítomnosť vo svojom živote, aj my potrebujeme nejakú „púštnu skúsenosť.“ Cirkev nám takúto skúsenosť ponúka vo svojich pôstnych obdobiach, najmä v štyridsaťdňovom Veľkom pôste pred sviatkom zmŕtvychvstania nášho Pána.

Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Púštna skúsenosť Izraelitov nebola naskrz pozitívna; v skutočnosti bola dôsledkom slabosti ich viery. Neúrodnosť púšte je obrazom boja so Zlým a jeho pokúšaním. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a mnoho raných kresťanov sa rozhodlo pre život na púšti. Stali sa z nich prví mnísi a prvé mníšky, založili nový a svätý spôsob života, v ktorom zápasili so zlom a porážali ho. Ich cieľom bolo stať sa úplne otvorenými zjednoteniu s Bohom. Tento zápas sa nazýva askéza, život pokánia.

Každý človek, ktorý chce skutočne nasledovať Krista, sa musí zapojiť do nejakej formy pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej istoty (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).

Exodus bol zároveň príležitosťou pre plnšie zjavenie Boha ako Toho, kto s nami nejedná neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjaví svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a hovoril k nemu „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradí Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (v hebrejčine Jahve). Pán nazval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu rozpráva o tom, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a, v širšom zmysle, o nás. Dávanie zákona sa sústredilo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako návod k spôsobu života, ktorý by sa vyhýbal zlu a napĺňal nás osobne. Prikázania nie sú ani tak zákonom, ako skôr poznaním pravej Božej cesty.

Rozprávanie o exode sa nesnaží oslavovať izraelský ľud a zámerne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov i samotného ľudu. Exodus stavia do centra príbehu Izraela Boha, milosrdného Pána, ktorý vypočuje bezmocným a privedie ich k spáse. Otvára sa nám nový horizont svetla a nádeje, keď sa Boh vykupiteľ stretne so svojím ľudom v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stal hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy pripravený vykúpiť a zachrániť. Skôr než svetskou históriou ich počiatkov je exodus ohlásením „dobrej správy“, ktorá ovplyvní celý náboženský a eticko-sociálny života židovského ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostane kráčanie s Bohom.

Počet Izraelitov, ktorí skutočne opustili Egypt, bol malý, ale stali sa zástupcami všetkých, ktorí mali nasledovať. Vďaka ich zdieľaniu viery pri príležitosti sviatku Paschy mali neskoršie generácie príležitosť podieľať sa na milosti udelenej týmto nemnohým. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí, koľkí sme, sa tiež podieľame na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa oslavuje v každej božskej liturgii a obnovuje sa v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto sláveniach, stotožňujeme sa s „Paschou“ Ježiša Krista a máme úžitok zo spásonosných účinkov jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Boh zmluvy

Príbeh Starého zákona rozpráva o vzťahu uzavretom medzi Bohom a jeho ľudom. Tento vzťah bol nazývaný „zmluva“ či slávnostná dohoda, skôr ako formálna zmluva. Z rôznych zmlúv v Starom zákone je najväčšia zmluva uzavretá s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh vyslobodil ľud z otroctva v Egypte a doviedol do zasľúbenej krajiny. Na oplátku mali uctievať jediného, pravého Boha a dostali Desať prikázaní a Zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.

Z ostatných zmlúv tá s Adamom deklarovala, že ľudia dostanú raj a priateľstvo s Bohom, ak nezjedia zo stromu poznania dobra a zla. Zmluva s Noemom deklarovala, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom svedčila o tom, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak sa na oplátku jeho mužské deti a potomkovia dajú obrezať.

V týchto zmluvách je Boží prísľub garantovaný jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudstva Boh zostáva absolútne verný svojim prísľubom, jednoducho preto, že sú jeho slovom. Môže trvať stáročia nášho času, než sa naplnia, rovnako ako v prípade Božieho prísľubu Abrahámovi. Môžu sa ešte len naplniť, ako v prípade prísľub všeobecného vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä vtedy, keď máme pocit, že Boh je ľahostajný.

Sudcovia a králi

Po príchode do zasľúbenej zeme sa izraelský ľud chápal ako bezprostredne podriadený svojmu Bohu. Vytvorili voľnú konfederáciu kmeňov, ktorú politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcoch, kapitoly 13 – 16. Napriek tomu, že sa pravidelne objavoval sudca, konečným vládcom vyvoleného ľudu mohol byť len sám Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Žiadali: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“ (1 Sam 8, 20).

Na základe týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1 Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukázal ako nehodný kráľ a vláda bola daná Dávidovi. Ten založil základné kráľovstvo a dokonca vytvoril pomerne veľkú ríšu nad susednými oblasťami. Dávid mal veľmi komplikovaný charakter, urobil veľa zlého; avšak bol verný Božiemu poručníctvu až do konca svojho života. Písma sú schopné označovať ho za „pomazaného Jakubovým Bohom, pevca piesní Izraela“ (2 Sam 23, 1). Neskorší králi často neboli verní, ale Boh zostal verný prísľubom, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.

Voľba kráľa je v Starom zákone zobrazená ako zlyhanie dôvery vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán túto novú situáciu premenil na počiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je to, že Boh neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla skrze život a smrť jeho jediného Syna. Kráľovstvo Izraela sa stalo úradom mesiášskej nádeje. Skrze proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2 Sam 7, 16). Táto a podobné pasáže sa stali základom nádeje ľudu, že jedného dňa príde Mesiáš, ktorého pošle Boh, aby ich viedol k spáse.

„Mesiáš príde“

Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. Ježiš Kristus je teda ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri svojom krste v rieke Jordán bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, pretože je Boží vyvolenec a obľúbenec.

Kňazi, proroci a králi sa pomazávajú na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Od budúceho Mesiáša sa očakávalo, že tieto tri úlohy spojí, čo Ježiš Kristus aj urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý priniesol obetu vlastnej krvi a „zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol jednoznačne prorokom klasického typu. V tomto svetle možno pochopiť význam otázok ľudí, ktorí sa Ježiša pýtali, či je „jedným z prorokov“. Koniec koncov, Ježiš hlása Božie kráľovstvo. Avšak nemala to byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Tak sa vyjasňuje dôležitosť, ktorá sa v Matúšom evanjeliu pripisuje tomu, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prísľubov.

Proroci – svedomie Izraela

Zvláštnu pozornosť si zaslúži úloha prorokov v Starom zákone. Veľkú časť Starého zákona tvoria záznamy výrokov prorokov. Tí boli viac ako ktorákoľvek iná skupina zodpovední za formovanie povedomia ľudu o Božom pláne s ľudským rodom a o tom, ako má človek konať, aby ho naplnil. Proroci boli vyvolení Bohom, aby hovorili v jeho mene, a boli im dané zvláštne dary a právomoc na plnenie tohto poslania. Preto sa učenie prorokov často začína slovami: „Toto hovorí Pán…“

Bežná predstava o prorokovi kladie dôraz na predpovedanie budúcnosti. Tento aspekt služby prorokov vyplýval z ich hlavného poslania, ktorým bolo kázanie a napomínanie. Ak bolo ich zvestovanie Božieho plánu pravdivé, museli z toho nasledovať dôsledky jeho neuposlúchnutia.  Ich predpovede budúcnosti boli pečaťou pravosti pre ich posolstvo.

Proroci boli „svedomím“ ľudu. Neustále kázali o Božej vernosti jeho zmluvám a nabádali ľud, aby bol verný. Morálne učenie prorokov často rozčuľovalo autority, ktoré sa menej zaujímali o Boží zákon než o vlastné postavenie. Keď sa kráľ Achab stretol s prorokom Eliášom, jeho prvé slová boli: „Si to ty, záhubca Izraela?“ (1 Kr 18, 16). Vytrvalosť prorokov v tejto úlohe často viedla k ich prenasledovaniu a smrti, a to až do čias Jána Krstiteľa, ktorý bol sťatý za to, že odsúdil nemravnosť kráľa Herodesa. Samotný Pán Ježiš bol ukrižovaný čiastočne za to, že spochybňoval správanie náboženských vodcov.

Ježiš odsúdil ľud za to, že nepočúva prorokov: „Toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta“ (Lk 11, 50). Týmto istým spôsobom sa aj nám vyčíta, že nepočúvame Ježišov hlas. V Kráľovských hodinkách na Veľký piatok cirkvi byzantského obradu vkladajú tieto slová do úst Ježiša na kríži: „Ľud môj, čo som ti urobil? Čím som ťa znechutil? … Čo som ti urobil, a ako si sa mi odvďačil?“

Dôkazy zo Svätého písma naznačujú, že úloha proroka pretrvala aj v apoštolskej dobe. Prorok menom Agabus predpovie Pavlovo zatknutie a súdny proces v Ríme (Sk 21, 10 – 11). V kresťanskej prorockej knihe Zjavenia anjel povie Jánovi: „Som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov prorokov“ (22, 9). Aj spis Didaché, zostavený v prvom storočí, opisuje úlohu proroka v kresťanskom spoločenstve, prorok „hovorí v Duchu“ (11, 7).

Nikdy nebolo ľahké rozoznať pravých prorokov od falošných prorokov, ktorí zavádzali. Listy svätého Jána a Didaché obsahujú pravidlá pre rozlíšenie falošných prorokov od pravých prorokov, a to na základe ich spôsobu života a bezúhonnosti ich náuky. Prorocká úloha sa pomerne skoro stala súčasťou úradu biskupa. Zdá sa, že tento vývoj sa odohrával už v dobe Didaché (15, 1). Súčasná modlitba pre vysviacku biskupa pripomína jeho prorockú úlohu: „Ako si posilnil svojich svätých apoštolov a prorokov, tak teraz, ten istý Vládca všetkých,… posilni toho, ktorého si vyvolil… do úradu biskupa.“

Proroci sú potrební pre všetky časy. Podnecovali vedomie Izraela, aby si uvedomil, že Božie konanie sa neobmedzuje len na skoršie časy, ale vzťahuje sa aj na prítomnosť a budúcnosť. Proroci predpovedali príchod Mesiáša a spôsob, ako ho možno rozpoznať. Keď prišiel Ježiš, ľudia sa neustále vracali k proroctvám, aby si overili jeho pravosť. Svätý Matúš a ostatné evanjeliá ukazujú, že Kristus naplnil všetky mesiášske proroctvá. Jedna z najdôležitejších pasáži hovorila o trpiacom Mesiášovi a predpovedala mnohé podrobnosti ukrižovania (Iz 52, 13 – 53, 12). Takéto utrpenie nebolo súčasťou ľudového chápania Mesiáša. Naplnenie tohto proroctva dodalo ďalšiu silu autenticite Ježiša ako Krista, keď bol konfrontovaný s týmto skresleným názorom.

Povinnosťou prorokov v súčasnosti je ohlasovať, že Boh stále koná a že v budúcnosti opäť príde. Svätý Duch je dnes „Boh s nami“, Utešiteľ, o ktorom Kristus prisľúbil, že bude s nami stále (porov. Jn 14, 16). Vo Verím vyznávame, že je to Duch, ktorý hovorí skrze prorokov. On je ten, skrze ktorého sa vykonáva prorocký úrad a ktorý nás neustále vyzýva k obnove. Svätý Simeon Nový Teológ konštatoval:

Vďaka Svätému Duchu každý zakusuje vzkriesenie, čím nemyslím konečné vzkriesenie tela… Hovorím o duchovnom znovuzrodení a vzkriesení mŕtvych duší, ktoré sa uskutočňuje duchovným spôsobom každý deň (Katechéza 6, 10).

Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Ježiš – vtelené Slovo; Ježiš – predpovedaný Jánom; Ježiš – zjavený pri Jordáne; Ježiš – zjavený v evanjeliách; Ježiš – zjavený na Tábore; Ježiš – nová Pascha


Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo: Biblia – náš záznam Božieho zjavenia; Zjavený v stvorení; človek na Boží obraz a podobu; pád človeka; ozveny v našej bohoslužbe