Alexander Schmemann: Lazárova sobota
Začiatok Kríža
„Po splnení Štyridsiatich dní… prosíme, aby sme videli Veľký týždeň tvojho umučenia.“
Týmito slovami, ktoré sa spievajú na piatkovej večierni, sa končí Veľký pôst a my vstupujeme do každoročnej spomienky na Kristovo utrpenie, smrť a vzkriesenie. Začína sa v Lazárovu sobotu. Dvojitý sviatok Vzkriesenia Lazára a Vstupu Pána do Jeruzalema (Palmová nedeľa) sa v liturgických textoch opisuje ako „začiatok Kríža“, a preto ho treba chápať v kontexte Veľkého týždňa. Spoločný tropár týchto dvoch dní výslovne tvrdí, že vzkriesením Lazára z mŕtvych Kristus potvrdil pravdu o všeobecnom vzkriesení. Je veľmi významné, že do temnoty Kríža nás uvádza jeden z dvanástich veľkých sviatkov Cirkvi. Svetlo a radosť žiaria nielen na konci Veľkého týždňa, ale aj na jeho začiatku; osvetľujú samotnú tmu, odhaľujú jej konečný zmysel.
Všetci, ktorí sú oboznámení s pravoslávnou bohoslužbou, poznajú zvláštny, takmer paradoxný charakter bohoslužieb Lazárovej soboty. Je to nedeľná bohoslužba – teda bohoslužba Vzkriesenia – v sobotu, v deň, ktorý je obvykle venovaný liturgickej spomienke na zosnulých. A radosť, ktorá preniká týmito bohoslužbami, zdôrazňuje jednu ústrednú tému: nadchádzajúce Kristovo víťazstvo nad Hádom. Hádes je biblický výraz pre Smrť v jej univerzálnej moci, pre tú neodvrátiteľnú temnotu a skazu, ktorá pohlcuje všetok život a otravuje svojím tieňom celý svet. Ale teraz – po vzkriesení Lazára – sa „smrť začína triasť“. Tam sa totiž začína rozhodujúci súboj medzi Životom a Smrťou, ktorý nám dáva kľúč k celému liturgickému tajomstvu Paschy. V ranej Cirkvi sa Lazárova sobota nazývala „Ohlásenie Paschy“. Oznamuje a anticipuje nádherné svetlo a pokoj nasledujúcej soboty – Veľkej a Svätej soboty, dňa Životodarného Hrobu.
Lazár – priateľ Ježiša
Pochopme predovšetkým, že Lazár, priateľ Ježiša, zosobňuje celé ľudstvo a tiež každého človeka, a Betánia, domov Lazára – človeka, je symbolom celého sveta ako domova človeka. Každý človek bol totiž stvorený ako priateľ Boha a bol povolaný k tomuto priateľstvu s Bohom: k poznaniu Boha, k spoločenstvu s ním, k zdieľaniu života s ním. „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“ (Jn 1, 4).
A predsa tento priateľ, ktorého Boh miluje, ktorého Boh z lásky stvoril, ktorého Boh povolal do života, je zničený a vyhladený mocou, ktorú Boh nestvoril: smrťou. Boh sa vo svojom vlastnom svete stretáva s mocou, ktorá ničí jeho dielo a zničila jeho zámer. Svet je len nárekom a smútkom, slzami a smrťou.
Ako je to možné? Ako sa to stalo? To sú otázky, ktoré naznačuje Jánovo pomalé a podrobné rozprávanie o Ježišovom príchode k hrobu jeho priateľa. A keď tam Ježiš už bol, „zaslzil“ (Jn 11, 35). Prečo slzí, keď vie, že o chvíľu povolá Lazára späť do života? Byzantskí hymnografi nedokážu pochopiť pravý zmysel týchto sĺz. Pripisujú ich Ježišovej ľudskej prirodzenosti, zatiaľ čo moc vzkriesiť patrí Bohu v ňom.
Pravoslávna cirkev však učí, že všetky Kristove činy sú „teandrické“, t. j. bohoľudské, sú to činy jedného a toho istého Bohočloveka. Ale potom aj jeho samotné slzy sú božské. Ježiš slzí, pretože uvažuje o triumfe smrti a skazy vo svete stvorenom Bohom.
Láska – sila Života
„Páchne“, hovoria Židia, ktorí sa snažia zabrániť Ježišovi, aby sa priblížil k mŕtvole, a toto hrozné varovanie sa vzťahuje na celý svet, na všetok život. Boh je Život a Darca života. On povolal človeka do božskej reality Života a, hľa, človek „páchne“. Svet bol stvorený, aby odrážal a ohlasoval Božiu slávu, a „páchne“. Pri Lazárovom hrobe sa Boh stretáva so Smrťou, ktorá je realitou antiživota, ničenia a zúfalstva. Stretáva sa so svojím Nepriateľom, ktorý mu vzal jeho svet a stal sa kniežaťom sveta. Keď sa Ježiš blíži k hrobu, my, ktorí ho nasledujeme, vstupujeme s ním do tej jeho hodiny, ktorú tak často ohlasoval ako vrchol a naplnenie celého svojho diela. Kríž, jeho nevyhnutnosť a univerzálny význam sú ohlásené v najkratšom verši evanjelia: „A Ježiš zaslzil.“ Teraz chápeme, že Ježiš práve preto, že slzil – teda preto, že miloval svojho priateľa Lazára –, mal moc povolať ho späť do života. Moc vzkriesiť nie je božskou „mocou sama osebe“, ale je mocou lásky, či skôr láska sa stala mocou. Boh je Láska a Láska je život, Láska vytvára život. Je to Láska, ktorá plače pri hrobe, a je to Láska, ktorá obnovuje život. To je zmysel Ježišových božských sĺz. V nich opäť pôsobí láska – stvárňuje, vykupuje, obnovuje zatemnený život človeka: „Lazár, poď von!“
A práve preto je Lazárova sobota začiatkom oboch: Kríža ako najvyššej obety z lásky a Vzkriesenia ako konečného triumfu lásky.
Zdroj: Alexander Schmemann, Liturgické vysvetlenie Svätého týždňa. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
Štvrtá nedeľa Veľkého pôstu: Jána KlimakaLiturgia vopred posvätených darov: historické aspekty
