Očami viery: Ježiš Kristus – Syn a Spasiteľ – Boží Syn; Antirrheticus; Ježiš Kristus víťazí; Kristus v sláve; Kristus príde znova; Rastúce povedomie

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ (Lukáš 4, 20 – 21)

Týchto niekoľko veršov z Lukášovho evanjelia jednoduchým, ale úplným spôsobom zhrňuje vieru Cirkvi o Ježišovi Kristovi. On je vrcholným bodom Božieho seba-zjavenia práve preto, že, ako hovorí svätý Pavol, „je obrazom neviditeľného Boha“ (Kolosanom 1, 15). V našej východnej ikonopiseckej tradícii sa ikona pokúša viditeľne reprodukovať neviditeľnú skutočnosť – svätosť človečenstva v Kristovi. Rovnako Kristus viditeľne reprodukuje neviditeľné božstvo spôsobom, ktorý ďaleko presahoval skúsenosti či očakávania židovského ľudu.

Židia spoznávali Božie spásne konanie počas celej svojej histórie. V exode videli, ako ich Boh vyslobodil z otroctva a priviedol do zasľúbenej zeme. V ich neskorších dejinách – v časoch porážky a vyhnanstva, ako aj prosperity – verní veriaci videli, ako ich Boh privádza bližšie k sebe, či už tým, že ich požehnáva, alebo trestá. Ako roky plynuli a Židia prechádzali od jedného cudzieho vládcu k druhému, začali očakávať rozhodujúci Boží čin, ktorý im raz a navždy prinesie slobodu. Týmto Božím zásahom mal byť príchod Mesiáša.

Hebrejský výraz „Mesiáš“ a jeho grécky preklad „Christos“ znamenajú „Pomazaný“, ktorého Boh pomazal osobitným spôsobom. Králi a kňazi boli pri svojom ustanovení pomazaní olejom, ale Mesiáš bol najvyššie pomazaný, pretože mal byť pomazaný samotným Bohom duchom kráľovskej moci (pozri Izaiáš 11, 1 – 9). Keďže jeho moc mala pochádzať od Boha, Mesiáš mal nielen oslobodiť Židov spod cudzej nadvlády, ale aj nastoliť nový vek, v ktorom prevládnu Božie cesty. Čím viac boli Židia politicky bezmocní pod Babylončanmi, Asýrčanmi, Grékmi a Rimanmi, tým viac očakávali príchod Mesiáša, ktorý ich oslobodí.

Židia spojili túto predstavu Mesiáša s prísľubom daným kráľovi Dávidovi, že jeho potomkovia budú vládnuť naveky:

„Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky… Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ (Druhá kniha Samuelova 7, 12 – 13. 16)

Bohužiaľ, žiadny z Dávidových nástupcov sa mu nevyrovnal a tento prísľub sa na nich nenaplnil. Židia nakoniec začali v Mesiášovi vidieť príslušníka Dávidovho rodu, ktorý svojou autoritou zatieni aj samotného Dávida a obnoví slávu jeho trónu. Boh mal byť verný svojej zmluve s Dávidom a v budúcnosti obdarovať syna Dávidovho (jedného z Dávidovej línie) svojím osobitným požehnaním. A tak bol Dávidov klan považovaný za rodinu, z ktorej sa zjaví Mesiáš.

Králi boli pomazaní olejom na znak svojej vlády. Trpiaci ľudia môžu očakávať, že ich zachráni kráľ alebo vládca, niekto dostatočne mocný na to, aby nastolil spravodlivosť. Boh prisľúbil Mesiáša, čo je hebrejský výraz pre pomazaného – v gréčtine Christos (Kristus). Avšak takýto kráľ, ktorého poslal, používal duchovné zbrane – vrátane pokory a láskyplnej prítomnosti pri utláčaných –, aby dosiahol svoje víťazstvo.

Ďalšou a neskoršou charakteristikou Mesiáša bolo, že mal byť trpiacim Božím služobníkom. Prorok Izaiáš obšírne hovorí o tom, aký bude tento osloboditeľ. Mal nespravodlivo trpieť a zomrieť za hriechy ľudu a priniesť víťazstvo nie výbojom, ale svojou smrťou:

Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. (Izaiáš 53, 3 – 6)

Ďalšie očakávanie Židov bolo spojené s postavou Syna človeka. Prorok Daniel používa tento výraz na opis víťazného kráľa, ktorý príde na konci čias:

„Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Daniel 7, 13 – 14)

Neskorší Židia v tom videli spôsob, akým príde Mesiáš a nastolí svoju vládu: so slávou a mocou nadprirodzeného alebo nebeského druhu.

Tí Židia, ktorí žili medzi filozoficky zmýšľajúcimi Grékmi, s osobitnou obľubou hovorili o nebeskej Múdrosti, ktorá zostupuje, aby prebývala v Izraeli, a vedie k životu. Počúvanie tejto Múdrosti by prinieslo spoločenstvo s Bohom, a teda plnosť života. Vo všetkých týchto postavách Židia vyjadrovali svoje očakávanie, že Boh bude pozoruhodným spôsobom pracovať na ich obnove a vyslobodení.

Tieto témy neustále zaznievajú v našich bohoslužbách, najmä počas Veľkého pôstu a Vianočného pôstu. V týchto obdobiach sa oslavuje očakávanie Božieho ľudu, že sa pred našimi naplní prisľúbenie Mesiáša a jeho spasiteľného diela. Osobne vstupujeme do starozákonnej éry s vedomím, že Boh je verný a tieto prisľúbenia dodržal spôsobom, ktorý ďaleko prevyšuje nádeje tých, ktorí ich prijali ako prví.

Naplnené očakávanie

Dozvedáme sa, že na začiatku svojej kazateľskej služby v Galilei strávil Ježiš jednu sobotu v Nazarete. Na bohoslužbe v synagóge prečítal biblický úryvok, ktorý hovoril o prichádzajúcom Mesiášovi.

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ (Lukáš 4, 20 – 21)

Tu a v celom Novom zákone si Ježiš nárokuje tieto tituly, alebo mu Cirkev udeľuje. Je Mesiáš, Syn Dávidov, Syn človeka, Logos a Božia Múdrosť. Napĺňa nádeje Izraela tým, že ich presahuje. Vyslobodzuje nielen Židov, ale celé ľudstvo. Oslobodzuje nás nie od politického útlaku, ale od moci nepriateľa. Zjavuje nám spásonosnú Božiu lásku pozoruhodným spôsobom: tým, že sa obetuje za život a spásu sveta. V tomto je konečným Spasiteľom, tým, v ktorom sa výraz „Mesiáš“ (Kristus) stáva druhým menom. A tak v konfrontácii s otázkou, ktorú položil sám Kristus: „Za koho ma pokladáte?“, raná Cirkev s neochvejnou vierou odpovedala: „Ty si ten, ktorý má prísť; iného hľadať nebudeme.“

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Máš skúsenosť s čakaním na Pánovo konanie v tvojom živote?

Aké boli tvoje reakcie na to, že ako a kedy sa to naplnilo?

Ako boli v Kristovi naplnené a prekonané očakávania Židov od Mesiáša?

Ako by si mohol využiť túto skúsenosť očakávania, aby si túto tému sprostredkoval niekomu, kto sa učí o Ježišovi Kristovi a našej viere v neho?

Boží Syn

Prví kresťania videli v Ježišovi oveľa viac než len Mesiáša. Mesiáš bol považovaný za nanajvýš nebeskú bytosť požehnanú a pomazanú Bohom, ale nikdy nie za niečo viac. Apoštoli, premýšľajúci o svojej skúsenosti a osvietení Svätým Duchom, videli v Ježišovi viac:

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh… A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn. (Ján 1, 1. 14)

Raná Cirkev urobila to, čo bolo pre Židov rúhaním – stotožnila Boha s človekom! Samotný akt stvorenia pripísala Kristovi: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1, 3). Pripisovala mu udržiavanie vesmíru: „On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kolosanom 1, 17). Ale pre Židov možno najneuveriteľnejšie bolo, že Cirkev dala Ježišovi „meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Filipanom 2, 9), meno samotného Boha, ktoré sa Židia neodvažovali ani vysloviť:

Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh (ho ón – Jahve), ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. (Ján 1, 18)

Takto svätý Ján stotožnil Ježiša s Jahvem, ktorý sa v Starom zákone zjavil ako Boh. Ohlasuje, že horiaci ker, sláva zo Sinaja, zázrak z Izaiášovho videnia kráčal po zemi ako Ježiš Nazaretský. Každá ikona Krista v našich chrámoch opakuje toto neuveriteľné ohlasovanie tým, že okolo Pánovej hlavy umiestňuje grécku verziu mena Jahve, ho ón. Videli sme ho ako toho, skrze ktorého vznikol svet, toho, ktorý povolal Abraháma, Mojžiša a všetkých prorokov, ktorý pripravil svet, aby ho videl takého, aký je: ako jedinú cestu k nepoznateľnému Bohu.

Neskoršia reflexia Cirkvi vytvorila niektoré známe výrazy, ktoré používame, keď hovoríme o Kristovi: Kristus je vtelený pravý Boh, t. j. vtelený skrze Svätého Ducha z Panny Márie. Je tiež pravým človekom, ako my vo všetkom okrem hriechu. Na prvých ekumenických konciloch sa Cirkev snažila spresniť svoje chápanie Kristovej osoby – proces, ktorý priniesol veľké napätie a nakoniec Cirkev rozštiepil, skôr než nám poskytol porozumenie tohto paradoxu Boha, ktorý sa stal človekom, čo teraz hlásame.

Tak bolo na prvom Nicejskom a prvom Konštantínopolskom koncile vo 4. storočí spísané naše Vyznanie viery, ktoré vyjadruje chápanie Kristovho príchodu zo strany Cirkvi. Na Efezskom koncile v 5. storočí biskupi znovu potvrdili, že Ježiš bol úplne a dokonale Bohom od prirodzenosti, a nie iba tým, ktorého si Boh vyvolil a požehnal. A preto, povedali títo Otcovia, môžeme Máriu nazývať Bohorodičkou (gr. Theotokos) – tou, ktorá porodila Boha v tele, a nie iba Ježišovou matkou. V tom istom období Chalcedónsky koncil opätovne potvrdil učenie, že Ježiš bol úplne a dokonale človekom, a nie iba zdanlivou podobou človeka. Ako povedal svätý Pavol 400 rokov predtým: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (List Filipanom 2, 7).

Tým, že Máriu nazývame Theotokos, potvrdzujeme, že Ježiš bol plne Bohom aj vtedy, keď ho Mária nosila vo svojom lone. Áno, osoba, ktorú Mária nosila vo svojom lone, bola aj v tom čase plne Bohom. Toto spochybnenie chápania Božej transcendencie a toho, čo znamená byť človekom, si vyžiadalo stáročia a niekoľko koncilov, aby sa Cirkev vyrovnala so skúsenosťou zjavenia Boha v Ježišovi Kristovi.

Čím viac sa Otcovia snažili dosiahnuť teologickú presnosť v otázke, ako sa Boh stal človekom, tým viac sa prejavoval paradox tohto spojenia. Azda najlepšie to vyjadril svätý Teodor Studita:

Nepochopiteľný je počatý v lone Panny; Nemerateľný sa stáva tri lakte vysokým, Neobmedzený nadobúda vlastnosť, Nedefinovateľný vstáva, sedí a leží; On, ktorý je všade, je uložený do jasieľ; On, ktorý je nad časom, postupne dosahuje vek dvanástich rokov; On, ktorý je beztvarý, sa objavuje v podobe človeka a Nehmotný vstupuje do tela.

Antirrheticus

Tento proces, v ktorom sa Neopísateľný stal opísateľným, sa nazýva kenosis alebo Kristovo seba-zrieknutie: Boží Syn sa skutočne stal jedným z nás, zdieľal náš padlý stav, zriekol sa svojej nesmrteľnosti a prijal naše porušiteľné človečenstvo. Tieto teologické pojmy sa stali neoddeliteľnou súčasťou bohoslužby našej Cirkvi, vpletené do hymnov, ktoré spievame na každej bohoslužbe. Ľudia, ktorí žijú liturgickým životom Cirkvi, sa takto stotožňujú s jej teologickým myslením. Medzi našou zbožnosťou a teológiou nie je priepasť. Večierňové a utierňové hymny na nedele a veľké sviatky roka sú naším hlavným zdrojom na poznávanie myslenia Cirkvi o Kristovi. Nasledujúci hymnus, ktorý sa pravidelne spieva na veľkej večierni na nedeľu, zhrňuje veľkú časť nášho videnia Krista v byzantskej tradícii:

Zo svojej lásky k ľudstvu sa Kráľ nebies zjavil na zemi a prebýval medzi ľuďmi. Lebo prijal ľudské telo z čistej Panny a bol videný v tele, ktoré od nej dostal. On je jeden a jediný Syn, ktorý má dve prirodzenosti, ale nie dve osoby. Preto vyznávame a ohlasujeme pravdu: Kristus, náš Boh, je dokonalý Boh a dokonalý človek… (Sláva, 8. hlas)

Svätý Pavol nám hovorí, že Kristus Ježiš, „hoci má božskú prirodzenosť… zriekol sa seba samého… stal sa podobný ľuďom“ (List Filipanom 2, 5 – 8). Cirkevní otcovia používali pojem kenosis alebo seba-zrieknutie, aby opísali túto blahosklonnosť alebo zníženie sa, aby sa stal Bohom-s-nami. 

Cirkev sa tak vo svojich modlitbách a učení snaží ľudskými slovami vyjadriť nevyjadriteľné tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom.

Ako je to možné – že Kristus v sebe mohol stelesniť úplné a dokonalé božstvo a zároveň byť skutočným človekom? Ako môže Boh zdieľať našu padlú prirodzenosť? Ľuďom je ľahšie vnímať Krista ako jedno alebo druhé, než ako Boha človeka zároveň. Ariáni vo 4. storočí, spolu so svojimi modernými náprotivkami, akými sú Unitári alebo Jehovovi svedkovia, vidia v Kristovi len človečenstvo, zatiaľ čo monofyziti nedokážu prijať, že Kristus má pravú ľudskú prirodzenosť.

Staroveká cirkev, grécka aj latinská, trvala práve na tom – Kristus je pravý Boh a pravý človek. Grécki cirkevní otcovia vedeli, aká jedinečná bola táto situácia v našej ľudskej skúsenosti, sa nesnažili naznačiť, ako by Kristova osobnosť mohla odrážať túto dualitu. Zdráhali sa skúmať jeho psychológiu a uspokojili sa s opisom jeho osoby pomocou apofatických pojmov. Ľudská aj božská prirodzenosť boli v ňom „bez toho, aby sa zmiešali alebo menili, nedeliteľne a neoddeliteľne“ (Chalcedónsky koncil).

Moderní myslitelia sa pokúsili načrtnúť psychológiu toho, ktorý je ​​ako my vo všetkom okrem hriechu. Ich obraz je vo všeobecnosti blízky obrazu, ktorý ponúka svätý Peter vo svojom prvom liste:

On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo. (Prvý Petrov list 2, 22 – 23)

Podľa Petra Kristus nereagoval negatívne ako my na nespravodlivé činy ostatných. V tom sa od nás líšil. Bol skôr ako nezvyčajná postava opísaná v tomto príbehu:

Syndikovaný publicista Sydney Harris rozpráva príbeh, ako sprevádzal svojho priateľa k novinovému stánku. Priateľ pozdravil predajcu novín veľmi zdvorilo, ale na oplátku dostal hrubú a nezdvorilú obsluhu. Harrisov priateľ so zdvorilým úsmevom prijal noviny, ktoré mu boli hrubo strčené do ruky, a predajcovi novín poprial pekný víkend. Keď obaja priatelia kráčali po ulici, publicista sa opýtal: „Vždy sa k tebe správa tak hrubo?“

„Bohužiaľ, áno.“

„A si k nemu vždy taký zdvorilý a priateľský?“ „Áno, som.“

„Prečo si k nemu taký milý, keď je k tebe taký nepriateľský?!“

„Pretože nechcem, aby on rozhodoval o tom, ako sa budem správať.“

(Why Am I Afraid to Tell You Who I Am? By John Powell, S.J. 1969, Argus Communications, Allen, TX)

Takéto správanie nám pripadá zvláštne, ale to my sme neprirodzení, reagujeme v súlade s našou padlou prirodzenosťou. Kristus to nikdy neurobil, čím obnovil našu prirodzenosť v súlade s pôvodným Božím stvoriteľským plánom. V Kristovi sa ľudská prirodzenosť premenila – nie na niečo nadprirodzené, ale na to, čo bolo zamýšľané od začiatku, na dokonalé zjednotenie s Otcom v každom čase. Kristovo človečenstvo bolo zbožštené, úplne naplnené a preniknuté Božou energiou. Preto práve pri Premení vidíme toto obnovené človečenstvo v plnej miere. Práve tu totiž vidíme Ježiša, úplne ľudského, ako prežiareného Božím svetlom, ktoré sa odráža v jeho človečenstve. Tu je viditeľný nový človek – slávny vďaka svojmu zjednoteniu s Otcom, akým by mali byť všetci. Veď to, čo je jeho od prirodzenosti, rozširuje aj na nás prostredníctvom milosti. Východní cirkevní otcovia tento proces nazývali theosis alebo zbožštenie: Boh nás obdaril podielom na svojej vlastnej božskej prirodzenosti.

Theosis alebo Zbožštenie je proces, v ktorom sa Boh s nami delí o svoju vlastnú božskú prirodzenosť.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

S ktorým aspektom Kristovej osoby sa dokážeč najviac stotožniť?

Ktorá ikona Krista ťa najviac oslovuje?

Ako by si mohol pomôcť dieťaťu vidieť Kristovo božstvo?

Aké rozhodnutia si urobil, ktoré odrážajú témy tejto časti?

Ježiš Kristus víťazí

Boží plán nepochybne prekonal očakávanie Izraela. Božie túžby boli nepochybne odlišné od ich túžob. Božská ekonómia, ako grécki cirkevní otcovia nazývali Boží plán pre nás, sa nemala zaoberať ničím iným ako porušenosťou našej ľudskej prirodzenosti. Slovo sa stane telom s nemenej dôležitým cieľom ako obnoviť to, čo stvorilo a čo odpadlo od svojej pôvodnej krásy. Táto porušenosť narušila vzťah ľudstva s jeho Stvoriteľom do takej miery, že svätý Pavol na jej opis používa jazyk súdnej siene. V tomto obraze je Kristus vykupiteľom, ktorý odkúpi od satana vládu nad dejinami; je výkupným za hriechy sveta, zmierovateľom Boha a ľudstva, ktorý zrušil náš dlh tým, že ho pribil na kríž, a tak:

[Všetci] sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery. (Rimanom 3, 24 – 25)

Božia ekonómia sa vzťahuje na všetky Božie interakcie s nami a s jeho stvorením, čo zahrňuje viac ako len tie aspekty, ktoré sú výslovne nariadené pre našu spásu.

Na iných miestach svätý Pavol nepoužíva obrazy zo súdnej siene, ale z raja. Kristus je vnímaný ako nový Adam, ktorý dáva ľudstvu nový začiatok. V ňom sme znovu stvorení, znovu privedení do raja. Túto tému často počúvame na Vianoce, keď naša cirkevná poézia spája Eden a Betlehem, a dokonca ju vidíme aj v našich domovoch, kde staviame strom života so všetkým jeho exotickým „ovocím“.

Betlehem, priprav sa, lebo Eden sa otvoril pre všetkých; Efrata, buď v strehu, lebo v jaskyni z Panny vykvitol Strom života. Jej lono sa stalo duchovným rajom, v ktorom bolo zasadené božské Ovocie, a ak z neho budeme jesť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus vychádza, aby vrátil do života podobu, ktorá sa stratila na počiatku. (Tropár, Príprava na Vianoce)

V Liste Hebrejom je Kristovo dielo opísané ešte iným obrazom: obrazom kňazskej služby v chráme. Kristus prináša seba ako chrámovú obetu a svojou krvou očisťuje ľudstvo, tak ako židovský kňaz používal krv obete na pokropenie veriacich, ale s týmto rozdielom:

Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. (List Hebrejom 10, 11 – 12)

Všetky tieto obrazy sa snažia povedať niečo o Kristovom pôsobení medzi nami. Kristus vo svojej osobe zjednocuje Boha a ľudstvo neoddeliteľným a nedeliteľným spôsobom. Vďaka tomuto zjednoteniu je v Kristovi obnovená ľudská prirodzenosť a Kristus žije život v dokonalom spoločenstve so svojím Otcom. Toto zjednotenie Kristus zachová aj uprostred utrpenia a nespravodlivej smrti, nikdy neodpadne od tohto zjednotenia hriechom. Keďže hriech nad ním nemal žiadnu moc, aj smrť je nakoniec bezmocná a Kristus vstane z mŕtvych. Túto dôležitú vec ohlasujeme obzvlášť názorným spôsobom vo Veľkú sobotu na večierni:

Dnes podsvetie vzdychá: „Moja moc sa vytratila. Prijal som toho, ktorý zomrel, ako zomierajú smrteľníci, ale nemohol som ho držať. S ním a skrze neho som stratil tých, nad ktorými som vládol. Od počiatku sveta som mal vládu nad mŕtvymi, a hľa, on ich všetkých vzkriesil spolu s ním.“ Pane, sláva tvojmu svätému vzkrieseniu.

Zázrak nášho znovustvorenia v Kristovi sa vymyká opisu či chápavosti. Môžeme len opakovať slová svätého Gregora Teológa, ktorý povedal: „Nič sa nevyrovná zázraku mojej spásy: niekoľko kvapiek krvi znovu stvorilo celý svet!“ (Homília na Svätú Paschu).

A Kristovo vzkriesenie sa stane príčinou aj nášho vzkriesenia. Boh považuje tých, ktorí znovu prežijú Kristovu vlastnú smrť a vzkriesenie tým, že sú s ním pochovaní a vzkriesení v krste, za tých, ktorí zvíťazili nad hriechom a smrťou!

Krstom sme s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. (Rimanom 6, 4)

S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych (Kolosanom 2, 12)

Boh prehliada našu porušenosť, pretože sme spojení s Kristom. Je to, akoby Ježišova svätosť bola teraz našou vlastnou a v Božích očiach sa s nami zaobchádza, akoby sme boli Kristom. V Božích očiach sme si všetci, ktorí sme boli pokrstení v Krista, skutočne obliekli Krista. Stali sme sa adoptovanými Božími deťmi a náš rod sa zmenil ako škrtom pera. Nie sme len Kristovými nasledovníkmi, ale spolu s ním spoludedičmi plnosti života.

Toto je možné len preto, lebo Kristus je zároveň pravý Boh a pravý človek. Vďaka svojmu božstvu je úplne v jednote s Otcom a rozširuje na nás Božiu energiu. Pretože plne zdieľa naše človečenstvo, je svojou prirodzenosťou tiež jedno aj s nami. Kristus je miestom stretnutia Boha a človeka. Naša Cirkev to predstavuje na ikone Bohorodičky „širšej ako nebesia“ (platytera). Táto ikona zobrazuje Krista ako Dieťa v matkinom lone. Umiestnená v apside nad Svätý stolom a uprostred medzi nebesami a zemou nám pripomína, že toto vtelenie Božieho Syna v nej zjednotilo nebesia so zemou.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Ktorý obraz Božej ekonómie – súdna sieň, raj alebo chrám – ťa najviac oslovuje?

Čo myslíš, prečo je to tak – aké skúsenosti alebo pozadie pomáha tomu, že ťa oslovuje tento obraz?

Ak by si sa s niekým rozprával o tom, ako Boh zaobchádza s našou porušenou ľudskou prirodzenosťou, aký prístup by si zvolil? Ktorý z týchto obrazov by si použil na opis Božej spásy? Prečo?

Kristus v sláve

Populárne umenie, filmy a všeobecné uvažovanie kresťanov okolo nás sa najviac zameriava na Kristov pozemský život: jeho jednoduchosť, pokora, šírka jeho učenia. Na druhej strane sa zdá, že východná tradícia kladie väčší dôraz na jeho slávu. Západní kresťania občas kritizujú nádheru našich chrámových budov a štýl bohoslužieb, pretože je to zjavný opak ich dôrazu na jednoduchosť.

Naša Cirkev tým chce povedať, že najdôležitejším aspektom Kristovho života a diela nie je jeho skromné narodenie, jeho chudoba, dokonca ani jeho smrť, ale jeho triumfálne zmŕtvychvstanie a vstup do neba v jeho človečenstve. Práve tam teraz Kristus, vyjadrené biblickým obrazom, „tróni na cherubínoch“, a, ako ohlasuje Symbol viery, „sedí po pravici Otca“.

A tak, zatiaľ čo chváli jednoduchý životný štýl veriacich ako napodobňovanie Kristovho pozemského života a nasledovanie jeho cesty, naša Cirkev napodobňuje slávu jeho súčasného stavu, keď sa schádza na bohoslužbe. A tak ohlasuje svoje zjednotenie s ním takým, aký je teraz, a nie len takým, aký bol kedysi. Toto je zrejmé  aj z usporiadania nášho chrámu, kde najvýznamnejším obrazom je ikona Krista v sláve, Pantokrátora, a nie kríž.

Čo znamená byť „v sláve“? Opäť sa musíme spoliehať na obrazy z našej skúsenosti, ktoré dokážu len naznačiť skvelosť bytia v dokonalom zjednotení s Bohom. Tak  napríklad Kniha Zjavenia opisuje Kristovu slávu v podobe fantastického kráľovského paláca, kde si ho uctieva celé stvorenie:

Počul som hlas mnohých anjelov okolo trónu, bytostí a starcov. Boli ich myriady myriád a tisíce tisícov a volali mohutným hlasom: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie.“ A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich, počul som volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov.“ (Zjavenie 5, 11 – 13)

V tejto knihe sú použité všetky obrazy nádhery a moci, ktoré boli v tom čase bežné, aby naznačili Pánovu slávu. Všetky obrazy Božej slávy, ktoré sa nachádzajú v Starom zákone, sa používajú v Novom zákone a v Tradícii Cirkvi, aby hovorili o vzkriesenom Kristovi. Božiu slávu teraz takpovediac zdieľa jeho vtelený Syn.

Toto poukazuje na ďalší úžasný aspekt Kristovho vzkriesenia. Ako sme už povedali, Kristus je naplno a úplne človek. A práve vo svojom úplnom človečenstve vstal z mŕtvych a zasadol na trón v sláve. Ľudská bytosť je intronizovaná po Otcovej pravici a má účasť na Božej sláve. Kristova ľudská prirodzenosť je tak úplne a dôkladne preniknutá jeho božstvom, že je premenená na duši i na tele. Jeho človečenstvo žiari Božím svetlom a fyzicky odráža Božiu svätosť. Môžeme skutočne povedať, že v Kristovi sa naplnil pôvodný Boží plán pre ľudstvo, pretože Kristus sa naplno duchom aj telom podieľa na božstve.

Teraz si položíme otázku, ktorá sa zdá byť naivná: Čo tam hore Kristus robí? Znovu opakujeme, že opisy sú nemožné, ale Sväté písmo používa obraz, ktorý hovorí o Kristovom prítomnom pôsobení. Ako sme si už všimli, List Hebrejom používa na opis Kristovho pôsobenia obraz židovského chrámového rituálu. Hovorí nám, že Kristus vstupuje do svätyne (neba) s obetou vlastnej krvi. Jeho obeta, prinesená ako jediná za všetkých, sa nikdy neopakuje; Kristus vstúpi do neba skôr za tým účelom, „aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9, 24). Obetovaním vlastnej krvi, ktorou si získal vypočutie, sa Ježiš stal naším orodovníkom a plní úlohu nášho veľkňaza pred Otcom.

Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral. (List Hebrejom 7, 25)

Keďže náš veľkňaz Kristus je naším vodcom v bohoslužbe, pripájame sa k nemu v našej službe a zúčastňujeme sa na jeho obete, ktorú si pripomíname a pripájame sa k nej na božskej liturgii. Kristus je vodcom nášho modliaceho sa spoločenstva, preto je v našich chrámoch často znázornený v rúchu veľkňaza alebo biskupa alebo ako slúžiaci božskú liturgiu. V tomto, ako aj vo všetkom ostatnom, Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ (Kolosanom 1, 18). „Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Efezanom 4,  16).

A tak môžeme odpovedať na naše predchádzajúce otázky v zmysle týchto textov Svätého písma: Kristovou prítomnou činnosťou je slúžiť ako hlava Cirkvi, náš veľkňaz pred Otcom až do konca čias.

Kristus príde znova

Na božskej liturgii si pripomíname aj jeho „vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod“. Viera Cirkvi, že Pán sa vráti na konci tohto veku, sa nazýva druhý príchod alebo parúzia, čo je názov prevzatý z triumfálneho sprievodu kráľov v biblickej dobe. Na toto učenie, ktoré je pre cirkevné chápanie Krista také kľúčová, sa často zabúda. Väčšina kresťanov akoby opakovala myšlienku Petrovho skeptika:

„Kde je ten jeho prisľúbený príchod?“ Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia. (Druhý Petrov list 3, 4)

Sám Kristus nám povedal, aby sme očakávali jeho návrat v sláve. On a jeho nasledovníci ho opísali mnohými obrazmi, pričom väčšina z nich ho vykresľovala ako ohlásený akousi svetovou katastrofou, po ktorej bude nasledovať návrat Krista ako Sudcu, aby posúdil skutky ľudí. Keď sa blížil rok 2000, mnohí ľudia v našej spoločnosti očakávali, že jeho príchod sa uskutoční ešte za nášho života. Nemálo z nich predpovedalo konkrétne dátumy a časy, z ktorých mnohé už uplynuli. Kristus vyhlásil, že príde znova, aby priviedol náš vek k jeho poslednej hodine: „…uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lukáš 21, 27 – 28). Kristus však jasne povedal aj to, že čas jeho príchodu nie je známy: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Matúš 24, 36). A tak hoci sa Cirkev zdržiavala predpovedí, kedy sa Kristus vráti, vždy opakovala Kristovu výzvu, aby sme boli bdelí: „Bdejte, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Matúš 24, 42).

Prorok Daniel (7, 13) napísal, že „ktosi ako Syn človeka“ prichádza na oblakoch v sláve. Mnohí Židia v Ježišových časoch to považovali za odkaz na Mesiáša, Krista, ktorý príde ako kráľ, veľký vládca, zostupujúci z neba. Ježiš sám seba nazval „Synom človeka“, čím v podstate ohlasoval, že je Mesiáš. Cirkev očakáva jeho návrat v sláve, ako kráľa, nazývaný parúzia.

Sme si istí, že keď Kristus príde, tí, ktorí sú v ňom, dostanú účasť na jeho sláve vo svojom tele aj duchu. Kristus je len prvým zo žatvy – všetci, ktorí sú v ňom, budú tiež oslávení.

Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi… (Prvý list Korinťanom 15, 20. 22 – 23)

Oslávenie sa rozšíri aj na naše telá, pretože sme s ním boli zjednotení v tele prostredníctvom krstu a prijímania Eucharistie. Práve toto telesné oslávenie niektorí svätci z času na čas zažili na zemi a ikonopisci ho naznačujú v spôsobe, akým štylizujú postavy na našich ikonách. Je to oslávenie, vďaka ktorému sa budeme podobať samotnému Pánovi, ktorý „mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Filipanom 3, 21).

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Keď modlíš ku Kristovi, predstavuješ si ho viac ako malého Ježiša, ako kazateľa z Nazareta, ako ukrižovaného alebo ako Pána slávy?

Ktorý z týchto obrazov je uprednostňovaný v našich chrámoch a bohoslužbách?

Ktorý z týchto obrazov je podľa teba najviac cudzí alebo najväčšou výzvou pre niektorých ľudí, ktorých poznáš? Prečo?

Ako by porozprával o Kristovi skupine detí? Ako by si porozprával o Kristovi niekomu, koho poznáš, ak by ťa tento človek požiadal, že sa chce dozvedieť viac o Ježišovi Kristovi alebo o tvojej viere a cirkvi?

Rastúce povedomie

Azda najstarším vyjadrením viery v Krista, ktoré je zaznamenané vo Svätom písme, je Pavlovo tvrdenie, že Ježiš je Pán (Filipanom 2, 11). Pre človeka žijúceho v tom čase v Rímskej ríši bolo slovo Pán Kyrios významovo bohaté. Cisár bol Pánom, tým najvyšším, ktorého si treba ctiť a uctievať nadovšetko. Pre Židov, ako sme videli, bol skutočným Pánom len jeden. Sám Jahve. Keď židia prekladali Starý zákon do gréčtiny, Kyrios bolo slovo, ktoré si vybrali na preklad Božieho mena. 

A tak, keď kresťania začali Ježiša nazývať Pánom, uznali, že on jediný si zaslúži toto meno. V božskej liturgii hovoríme to isté: „Jeden je Pán, Ježiš Kristus.“ Často to však zostáva len liturgickou frázou, ktorá má len malý súvis s naším životom. Musíme v sebe rozvíjať a druhým sprostredkovať, že Ježiš Kristus je Pán, a to nielen abstraktne, ale aj v našich každodenných záležitostiach.

V živote sú dve hlavné oblasti, v ktorých sa Kristovo panovanie zdá byť najťažšie. Predovšetkým je to oblasť osobného správania, najmä najintímnejšie aspekty nášho života: naše vzťahy s druhými, naše financie, naša sexualita. Keďže ide o najosobnejšie zákutia našich pocitov a túžob, je najťažšie odovzdať ich Kristovej vláde. Sami si chceme určiť, ako ich budeme riadiť. 

Ďalšou oblasťou, ktorú mnohí ľudia ťažko odovzdávajú Pánovi, je samotné uskutočňovanie ich spasenia. Často sa zdá, že ľudia majú pocit, že oni sú tí, ktorí sú zodpovední za zjednotenie sa s Bohom. Nechápu, že nič, čo môže človek urobiť, mu nezaslúži božský život – to už raz a navždy urobil Kristus. Všetko, čo robíme, môže byť len pokusom o odpoveď na veľkú Božiu lásku k nám.

Takisto sa kresťania nemusia zbytočne hnať do pocitu viny alebo strachu a snažiť sa o bezúhonný záznam pred Bohom v nádeji, že si tak „zaslúžia“ nebo. Naše individuálne ľudské skúsenosti každému z nás príliš jasne ukazujú, že nemáme moc oslobodiť sa od hriechu. Nikto nikdy nedokázal dokonale dodržiavať Boží zákon. A nikto to ani nikdy nedokáže. A, vďaka Bohu, nikto to ani nebude musieť urobiť, pretože naše zjednotenie s Bohom už bolo dosiahnuté v Kristovi. „Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom“ (Rimanom 5, 10).

Hlboká viera v Ježiša ako Pána teda znamená s dôverou vo svojom srdci prijímať, že jeho smrť a vzkriesenie „fungovali“. Znamená to uvedomiť si, že ako praví dedičia sa môžeme len snažiť a vyjadrovať svoju vďačnosť tomu, ktorý nám dal všetko, čo máme. Nemusíme sa snažiť vžiť sa do Krista, my tam už sme, ak sme prijali Kristovo dielo vierou a krstom. S istotou a dôverou ľudí, ktorí skutočne dôverujú v Pána, sa potom budeme môcť riadiť Kristovou výzvou, ktorú sme počuli skoršie: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lukáš 21, 28).

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Ako tvoje rozhodnutia o tvojom živote odrážajú to, že Ježiš je Pán?

Akým spôsobom si sa snažil dovoliť Ježišovi, aby bol Pánom, spôsobom, v ktorom by ostatní mohli vidieť túto dôveru?

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us:


Očami viery: Duch pravdy – Boh s nami; Duch začína pôsobiť; Svätý Duch v mojom živote



Očami viery: Boh sa zjavuje – Ukazuje sa ako Spasiteľ; Duch Boh s nami dnes; Sväté písmo, náš záznam o jeho láske; Pojednanie o Svätom Duch; Pozeráme sa novými očami; Teologické pojednanie; Rastúce povedomie






Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings