Život je tajomstvo. Jeho prvky sú čiastočne pochopiteľné, ale nevyčerpávajú jeho možnosti. Ústredným prvkom vnímania života v jeho plnosti je viera v milujúceho Stvoriteľa, ktorý nám zjavuje svoju prítomnosť ako „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Táto viera – v konečnom dôsledku Boží dar – je pozvaním znovuobjaviť náš svet v Božom svetle a oslavovať jeho milujúcu láskavosť v bohoslužbe.

Tradícia bohoslužby Cirkvi dôkladne odráža hĺbku a šírku reality Božej lásky k nám a jeho mystického zjednotenia s nami. Môžeme počuť tichý jemný hlas Boha, ktorý hovorí k nášmu vnútru naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a spoznať ho, keď ho počujeme inými spôsobmi.

Bohoslužba je „klaňanie sa“ (gr. proskynesis) alebo „úkon služby“ (gr. latreia); ale práve v tomto akte zrieknutia sa seba samého pred Bohom sme naplnení jeho Duchom a stávame sa podobnými Bohu. Bohoslužba je oslavou (gr. doxologia) Iného: nášho Stvoriteľa, Spasiteľa a Darcu života; ale tento akt oslavy Iného nás ako stvorenia pozdvihuje na vrchol ľudského prejavu. Môže sa zdať, že naša malosť v obrovskom vesmíre nás znižuje do bezvýznamnosti. Avšak akt vzdávania chvály Bohu z našej vlastnej slobodnej vôle nám otvára skutočnú veľkosť nášho určenia, ktoré nemá obdobu v celom neživom stvorení. Až keď vzdávame Bohu slávu, česť a poklonu, ktoré mu prináležia, objavujeme skutočnú dôstojnosť nášho ľudského povolania: podieľať sa na živote a láske Stvoriteľa.

Bohoslužba by sa nemala zamieňať so svojvoľnou službou žiarlivému Bohu. Táto nesprávna predstava zakrýva skutočný význam bohoslužby: jednoduché uvedomenie si nášho skutočného vzťahu s Bohom. Samotné anglické slovo pre bohoslužbu (worship) implikuje „mať vo vážnosti“ (worth-ship, worth) alebo vzdávať úctu tam, kde je to skutočne náležité.

Bohoslužba uznáva našu úplnú potrebu Boha a uznanie tejto závislosti nás povznáša do jeho života.

Kresťania ďalej chápu bohoslužbu vo svetle Krista a nášho zjednotenia v ňom. Po tom, čo sme si v krste obliekli Krista, sme boli uvedení do tajomstva Ježiša Krista a uschopnení pripojiť sa k dokonalej bohoslužbe, ktoré Kristus neustále prináša Otcovi. V bohoslužbe Cirkvi sa zúčastňujeme na Kristovom diele spásy prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý sa za nás modlí spôsobom, ktorý presahuje ľudskú reč (porov. Rim 8, 26). Nie sme to teda my, kto iniciuje bohoslužbu; skôr spolupracujeme s Kristom, kým nás premieňa a zbožšťuje.

Bohoslužba ako obeta

Bohoslužba je úkon, ktorý znamená našu úplnú otvorenosť voči Bohu a zároveň túžbu po zjednotení s ním. Je to obetovanie seba samého – obeta – vyjadrená slovami, gestami a skutkami. Tento postoj je vyjadrený v modlitbách takzvaného Zvyčajného začiatku (od Trojsvätej piesne po Otče náš), ktorými sa začína väčšina byzantských liturgických bohoslužieb. Táto sekvencia, ktorá vrcholí modlitbou Otčenáš, ktorá ohlasuje naše zasvätenie sa Božiemu kráľovstvu, vyjadruje sebaobetovanie veriaceho slovom (modlitby) a gestami (poklony, znak kríža). Tieto modlitby, ako každá obeta, odrážajú ducha otvorenosti voči Bohu, ktorý odlišuje veriaceho človeka od tých, ktorí neveria.

V starozákonnej dobe sa duch obety prejavoval v chrámových obetách zvierat alebo jedla. Prinášanie týchto obiet vyjadrovalo túžbu veriacich po zjednotení s Bohom, ale nemohli ho dosiahnuť. Toto zjednotenie sa mohlo dosiahnuť len v Kristovi:

Keďže zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí, nikdy nemôže tými istými obetami, prinášanými bez prestania každý rok, urobiť dokonalými tých, čo prichádzajú. … No tento (Ježiš) priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. … Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú (Hebr 10, 1. 12. 14).

„Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári“ (Gn 8, 20).

Kristus nepriniesol gesto alebo symbolickú obetu, ale úplnú a totálnu obetu celej svojej bytosti. Prostredníctvom tejto jedinečnej obety, ktorá sa nám sprítomňuje v božskej liturgii, sme „zdokonalení“: skutočne zjednotení s Bohom, úplne premenení a posvätení. Vďaka tomuto zjednoteniu je kresťanská bohoslužba úplne novou skutočnosťou, ktorú svätý Pavol nazval duchovnou bohoslužbou: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1).

Pozemská účasť na nebeskom živote

V komentároch cirkevných Otcov sa často porovnávajú pozemská a nebeská liturgia. Táto podobnosť je inšpirovaná proroctvom Izaiáša, ktorý mal videnie anjelov obklopujúcich Boží trón a spievajúcich: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy“ (Iz 6, 3). V Novom zákone sa v knihe Zjavenie apoštola Jána zobrazuje Boh sediaci uprostred anjelov a dvadsiatich štyroch starcov, ktorí spievajú: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13).

Táto téma nebeskej bohoslužby sa často opakuje v byzantských liturgických bohoslužbách, v ktorých sa často spomínajú anjelské zástupy:

Cherubíni, ktorí stoja s bázňou pred tvojou tvárou, a serafíni, ktorí sa trasú a chvejú, ti neprestajnými hlasmi obetujú trojsvätý hymnus. Spolu s nimi voláme aj my, hriešnici: „Svätý, svätý, svätý si, Bože! Na prosby svojich svätých zmiluj sa nad nami.“ (Tropár na veľkopôstnu utiereň, šiesty hlas)

Na božskej liturgii sa po posvätení svätých darov modlíme, aby boli prijaté „na [Boží] svätý, nebeský a vznešený žertveník“. Stojac „okolo svätého žertveníka ako pred tvojím cherubínskym trónom“ (Liturgia vopred posvätených darov), konáme bohoslužbu, ktorá má duchovnú realitu presahujúcu to, čo vidíme na povrchu. Človek, ktorý nevidí očami viery, vníma bohoslužbu len ako slová a rituálne gestá. Tí, ktorí sú osvietení vierou, ju vnímajú ako „Boha s nami“, ktorý nás posväcuje a prostredníctvom nás aj svet, v ktorom žijeme.

Bohoslužba Cirkvi oslavuje večnú pravdu, že Boh je uprostred nás a pracuje na našej spáse. Vtelením Krista naklonil nebesia a vzkriesením nás priviedol k nebeskému životu. Liturgia vyjadruje tento život v Kristovi, ktorý pramení z nášho zjednotenia s Bohom a živí nás ako jeho deti. Kristus povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Liturgická bohoslužba sa opisuje ako život v nebi na zemi, pretože práve tam nás živí vinič, ktorým je Kristus.

Ako povedal Pán, kto je takto živený, má hojne rodiť. A tak nás náš liturgický život vyzýva k misii, ktorá presahuje hranice svätyne. Bohoslužba Cirkvi rozširuje naše individuálne vyznanie viery o záväzok k Božiemu plánu spásy pre celý svet. Samotné bohoslužby vyjadrujú tento záväzok prostredníctvom príhovoru za „za mier na celom svete, za blaho svätých Božích cirkví a za zjednotenie všetkých“ (Veľká ekténia), čím do našej bohoslužby vťahujú všetkých ľudí a národy. Naša účasť na bohoslužbách nás tiež vyzýva, aby sme zamerali svoju pozornosť na skutky, ktoré sa týkajú tých, za ktorých sa modlíme. „Otče náš, ktorý si na nebesiach… Príď kráľovstvo tvoje,“ by bez toho bolo márnou modlitbou.

Bohoslužba ako norma viery

Naša praktizovanie bohoslužieb je viac než len prejavom viery; je to naša viera v akcii. Preto cirkevní Otcovia tak často zdôrazňovali, že naša bohoslužba stanovuje naše presvedčenie, a preto sa z nášho liturgického života čerpajú formuly viery („slovné symboly“). Svätý Irenej toto učil už v druhom storočí: „Naše učenie je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa stanovuje naše učenie.“

Liturgická bohoslužba ako prvok Tradície, pôsobenia Svätého Ducha v Cirkvi, je normou viery, prameňom a vzorom pre život. Nemôžeme ju svojvoľne meniť, považovať ju len za zábavu alebo ju odmietnuť ako nepodstatnú bez toho, aby sme sa oddelili od viery. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás k tomu zvádza, pretože je individualistická a subjektívna. Namiesto toho, aby sme vieru čerpali z nášho kultu, máme tendenciu nútiť vieru, aby sa prispôsobila našim predsavzatiam. Namiesto toho, aby sme v našej bohoslužbe hľadali zdroj a vzor pre život, sa možno snažíme v nej nájsť útočisko pred našimi osobnými starosťami a problémami.

Liturgia je spoločná skutočnosť

Liturgia je určená na slávenie v rámci spoločenstva. Nie je len miestom pre súkromnú modlitbu alebo doplnkom nášho individuálneho duchovného života. Kresťanská bohoslužba je založená na novozákonnom zjavení Boha ako „spoločenstva“ Otca, Syna a Svätého Ducha. Keď sme pokrstení v Krista, stávame sa deťmi Otca a nositeľmi Ducha, skutočne členmi rozšíreného spoločenstva Trojice. Spolu so všetkými pokrstenými sme spojení ako svätý chrám, „vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 22). Prikazuje sa nám, aby sme dovolili byť živými kameňmi tohto chrámu: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5).

Práve bohoslužba Cirkvi je Božím nástrojom, ktorý z nás robí ľud, formuje nás do jeho kráľovstva – „Kráľovstva Otca i Syna i Svätého Ducha“. Preto sa v božskej liturgii opakovane modlíme za „jednotu vo viere a spoločenstvo vo Svätom Duchu“. „Spoločenstvo“ teda nesmieme chápať úzko ako prijímanie súkromného podielu na božskom živote prostredníctvom Eucharistie. Naša účasť na živote Trojice zahŕňa „spoločenstvo“ všetkých ostatných veriacich a stávame sa vzájomne prepojenými údmi Kristovho tela. Toto spoločenstvo je rovnako základom pre tú užšiu jednotu, ktorá sa musí uskutočniť medzi členmi spoločenstva, prejavujúcu sa v skutkoch vzájomnej lásky. Toto spoločenstvo medzi veriacimi predpokladá spoločenstvo s Bohom a teda ho zahŕňa. Bohoslužba v Cirkvi je teda svojou podstatou spoločná a zjednocuje konkrétne zhromaždenie ľudí s celým kresťanským spoločenstvom v priestore a čase – vlastne s celým stvoreným vesmírom – prostredníctvom nášho zjednotenia s Kristom.

Musíme si tiež uvedomiť, že slávenie sviatostí nie je úplne súkromným obradom. Niekedy sa obrady, ako sú krst, svadba a pohreb, nesprávne chápu ako obrady, ktoré sa týkajú len príslušnej rodiny. Každé z týchto tajomstiev je, naopak, činnosťou celého spoločenstva. Vyjadrujú naše začlenenie do spoločenstva viery, Kristovho tela, ktorým je Cirkev.

Celé stvorenie nachádza naplnenie v bohoslužbe

Život v Kristovi zahŕňa každý aspekt našej bytosti, a preto musí bohoslužba zahŕňať a ovplyvňovať všetky telesné zmysly, aby sa celý človek zameral na Boha. Z toho vzniklo liturgické umenie (architektúra, ikonopisectvo, hymnografia), ktoré sa vo východných cirkvách natoľko začlenilo do liturgie, že sa stalo neoddeliteľnou súčasťou. A tak liturgické obrady východných cirkví zapájajú celého človeka – ducha, dušu i telo – gestami, hudbou, pohľadom a zvukom.

Východná liturgická bohoslužba je navrhnutá tak, aby nám uľahčila prítomnosť v realite, ktorú oslavujeme, pričom si uvedomujeme, že sme stvorenia z tela aj ducha. Je naplnená významom prostredníctvom slov a pojmov a pôsobí na každý z našich telesných zmyslov, aby nás úplne otvorila Božej prítomnosti. Štruktúra chrámu a farba ikon vnímaná zrakom posilňujú našu vieru, že sme skutočne v prítomnosti Krista a všetkých jeho svätých. V Eucharistii máme účasť na Kristovom tele a krvi a môžeme spievať: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Žalm 33/34, 9). Kadidlo nám prostredníctvom vône a pohľadu pripomína, že sme prinášaní Bohu ako „ľúbezná vôňa, príjemná obeta, milá Bohu“ (Filipanom 4, 18) a –  že jasný oblak Svätého Ducha napĺňa chrám našej bohoslužby. Posvätná hudba liturgie vnáša cez náš sluch do hĺbky nášho bytia svoje vzory Božej lásky. Sme stvorenia naladené na hudbu, ktorá nás vnútorne ovplyvňuje. Rúcha slúžiacich svedčia o tom, že krstom sme všetci odetí do Božej slávy. Samotný krst fyzicky pôsobí na všetky naše zmysly dotykom rúk, ktorý zjavuje Božiu lásku; pochovaním vo vode, ktoré predstavuje našu odumretie hriechu; a rozmanitou vôňou myra, ktoré nám dáva každý potrebný dar Svätého Ducha. Každé liturgické slávenie nás úplne zahŕňa do spásneho Božieho činu tým, že nás povznáša a oslavuje na duši i na tele.

Chrámová budova – ikona Cirkvi konajúcej bohoslužbu

Všetky tieto aspekty bohoslužby nachádzajú svoje konkrétne vyjadrenie v byzantskej chrámovej budove. Keď stojíme pred Pantokratorom, obrazom nevýslovného Boha, sme vyzvaní, aby sme sa sklonili a uznali svoje skutočné postavenie pred Bohom. Sme obklopení vybavením pripomínajúcim jeruzalemský chrám i jeho nebeský pravzor (porov. Ex 25, 1 –  27, 21), ale jasne zameraným na tajomstvo Krista pôsobiaceho medzi nami. Stojac bok po boku s ikonami svätých, zaujímame svoje miesto v spoločenstve Svätého Ducha.

Niektorí ľudia majú pocit, že chrámové budovy sú zbytočné, keďže Boh je prítomný všade, dokonca aj na poli pod hviezdami. Ak by bola tichá modlitba na komunikáciu s Bohom jediným účelom chrámovej budovy, tento argument by mal svoju váhu, pretože tomuto účelu by slúžili aj mnohé iné miesta. Samozrejme, niekedy sa utiekame do našich chrámov ako na miesta ticha a pokoja na súkromnú modlitbu, ale skutočný účel chrámovej budovy sa prejaví až pri liturgii, ktorá sa v nej slávi. Existujú podstatné aspekty Božej prítomnosti a Božieho vzťahu k nám, ktoré možno najlepšie vnímať v chrámovej budove, keď ožíva jej používaním. V liturgickej bohoslužbe Cirkvi Boh skutočne pôsobí uprostred svojho ľudu. Pán pracuje, nanovo nás tvorí: spása je nepretržité dianie, ako často hlásali cirkevní Otcovia. Preto sme v bohoslužbách prítomní na spásonosných udalostiach Kristovho paschálneho tajomstva, ako aj na celej Cirkvi v čase a priestore, ktorá žije jeho spásonosnými činmi. Nadčasový a univerzálny účinok týchto udalostí sa zvýrazňuje, keď sa slávia v riadne určenej chrámovej budove, ktorá predstavuje plnosť stvorenia, ktorého sa dotkla spásonosná Božia ruka.

Steny byzantských chrámových budov sú zvyčajne pokryté ikonami, ktoré hlásajú „teológiu vo farbe“. Dodržiavajú určité tradičné formy zobrazovania výjavov alebo osôb, aby odhalili učenie Cirkvi. Vizuálne priťahujú pozorovateľa tým, že vyjadrujú významové roviny, ktoré sú príliš zložité pre slová. Ikony vychádzajú z tajomstva vtelenia v tom zmysle, že Kristus je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Vo vtelení sa Boh stal viditeľným v ľudskej podobe, čo umožňuje zobrazovať ho v Kristovi. Štýl ikon odráža premenu nášho človečenstva božstvom Krista, ktorý je zobrazený ako dokonalý človek, vzor pre všetky ostatné obrazy svätých. Ikony svätých sa maľujú podľa rovnakých princípov ako ikona Krista, aby sa ukázalo zbožštenie Duchom na Boží obraz. Oči svätcov, zrkadlá duše, sú otvorené dokorán, aby znázorňovali múdrosť a duchovný vhľad. Ich postoj a odev sú harmonicky usporiadané, aby predstavovali integritu a celistvosť bytia. Ikony odstraňujú dôraz na fyzické črty (fyziognómiu), aby nás viedli k vnímaniu duchovnej reality a krásy.

Ikonostas je najcharakteristickejším prvkom byzantskej chrámovej budovy. Jeho praktickou funkciou je oddeliť oltárny priestor od hlavnej časti chrámu (lode). Tento architektonický účel ikonostasu bol prevzatý zo štýlu iných verejných stavieb v Rímskej a Byzantskej ríši. Zvyčajné oddelenie medzi priestorom pre verejnosť a priestorom pre oficiálnu funkciu tvoril nízky plot, často doplnený stĺpmi s architrávom (nadpražím, ktoré prebieha pozdĺž vrcholov stĺpov). Ikony dostali významnejšie miesto na zástene po tom, čo v 9. storočí polemiky s ikonoklastami (obrazoborcami) zdôraznili spojitosť s vtelením.

Teologickou funkciou ikonostasu je byť „rajskou bránou“, ktorá ohlasuje, že skrze Krista, „odblesk jeho [Otcovej] slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3), máme prístup k Otcovi a do Božieho kráľovstva. Ikony Božej Matky, apoštolov a evanjeliové scény sú na ikonostase umiestnené vďaka ich spojitosti s tajomstvom vtelenia. Podobne aj Cirkev, ktorú predstavujú ikony patrónov farnosti, je tam ako pokračovanie vtelenia, ktoré nám poskytuje duchovné a telesné zjednotenie s Bohom.

Svätyňa a loď dostali rôzne významy. Oltárny priestor predstavuje trón Boha, ktorý sa stal skutočne prítomným ako „náš Otec na nebesiach“, ktorý „naklonil nebesia“, aby prebýval medzi nami vo svojom jedinom Synovi. Loď, miesto spoločenstva veriacich, znamená putujúcu Cirkev na jej ceste do Božieho kráľovstva. Cieľom tejto putujúcej Cirkvi je dosiahnuť zjednotenie s Bohom, ktorá sa začína v tomto živote a vrcholí v budúcom svete („Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“).

Svätý Maxim Vyznávač zdôraznil, že obe časti chrámovej štruktúry majú spoločný účel. Maxim potvrdzuje, že štruktúra chrámovej budovy je ikonou symbolizujúcou zjednotenie medzi Bohom a ľudstvom, medzi duchom a telom, medzi budúcnosťou a minulosťou a medzi symbolom a skutočnosťou. Chrámová budova tak predstavuje účel samotnej Cirkvi: viesť nás do Božej prítomnosti, aby sme sa s ním mohli zjednotiť. Prostredníctvom samotnej štruktúry chrámovej budovy sa neviditeľná skutočnosť Cirkvi predstavuje našim telesným očiam, aj keď my a naše dary sme premieňaní na nebeskú skutočnosť.

Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život II.: Naše posväcovanie času – Denné modlitbové cykly; Každodenné bohoslužby Cirkvi; Týždenný cyklus

---