Encyklopédia: Homosexualita z pohľadu ranej Cirkvi

od autora: Ján Krupa · 13 novembra, 2022

Pod homosexualitou sa myslí sexuálna aktivita medzi osobami rovnakého pohlavia. Homosexuálne správanie bolo rozšírené v gréckej spoločnosti prinajmenšom od 6. storočia pred Kristom, takmer vždy medzi mužmi a hlavne vo vzťahoch medzi (aktívnymi) mladými dospelými a (pasívnymi) dospievajúcimi. Hoci sa homosexualita tešila všeobecnej akceptácii, od piateho storočia pred Kristom je evidentný prúd kritického nesúhlasu s homosexualitou. A okrem toho, „Grécka láska“ zriedkakedy nachádzala viac ako len okrajovú priazeň v Rímskom svete.

Homosexualita bola takmer neznáma v judaizme, ale kresťanstvo zdedilo bezvýhradné odsúdenia mužských homosexuálnych praktík v knihe Levitikus 18, 22 a 20, 13. (Dosah týchto veršov nemožno obmedzovať na správanie spojené s pohanskými kultmi, rovnako ako zákaz obetovať deti v 18, 21 alebo obcovať so zvieratami v 20, 15). Pobiblický judaizmus zdôrazňoval homosexuálny prvok v pokuse Sodomčanov znásilniť Lotových mužských hostí (Genezis 19, 4 – 5; porov. Sudcov 19, 22) a helenistickí židovskí spisovatelia odsudzovali homosexualitu rovnako často ako akýkoľvek iný hriech.

Pavol vyhlásil, že homosexuálna aktivita mužov aj žien (t. j. nielen pederastia) je v rozpore s prirodzenosťou a je príznakom skazenosti padlého ľudstva (Rimanom 1, 26 – 27). Mužskú homosexualitu zaradil do katalógov nerestí, podľa línie známej z helenistickej židovskej literatúry. Grécke slovo arsenokoitai v Prvom liste Korinťanom 6, 9 a v Prvom liste Timotejovi 1, 10, ktoré označuje doslova (mužov), „ktorí ležia [spia] s mužmi“, vzniklo takmer určite pod vplyvom textu biblického prekladu Septuaginta v knihe Levitikus 18, 22 a 20, 13. Hoci je tento výraz prvý raz dosvedčený u Pavla, vyskytuje sa aj v helenistických židovských textoch (Sibyline videnia 2, 73, pod vplyvom Pseudo-Fokylidových Sentencií).

Podporte nás

Cirkevní Otcovia všeobecne odsudzovali homosexuálne správanie mužov. V štandardnej triáde sexuálnych hriechov, ktorá zahŕňa cudzoložstvo a smilstvo, sa arsenokoitia (rovnaký koreň ako Pavlov termín) objavuje zameniteľne s paidophthoria („kazenie chlapcov“; napr. Didaché 2, 2; Teofil Antiochijský, Autolykovi 1, 2; 14; Origenes, Komentár k Matúšovi 14, 10; porov. Atenagoras, Posolstvo v prospech kresťanov 34 – 35).

Hoci levitský zákaz nebol často citovaný (ale porov. Klement Alexandrijský, Pedagóg 2, 10; Tertulián, Proti Marciónovi 1, 29, 4; Origenes, Komentár k Listu Rimanom 4, 4; Euzébius, Demonstratio evangelica 1, 6, 67; 4, 10, 6; Komentár k Listu Rimanom 13, 20, 7; Apoštolské konštitúcie 6, 28; 7, 2), nič nenaznačuje, že bol vnímaný ako už nezáväzný alebo odsudzujúci len obradnú nečistotu.

Mnohí Otcovia zdôrazňovali homosexuálnu žiadostivosť sodomitov (napr. Metod, Sympózium 5, 5; Ján Zlatoústy, Homílie na Genezis 43, 4; Makarios, Homílie 4, 22; Augustín, Vyznania 3, 8, 15; Gregor Veľký, Moralia 14, 19). Niektorí kritizovali aj iné aspekty ich skazenosti, ale nijaký patristický prameň nevylučuje homosexuálnu interpretáciu ich správania.

Stoický vplyv posilnil Pavlovo vykreslenie homosexuality ako neprirodzenej a ranokresťanskí spisovatelia ju pravidelne charakterizovali týmito výrazmi (Tertulián, O vojenskom venci 6; Klement Alexandrijský, Pedagóg 2, 83n; Laktancius, Božské ustanovizne 6, 23; Ambróz, O Abrahámovi 1, 6, 52; Cyril Alexandrijský, O adorácii a kulte 1). Jednoznačne ju považovali za odporujúcu stvorenej konštitúcii a funkcii mužov a žien, a nie iba dispozíciám konkrétnych jednotlivcov. Ich občasné námietky proti pasivite alebo zženštilosti, ktoré sú s takýmito úkonmi spojené, len ilustrujú, že ich považovali za protiprirodzené. Hoci homosexualita ako sexuálna orientácia bola v antike sotva známa, dôležitosť argumentu z prirodzenosti naznačuje, že v patristickom úsudku je homosexualita znakom morálneho neporiadku ľudstva.

Napríklad časté útoky Jána Zlatoústeho na homosexuálne správanie ukazujú, že niektorí členovia Cirkvi, vrátane mníchov, sa mu oddávali. Pokusy charakterizovať určité ľudské vzťahy ako homosexuálne, napríklad tie medzi Perpetuou a Felicitou alebo Ausoniom a Pavlínom, aj bez fyzických aktov, sú nepresvedčivé.

Všetky dôkazy naznačujú, že učenie ranej Cirkvi bezvýhradne odsudzovalo homosexuálnu aktivitu. No hoci je jasne považovaná za odporujúcu Božej vôli v Písme a prírode, nebola vyňatá na osobitné odsúdenie. Osoby praktizujúce homosexuálnu aktivitu boli vylučované z katechumenátu cirkevnými poriadkami a zavrhované koncilmi od začiatku štvrtého storočia (napr. Elvíra, kán. 71; Ankyra, kán. 17), ale koncilové zatratenie nebolo časté. Legislatíva kresťanských cisárov, ktorá nadväzovala na staršie rímske nariadenia (Lex Scantinia, Lex Julia), je neistého dosahu až do Justiniánovej doby, keď z homosexuálneho správania bol urobený kapitálny zločin podobne ako cudzoložstvo pod Lex Julia (Institutiones 4, 18, 4). No Justiniánove nové zákony proti homosexuálnej aktivite boli viac napomínajúce než prísne odsudzujúce (Novellae 77; 141).

Zdroj: David F. Wright: Homosexuality, in: Encyclopedia of early christianity, Routledge 1999. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.